Gréckokatolícka cirkev na Slovensku


Obrad a spiritualita


 

Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský. Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu. Je to akoby jazyk, ktorým určité spoločenstvo vyjadruje svoj vzťah k Bohu.

Obrad, ako hovorí profesor R. Taft, SJ, “nie je len liturgika, ale skôr komplexná tradícia, jedinečný spôsob, akým určité spoločenstvo veriacich vníma, vyjadruje a prežíva svoj život v rámci tajomného Kristovho tela. Zahŕňa tiež kánonickú disciplínu, mníšstvo, umenie, architektúru, duchovnú hudbu, a čo treba zdôrazniť – osobitného ducha, ktorý utváral túto tradíciu a je pre ňu podstatný.”

Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi. Byť gréckokatolíkom teda znamená aj osobitné povolanie - žiť a rozvíjať túto charizmu.

Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Silno súvisí s mentalitou a kultúrou toho-ktorého národa .

Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny. Najvýraznejšie odlišnosti sú: ženatí kňazi, podstatne dlhšie obrady, pri ktorých sa skoro všetko spieva (bez hudobných nástrojov) a často sa opakuje, prísnejšie pôsty, ľudia sa veľa prežehnávajú a klaňajú a pod.

Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty. Do pokánia sa tak zapája celý človek, cieľom pôstu je obrátenie, uzdravenie a premenenie (zbožštenie) celého človeka - aj tela.

V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé). Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca. To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová. Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú. Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”. Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve. Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej. Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie. Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (neexistuje recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.). Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí (porov. Mk 14, 3-9), krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a "sám Kristus je vtelená Krása." (P. Evdokimov)

Ikonostas v katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného kríža v Bratislave.

Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkáme), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená. Môžeme povedať, že ikony sú okná do sveta duchovných skutočností, a tak ikonostas neprekáža, ale pomáha vidieť to, čo sa odohráva vo svätyni, viditeľne ukazuje to, čo sa neviditeľne deje v eucharistii.

Byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie. Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton). To, že sa v mnohých našich chrámoch sochy nachádzajú, je len dôsledkom latinizácie.

Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie). Veriaci sa zvyknú v nedeľu modliť spoločne v chráme večiereň (vešpery) i utiereň (ranné chvály).

Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba. Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis)  - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná. Na jej príhovor, Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nad nami.

Andrej Škoviera

Späť na:
1. Všeobecný úvod
2. História

Pokračovať na:
- Základy našej viery
- Výklad postupu svätej liturgie (s fotografiami)
- Zbožštenie – cieľ nášho života
- Ku ktorému obradu patrím?
- ... prehľad všetkých článkov


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index (Home)  >  Texty  >  Gréckokatolícka cirkev na Slovensku - Základná informácia o jej usporiadaní, histórii, obrade a spiritualite (1, 2, 3)

(c) grkat.nfo.sk  Naposledy upravil andreios 18.08.2011

NAJ.sk