Pravoslávny v spoločenstve s Rímom? Áno! Uniát? Nie!


Elias Zoghby
gréckokatolícky emeritný arcibiskup v Baalbeku (Libanon)

 

Elias Zoghby sa narodil v r. 1912 v Káhire, na kňaza bol vysvätený v roku 1936 v Jeruzaleme, na biskupa v roku 1954. Od roku 1954 pôsobil ako patriarchálny vikár v Alexandrii, v rokoch 1968-1988 bol arcibiskupom v Baalbeku (Libanon). V roku 1988 sa vzdal úradu kvôli veku a presťahoval sa do Bejrútu. Zosnul v Pánovi 16. januára 2008. Bol jedným z popredných teológov melchitskej gréckokatolíckej cirkvi na II. vatikánskom koncile. Napísal viacero diel rozličných žánrov, napr. aj aforizmy, lyrickú prózu, rozjímania. Najznámejší je však svojou vytrvalou prácou na poli znovuzjednotenia katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Známou je napríklad jeho kniha Tous Schismatiques? (V angličtine We Are All Schismatics, v nemčine Den zerrissenen Rock flicken.) Asi najvýznamnejším počinom je jeho vyznanie viery z roku 1995, ktorého slovenský preklad ponúkame. Nechce byť vedeckým traktátom, ale výzvou kresťanstvu. Vzbudilo veľa súhlasných ohlasov, ale aj veľa rozpakov a odmietnutí.

 

Pravoslávny v spoločenstve s Rímom? Áno! Uniát? Nie![1]

 

Zhrnutie ako úvod

 

Ako východný katolícky biskup som v dokonalom spoločenstve[2] s rímskym biskupom a zostanem v ňom až do konca svojich dní.

Ale o aké spoločenstvo ide? Zaiste nie o také, aké podnes žijú niektoré kresťanské skupiny na Východe – teda o spoločenstvo v zmysle uniatizmu. Ten nechal zaniknúť ich „cirkevné vedomie“, ako povedal benediktínsky ekumenický teológ Emmanuel Lanne, a ktorý, ako on mieni, zjednotené cirkvi ponížil na {akýsi} obrad.[3]

Najnovšie bol uniatizmus označený za neprijateľnú metódu uskutočnenia jednoty kresťanov zástupcami rímskeho svätého stolca a pravoslávia,[4] ktorí sa zišli v Balamande (Libanon) od 17. do 24. júna 1994.

Nebol však uniatizmus implicitne odsúdený už II. vatikánskym koncilom a potom pápežom Pavlom VI., keď požadovali, aby sa dialóg medzi rímskou cirkvou a pravoslávím „nadviazal na tom mieste, kde bol prerušený“, a – podľa Pavla VI. – tento dialóg má „brať do úvahy ten spôsob vzťahov, ktorý existoval medzi cirkvami pred oddelením“?

Avšak naše zjednotenie s Rímom sa uskutočnilo s rímskou cirkvou, ktorá sa od schizmy veľmi vyvinula a prehnane centralizovala a nám nanútila výsledky svojho jednostranného vývoja.

Druhý vatikánsky koncil, citovaný pápežom Pavlom VI., objasňuje, že dialóg sa musí obnoviť bez podmieňovania tým, čo jedna alebo druhá cirkev v neprítomnosti {tej} druhej uskutočnila alebo definovala.

Ale my, východní katolíci, sme takisto ako latinská cirkev viazaní všetkým, čo rímska cirkev po schizme uskutočnila alebo definovala. Sme podrobovaní latinskej cirkevnej výchove a latinskému cirkevnému právu – odhliadnuc od niektorých detailov – a sme patriarchálne spravovaní bezhranične centralizovanou rímskou cirkvou.

Túto situáciu len s nevôľou znášajú východné cirkvi, ktoré boli s Rímom zjednotené alebo skôr anektované.[5] Priamo alebo nepriamo to odsúdili II. vatikánsky koncil, pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II., ako aj veľkí katolícki teológovia, ako ešte budeme vidieť. Táto situácia nás núti revidovať svoj spôsob existencie a štýl života vo vnútri katolíckej cirkvi, a tiež zaujať jasné stanovisko vo svetle „identity viery“ (Pavol VI., komentované kardinálom J. Willebrandsom) a „spoločenstva, ktoré jestvuje napriek všetkým rozdielnostiam,“ zohľadňujúc pritom skutočnosť, že „pravoslávne kresťanstvo ako celok si nikdy nebolo vedomé, že by bolo prerušilo spojenie so svojou minulosťou alebo s apoštolskou tradíciou.“ (P. Maurice Villain)

Takéto stanovisko chcem urobiť na nasledujúcich stránkach, a síce tým, že predkladám vyznanie viery, ktoré vychádza zo situácie, ktorá bola pred schizmou, a ktoré vychádza zo skutočnosti, že dnešné pravoslávie sa v ničom neodlišuje od toho, ktoré bolo pred schizmou, ani vo viere ani v uznávaní primátu rímskeho biskupa.

Nikto mi nemôže nanútiť nič, čo po znovuzjednotení rímskej cirkvi a pravoslávia nebude najprv spoločne definované.

 

I. Verím všetko, čo učí pravoslávna cirkev.

II. Som v spoločenstve s rímskym biskupom, v medziach priznaných svätými otcami Východu prvého tisícročia a pred rozdelením prvému medzi všetkými biskupmi.

Bejrút 18. februára 1995
+ Elias Zoghby
emeritný gréckokatolícky arcibiskup v Baalbeku (Libanon)

 

 

Som toho názoru, že toto vyznanie viery Mons. Eliasa Zoghbyho obsahuje nutné a dostačujúce podmienky, aby bola obnovená jednota pravoslávnych cirkví s Rímom.

Brummana 20. februára 1995
+ Georges (Khodr)
metropolita Byblosu a Batrunu
(pre gréckopravoslávnych)

 

 

Súhlasím s J. Ex. Mons. Georgom Khodrom, čo sa týka skutočnosti, že toto vyznanie viery J. Ex. Mons. Eliasa Zoghbyho je dostačujúce pre uskutočnenie jednoty medzi pravoslávím a rímskou cirkvou.

Baalbek 25. februára 1995
+ Cyril Salim Bustros
gréckokatolícky arcibiskup v Baalbeku

 

 

I.
Verím všetko, čo učí pravoslávna cirkev

Predpoklady:

Príčinou schizmy medzi rímskou cirkvou a pravoslávím sú podľa mienky všetkých ľudské a historické dôvody: „Ľudské faktory a úvahy prenikli do cirkvi a zničili krásu spoločného života bratov.“ (Jeho Svätosť Šnorkh Galustian, arménskopravoslávny patriarcha Konštantínopolu)[6] „Návšteva, ktorú dnes konám, má mať význam stretnutia v spoločnej apoštolskej viere, aby sme sa spolu priblížili k plnej jednote, ktorú narušili smutné historické okolnosti.“ (Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II.)[7]

„Spor v záležitostiach náuky sa objavil až dodatočne – ako zdôvodnenie alebo ako následok (prerušenia kánonickej jednoty).“ (P. Jean Corbon)[8]

„Spoločenstvo obsahujúce pravdy apoštolského ohlasovania, ktoré bolo v prvých storočiach života cirkvi považované za podstatné, postačuje, aby bola jednota uskutočnená.“ (P. Jean-Marie Tillard, OP)

V r. 1979 pápež Ján Pavol II. v Konštantínopole vyhlásil, že „podstatné body našej viery boli dogmaticky formulované na ekumenických konciloch, ktoré sa konali v tomto meste alebo v okolitých mestách … svätý Andrej Prvopovolaný, ochranca cirkvi v Konštantínopole, je brat sv. Petra …, zakladateľa – spolu so sv. Pavlom – cirkvi v Ríme a jej prvého biskupa … Táto skutočnosť nám pripomína hlbokú skutočnosť spoločenstva, ktoré existuje medzi obidvoma cirkvami bez ohľadu na všetky rozdielnosti.“[9]

Vo svojom posolstve zhromaždeniu, ktoré roku 1974 rokovalo v Lyone na pamiatku koncilu, ktorý sa tu konal pred 700 rokmi (1274), označuje pápež Pavol VI. tento koncil ako „šiestu zo všeobecných synod, ktoré sa uskutočnili na Západe“ – čím chcel povedať, že „Východu sa nemá vnucovať to, čo rímska cirkev jednostranne prijala a definovala.“[10]

„Uznesenia všeobecných koncilov, ktoré sa konali na Západe – hoci aj pred reformáciou, nemajú taký istý význam ako uznesenia ekumenických koncilov; a neprítomnosť dôležitej časti biskupov – prinajmenej pravoslávnych biskupov, ktorých biskupské oprávnenie, zviazané s autentickou, Svätým Duchom darovanou cirkevnou zodpovednosťou, ktorú Katolícka cirkev uznáva – ich neprítomnosť znemožňuje, aby týmto koncilom, hoci sú aj uznané rímskym biskupom, bol priznaný taký istý dosah ako koncilom prvých storočí, nech je to už s otázkou zastúpenia na nich akokoľvek. … Spor rozdelenia mal dosah aj na právoplatnosť uznesení týkajúcich sa viery, ktoré boli prijaté či už v jednej alebo v druhej rozdelenej cirkvi. … Katolícka cirkev teda nemôže vyžadovať úplný súhlas s ‚dogmami’, ktoré len ona sama definovala, ak sa Východ správal zdržanlivo. … Vyhlásenia, hoci aj ex cathedra, rímskeho učiteľského úradu majú v hierarchii právd len druhé miesto. Ostatne, obsah jediných dvoch ‚dogiem’, ktoré vyhlásil rímsky biskup ex cathedra, ukazuje celkom jasne, že sa nejedná o prvoradý aspekt ‚depositum fidei’ {pokladu viery}.“ (P. Jean-Marie Tillard)[11]

II. vatikánsky koncil hovorí v dekréte o ekumenizme, č. 14: „Dialóg (medzi rímskou cirkvou a pravoslávím) sa musí nadviazať na tom mieste, kde bol prerušený, bez toho, aby bol podmieňovaný tým, čo jedna alebo druhá cirkev v neprítomnosti tej druhej uskutočnila alebo definovala.[12]

My, východní katolíci, sme neboli s rímskou cirkvou zjednotení na tom mieste, kde bol dialóg prerušený, ale s jednostranne rozvinutou a bezhranične centralizovanou rímskou cirkvou. Tá nám namiesto nášho východného a pravoslávneho dedičstva vtlačila svoje vlastné západné a latinské dedičstvo tým, že nanútila našim seminaristom svoje tradičné knihy, ktoré dýchali výhradne latinským duchom, a našej cirkvi svoje latinské cirkevné právo – odhliadnuc od niektorých detailov.

„Dve sesterské cirkvi, rímska a pravoslávna, vždy zachovali podstatné z obsahu Tradície, podstatné zo štruktúry cirkvi, jej biskupský charakter, jej všeobecnú sviatostnosť a aj všetky jednotlivé sviatosti. … Neskoršie rozdiely, ba ostré protiklady, nesmú zatlačiť do zabudnutia fakt, že rozdelenia neodstránili identickosť prameňov a zostávajúcich podstatných čŕt.“ (P. Jean Roche, SJ)[13]

„Pravoslávne kresťanstvo ako celok si nikdy nebolo vedomé, že by so svojou vlastnou minulosťou alebo s apoštolskou tradíciou prerušilo spojenie alebo čokoľvek z nich poprelo.“ (P. Maurice Villain)[14]

Viera bola v pravosláví vždy autenticky prežívaná: „Jednanie, postoj, zvyk alebo spôsob života môžu vieru vyjadriť autentickejším a výraznejším spôsobom ako nejaká, hoci aj oficiálna formula viery. Mučeníctvo vo všetkých jeho formách, vrátane každodenného mučeníctva prenasledovaných kresťanov, bolo vždy považované vo veľkej tradícii za najvyšší spôsob vyznania viery. Pravoslávie žilo svoju vieru autentickejšie než ktorékoľvek iné kresťanstvo tým, že počas dvoch tisícročí nepretržite trpelo mučeníctvo, každodenné trápenia a núdzu, aby vydávalo svedectvo Ježišovi Kristovi a uchránilo bezo zmeny poklad viery uprostred sveta, ktorý bol voči tejto viere nemilosrdne nepriateľský.“ (P. J.-M. Tillard, OP)[15]

Ako Východ a Západ celkovo, tak aj rímska a pravoslávna cirkev sú si zároveň podobné a zároveň rozdielne. „Východ a Západ má v podstate všetko spoločné a všetko rozdielne … Nábožensko-kultúrne rozdiely sú veľmi dôležité. Vďaka nim tam, kde je základný postoj zhodný, je ale zas skoro všetko rozdielne, keďže sa to rozdielne preciťuje, interpretuje, stvárňuje, vyjadruje a prežíva.“ (P. Yves Congar, OP)[16]

„Pri príležitosti osláv 700 rokov od Lyonského koncilu a vo všetkých príhovoroch, ktoré mal pápež Pavol VI. 25. júla 1967 v katedrále vo Fanare v Istanbule, podčiarkol nielen možnosť, ale aj užitočnosť pri zhode viery uznať na druhej strane rozdielne terminológie, rozdielne teológie, rozdielne spôsoby vyjadrenia tejto viery. To je zdravá rôznorodosť, ktorá je pre jednotu nevyhnutná.” (kardinál Willebrands)

Kvôli nášmu uniatizmu sme prevzali latinskú terminológiu, latinskú teológiu, rôzne latinské spôsoby vyjadrenia spoločnej viery namiesto zodpovedajúcich východných a pravoslávnych.

Uniatizmus bol výslovne označený za neprijateľnú metódu uskutočnenia jednoty kresťanov rímskokatolíckymi a pravoslávnymi hierarchami, ktorí sa zišli 17.-24. júna 1994 v Balamande (Libanon).

Máme s rímskokatolíckou cirkvou spoločnú vieru, nie však „jej terminológiu, jej teológiu, jej rozdielne prejavy {viery}“ a tiež nie „spôsob, ako túto vieru preciťovať, stvárňovať, vyjadrovať a žiť.

Pravoslávie si „nikdy nebolo vedomé, že by so svojou vlastnou minulosťou alebo s apoštolskou tradíciou prerušilo spojenie alebo čokoľvek z nich poprelo.“ (P. Maurice Villain)

Máme s pravoslávnou cirkvou spoločnú vieru, ale aj spôsob, „ako túto vieru preciťovať, stvárňovať,  vyjadrovať a žiť.

Viera východného kresťana je veľmi hlboko viazaná na spôsob, „ako túto vieru preciťovať, stvárňovať, vyjadrovať a žiť“ a toto všetko tvorí integrálnu súčasť jeho viery..
 

Uzáver

Vzhľadom na toto všetko máme my, východní katolíci, právo, ba povedal by som povinnosť, vyznávať spoločnú vieru vychádzajúc pritom z našej východnej tradície, to znamená tak preciťovanú, interpretovanú, stvárnenú, vyjadrenú a prežívanú, ako to uskutočňovali naši východní svätí otcovia a ako sa to v úplnosti zachovalo v pravosláví.

Bez toho, že by som sa zriekol môjho postavenia východného biskupa v katolíckej cirkvi, v plnom vedomí a s dobrým svedomím môžem formulovať svoje vyznanie viery nasledovne: „Verím všetko, čo učí pravoslávna cirkev“, a to so všetkým, čo k tomu patrí: „s terminológiou, teológiou, s prejavmi a spôsobom života tejto viery, ktorý nám je podstatne spoločný a je dostačujúci pre uskutočnenie jednoty kresťanov.“

 

 

II.
Som v spoločenstve s rímskym biskupom, v medziach priznaných svätými otcami Východu prvého tisícročia a pred rozdelením prvému medzi všetkými biskupmi.
[17]

Predpoklady:

Pravoslávie uznáva primát rímskeho stolca.

„Fótios bránil autonómiu svojej cirkvi, ale uznával spolu so svojimi veriacimi primát rímskeho apoštolského stolca.” (F. Dvorník)[18]

„Rím je v poradí prvým stolcom, a to aj pre pravoslávie, ‚cathedra’ ktorá predsedá v službe lásky.“ (Dr. Evangelos Theodorou)[19]

Rímsky primát musí „byť silou zmierenia, ktorá zjednocuje cirkev a svet.“ (ekumenický patriarcha Dimitrios I.)[[20]

Po schizme sa výkon {uplatňovanie} rímskeho primátu vyvíjal prehnane jednostranne.

„Potridentská rímska centralizácia zmenila katolicizmus na nedobytnú pevnosť.“ (P. Emmanuel Lanne)[21]

„Koncilové zhromaždenie v Lyone nediskutuje, nie je tu žiadna výmena názorov, žiadna sformulovaná opozícia; zhromaždenie počúva predkladané dokumenty a schvaľuje ich. Lyonský koncil je teda, ako aj predchádzajúce koncily počnúc 12. storočím, zhromaždením, kde sa pápežské dokumenty berú na vedomie a nie parlament.“ (Marcel Pacaut)[22]

Rím rozšíril potridentskú centralizáciu aj na východné cirkvi, a to takým spôsobom, že „skrze svoje únie s Rímom stratili svoje vlastné cirkevné vedomie a stali sa {akýmsi} obradom.“ (P. Emmanuel Lanne)[23]

Už samotný projekt cirkevného zákonníka pre východné cirkvi ukázal, „že únia s Rímom znamená pre východné cirkvi stratu vlastnej autonómie, totálne podriadenie a degradáciu na menejcenné miesto v cirkvi.“ (kardinál Josif Slipyj, väčší arcibiskup ukrajinských katolíkov)[24]

Tento projekt východného cirkevného zákonníka znamenal už v očiach napr. Mons. Jozefa Mounayera, sýrskokatolíckeho arcibiskupa Damasku, „podrobenie a ujarmenie východných patriarchov rímskemu {patriarchovi}. Nie sú bratia, ale učenliví poddaní jeho príkazom a príkazom rímskych kongregácií. Nič nemôže ostať pred Rímom skryté, všetko musí ísť cez Rím. Všetko sa musí robiť pred zrakom a s vedomím rímskych dikastérií.“

Tento kódex, medzitým už promulgovaný, potvrdzuje odôvodnenosť týchto a mnohých ďalších sťažností.

„Východné cirkvi nikdy nespochybňovali osobitnú charizmu rímskej cirkvi. V priebehu dejín iba odmietali určité formy uplatňovania {výkonu} tejto charizmy. Tieto odmietané formy by sa dali zhrnúť asi takto: latinská uniformita, rímsky centralizmus, univerzálna jurisdikcia, miešanie sa do záležitostí partikulárnych cirkví – okrem prípadov rozhodcovskej úlohy alebo spoluzodpovednosti v službe viery a lásky. Ak teda rímska cirkev upustí od tohto spôsobu výkonu svojej charizmy, za ktorý vďačí svojmu osobitému vývoju, a znovu nadviaže na správanie sa spoločenstva – potom sa môže v zásade všetko vyriešiť.“ (P. Jean Corbon)[25]

„Rímska cirkev začala v istom čase schematizovať[26] spoločenstvo medzi cirkvami vo svete, inými slovami začala podstatne popierať spoločenstvo, ako bolo v kresťanstve prvého tisícročia chápané a uskutočňované.“ (Giuseppe Alberigo)[27]

Pápež Pavol VI. citoval pri príležitosti osláv 700 rokov Lyonského koncilu dekrét o ekumenizme II. vatikánskeho koncilu a nabádal všetkých, ktorí pracujú na poli ekumenizmu, „aby brali patričný zreteľ na osobitné podmienky vzniku a vývoja východných cirkví ako aj na povahu vzťahov, ktoré existovali medzi nimi a rímskym stolcom pred rozdelením.[28]
 

Uzáver

Vzhľadom na toto všetko vyhlasujem ja, emeritný gréckokatolícky arcibiskup v Baalbeku, že som v spoločenstve s rímskym biskupom v medziach, ktoré priznávali svätí otcovia Východu prvého tisícročia a pred rozdelením prvému medzi biskupmi.

 

 

Epilóg

Nech ma neobviňujú, že by som chcel neoprávnene zasahovať do práce zmiešanej teologickej komisie pre dialóg. Tieto práce môžu Kristovu cirkev len obohatiť a musia pokračovať. Avšak musia pokračovať aj vo vnútri znovuzjednotených cirkví.

V skutočnosti katolíci a pravoslávni vždy zdôrazňovali, že v podstate zdieľajú tú istú apoštolskú vieru. Katolícki pápeži a teológovia ktorých som citoval, potvrdzujú, že rozdiely medzi týmito dvoma cirkvami sa týkajú len druhoradých „právd“, ktoré neospravedlňujú roztrhnutie spoločenstva, a tiež potvrdzujú, že dialóg sa musí znovu nadviazať na tom mieste, kde bol prerušený, pričom treba upustiť od toho, čo niektorá cirkev v neprítomnosti tej druhej zaviedla alebo definovala. Pápež Ján Pavol II. hovorí o „už existujúcom spoločenstve“ medzi obidvoma cirkvami, katolíckou a pravoslávnou.

Na predchádzajúcich stranách som uviedol len závery, ktoré vychádzali z premís zostavených katolíckymi pápežmi a teológmi. Všetky námietky, ktoré by nebrali do úvahy citované texty, budem považovať za bezvýznamné.

V každom prípade – nech už by boli výsledky prebiehajúceho dialógu akékoľvek – nič nebráni znovuzjednotenej cirkvi, aby v svojom lone mala viaceré teologické školy, také, ktoré vždy existovali vo vnútri každej z obidvoch cirkví a ktoré rozličným spôsobom vnímali a interpretovali vieru, ktorá je v svojej podstate spoločná.

Na druhej strane sa musia katolícka a pravoslávna cirkev najprv znovu zjednotiť a nájsť rovnováhu stratenú kvôli Veľkej schizme, aby mohli začať účinný dialóg s cirkvami Reformácie, ktoré by sa neboli museli oddeliť od rímskej cirkvi, keby bola ostala v spoločenstve s Východom a tak sa mohla vyhnúť nešvárom vyvolaným schizmou. Taká rímskokatolícka cirkev, ktorá by bola otvorená pravosláviu a bola by s ním v spoločenstve, by mala väčšie šance získať späť tých synov a dcéry, ktorí sa od nej oddelili.

 

Náš spis už išiel do tlače, keď sme dostali ekumenický bulletin „Chrétiens en marche“ (Kresťania na ceste) z apríla-júla 1995.

Zdá sa nám vhodné reprodukovať niekoľko riadkov z prejavu, ktorý predniesol J. Ex. Mons. Vsevolod, zástupca ekumenického patriarchu a predstavený ukrajinských pravoslávnych v USA a Kanade, pred otcami svätej synody gréckokatolíckej cirkvi v Kyjeve:

„Moji bratia, sme biskupmi, ktorým Boh zveril vedenie nášho stáda. Vidíme hlad a smäd po jednote našej kyjevskej cirkvi, vnímame tento hlad a smäd a naše stádo sa dožaduje jednoty s hlasitým a netrpezlivým naliehaním. Pán nám dal možnosť túto jednotu uskutočniť. …

Ak v tomto poslaní zlyháme, moji bratia, tak mám strach o naše vlastné duše, lebo sa budeme musieť pred Bohom zodpovedať za naše stádo. …

Ale ako môžeme celkom konkrétne túto jednotu cirkvi uskutočniť? Táto otázka je rozumná, keďže v tomto smere bolo niekoľko sporadických pokusov od čias Brestskej únie. Ale teraz máme aj prostriedok, aby sme tento cieľ dosiahli. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí, že vzťahy medzi cirkvami Východu a rímskou cirkvou sa majú formovať podľa vzoru ich vzťahov v prvom tisícročí kresťanstva. …

A keďže pravoslávie to isté tvrdilo celé predchádzajúce tisícročie, máme solídny základ, na ktorom sa  zhodujeme. …

Bol som osobitne šťastný, moji milí bratia, že som sa počas tejto synody mohol spolu s vami modliť. Chcem Vám pripomenúť slová, ktoré predniesol Ján Pavol II, pápež Ríma, v konštantínopolskom chráme sv. Juraja na sviatok svätého apoštola Andreja Prvopovolaného v roku 1979: ‚Len v adorácii s výrazným zmyslom pre transcendentnosť neopísateľného tajomstva, ktoré „prevyšuje každé poznanie“ (Ef 3, 19), môžeme skutočne zhodnotiť vzájomné rozdiely a „neklásť nič, čo nie je nevyhnutné“ (Sk 15, 28), aby bola obnovená jednota. Zdá sa mi, že v skutočnosti by sme si mali položiť ani nie tak otázku, či môžeme obnoviť plné vzájomné spoločenstvo, ale skôr, či máme ešte právo zostávať rozdelení. Túto otázku si musíme položiť v mene našej vernosti voči Kristovej vôli s jeho cirkvou.‛

Kyjevská cirkev nemala účasť na tragickej schizme v roku 1054. Kyjev sa vždy snažil udržať spoločenstvo s obidvoma stranami a tým nasledoval vynikajúci príklad antiochijského patriarchu Petra. Niekoľko storočí sa darilo kyjevskej hierarchii brániť, aby schizma zasiahla do života kyjevskej cirkvi. Kyjevská cirkev sa snažila všetkými prostriedkami udržať zväzky so Starým aj s Novým Rímom a tak zabrániť tomu, aby podporovala tragické vzájomné odcudzovanie týchto dvoch cirkví.“

Podľa vzoru našich ukrajinských bratov v Kyjeve i inde si naši katolícki veriaci na {Blízkom} Východe túžobne žiadajú koniec schizmy. Latiníci sú pre nich cudzinci, ktorých bratsky milujú v Kristovi; čo sa týka pravoslávnych, tí sú ich pokrvní bratia a bratranci. Často bývajú pod jednou strechou. Katolíci a pravoslávni pravidelne uzatvárajú medzi sebou manželstvá, a to vždy v chráme manžela, hoci by aj bol pravoslávny.

Mnohí z nich idú v nedeľu a vo sviatok do najbližšieho chrámu. Sú šťastní, že často vidia svojich kňazov a biskupov, ako majú bok po boku účasť na sláveniach sobášov a na pohreboch.

Náš ľud Východu, zjednotený s Rímom, zdá sa, trpí viac ako my sami kvôli schizme, ktorú nemožno ničím ospravedlniť. Ich bolesť sa mení na strach, keď vidia, že sú nútení sláviť Paschu oddelene – na veľké pohoršenie našich nekresťanských spoluobčanov.

Kedy my, pastieri týchto cirkví, budeme trpieť kvôli týmto rozdeleniam dosť na to, aby sme ich konečne ukončili?

 

*  *  *

 

Do 6. septembra 1995 toto vyznanie podpísalo ďalších 23 biskupov melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, čiže všetci okrem troch (25 z 28 členov synody biskupov patriarchálnej cirkvi). Gréckopravoslávny antiochijský patriarcha Ignatios IV. Hazim prisľúbil tento projekt predložiť svojej synode, aby sa bez prieťahov mohlo uskutočniť spoločenstvo vo viere a v posväcovaní {communicatio in sacris}.[29]

 

*  *  *

 

Arcibiskup Elias Zoghby je pevne presvedčený, že znovuzjednotenie v antiochijskom patriarcháte sa môže začať. Avšak arcibiskup Cyril Salim Bustros sa domnieva, že sa nedá začať znovu v roku 1054, akoby sa odvtedy obidve cirkvi ďalej nerozvíjali. Je potrebné „zohľadniť pozitívny vývoj obidvoch smerovaní Tradície“ a tiež – dodal by som – trpezlivo spracovávať negatívny vývoj.[30]

„Nejde teda o to, hladko a jednoducho sa vrátiť k cirkvi prvého tisícročia a tam ostať stáť, a to ani v dogmatických formuláciách obsahu viery ani vo vzťahu k ‚službe jednoty‛, ktorá bola v prvom tisícročí priznávaná rímskemu biskupovi. Cirkev je živé telo, ktoré sa počas storočí musí vyvíjať, aby prinášalo radostnú zvesť spásy všetkým národom. Preto musí, bez toho, aby nejako menila pravdy kresťanskej viery, túto istú vieru zvestovať rečou dnešných ľudí. Preto cirkev tretieho tisícročia nemôže byť ani cirkvou druhého tisícročia, ako bola prežívaná či už rímskou alebo pravoslávnou cirkvou, ani cirkvou prvého tisícročia.

Vychádzajúc z cirkvi prvého tisícročia a z pozitívneho vývoja obidvoch smerovaní Tradície v druhom tisícročí, musia všetky cirkvi spoločne hľadať výrazové prostriedky primerané dobe, a to ako v oblasti formulácie viery, tak v oblasti cirkevnej štruktúry a s tým súvisiacej úlohy dbať na udržiavanie jednoty a lásky medzi cirkvami. Úlohy, ktorá bola v prvom tisícročí priznaná rímskemu biskupovi, a ktorá sa prejavovala tým, že predsedal ekumenickým koncilom a bol odvolacou inštanciou pri sporných otázkach miestnych cirkví.“[31]

Kardinál Joseph Ratzinger, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, súčasný rímsky pápež Benedikt XVI.: „Rím nemusí od Východu požadovať v náuke o primáte viac, ako bolo formulované a žité aj v prvom tisícročí. Keď pri návšteve pápeža vo Fanare 25. 7. 1967 ho patriarcha Athenagoras označil ako Petrovho nástupcu a prvého v cti medzi nami, predsedajúceho v láske, v jeho reči  bol podstatný obsah vyznania primátu prvého tisícročia a viac Rím nemusí {požadovať}. Zjednotenie by sa tu mohlo udiať na tej báze, že na jednej strane Východ sa zriekne toho, aby bojoval proti vývoju na Západe v druhom tisícročí ako heretickému a že akceptuje katolícku cirkev ako legitímnu a pravovernú v tej podobe, do akej svojím vývojom dospela, kým naopak Západ uzná východnú cirkev ako legitímnu a pravovernú v tej podobe, ktorú si zachovala. …

Hoci nám nie je dané zastaviť dejiny, vziať späť vývoj storočí, predsa však možno povedať, že dnes nemôže byť nemožné to, čo tisíc rokov možné bolo.“[32]


 

[1] Názov francúzskeho originálu: Orthodoxe uni? Oui! Uniate? Non! [Názov nemeckého prekladu: Mit Rom in Communio stehender Orthodoxer? Ja! Uniat? Nein!]

[2] Francúzsky text používa všade výraz communion, nemecký preklad Communio.

[3] Odkazy nájdete ďalej v texte.

[4] Vo francúzskom origináli autor používa všade termín l’Orthodoxie orientale, v nemčine prekladateľ používa výraz orientalische Orthodoxie (doslova východná ortodoxia), čím ju chce odlíšiť od západnej ortodoxie, ktorá je prítomná v rímskokatolíckej cirkvi, pričom slovo Orthodoxie (ortodoxia, pravoslávie) tu má svoj základný význam, totiž pravá viera, pravé vyznanie. V žiadnom prípade sa tým nemyslia tzv. staroorientálne (Alt-Orientalen) čiže nechalkedónske cirkvi. V našom preklade sme sa priklonili k zaužívanému slovenskému termínu pravoslávie.

[5] Vo franc. anexées, v nem. annektiert.

[6] Pri privítaní pápeža Jána Pavla II. v Konštantínopole 28. novembra 1979.

[7] Pri príležitosti návštevy u ekumenického patriarchu Dimitria I. v Konštantínopole 28. novembra 1979. Porov.: Proche-Orient Chrétien, III-IV, 1979, s. 348.

[8] Eglise des Arabes, Paríž 1977, s. 193.

[9] Proche-Orient Chrétien, III-IV, 1979, s. 351.

[10] Unité Chrétienne, február 1975, s. 15.

[11] Proche-Orient Chrétien, III-IV, 1978, s. 199.

[12] [Vladyka Elias Zoghby to uvádza ako citát z Unitatis Redintegratio čl. 14, avšak tam sa takýto text nenachádza. Je možné, že stať je inšpirovaná čl. 18, kde sa cituje Sk 15, 28; nejde však o presný citát z UR.]

[13] Proche-Orient Chrétien, I-II, 1978, s. 94.

[14] Rhytmes du Monde, IV, č. 2 a 9.

[15] Proche-Orient Chrétien, III-IV, 1978, s. 193.

[16] Neuf cents ans après. Notes sur le “Schisme oriental” 1054-1954, Paris, 1954, s. 48 [tiež v: LEglise et les Eglises. Etudes en hommage á Dom Lambert Beauduin, Chevetogne, 1954, zv. 1; nemecky: Zerrisene Christenheit. Wo trennten sich Ost und West? Wien, 1959.]

[17] A v medziach, ktoré by raz mohli byť definované znovuzjednotenou rímskou a pravoslávnou cirkvou.

[18] Byzance et la Primauté romaine, Paris, 1964, s. 152. [Nemecký preklad: Byzanz und der römische Primat, Stuttgart 1966, s. 200.]

[19] Rektor gréckopravoslávnej teologickej fakulty v Aténach; [porov.: Proche-Orient Chrétien, I-II, 1977, s. 12.]

[20] [Proche-Orient Chrétien, I-II, 1977, s. 12.]

[21] Irénikon, 1979, č. 1, s. 23.

[22] Unité chrétienne, február 1975, s. 58.

[23] Irénikon, 1979, č. 1, s. 23.

[24] V liste z 11. júla 1977 kardinálovi – prezidentovi komisie pre kodifikáciu východného kánonického práva.

[25] Eglise des Arabes, s. 193.

[26] Vo franc. a établi un épitomé, v nem. hat eine Verkürzung der Communio angebahnt.

[27] Cardinalato e collegialitá, Firenze, 1969, s. 190.

[28] Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, č. 14.

[29] Der Christliche Osten, roč. 50, 1995, č. 5, s. 292. Communicatio in sacris – účasť na svätých veciach (zdieľanie posvätných vecí) znamená možnosť účasti na posväcovaní, najmä na svätých tajomstvách (sviatostiach) v inej cirkvi, s ktorou veriaci nemá plné cirkevné spoločenstvo. Bližšie k tomu pozri Orientalium Ecclesiarum, 26-29.

[30] Der Christliche Osten, s. 292.

[31] Der Christliche Osten, s. 290. Komentár a ďalšie úvahy Mons. Cyrila Salima Bustrosa, gréckokatolíckeho arcibiskupa v Baalbeku, k textu Eliasa Zoghbyho. In: Le Lien, Bejrút, roč. 60, 1995, s. 77-79. V nemeckom texte je z toho len časť, toto je z nej krátky úsek.

[32] Joseph Ratzinger: Prognosen für die Zukunft des Ökumenismus. In: Bausteine für die Einheit der Christen, roč. 17, zošit 65, 1977, s. 6-14; francúzsky in:  Proche-Orient Chrétien, Jerusalem, 25, 1976, s. 209-219; znovu uverejnené pod názvom: Die ökumenische Situation – Orthodoxie, Katholizismus und Reformation. In: Theologische Prinzipienlehre. Bausteine zu einer Fundamentaltheologie. Mníchov, 1982, s. 203-213. Jedná sa o prednášku v Grazi 1976. Citované podľa Der Christliche Osten, s. 294.

 

 


Z nemčiny s prihliadnutím k francúzskeho originálu preložil Andrej Škoviera. Originál: Elias Zoghby: Orthodoxe uni? Oui! Uniate? Non! Liban, 1995. Nemecká predloha: Elias Zoghby: Mit Rom in Communio stehender Orthodoxer? Ja! Uniat? Nein! Zdroj: Der Christliche Osten, roč. 50, 1995, č. 5, s. 280-295. Preklad z francúzskeho originálu do nemčiny: Dr. Iso Baumer.

Okrem kompletného prekladu brožúry vydanej Eliasom Zoghbym (sádzané normálnym písmom) sme doplnili niekoľko ďalších informácií a svedectiev, najmä na základe nemeckého komentára k Zoghbyho vierovyznaniu. Tieto texty sú uvedené kurzívou. Kurzívou sú tiež uvedené naše vysvetlivky a komentáre. Pri preklade sme sa snažili najmä o presnosť, niekedy aj na úkor jazykovej krásy. Mená sú väčšinou prepisované tak, ako sú v pôvodine, aby nedošlo k ďalšiemu skresleniu. Zátvorky ( ) sú v pôvodnom texte. Zátvorky { } označujú alternatívny preklad alebo slová doplnené prekladateľom pre lepšiu zrozumiteľnosť textu. Zátvorky [ ] označujú poznámky a doplnky prekladateľa do nemčiny, ktorý spresnil najmä viaceré bibliografické údaje.

 

Text v RTF na stiahnutie a tlač.

Súvisiace:

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Vierovyznanie Eliasa Zoghbyho: Pravoslávny v spoločenstve s Rímom? Áno! Uniát? Nie!

(c) www.grkat.nfo.sk  15.05.2011 andreios   (06.05.2015 opravené viaceré úseky, ktoré omylom v texte vypadli)

gréckokatolíci a ekumenizmus - gréckokatolícke ekumenické snahy a iniciatívy návrhy na zjednotenie schizma únia uniát jednota východných kresťanov pre jednotu cirkvi východné katolícke cirkvi v ekumenizme. ekumenická iniciatíva návrh na obnovenie pravoslávni a Rím pravoslávne cirkvi s Rímom pravoslávna, gréckokatolícka a rímskokatolícka cirkev. vzťahy gréckokatolíci a Rím ekumenizmus