Raj otcov púšte

Poučné príbehy a výroky prvých mníchov (3. časť)

 

 

O pravej chudobe

Abba Teodor, prezývaný Fermos, mal tri dobré knihy. Išiel k abbovi Makariovi a povedal mu: “Mám tri dobré knihy a ich čítanie mi pomáha. Ostatní mnísi ich chcú tiež čítať a pomáha im to. Povedz mi, čo mám robiť?” Starec mu odvetil: “Čítať knihy je dobré, ale nevlastniť nič je viac ako mať všetko.” Keď to počul, odišiel, predal knihy a peniaze rozdal chudobným.

Ktosi sa opýtal ammy Synklitiky, v blahej pamäti: “Je úplná chudoba dokonalé dobro?” Ona odvetila: “Je veľkým dobrom pre tých, čo jej sú schopní. A dokonca aj tí, čo jej nie sú schopní, nájdu v nej pokoj svojich duší, a to i napriek tomu, že im naháňa strach. Ako hrubo špinavé rúcho je vypraté celkom do biela, keď sa rozťahuje a udiera, tak hrubá duša sa môže v slobode roztiahnuť dobrovoľným prijatím chudoby.”

Keď bol abba Makarios v Egypte, našiel človeka, ktorý prišiel so svojím oslom k jeho kélii a kradol mu z nej veci. Podišiel k zlodejovi a tváril sa ako cudzinec, ktorý tam nebýva, pomohol mu naložiť zviera a vyprevadil ho v pokoji na cestu, pričom si hovoril: “Nič sme si na tento svet nepriniesli, Pán nám to dal. Ako chcel, tak sa stalo, nech je Pán oslávený vo všetkom.”

Ktosi priniesol starcovi peniaze a povedal: “Vezmi si ich a miň ich, veď si starý a chorý.” Bol totiž malomocný. Starec odpovedal: “Chceš ma odlúčiť od toho, kto sa o mňa šesťdesiat rokov staral? Celý ten čas som bol chorý a nič mi nechýbalo, lebo Boh sa o mňa staral.” A neprijal ich.

Raz abba Arsenios ochorel v skíte a potreboval mincu. Nemohol žiadnu nájsť, preto jednu prijal od kohosi ako dar a povedal: “Ďakujem ti, Bože, že pre svoje meno si ma urobil hodným dospieť do stavu, keď musím žobrať.” 

Hovorilo sa, že abba Ammon mal päťdesiat mier pšenice pre vlastnú spotrebu a položil ich von na slnko. Skôr než sa úplne vysušili, zbadal na tom mieste čosi nebezpečné, preto povedal svojim pomocníkom: “Poďme preč odtiaľto.” Ale oni sa zarmútili. Keď videl ich neschopnosť, povedal im: “Ste smutní kvôli chlebu? Veru, videl som mníchov utekať a zanechávať svoje do biela umyté kélie a svoje pergameny. Ani nezatvorili dvere, odchádzali a nechali ich otvorené.” 

Abba Theonas vzal trochu múky do pekárne, upiekol chleby, ktoré dal chudobným, čo o ne prosili, iným, čo žiadali viac, dal koše a nakoniec aj kabát, ktorý mal na sebe. Vrátil sa do svojej kélie s bedrami opásanými svojím plášťom. A hneď sa začal hrešiť, že ešte stále nenaplnil Božie prikázanie.

 

O tichu

Keď abba Arsenios prešiel z paláca k pustovníckemu životu, modlil sa a počul hlas, ktorý mu hovoril: “Arsenios, utekaj preč, buď ticho a stále sa modli, lebo to sú zdroje bezhriešnosti.” 

Abba Nilos povedal: “Šípy nepriateľa nemôžu zasiahnuť toho, kto miluje ticho, ale ten, kto sa pohybuje v dave, bude často zranený.” 

Teofil, v blahej pamäti alexandrijský biskup, navštívil skít. Bratia, ktorí sa zišli, požiadali abbu Pamba: “Povedz slovo-dve biskupovi, nech sa poučí jeho duša na tomto mieste.” Starec odvetil: “Ak sa nepoučil mojím mlčaním, nie je nádej, aby sa poučil mojimi slovami.” 

Hovorilo sa, že keď abba Ammon šiel do chrámu, nedovoľoval svojmu žiakovi kráčať vedľa seba, ale len v určitej vzdialenosti. Ak sa ho žiak prišiel opýtať na jeho myšlienky, vzdialil sa hneď, ako mu dal odpoveď, a hovoril: “Je to zo strachu, že po poučných slovách by sa prešlo na rozhovor o nepodstatnom, preto ťa nenechávam pri sebe.” 

Abba Jozef sa opýtal abbu Nistera: “Čo mám robiť so svojím jazykom, ak ho neviem udržať na uzde?” Starec mu povedal: “Nachádzaš pokoj, keď hovoríš?” On odvetil: “Nie.” Starec vraví: “Ak nenachádzaš pokoj, prečo hovoríš? Buď ticho a počas rozhovorov daj prednosť počúvaniu pred hovorením.” 

 

O veľkosti prostých ľudí

Abbovi Antonovi bolo v púšti zjavené, že v meste žije človek, ktorý sa mu vyrovná. Povolaním je lekár a čohokoľvek mal viac než potreboval, rozdal chudobným, a každý deň spieval s anjelmi víťaznú pieseň.

Keď sa blažený Anton modlil vo svojej kélii, prehovoril k nemu hlas takto: “Anton, ešte si nedosiahol veľkosť garbiara z Alexandrie.” Keď to starec počul, vstal, vzal svoju palicu a ponáhľal sa do mesta. Keď našiel garbiara, povedal mu: “Povedz mi o svojej práci, lebo dnes som odišiel z púšte a prišiel som sem, aby som ťa videl.”
On odvetil: “Nie som si vedomý, žeby som spravil niečo dobré. Keď ráno vstanem, skôr ako si sadnem k práci, poviem si, že všetci z tohto mesta, malí i veľkí, pôjdu do Božieho kráľovstva pre svoje dobré skutky, kým ja sám pôjdem do večného zatratenia pre svoje zlé skutky. Každý večer si opakujem tie isté slová a verím im vo svojom srdci.”
Keď to blažený Anton počul, povedal: “Syn môj, sedíš vo svojom vlastnom dome, dobre pracuješ a máš pokoj Božieho kráľovstva. Ja však trávim všetok svoj čas v samote bez rozptyľovania a ešte som nedospel k veľkosti takýchto slov.”

Bol raz jeden starec, ktorý žil v púšti a dlhé roky slúžil Bohu. Povedal: “Pane, daj mi vedieť, či som ťa uspokojil.” Tu uvidel anjela, ktorý mu povedal: “Ešte si sa nestal takým, ako je záhradník z tamtoho mesta.” Starec sa začudoval a povedal: “Zídem do mesta, nech vidím jeho aj to, čím predčí všetku moju prácu a námahu za celé tie roky.”
Tak zišiel do mesta a opýtal sa záhradníka na jeho spôsob života. Keď sa chystali večerať, starec počul ľudí spievať na ulici, keďže záhradníkov dom bol na rušnom mieste. Starec mu povedal: “Bratku, chcem žiť podľa Boha tak ako ty. Ako dokážeš žiť na tomto mieste a nebyť vyrušovaný, keď ich počuješ spievať tieto piesne?”
Ten človek riekol: “Poviem ti, abba, nikdy ma to nerušilo ani nepohoršovalo.” Keď to starec počul, povedal: “Čo si teda myslíš vo svojom srdci, keď to počuješ?” On odvetil: “Že všetci z nich idú do Kráľovstva.” Keď to starec počul, začudoval sa a povedal: “Toto je spôsob, ktorý prevyšuje moju prácu za celé tie roky.”

Jedného dňa sa abba Arsenios radil s istým starým egyptským mníchom o svojich myšlienkach. Ktosi to zbadal a opýtal sa ho: “Abba Arsenios, ako to, že ty s takým dobrým vzdelaním v latinčine a gréčtine sa pýtaš tohto vidiečana na svoje myšlienky?” On odvetil: “Naozaj som vzdelaný v latinčine a gréčtine, ale neovládam dokonca ani abecedu tohto vidiečana.”

Abba Izaiáš tiež povedal, že počas agapé, keď bratia jedli v chráme a rozprávali sa, kňaz z Pelúzie ich pokarhal týmito slovami: “Bratia, buďte ticho. Videl som jedného brata, ktorý je s vami a pije toľko čo vy, a jeho modlitba stúpa k Bohu ako oheň.”

Boh je životom všetkých slobodných bytostí. On je spásou všetkých, veriacich i neveriacich, spravodlivých i nespravodlivých, zbožných aj bezbožných, oslobodených od vášní aj nimi spútaných, mníchov aj žijúcich vo svete, vzdelaných aj nevzdelaných, zdravých aj chorých, mladých aj starých. On je ako prameň svetla, východ slnka alebo zmeny počasia, ktoré sú rovnaké pre každého bez výnimky.

 

O kráľovstve vo vnútri

Istý brat povedal abbovi Teodorovi: “Chcem splniť prikázania.” Starec mu povedal to, čo mu hovoril abba Theonas: “Chcem naplniť svojho ducha Bohom.”

Niekoľkí bratia jedného dňa prišli vyskúšať abbu Jána, či si nechá rozptýliť myšlienky a nezačne hovoriť o svetských veciach. Povedali mu: “Ďakujeme Bohu za to, že tohto roku bolo dosť dažďa a palmy mohli nasávať vlahu, ich konáre narástli a bratia našli prácu pre svoje ruky.” Abba Ján im povedal: “Tak to je, keď Svätý Duch zostupuje do sŕdc ľudí, sú obnovení a vyháňajú lístie v Božej bázni.”

Abba Izidor šiel jedného dňa navštíviť abbu Teofila, arcibiskupa Alexandrie. Keď sa vrátil do skítu, bratia sa ho pýtali: “Čo je nové v meste?” Ale on im povedal: “Veru, bratia, nevidel som žiadnu tvár okrem tváre arcibiskupa.” Keď to počuli, naľakali sa a povedali mu: “Abba, vari sa tam stalo nešťastie?” On povedal: “Nie celkom. Len myšlienka pozrieť sa na niekoho nezvíťazila nado mnou.” Pri tých slovách boli naplnení obdivom a boli povzbudení vo svojom úmysle chrániť si oči od každého rozptyľovania.

Amma Matrona povedala: “Sú mnohí v týchto horách, ktorí sa správajú akoby boli v meste a márnia svoj čas. Je lepšie mať veľa ľudí okolo seba a žiť pustovnícky vo svojom vnútri, ako byť osamote a stále mať túžbu byť s ľuďmi.”

 

O pohostinnosti

Raz prišli traja bratia navštíviť starca v skíte a jeden mu povedal: “Abba, naučil som sa naspamäť Starý aj Nový zákon.” Starec mu odvetil: “Zaplnil si vzduch slovami.” Druhý mu povedal: “Prepísal som vlastnoručne Starý aj Nový zákon.” On riekol: “Zaplnil si policu rukopismi.” Vtedy tretí povedal: “Tráva mi rastie v komíne.” A starec odvetil: “Odohnal si pohostinnosť.”

Dvaja bratia išli k istému starcovi. Ten mal vo zvyku nejesť každý deň, ale keď ich uvidel, s radosťou ich prijal a povedal: “Pôst má svoju vlastnú odmenu. Ale ten, kto je kvôli láske, splní dve prikázania: opúšťa svoju vôľu a občerstvuje svojich bratov.”

Jeden brat prišiel pozrieť istého pustovníka a pri odchode povedal: “Prepáč mi, abba, že kvôli mne si nemohol zachovať svoje pravidlá.” Pustovník odvetil: “Mojím pravidlom je privítať ťa s pohostinnosťou a vypraviť ťa na cestu v pokoji.”

Hovorilo sa o jednom starcovi, že býval v Sýrii na ceste do púšte. Toto bola jeho práca: kedykoľvek nejaký mních prišiel z púšte, celým srdcom ho prijal a pohostil. Jedného dňa prišiel pustovník a on mu dal občerstvenie. Ten to však nechcel prijať a vravel, že sa postí. Starec, naplnený smútkom, mu povedal: “Neopovrhuj svojím služobníkom. Prosím ťa, neopovrhuj mnou, ale poďme sa spolu pomodliť. Pozri sa na strom, ktorý tu stojí. Urobíme podľa vôle toho z nás, kto svojím kľaknutím na zem a modlitbou spôsobí, že sa strom skloní.” Pustovník si kľakol, aby sa modlil, no nič sa nestalo. Potom si kľakol Pohostinný a zaraz sa mu strom poklonil. Poučení týmto ďakovali Bohu.

Prišli sme z Palestíny do Egypta a šli sme pozrieť jedného z otcov. Pohostil nás a my sme povedali: “Prečo nezachovávate pôst, keď vás prídu pozrieť návštevníci? V Palestíne ho zachovávajú.” On odpovedal: “Pôst je vždy so mnou, ale nie vždy môžem mať pri sebe vás. Je užitočné a potrebné postiť sa, ale vyberáme si, kedy sa budeme postiť a kedy nie. Čo Boh prikazuje, je dokonalá láska. Prijímam vo vás Krista, a tak musím robiť všetko pre to, aby som vám s láskou poslúžil. Keď vás vypravím na cestu, potom môžem pokračovať vo svojom pôstnom pravidle. Synovia ženícha sa nemôžu postiť, kým je ženích s nimi. Keď im bude vzatý, vtedy sa budú postiť.”

 

O miernosti

Abba Nilos povedal: “Modlitba je semeno miernosti a neprítomnosť hnevu.”

Lovec v púšti uvidel abbu Antona, ako sa veselí s bratmi, a bol pohoršený. Starec, aby mu ukázal, že je potrebné občas vyjsť v ústrety potrebám bratov, povedal: “Vlož šíp do svojho luku a natiahni tetivu.” Urobil to. Starec riekol: “Natiahni viac”. Urobil tak. Starec opäť povedal: “Natiahni ešte viac.” Lovec mu odvetil: “Ak priveľmi ohnem svoj luk, zlomí sa.” Vtedy mu starec povedal: “Tak je to aj s Božím dielom. Ak budeme nadmieru namáhať bratov, čoskoro sa zlomia. Občas je potrebné zísť dolu a vyjsť v ústrety ich potrebám.”

Niekoľko mníchov prišlo pozrieť abbu Pimena a povedali mu: “Ak uvidíme bratov driemať v chráme, máme ich zobudiť, aby mohli dávať pozor?” On povedal: “Ak ja vidím brata driemať, vezmem si jeho hlavu na kolená a nechám ho odpočívať.”

 

pokračovanie    -    obsah    -    slovníček


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Raj otcov púšte  (1, 2, 3, 4, 5)

(c) grkat.nfo.sk  07.07.2000 andreios

NAJ.sk