Apoštolský list pápeža Jána Pavla II.

k 350. výročiu Užhorodskej únie

 

 

Drahí bratia a sestry,

1. „Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých, pretože sa vaša viera zvestuje po celom svete. Veď Boh, ktorému z tej duše slúžim v evanjeliu jeho Syna, je mi svedkom, ako si na vás ustavične spomínam.“ (Rim 1,8-9).

Radostná príležitosť 350. výročia Užhorodskej únie tvorí dôležitý moment v dejinách cirkvi, ktorá týmto aktom znovu ustanovila plnú jednotu s biskupom Ríma. Je preto pochopiteľné, že aj ja sa pripájam k vzdávaniu vďaky Bohu za všetkých, ktorí sa radujú z pamiatky tejto významnej udalosti. Samotné fakty sú dobre známe: 24. apríla 1646 v kaplnke Užhorodského zámku 63 kňazi byzantského obradu Mukačevskej eparchie, vedení baziliánskym mníchom Parténiom Petrovičom boli v prítomnosti jágerského biskupa Juraja Jakusiča prijatí do plného spoločenstva s Petrovým stolcom.

Nebolo to osamotené gesto. Bola to súčasť procesu znovuzjednotenia medzi cirkvami, ktorý mal svoj vrcholný moment na Florentskom koncile (1439), keď boli podpísané dokumenty obnovujúce plné spoločenstvo medzi cirkvami Východu a cirkvou Ríma. Bol to totiž chýrny kyjevský metropolita Izidor, ktorý sa po svojom návrate z Florentského koncilu stal v karpatských krajoch hlásateľom znovunájdenej jednoty.

V roku 1595 sa zástupcovia Kyjevskej metropolie stretli s pápežom Klimentom VIII a nasledujúci rok, 1596, bola v Breste prehlásená únia so zámerom uskutočniť dohodu dosiahnutú vo Florencii. Veľmi skoro podnet zo všeobecného snemu dosiahol Karpaty a po prekonaní určitých počiatočných ťažkostí sa stal praktickou skutočnosťou v Užhorodskej únii. Zasiate do úrodnej mukačevskej pôdy, bolo to horčičné semeno z Evanjelia, ktoré časom vyrástlo na strom, pod ktorého tieňom sa zhromaždili nesmierne zástupy veriacich byzantskej tradície. Berúc na vedomie túto skutočnosť, zriadil 10. septembra 1771 pápež Kliment XIV. apoštolskou konštitúciou Eximia Regalium Principum,[1] gréckokatolícku eparchiu v Mukačeve, ktorej sídlo bolo o pár rokov neskoršie prenesené do blízkeho Užhorodu.

Následne, ako prekvitajúce výhonky mocného stromu vznikli nové cirkevné jurisdikcie: eparchie Križevci (1777), Prešov (1818) a Hajdúdorog (1912). Medzičasom, stály príliv verných dedičov tejto únie emigroval za more. Svätý stolec, ktorý je vždy vnímavý na identifikáciu a podporu plánov Božej prozreteľnosti, zriadil pre nich v Spojených štátoch amerických byzantskú metropoliu v Pittsburghu (1969) so sufragánnymi eparchiami Passaic (1963), Parma (1969) a Van Nuys (1981).

Radosť, zdieľaná viacerými eparchiami zrodenými z Užhorodskej únie, pri oslave udalosti, ktorá je jedným zo základov ich ekleziálnej identity, je vynikajúcou príležitosťou na obnovenie povedomia zväzkov pochádzajúcich zo spoločného pôvodu, a na posilnenie výmeny tej družnosti a spolupráce, ktorým dlho bránili tragické historické udalosti.

2. Zatiaľ čo Užhorodská únia vyvstala ako dôsledok ustanovení Florentského koncilu, určite nebude nevhodné zvýrazniť jej úzke duchovné prepojenie s pozadím misie apoštolov Slovanov, sv. Cyrila a Metoda, ktorých ohlasovanie sa rozšírilo z Veľkej Moravy do karpatských vrchov. Úplne správne sú preto veriaci cirkví viazaných s Užhorodskou úniou hrdí na to, že majú účasť na dedičstve sv. Cyrila a Metoda.

Už som upozornil na výnimočnú hodnotu evanjelizačnej práce vykonanej Cyrilom a Metodom v jednote ako s cirkvou Konštantínopola, tak aj s Rímskym stolcom.[2] Zdôraznil som tiež „horlivú snahu preukázanú oboma bratmi… pokiaľ ide o záchranu jednoty vo viere a láske medzi cirkvami, ku ktorým patrili, t.j. medzi Konštantínopolskou a Rímskou cirkvou na jednej strane, a medzi cirkvami vznikajúcimi v slovanských zemiach na druhej strane; táto snaha bola a navždy zostane ich veľkou zásluhou.“[3] Ohlasovanie evanjelia v plnosti spoločenstva všetkých kresťanov predstavuje snahu, nikdy nie úplne stratenú, ktorá poznamenáva, aj keď rozličnými spôsobmi, dejiny cirkví, ktoré vznikli v krajinách Slovanov od čias dvoch svätých bratov.

Udalosti, ktoré nasledovali po únii, boli plné utrpenia a žiaľu. Napriek tomu eparchia, ktorá bola v počiatkoch posilnená prácou biskupa Juraja J. Bizanciho, neskôr zažila výrazný pokrok v období, ktoré započal veľký biskup Andrej Bačinský. Žiaľ, v nedávnej dobe bola eparchia opäť povolaná, aby v životoch nemálo svojich členov kráčala s Kristom po ceste utrpenia na Kalváriu v prenasledovaniach, väzneniach a aj v najväčšej obete svojich životov. Toto svedectvo spečatené krvou bolo prinesené samotným pastierom eparchie, biskupom Teodorom Romžom, ktorý neváhal vydať svoj život za ovce svojho stáda (por. Jn 10,11).

Nemôžeme zabudnúť na tieto žiarivé príklady vernosti Kristovi a jeho Evanjeliu: tvoria drahocenné dedičstvo Gréckokatolíckej cirkvi viazanej na Užhorodskú úniu. Vskutku deti celej Katolíckej cirkvi prijímajú toto svedectvo s úctou a vážia si tento obdivuhodný príklad vernosti Kristovej pravde. S vďačnými srdciami ďakujú kresťanom Mukačeva a všetkým tým, ktorí prejavili pripravenosť opustiť všetko, čo mali, aby získali drahocennú perlu viery (por. Mt 13, 46).

3. Radostné výročie Užhorodskej únie ponúka vhodnú príležitosť na vzdávanie vďaky Pánovi, ktorý zotrel slzy svojich detí na konci tragického obdobia drsného prenasledovania. Pomáhal im v tomto ťažkom období ich dejín, umožňujúc im zachovať bohatstvo ich východnej tradície a súčasne ostať v plnom spoločenstve s biskupom Ríma. Tým svedčia o univerzalite, ktorá činí cirkev rozmanitou realitou schopnou pojať pod Petrovou charizmou skutočnú rôznorodosť tradícii a obradov; táto rôznorodosť vôbec nepoškodzuje jej jednotu, ale ukazuje na všetko jej bohatstvo a nádheru.[4] To je to, čo uznal pápež Lev XIII., keď zdôrazňujúc vzácnu výmenu darov medzi latinskou a východnou tradíciou potvrdil, že rôznorodosť východnej liturgie a disciplíny zdobí celú cirkev, znázorňuje jej katolicitu a jasne ukazuje na „božskú jednotu katolíckej viery.“[5]

Našou nádejou preto je, aby vyvolená časť Božieho ľudu spojená rozličnými spôsobmi s udalosťou, ktorá sa stala v Užhorode, bola schopná zase raz rozkvitať v novom rozpuku, žiť vyrovnane prítomnosť a pracovať pre budúcnosť naplnenú úplnou slobodou vierovyznania, snahou po zmierení medzi katolíkmi a pravoslávnymi a neúnavným úsilím budovania pokoja.

Tomu môže pomôcť postoj otvorenosti k načúvaniu učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Otcovia zhromaždení na všeobecnom koncile ponúkli pod vedením Ducha hodnotné smernice o tom, ako podporovať dialóg lásky a snahy „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.“ (Ef 4,3). Cieľ, na ktorý hľadia, je veľmi dobre vyjadrený týmito vznešenými slovami: „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní veriaci v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.“[6]

4. Ten istý koncil nám pripomína: „Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za učeníkov Pánových, ale nerovnako zmýšľajú a ich cesty sa rozchádzajú, ako by sám Kristus bol rozdelený (por. 1 Kor 1,13). Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví vôli Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.“[7] V ostatných časoch, sa však Boh, „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4) dotkol sŕdc mnohých kresťanov, ktorí sú navzájom oddelení, a vdýchol im úprimnú túžbu nájsť cestu k plnej koinonii. Kristus prosí „i dnes, aby nový elán oživil činnosť každého jednotlivca pre plné a viditeľné spoločenstvo.“[8] Otcovia koncilu trvali na fakte, že „starosť o obnovenie jednoty sa týka celej cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich.“[9] Na zodpovedanie tohto Božieho volania navrhli všetkým katolíkom účinné pomôcky a spôsoby pre podporu ekumenického hnutia, v očakávaní dosiahnutia plného komúnia v Cirkvi, ktorá je „jedna, svätá, všeobecná a apoštolská.“

Východné katolícke cirkvi môžu veľmi prispieť k tomuto procesu, procesu podporovanému Božou milosťou. Tieto cirkvi v skutočnosti „majú osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov podľa smerníc dekrétu tohto posvätného cirkevného snemu o ekumenizme, predovšetkým modlitbami, príkladom života, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám.“[10]

V tejto súvislosti som v encyklike Ut unum sint zdôraznil, že „metóda, ktorá sa má použiť na ceste k plnému spoločenstvu, je dialóg pravdy, živený a podporovaný dialógom lásky. Katolíckym východným cirkvám priznané právo organizovať sa a vykonávať apoštolát, ako i skutočná účasť týchto cirkví na dialógu lásky a na teologickom dialógu napomôžu nielen skutočnú a bratskú vzájomnú vážnosť medzi pravoslávnymi a katolíkmi, žijúcimi v tej istej oblasti, ale aj ich vzájomnú súčinnosť pri hľadaní jednoty.“[11]

5. Účinné vykonanie tak vznešenej úlohy predpokladá zo strany východných cirkví obnovený a veľkorysý záväzok k formácii budúcich pastierov, k sláveniu posvätnej liturgie ako životodarného centra spoločenstva, k vytrvalej pozornosti na potreby blížnych cez skutky praktickej lásky, k poskytnutiu katechéz, ktoré predložia nanovo základy kresťanskej viery a odovzdajú „dobrú zvesť“ ako kvas každodenného života, v spoločenstve so všeobecnou cirkvou, v jej záväzku novej evanjelizácie na prahu nového kresťanského tisícročia.

Svet, v ktorom žijeme, „podstúpil také kultúrne, politické, sociálne a ekonomické premeny, že treba v úplne nových podmienkach formulovať problém evanjelizácie .“[12] Je preto nutné študovať „novú schopnosť evanjelizácie, ktorá vie predkladať nestarnúce posolstvo spásy modernému človeku presvedčivými spôsobmi.“[13] Nadovšetko je nevyhnutné zrýchliť proces smerujúci k plnému zmiereniu medzi cirkvami, a to v rámci každej cirkevnej komunity.[14] Keďže však Cirkev je „akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“[15] a má za úlohu pracovať na zmierení celého ľudstva, toto povolanie nemôže byť účinne naplnené, ak stále existujú rozdelenia medzi tými, ktorí veria v Krista.

Kiež perspektíva blížiaceho sa veľkého jubilea roku 2000 zrodí v každom postoj pokory, ktorý môže uskutočniť „nutné očistenie dejinnej pamäti“[16] skrze modlitbu a obrátenie srdca, a tak pomôcť ľuďom vyprosiť a udeliť vzájomné odpustenie za nedorozumenia uplynulých storočí.

Pohľadom upriameným do budúcna, ktorý vidí, že „približovanie sa konca druhého tisícročia nás má všetkých viesť k spytovaniu svedomia a k takým ekumenickým podujatiam, v dôsledku ktorých by sme sa veľkému jubileu mohli predstaviť, i keď nie celkom zjednotení, aspoň oveľa bližší k prekonávaniu rozdelení druhého tisícročia.“[17]

6. Kiež vzíde vrúcne vďakyvzdávanie z najhlbšieho vnútra sŕdc dietok celej katolíckej cirkvi za cestu vernosti a odvahy, ktorou Otec viedol cirkvi zrodené z Užhorodskej únie. Je znakom jeho lásky, že plánované oslavy sa môžu konať s primeranou vznešenosťou a slobodou. Súčasne však vrúcne vzývajme Svätého Ducha, aby sa skrátil čas pre všetkých v Krista veriacich, aby slávili Trojicu spolu, jedným hlasom (por. Rim 15,6). Nevyhnutnou podmienkou pre takúto radostnú udalosť je, aby odvaha odpúšťať dozrela v srdciach všetkých; je to tiež milosť, o ktorú treba naliehať s neúnavnou vytrvalosťou.

Ako sa približuje tretie tisícročie kresťanstva, rímsky biskup, ktorý s vďačným srdcom slávi toto jubileum* a pamätá s dojatím na tých, ktorí trpeli až po bod hrdinstva, aby neustúpili zo svojich záväzkov viery, ten teraz prináša Bohu ich utrpenia v jednote s celou cirkvou ako ľúbeznú obetu za jednotu kresťanov a spásu sveta.

Kiež Bohorodička, ktorá pod krížom prijala od svojho Syna úlohu dozerať s materinskou starostlivosťou na Cirkev na jej ceste; Kráľovná pokoja, ktorá dala svoj súhlas večnému Slovu, aby prebývalo medzi nami, a tak nás zmierilo s Otcom; Panna Päťdesiatnice, skrze ktorej modlitby očakávame obnovené vyliatie Ducha svätosti; Presvätá Mária – dá, aby jej milujúcu prítomnosť cítili títo naši bratia a sestry, ktorí sa chystajú s radosťou sláviť tak významné výročie.

Zverujúc jej, Matke jednoty a pokoja, tieto cirkevné spoločenstvá, srdečne udeľujem všetkým apoštolské požehnanie.

Z Vatikánu, 18. apríla roku 1996, v osemnástom roku môjho pontifikátu.

 

 


[1] Por. Bullarium Romanum IV/3 (1769-1774), 373-376.

[2] Por. Apoštolský list Egregiae virtutis (31. decembra 1980), 1: AAS 73 (1981), 258.

[3] Encyklika Slavorum Apostoli (2. júna 1985), 14: AAS 77 (1985), 798, Slovenský text: http://www.kbs.sk/?cid=1117278233; por. Apoštolský list Orientale lumen (2. mája 1995), 3; AAS 87 (1995), 747. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/orientalelumen.pdf

[4] Por. Druhý vatikánsky koncil, Dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum, 2. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/dekret_oe.html

[5] Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitatis (30. novembra 1894): Leonis XIII Acta, 14 (1894), 360.

[6] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13. Slovenský preklad: http://www.kbs.sk/?cid=1118413214

[7] Druhý vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/dekret_ur.html

[8] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 100: AAS 87 (1995), 981. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/utunumsint1.html  

[9] Druhý vatikánsky koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 5; slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/dekret_ur.html; por. Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 101: AAS 87 (1995), 981. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/utunumsint1.html

[10] Druhý vatikánsky koncil, Dekrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium Ecclesiarum, 24. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/dekret_oe.html  

[11] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 60: AAS 87 (1995), 957-958. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/utunumsint1.html

[12] Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom na šiestom sympóziu Rady európskych biskupských konferencií (11. októbra 1985), 1: AAS 78 (1986), 179.

[13] Ján Pavol II., List prezidentom biskupských konferencií Európy (2. januára 1986), 6: AAS 78 (1986), 457.

[14] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 78: AAS 87 (1995), 968. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/utunumsint1.html  

[15] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 1. Slovenský preklad: http://www.kbs.sk/?cid=1118413214 

[16] Ján Pavol II., Encyklika Ut unum sint (25. mája 1995), 2: AAS 87 (1995), 922. Slovenský preklad: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/utunumsint1.html

[17] Ján Pavol II., Apoštolský list Tertio millennio adveniente (10. novembra 1994), 34: AAS 87 (1995), 26-27. Slovenský preklad: http://www.kbs.sk/?cid=1117282670

 

 

* Podľa ukrajinského textu v Enchiridion Vaticanum 15 (Documenti ufficiali della Santa Sede 1996), s. 470: „slávi s Vami toto jubileum.“ (Pozn. prekladateľa.)

 

 

Preklad: Daniel Černý

Redakčná úprava: Andrej Škoviera

 

Preklad je urobený z oficiálneho anglického textu publikovaného v: L'Osservatore Romano, Weekly Edition in English, 24. apríla 1996, s. 2. (V elektronickej podobe je dostupný tu.) S prihliadnutím na taliansky a ukrajinský text publikovaný v Enchiridion Vaticanum 15 (Documenti ufficiali della Santa Sede 1996), s. 458-473. (Oficiálny taliansky text je dostupný tu.)

 

Súvisiace: Dokument Užhorodskej únie

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Apoštolský list pápeža Jána Pavla II. k 350. výročiu Užhorodskej únie (1996)

(c) www.grkat.nfo.sk   08.12.2009   andreios

NAJ.sk