Gréckokatolícka cirkev na Slovensku


História


 

Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov. V Palestíne, kde prevažná väčšina kresťanov pochádzala zo židovstva, bol veľmi výrazný vplyv synagogálnej bohoslužby. Rozdiel bol tiež medzi Rimanmi, skôr strohými a pragmatickými, a Grékmi, ktorí mali viac zmyslu pre pompéznosť a teatrálnosť. Iná bola situácia v Sýrii a zasa iná v Egypte. Tieto rozdiely v kultúre a mentalite sa prirodzene prejavili aj v duchovnosti a forme slávenia bohoslužieb. Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie. V 9. - 11. storočí bol byzantský obrad adaptovaný slovanskými národmi, ktoré jeho “podobu” ovplyvnili a výrazne obohatili, preto hovoríme o byzantsko-slovanskom obrade, ktorý sa predsa len v niečom líši od byzantsko-gréckeho či byzantsko-melchitského obradu a duchovnosti.

Slovanskí vierozvesti Konštantín-Cyril a Metod.

Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom. Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania (napr. zákaz stavať byzantské chrámy v mestách, na zmiešaných územiach boli vikári východného obradu podriadení západnému biskupovi,…). Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš). Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená. Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie. V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi. Dôvodov na to bolo niekoľko. Byzantskí kňazi neboli pred štátom rovnoprávni s latinskými, boli, až na malé výnimky, nevoľníkmi a neboli finančne podporovaní štátom; táto situácia trvala až do r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Vyššie teologické vzdelanie získavali gréckokatolícki kňazi spravidla na rímskokatolíckych fakultách, napr. v Trnave. V celej katolíckej cirkvi, najmä po IV. lateránskom koncile, až donedávna bolo možné silno cítiť postoj nadradenosti latinského obradu, a to tak, že neraz aj samotní gréckokatolíci vnímali latinský obrad ako niečo dokonalejšie, a preto ľahko prijímali, ba dokonca sami zavádzali rôzne jeho prvky (napr. krížové cesty, eucharistické adorácie) a spôsob duchovného života i teologického myslenia.

V 18. storočí sa vystupňovali snahy latinských biskupov o podrobenie východných katolíkov, ich latinizáciu a maďarizáciu, a to často aj násilnými spôsobmi. Vďaka Márii Terézii bolo 19. septembra 1771 pápežom Klementom XIV. oficiálne “zriadené” Mukačevské biskupstvo so 711 farnosťami a 560 tisíc veriacimi podriadené priamo Rímu. V snahe uľahčiť správu tohto rozsiahleho územia bol v r. 1787 zriadený Košický vikariát, 1792 prenesený do Prešova. V roku 1816 (1815) sa cisár František I. rozhodol vytvoriť z neho samostatnú eparchiu. 22. septembra 1818 to bolo Apoštolským stolcom oficiálne potvrdené. Oblasť stredného a južného Zemplína však ostala pod správou mukačevského biskupa (de facto do r. 1939, právne sa však celá záležitosť doriešila až vznikom Košického exarchátu v r. 1997). Gréckokatolíci - Rusíni i Slováci - v obidvoch eparchiách museli odolávať silnému maďarizačnému tlaku.

Jedna z gréckokatolíckych drevených cerkví (z Kožuchoviec, dnes v múzeu v Košiciach). 

Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby. Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov. Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval. Veriaci si za dlhé roky prežité v západnom prostredí zvykli a často len s problémami sa vracali k svojmu obradu, duchovnosti a zvykom.

Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II. apoštolským listom Orientale Lumen (Svetlo z Východu).

Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia. Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r. 1928).

Andrej Škoviera

(...pokračovanie)

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index (Home)  >  Texty  >  Gréckokatolícka cirkev na Slovensku - Základná informácia o jej usporiadaní, histórii, obrade a spiritualite (1, 2, 3)

(c) grkat.nfo.sk   Naposledy upravil andreios 05.02.2008

NAJ.sk