BOŽSKÁ LITURGIA

postupný výklad s fotografiami

 

 

Eucharistia nás zjednocuje

Božská liturgia sa začína tým, čím sa to všetko jedného dňa skončí – Božím kráľovstvom: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha…” Týmto zvolaním sa začína každá eucharistická slávnosť v byzantskej tradícii. Tieto slová ohlasujú cieľ každej liturgie – nebeskú hostinu. (Lk 13, 29; Zjv 19, 9)

Kým náš Pán kráčal po zemi, nepotrebovali sme sviatosti, pretože bol fyzicky prítomný. Keď sa vráti v sláve, nebudeme potrebovať posvätné obrady. Ale v tomto čase, v dobe medzi „už” a „ešte nie” sa podieľame na týchto tajomstvách: „trpezlivo to očakávame”. (Rim 8, 25) „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.” (Rim 8, 19)

Tento postoj očakávania a trvania vyjadrujú mnohé prvky byzantskej liturgie. Kňaz a diakon stoja tvárou na východ. (Ak nie je možné postaviť chrám tak, aby mal svätyňu orientovanú na východ, má sa brať ako východ tá časť, kde je umiestnený prestol.) Pohľadom a orientáciou majú viesť ľudí za sebou. Svätyňa je oddelená ikonostasom, ktorý ukazuje, že tajomstvo slávené v eucharistii je nielen pre tých, ktorí sa zišli na slávenie. Cirkev nie je iba zhromaždenie tých, ktorí žijú tu a teraz, ale znázorňuje tiež Nebeský Jeruzalem. (Hebr 12, 22) Nie je uzavretým samoľúbym „združením” ona je putujúcim národom, ktorý očakáva „príchod večného života”.

 

Príprava na liturgiu

Skôr ako sa môže začať príchod do kráľovstva, ľudia musia byť pripravení. Nemôžeme plánovať stretnutie s Bohom, ale môžeme sa na neho pripravovať. Preto oficiálne liturgické texty byzantskej cirkvi hovoria: „Kňaz s úmyslom sláviť božské tajomstvá je predovšetkým povinný byť zmierený so všetkými a nemať nič proti nikomu, pričom aj srdce, nakoľko len vládze, má si chrániť od zlých myšlienok, od večera má byť zdržanlivý a zotrvať v striedmosti až do chvíle svätého tajomstva.” Modlitba, pôst, uzmierenie – to sú predpoklady pre úprimnú účasť na eucharistii. 

Prípravná časť sa začína tým, že sa kňaz a diakon spájajú v modlitbe pred ikonostasom pred začiatkom liturgie. Pred vstupom do svätyne svätých sa otočia k zhromaždeniu a poklonia sa ľuďom – tým sa snažia zmieriť so všetkými a zároveň vyznávajú prítomnosť Krista v zhromaždení. 

Keď vstúpia do svätyne, bozkom si uctia prestol – symbol Krista, ktorý zjednocuje všetkých viac ako stôl s jedlom, ktorý zjednocuje tých, čo sa zišli na hostinu. Kňaz a diakon sa začínajú obliekať. Svetlý stichár je vlastne oblečenie, ktoré všetci dostávajú pri krste (Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Gal 3, 27). Epitrachil symbolizuje Božiu milosť, ktorú v hojnosti vylieva „na svojich kňazov. Je to sťa vzácny olej, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha.” (Ž 133, 2) Nakoniec si kňaz oblieka felón, ktorý ohlasuje radosť a jas života v Božom kráľovstve. (Ž 132, 9

Diakon si na stichár dáva orár (symbol anjelských krídel), jeho pozdvihnutím vyjadruje naliehavosť diakonátu – služby Božích sluhov. Jeho funkcia pri liturgii je slúžiť, vykonávať manuálne práce. Tak v liturgii pokračuje v práci, ktorú vykonáva v každodennom živote: obsluhovať pri stoloch a starať sa o núdznych. (Sk 6, 1-7)

 

Proskomídia - príprava darov

Príprava svätých darovProskomídia (prothesis) svojimi modlitbami a gestami vopred pripravuje mnoho spoločných tém, ktoré sa viažu na verejnú časť eucharistie. Pamiatka, služba, posvätenie, obetovanie: toto všetko sa naznačuje, keď kňaz pripravuje dary chleba a vína. Kopijou krája prosfory (chleby) a usporadúva častice tak, že znázorňujú cirkev na čele s Kristom. Bohorodička, anjeli, svätí, žijúci aj zosnutí, všetci obklopujú „Baránka” (výraz, ktorým sa označuje hlavná a najväčšia častica tohoto chleba).

V prvých storočiach kresťanstva a v niektorých východných cirkvách dodnes kresťania dokazujú hlboké prepojenie medzi ich každodenným životom a liturgiou cirkvi prípravou obetných chlebov (prosfor), ktoré prinášajú do chrámu a dávajú kňazovi so zoznamom mien a úmyslov (intencií), ktoré sa majú v liturgii spomínať. Chlieb, ktorý sa stane pravým telom Krista obetovaného „za všetkých a pre všetko” je obetované týmto telom – cirkvou, ktorá sa schádza na liturgiu. To, že sa stretáva, neznamená, že sa jej členovia otáčajú svetu chrbtom, ale že prinášajú tento svet do Kristovej prítomnosti. Pamätajú na to, čo svet potrebuje.

Väčšinou chránime to, čo si ceníme, a preto sa aj dary zakrývajú osobitnými prikrývkami. Potom sa kňaz modlí za ich prijatie. Po okiadzaní týchto darov sa slúžiaci presunú k svätému prestolu.

 

Liturgia katechumenov

Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha...Diakon okiadza prestol, ikony a všetkých, ktorí sa zišli, aby sa pokúsili o jednotu s Jediným v tele Cirkvi. Tento úkon slúži ako forma pozdravu. Diakon sa ukloní a my tiež. Okiadzaním chrámu sa tiež pretvára bežný vzduch, ktorý dýchame. Znovustvorenie nášho sveta sa začína ako voňavý dym, ktorý sa vznáša nad tvárami zhromaždených ako Svätý Duch vznášajúci sa nad tvárou zeme. (Gn 1) Prvá tichá modlitba kňaza je modlitba k Svätému Duchu. Modlitbou „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ…” slúžiaci prosia o dar Ducha, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.” (Rim 8, 26)

Diakon sa otočí ku kňazovi a polohlasne hovorí: „Nadišiel čas konať Pánovi. Vladyka, požehnaj!” Nesmieme nikdy zabúdať na to, že kresťanskú bohoslužbu od pohanských obradov odlišuje to, že kresťania oslavujú príchod Boha k nám. To sa vyplnilo v Ježišovi Kristovi. Boh cez Krista a v Svätom Duchu nás v tejto liturgii vťahuje do dôverného styku trojičného spoločenstva. 

Po úvodnom dobrorečení „Požehnané kráľovstvo…” sa začíname modliť za potreby cirkvi a sveta. Tieto prosby sú vstavané do veľkej (alebo mirnej) ekténie. Diakon začína: „Modlime sa v pokoji k Pánovi. - Mírom Hóspodu pomolímsja.” Historicky táto ekténia nasledovala po evanjeliu a homílii (najprv by sme mali vypočuť Boha, skôr ako ideme o niečo prosiť) a ešte viac ako obetovanie prosfory pred liturgiou slúži ako „most”, cez ktorý je celý svet prinášaný pred Boha, tak ako aj my vstupujeme do jeho prítomnosti. Vskutku, táto sviatosť je daná „za život sveta”. (Jn 6, 51) Diakon pokračuje: „Za mier na celom svete…” Toto je len malá časť vyjadrenia záujmu o Bohom stvorený svet. 

Diakon zakončuje prosby formulou, ktorá prináša vhodný postoj k ekténii: „Presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku Máriu, vždy Pannu i všetkých svätých spomínajúc, sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.” Keď prosíme Boha, musíme mať jednoznačný postoj. Tak ako Bohorodička, aj my musíme povedať: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.” (Lk 1, 38)

 

Antifóny a Malý vchod

Malý vchodAntifóny sú žalmové verše s refrénmi, ktoré rozprávajú o slávenom tajomstve. Niektoré sviatky majú svoje vlastné antifóny, ktoré zosilňujú naše chápanie a oslavujú tieto jednotlivé sviatky. V niektorých východných cirkvách je zvykom, že v nedeľu spievajú tú istú prvú antifónu, ako sa spieva na Paschu (Veľkú noc). Takto každý týždeň ohlasujú: „Jasaj Bohu, celá zem…” (Ž 66, 1) Naozaj, každý Pánov deň oslavuje úplnosť vzkriesenia, ktorú zažívame každoročne počas sviatkov Paschy.

Hymnus „Jednorodený Synu i Božie Slovo…” je jedným z nosných spevov bohoslužby slova. Zložil ho v roku 535 byzantský cisár Justinián a slúži ako isté vyznanie viery. Jeho osobité postavenie v liturgii je určite primerané, pretože v tejto časti bohoslužby sa nezaoberáme Božím slovom iba ako nejakou knihou či textom, ale viac – vnímame ho ako mystickú prítomnosť pôsobiacu v nás.

Bozkávanie evanjeliára počas Malého vchoduVchod s evanjeliárom (nazývaný Malý vchod) pôvodne znamenal vchod do chrámu. Druhý verš tretej antifóny hovorí: „Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami.…” (Ž 94, 2) V každom prípade v praxi slúži Malý vchod na to, aby poukázal na dôležitosť Božieho slova. Aby sa zvýraznila dôležitosť evanjeliára, kňaza a diakona sprevádzajú svetlonosi, ktorí nesú sviečky. V niektorých farnostiach je zvykom, že zhromaždení – no špeciálne deti prichádzajú dopredu, aby si bozkom uctili sväté evanjelium. Na záver diakon pozdvihuje evanjeliár a zvolá: „Premúdrosť! Stojme úctivo!” Ľud odpovedá sklonením hláv a spevom: „Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom…” 

Tieto gestá majú hlbokú symboliku. Tak ako vyjadrujeme našu vieru v skutočnú prítomnosť Krista v eucharistii, keď robíme poklonu pred svätými darmi, tak prejavujeme našu vieru v Krista prítomného v slove, keď si bozkom a poklonou uctievame sväté evanjelium. Toto všetko nás pripravuje na to, aby sme pozorne a radostne počúvali slovo, ktoré sa nám bude ohlasovať.

 

Trojsvätá pieseň 

Po tropári a kondaku, ktoré hovoria o slávenom tajomstve (spieva ich ľud alebo zbor), kňaz intonuje: „Pretože si svätý, Bože náš, a my ti vzdávame slávu…” My spolu s anjelskými zbormi odpovedáme spevom: „Svätý Bože, svätý Silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.” Toto je jedna z najstarších častí byzantskej liturgie, slúžila ako vstupná pieseň. (Do dnešných dní sa pri pohrebných obradoch používa tento hymnus pri vstupe do chrámu.) 

Vstupujúc plnšie do tajomstva Božej prítomnosti v nás, narážame na zvláštnu povahu tejto prítomnosti. „Svätosť” je jedno z mála slov, ktoré nám aspoň trochu osvetľujú Božiu prirodzenosť. Svätosť neznamená dobrota či poctivosť. Znamená to vyhradený, vyčlenený. V anafore sv. Jána Zlatoústeho je Boh: „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný”. Ak zakladáme svoj život na božskej liturgii, začneme si uvedomovať, že Boha nemožno manipulovať a jeho cesty nie sú naše cesty. (Iz 55, 8) Rast v tomto poznaní nás pripravuje, aby sme pozornejšie vnímali jeho slovo, ktoré sa hlása.

 

Čítania a homília

Čítanie svätého evanjeliaPo odchode k hornému stolcu (sedes, hórnoje sidálišče) sa kňaz po prvý raz otočí k ľuďom a zvolá: „Pokoj všetkým!” Je to pozdrav žijúceho Krista, ktorým po svojom vzkriesení pozdravil apoštolov. V časoch Jána Zlatoústeho sa tento pozdrav udomácnil aj v liturgii. Ak chceme niekoho počúvať s dokonalou úctou, musíme byť v pokoji. Nesmieme sa rozptyľovať vnútorne ani navonok. Skutočný pokoj môžeme dostať len od Krista. Kňaz znázorňuje Krista, hlavu tela, ktorým je Cirkev, a preto práve kňaz zvoláva do nás pokoj. 

Po prokimene (pozostávajúceho z jedného alebo dvoch veršov zo žalmu) počujeme čítanie z listov alebo Skutkov svätých apoštolov. Je adresované nám tu a teraz presne tak, ako ho apoštoli adresovali prvým kresťanským spoločenstvám. Máme ho počúvať tak, ako by nás osobne oslovoval sv. Pavol, sv. Peter či sv. Ján. „Aleluja” je vlastne logickou odpoveďou na ich slová. Tento spôsob poďakovania za ohlasovanie dobrej zvesti patrí k najstarším prvkom bohoslužby. Diakon znova okiadza chrám. Je to príprava na slávnostný okamih ohlasovania evanjelia. 

Od raných čias cirkevní otcovia poukazovali na dvojitú funkciu prestola pri liturgii - prestol evanjelia a prestol eucharistie. Náš postoj k čítaniu evanjelia a homílii nemôže byť čisto intelektuálny. To, čo počujeme, nie je iba nejaký príbeh, povzbudenie či pobavenie. Musí sa to stať našou potravou. „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.” (Mt 4, 11) Božie slovo musí byť prežité. Ak máme zmýšľať tak ako Kristus (Flp 2), potom sa musíme ponoriť do jeho slov. 

V minulosti si ľudia veľmi ctili evanjeliár. Boli tak pevne presvedčení o prítomnosti Krista v ohlasovanom evanjeliu, že niektorí si hneď kľakli pod evanjeliár a chceli sa tak vyliečiť. (Lk7, 44 a Jn 15, 3) Zároveň tak vzdávali úctu. Počas čítania evanjelia svetlonosi držia sviečky, čo symbolizuje, že Kristus je „svetlo sveta”. (Jn 8, 12) Na čítanie evanjelia všetci odpovedáme: „Sláva tebe, Pane, sláva tebe.

 

Suhubaja (vrúcna) ekténia

Táto ekténia poskytuje zhromaždenej cirkvi príležitosť, aby sa modlila za mnohé zvláštne potreby. Rubriky hovoria, že do tejto ekténie môžu byť zaradené prosby za rôzne úmysly. Takto sa modlíme nielen za „mier na celom svete”, ale tiež za pokoj na Balkáne, Blízkom Východe či v Strednej Amerike. Tu sa nemodlíme iba za „hojnosť plodov zeme”, ale aj za hladujúcich v Etiópii, Sudáne, Afganistane a Indii, ktorým by mohli pomôcť tí „viac obdarení”. Keď sa za nich modlíme, napĺňame podstatu cirkvi. Pretože ako vyvolený rod (1 Pt 2, 9) a žijúce telo Krista stojíme pred trónom Otca v ustavičnej modlitbe za potreby sveta. (Heb 7) 

Po nej nasleduje ekténia za katechumenov - tých, ktorí sa pripravujú na krst. No môžeme pritom myslieť aj na všetkých hľadajúcich a neveriacich v Krista. Tieto prosby osobitne zvýrazňujú misijné poslanie cirkvi - hlásať evanjelium spravodlivosti všetkému stvoreniu. (Mk 16, 15)

 

Liturgia verných (veriacich)

Veľký vchod (prenesenie darov na prestol)My cherubínov tajomne predstavuje a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame, odložme teraz všetky svetské starosti. Veď máme prijať Kráľa všetkých, ktorého anjelské zbory neviditeľne nesú v sláve. Aleluja, aleluja, aleluja!

Tento spev zo 6. storočia nás uvádza do tajomstiev, ktoré zakúsime v tejto časti liturgie. O chvíľu sa pripojíme k cherubínom a spolu s nimi budeme spievať: „Svätý, Svätý, Svätý…” (v anafore). Kňaz nás vyzve, aby sme pozdvihli svoje srdcia a zanechali všetky svetské starosti. A nakoniec prijmeme dostaneme Kráľa všetkých. Čo teda ešte môžeme povedať? Iba „Aleluja!” Dva alternujúce spevy predpísané na Veľký štvrtok a Veľkú sobotu podobne predvídajú obsah celej liturgie verných. 

Slávnostné prenesenie darov (Veľký vchod) je charakteristickým úkonom byzantskej liturgie. Chrám znovu napĺňa nádherná vôňa kadidla. Diakon a kňaz sprevádzaní sviečkami kráčajú na ambón. Počas vchodu sa spomína celá hierarchia a členovia cirkvi. Tak ako sa chlieb a víno prenášajú na prestol, aby boli premenené, tak aj my nasledujeme tento sprievod duchovne, stúpajúc s slúžiacimi do svätyne svätých. „Nech sa Pán Boh rozpomenie vo svojom kráľovstve…,” v kráľovstve, ktoré prichádza s mocou. (Mk 9, 1)

 

Bozk pokoja a symbol viery

Symbol viery„Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom, až potom príď a obetuj dar.” (Mt 5, 23-24) Pamätajúc na tento Boží príkaz sa diakon otáča k veriacim a zvoláva: „Milujme sa navzájom, aby sme jednomyseľne vyznávali,” na čo ľudia dokončujú: „Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednopodstatnú a nedeliteľnú.” Slúžiaci si dávajú bozk pokoja. Je to iba pozostatok z čias, keď sa všetci veriaci objímali, a tak utvárali takto ikonu Trojičnej lásky. Táto prax existovala až do 11. storočia. 

Začíname recitovať symbol – slávnostné vyznanie viery, ktoré je čiastočne zahrnuté aj v anafore (eucharistickej modlitbe). V symbole, ktorý bol do liturgie zaradený v prvej polovici 6. storočia, v období veľkých dogmatických sporov, je naša viera sformulovaná do systematického zoznamu tvrdení. Teraz, v dobe dogmaticky tiež dosť nestálej, je samozrejme rovnako potrebné, aby sme pokračovali v ohlasovaní týchto skutočností so svojím osobným presvedčením a porozumením. 

Spočiatku bol symbol viery recitovaný iba pri slávení svätého krstu. Jeho zaradenie do liturgie slúži aj ako obnovenie našich krstných sľubov - sľubov, ktoré nás ako prvé včlenili do tela, ktoré je teraz obnovované v eucharistii.

 

Anafora

Vezmite a jedzte, toto je moje telo…  Pite z nej všetci, toto je moja krv…Stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.” Týmito slovami diakon púta našu pozornosť na jadro liturgie, ku ktorému sme práve dospeli. Protheoria (komentár k byzantskej liturgii z 11. storočia) poznamenáva: „…ak teda vidíme Boha trpiaceho za nás, stojme triezvo a v pokoji, a tak prinášajme a obetujme tieto dary v pokoji, nemysliac na svetské starosti. Staneme sa hodnejšími jeho božského vzkriesenia a budeme naplnení radosťou.” 

Kňaz nás potom (citujúc 2 Kor 13, 14) vyzýva k milosrdenstvu, láske a spoločenstvu s Bohom: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.” A toto sa v nás naozaj uskutočňuje pri slávení tohto tajomstva. 

Potom zdvíhame naše srdcia k Bohu. Naozaj zanechaním svetských starostí všetci zhromaždení pútame svoju myseľ na veci nad … - Prečo musíme zomrieť alebo že náš život je skrze Krista v Bohu. Kristus náš život sa nám zjavuje a my sa tiež „zjavíme s ním v sláve.” (Kol 3, 4

Kňaz nás potom vyzýva, aby sme poďakovali Pánovi. My odpovedáme: „Je dôstojné a správne…” Teraz sme sa dostali k jadru liturgie , veď eucharistia znamená „vďakyvzdávanie”. Tento akt vďačnosti nás privádza k pôvodnému koreňu Pánovej večere. Pre Židov to bol Birkat-ha-mazon, modlitba vďakyvzdávania, ktorá bola vyvrcholením každej spoločnej hostiny. Bolo to ako modlitba, ktorú náš Pán vyslovil, keď požehnával čašu v tú noc, keď bol zradený. 

Je zaujímavé poznamenať, že obidve anafory byzantského obradu, ktoré sa pripisujú sv. Jánovi Zlatoústemu a sv. Bazilovi Veľkému, nadväzujú na túto starú židovskú formu ako na vzor. V ich berakách Židia zvyčajne ďakovali Bohu za stvorenie, velebili ho za spásu a prosili o vykúpenie. V anafore sv. Jána Zlatoústeho ďakujeme, že „nás z nebytia priviedol k bytiu”, velebíme ho, že nás tak miluje, že „dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život” a prosíme ho, aby nám poslal svojho Ducha a aby jeho dary spočívali na nás. Žiaľ, tieto modlitby sa teraz väčšinou modlí kňaz potichu. V minulosti sa však celá anafora prednášala nahlas. V každom prípade počujeme Pánove vlastné slová: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo…” a „Pite z nej všetci, toto je moja krv…”, na čo my odpovedáme „Amen.” Takto ohlasujeme našu vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť v týchto premenených daroch.

Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko.Milovať znamená pamätať a pamätať znamená sprítomňovať. Teraz ohlasujeme všetkým to, čo bolo pre nás vykonané: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici Otca a druhý a slávny príchod. My, telo Krista, žijúci na konci 20. storočia, prinášame teraz jednu Kristovu obetu „za všetkých i pre všetko.” Ježiš Kristus prišiel k nám a prijal náš život - život, ktorý stratil svoju pôvodnú slávu. On obnovuje tento život, pozdvihuje, uzdravuje a zbožšťuje našu prirodzenosť. Cez neho sme úplne prinavrátili svoje osoby Otcovi ako dary obetované v čírej oddanosti.

Dar vzbudzuje dar, láska plodí lásku. A svet so svojím zacykleným systémom nenávisti a odplaty sa obnovuje na raj. V slávení tohto veľkolepého vďakyvzdávania (eucharistie) sa obnovuje aj naša prirodzenosť, pretože práve vyjadrením našej úplnej závislosti na Bohu premáhame pýchu, ktorú zapríčinil prvotný pád. Teraz sa začína vzývanie Svätého Ducha (epikléza). Prosíme Otca, aby poslal Posvätiteľa, ktorý premenil dary na Kristovo telo a krv, aby nám boli „na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva…” 

Poklona po slovách ustanoveniaTieto myšlienky zaznievajú počas liturgie niekoľko ráz. V závere liturgie prosíme Boha aj o zachovanie plnosti cirkvi. Herézy si vyberajú iba určité časti z Tradície. Schizmy reflektujú túžbu po oddelení. A hriech stále vyžaduje dezintegráciu - vo vnútri človeka i vo vzťahu k ostatným.

Eucharistia je koinónia (spoločenstvo), pretože Duch Pravdy zostupuje na cirkev a na sväté dary. Účasťou na týchto daroch prekonávame všetky formy odcudzenia a rozdelenia aj osobného aj spoločenského, pretože Kristovo telo sa stáva naším telom, jeho krv tečie v žilách nás všetkých.

„Žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.” (Ef 4, 15-16)

V záverečnej časti anafory je potrebné spomenúť svätých, hierarchov, kňazov, diakonov, svetských predstaviteľov a všetkých núdznych. Veď ak rastieme v láske, akoby sme mohli na niekoho zabudnúť? Preto spievame: Pane, spomeň si na všetkých (mužov) i na všetky (ženy). Anafora vrcholí témou jednoty: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno Otca i Syna i Svätého Ducha…

 

Účasť na Kristovom tele a krvi

Otče náš, ktorý si na nebesiach...Po ďalších prosbách znovu zintenzívňujeme naše spoločenstvo oslovením Boha ako nášho Otca. Tradícia osobitne hovorí o dôležitosti Modlitby Pána v tejto časti: „…a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.” Otčenáš teda slúži ako určité očistenie. Tradícia tiež poukazuje na prosbu o „chlieb náš každodenný” a dáva ju do súvisu s eucharistickými darmi. 

Teraz nasleduje „Vnímajme! Sväté svätým.” Táto starobylá formula je privítaním tých, ktorí pristupujú prijať sväté dary. Samozrejme to neznamená, že majú pristupovať len nejakí „perfektní” ľudia. „Svätými” sa označujú pokrstení; tí, čo slúžia Bohu. Skutky a listy svätých apoštolov chápu „svätých” ako celú cirkev. Počas storočí bolo pridaných viacero modlitieb a formúl, ktoré zdôrazňujú náležitú dispozíciu potrebnú pre úprimnú účasť na tajomnej večeri. 

Pristupujeme k prijímaniu „s Božou bázňou a s vierou”. Taktiež prosíme, aby toto prijatie „nebolo na odsúdenie alebo zatratenie”. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Nenechaj nikoho pristúpiť s nedbalosťou, ale iba zapálených, žhavých, vzrušených… Nenechaj tam žiadneho Judáša, žiadneho lakomca. Ak niekto nie je učeníkom, nechaj ho odísť. Ježiš bude večerať so svojimi učeníkmi. (Mt 26, 18) Tento stôl je taký istý ako tamten. Nie je o nič menší. Nie je to tak, že Ježiš urobil tamten a človek tento. Ježiš v sebe samom učinil aj tento. Toto je tá miestnosť, kde boli predtým, než vyšli na Olivovú horu.” 

V inej homílii Ján Zlatoústy hovorí: „Hovorím tieto veci nie preto, aby sme nepristupovali, ale aby sme nepristupovali bez uváženia. Pretože nedbalé pristupovanie je nebezpečné, ale aj neúčasť na tejto tajomnej večeri znamená hladomor a smrť. Pretože tento stôl je obnovou našich duší, puto našich myslí, podstata našej viery, naša nádej, naše vykúpenie, naše svetlo, náš život.” Rozdávanie Kristovho tela a krvi

Liturgia vyjadruje pnutie medzi posvätnosťou tajomstiev a vážnosťou hriechov, ktoré sú odpustené účasťou na Kristovom tele a krvi. Kňaz oslovuje každého z nás: „Drahocenné, presväté a prečisté telo a krv Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista podáva sa Božiemu služobníkovi (povie meno) na odpustenie hriechov a večný život. Amen.” Toto vychádza z podstaty Božieho spasiteľného plánu, preto prišiel jeho Syn, aby našiel stratené, uzdravil chorých a zachránil hriešnikov. Boh pozná každého po mene, preto kňaz pri rozdeľovaní svätých darov spomína krstné meno každého prijímajúceho. 

Keď sme prijali božské sviatosti, „klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.” Spievame: „Nech sa naplnia ústa naše tvojou chválou, Pane,…

 

Prepustenie

PrepusteniePo ďalšej ekténii sme vyslaní odísť v pokoji. Kristus je náš pokoj. V eucharistii zbúral múr rozdelenia, nepriateľstvo. (Ef 2, 14) Pretože „v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.” (Ef 2, 13

V zaambónnej modlitbe prosíme za jednotu cirkvi a sveta a dostávame záverečné požehnanie. Takto končíme tým, čím sme začínali - modlitbou v pokoji za Božie stvorenie a účasťou na milostiach slávnej vlády jeho Syna. 

V niektorých krajinách ešte veriaci po konci liturgie pristupujú dopredu a berú si z požehnaného chleba - antidoru (nekonsekrovanej prosfory). Je to pozostatok agapé - prvokresťanských hodov lásky. Zároveň idú pobozkať kríž, ktorý drží v ruke kňaz. Na jeho pozdrav „Kristus medzi nami,” odpovedáme „Je aj bude.” Veď ako prisľúbil, on je a bude s nami až do konca sveta. Amen.

 

 

 

 

 

Kurzívou sú uvedené všetky liturgické texty.

Pôvodina reflektuje najmä ukrajinskú tradíciu, čo čiastočne ovplyvnilo obrazový materiál. Text bol značne upravený.

 

Obrázky a text prevzatý z http://www.byzantines.net/liturgy/Liturgy Explanation.htm.
Preklad z anglického originálu: Peter Medviď. Úprava textu: Andrej Škoviera.

 

Byzantines dot net

 

 

Súvisiace:

 

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Výklad postupu božskej liturgie s fotografiami

(c) grkat.nfo.sk & Kaschav BBS & Byzantines.net   03.10.2000 andreios