ENCYKLIKA RÍMSKEHO PÁPEŽA JÁNA PAVLA II.

UT UNUM SINT
(ABY BOLI JEDNO)

o ekumenickom úsilí

 

 

III. kapitola

QUANTA EST NOBIS VIA?

(Aká dlhá je cesta, ktorá je ešte pred nami?)

Ďalej zintenzívňovať dialóg

77. Teraz sa môžeme pýtať, aká dlhá je cesta, ktorá nás ešte delí od toho požehnaného dňa, v ktorom sa dosiahne plná jednota vo viere a my budeme môcť svorne sláviť svätú Eucharistiu Pána. Doteraz dosiahnuté lepšie vzájomné poznanie a súhlas v otázkach učenia, ako aj objektívny nárast pocitu spoločenstva však ešte nemôžu postačovať svedomiu kresťanov, ktorí sa hlásia k jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi. Konečný cieľ ekumenického hnutia je opätovné nastolenie plnej jednoty všetkých pokrstených.

Vzhľadom na tento cieľ sú všetky doteraz dosiahnuté výsledky len úsekom cesty, i keď mnohosľubným a pozitívnym.

78. V ekumenickom hnutí nemá len katolícka cirkev spolu s východnými cirkvami toto náročné chápanie Bohom chcenej jednoty. Snahu po takejto jednote vyjadrujú aj iní.129

K ekumenizmu patrí, že si kresťanské spoločenstvá vzájomne pomáhajú, aby sa v nich skutočne sprítomnil celý obsah a všetky požiadavky toho "dedičstva, ktoré nám zanechali apoštoli."130

Bez toho nebude plné spoločenstvo nikdy možné. Táto vzájomná pomoc pri hľadaní pravdy je vynikajúcou formou lásky v zmysle evanjelia.

Hľadanie jednoty sa prejavuje v rôznych dokumentoch početných medzinárodných zmiešaných komisií pre dialóg. Vychádzajúc z určitej základnej jednoty v učení, ide v týchto textoch o krst, Eucharistiu, úrad a autoritu.

Od tejto základnej, avšak predsa len čiastočnej jednoty musíme dospieť k nutnej a dostatočne zviditeľnenej jednote, ktorá sa zapíše do konkrétnej skutočnosti tým, že jednotlivé cirkvi naozaj uskutočnia znak plného spoločenstva v jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej cirkvi, čo nájde svoj výraz v spoločnom slávení Eucharistie.

Táto cesta k nutnej a dostatočne viditeľnej jednote v spoločenstve tej jedinej Kristom chcenej cirkvi si vyžaduje ešte trpezlivú a oduševnenú prácu. Pritom ide aj o to, neukladať žiadne ďalšie povinnosti okrem tých nevyhnutných (Sk 15,28).

79. Už teraz možno určiť témy, ktoré sa musia prehĺbiť, aby sa dosiahol pravý súhlas vo viere:

1) vzťahy Svätého písma, ako najvyššej autority vo veciach viery a posvätnej tradície, ako nevyhnutnej interpretácie Božieho slova;

2) Eucharistia, sviatosť Kristovho tela a krvi, prinášaná na chválu Otca, pamiatka obety a reálna Kristova prítomnosť, posväcujúce vyliatie Ducha Svätého;

3) vysviacka, ako sviatosť kňazstva v jeho troch stupňoch: biskupský úrad, kňazstvo a diakonát;

4) učiteľský úrad cirkvi, zverený pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním, a ponímaný ako zodpovednosť a autorita v mene Krista za náuku viery a jej zachovávanie;

5) Panna Mária, Matka Božia a ikona cirkvi, duchovná Matka, ktorá oroduje za Kristových učeníkov a celé ľudstvo.

Na tejto odvážnej ceste k jednote nás žiada jasnosť a múdrosť viery, aby sme sa vyhli falošnému irenizmu a nedodržovaniu cirkevných noriem.131 Prikazuje nám aj vyhýbať sa vlažnosti pri zasadzovaní sa za jednotu a ešte viac predpojatému odporu alebo defetizmu, ktorý nabáda vidieť všetko záporne.

Pridŕžať sa vízie jednoty, ktorá zodpovedá všetkým požiadavkám zjavenej pravdy, však neznamená zastavenie ekumenického hnutia.132 Naopak, znamená vyhýbať sa uspokojeniu zo zdanlivých riešení, ktoré nevedú k trvalému a pravému výsledku.133 Nárok pravdy musí viesť až k základu. Nie je to azda zákon evanjelia?

Prijatie dosiahnutých výsledkov

80. Kým pokračuje dialóg o nových témach alebo sa rozvíja na hlbšie siahajúcich rovinách, máme riešiť novú úlohu: ako sa majú prijať doteraz dosiahnuté výsledky. Nesmú zostať iba vyjadreniami bilaterálnych komisií, ale stať sa spoločným vlastníctvom. Aby sme to dosiahli a týmto spôsobom upeňovali zväzky medzi spoločenstvami, je potrebné vážne preskúmanie, ktoré musí zahrnúť celý Boží ľud, a to rôznymi spôsobmi, formami a kompetenciami. Veď ide často o tázky, ktoré sa týkajú viery, a preto si vyžadujú všestranné odsúhlasenie, ktoré siaha "od biskupov až po posledného veriaceho laika", lebo všetci dostali pomazanie Duchom Svätým.134 Je to ten istý Duch, ktorý napomáha učiteľský úrad a vzbudzuje sensus fidei. Na prijatie výsledkov dialógu je preto potrebný rozsiahly a starostlivý kritický proces, ktorý ich zanalyzuje a s prísnosťou preskúma ich súhlas s tradíciou viery, ktorá bola prevzatá od apoštolov a v ktorej má prežívať spoločenstvo veriacich, zhromaždených okolo biskupa, svojho právoplatného pastiera.

81. Tento proces, ktorý sa musí uskutočňovať s múdrosťou a v intenciách viery, bude sprevádzaný Duchom Svätým. Aby bol proces úspešný, musia byť jeho výsledky kompetentnými osobami zrozumiteľne a účelne vysvetľované. Veľmi dôležitý je príspevok, ktorý k tomu môžu ponúknuť teológovia a teologické fakulty pri plnení svojej charizmy v cirkvi. Okrem toho je zrejmé, že v tomto smere majú ekumenické komisie jedinečné úlohy a zodpovednosť.

Celý proces sledujú a podporujú biskupi a Svätý stolec. Učiteľský úrad má zodpovednosť za vyslovenie konečného rozhodnutia.

Pritom bude veľkou pomocou metodicky sa pridŕžať rozlíšenia medzi bohatstvom viery (depostitum fidei) a formuláciou, ktorou je vyjadrené, ako to odporučil aj pápež Ján XXIII. vo svojom prejave pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu.135

Pokračovať v duchovnom ekumenizme a svedčiť o svätosti

82. Pochopiteľne, vážnosť ekumenického záväzku sa katolíckych veriacich hlboko dotýka. Svätý Duch ich pozýva na vážne spytovanie svedomia. Katolícka cirkev musí vstúpiť do dialógu, ktorý by sme mohli nazvať "dialógom obrátenia"; v ňom spočíva vnútorný základ ekumenického dialógu. V tomto dialógu, ktorý sa uskutočňuje pred Bohom, musí každý hľadať svoju neprávosť, priznať si svoju vinu a odovzdať sa do vôle toho, ktorý je orodovníkom u Otca - Ježiša Krista.

Istotne, v tomto vzťahu obrátenia sa k vôli Otca a súčasne ľútosti a absolútnej dôvery v uzmierajúcu silu pravdy, ktorou je Kristus, nájdeme silu doviesť dlhú a ťažkú ekumenickú púť až k dobrému koncu. "Dialóg obrátenia sa" s Otcom, ktorý musí každé spoločenstvo viesť neúprosne so sebou, je základom bratských vzťahov, ktoré sú niečím celkom iným než srdečná pohoda alebo čisto vonkajšia forma spoločenstva.

Zväzky bratskej koinónie musia byť pozväzované pred Bohom a v Ježišovi Kristovi.

Iba predstúpenie pred Boha môže poskytnúť pevnú základňu na také obrátenie jednotlivých kresťanov a na takú ustavičnú reformu cirkvi ako ľudskej a pozemskej ustanovizne,136 ktoré sú predpokladmi každej ekumenickej angažovanosti. Jedným zo základných postupov ekumenického dialógu je snaha zapojiť kresťanské spoločenstvá do tohto najvnútornejšieho duchovného priestoru, v ktorom Kristus mocou Ducha privádza všetkých bez výnimky k tomu, aby sa skúmali pred Otcom a pýtali sa, či zostali verní jeho plánu pre cirkev.

83. Hovoril som o vôli Otca, o duchovnom priestore, v ktorom každé spoločenstvo je vyzývané na prekonanie prekážok na ceste k jednote. Všetky kresťanské spoločenstvá sú si vedomé toho, že taká požiadavka a také prekonávanie sa pomocou duchovnej sily je v ich moci. Veď všetky majú mučeníkov kresťanskej viery.137 Napriek dráme roztržky si títo bratia zachovali v sebe také radikálne a absolútne odovzdávanie sa Kristovi a jeho Otcovi, že dokázali prelievať za to aj vlastnú krv. Ale nezasluhuje si práve táto odovzdanosť právo zapojenia sa do toho, čo nazývam "dialógom obrátenia sa"? Nemá práve tento dialóg podčiarkovať nutnosť ísť pri hľadaní pravdy až do krajnosti, aby sa dosiahlo úplné spoločenstvo?

84. Z určitého teocentrického hľadiska máme my kresťania už spoločné martyrológium. Sú v ňom aj mučeníci nášho storočia, ktorých je oveľa viac, ako by sme mysleli, a ukazuje, ako Boh na hlbokej úrovni udržuje spoločenstvo medzi pokrstenými pri najvyššej požiadavke viery, dokázanej obetovaním života.138 Ak sa dokáže zomierať pre vieru, dokazuje to, že cieľ možno dosiahnuť aj vtedy, keď ide o iné formy tej istej požiadavky. Už som s potešením konštatoval, že sa síce nedokonale, ale reálne dané spoločenstvo v mnohých oblastiach cirkevného života už uchováva a rozvíja. Teraz verím, že je už dokonalé v tom smere, ktorý považujeme za vrchol života a milosti - v mučeníckej smrti - najintenzívnejšie spoločenstvo, aké je možné s Kristom, ktorý prelial svoju krv a touto obetou pripúšťa k sebe tých, ktorí boli kedysi v diaľke (porov. Ef 2,13).

I keď pre všetky kresťanské spoločenstvá sú mučeníci dôkazom moci milosti, predsa nie sú jediní, ktorí podávajú svedectvo o tejto moci. Hoci neviditeľným spôsobom, je ešte neúplná spätosť našich spoločenstiev v skutočnosti pevne zakotvená v dokonalom spoločenstve svätých, to jest tých, ktorí sa po živote vo vernosti milosti nachádzajú v spoločenstve s osláveným Kristom. Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré im otvorili cestu do spoločenstva spásy.

Keď hovoríme o spoločnom dedičstve, okrem ustanovizní, obradov, prostriedkov spásy a tradícií, ktoré si uchovali všetky spoločenstvá a boli nimi aj formované, patrí doň na prvom mieste a predovšetkým práve táto skutočnosť svätosti.139

Vo svetle vyžarovanom z "dedičstva svätých", ktorí patria všetkým spoločenstvám, javí sa "dialóg obrátenia sa" k plnej a viditeľnej jednote ako iskra nádeje. Táto všadeprítomnosť svätých poskytuje dôkaz transcendentnosti moci Ducha. Je znakom a dôkazom víťazstva Boha nad silami zla, ktoré rozdeľujú ľudstvo. Ako sa ospevuje v liturgiách, Boh korunuje v korunovaní "zásluh svätých dielo svojej milosti".140

Tam, kde panuje úprimná vôľa nasledovať Krista, rozlieva Duch svoju milosť často inými ako zvyčajnými chodníčkami. Ekumenická skúsenosť nám umožnila lepšie to pochopiť. Keď sa spoločenstvá v tom vnútornom duchovnom priestore, ktorý som opísal, skutočne dokážu "obrátiť sa" k hľadaniu úplného a viditeľného spoločenstva, Boh urobí pre nich to, čo vykonal pre ich svätých. Prekoná z minulosti zdedené prekážky a povedie spoločenstvá po svojich cestách, kam on bude chcieť: k viditeľnej koinónii, ktorá je zároveň chválospevom jeho vznešenosti a službou pre jeho plán spásy.

85. Keďže Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve dokáže získať dobro i zo situácií, ktoré poškodzujú jeho plán, môžeme objaviť, že vplyvom Ducha za určitých okolností aj protichodnosti môžu slúžiť na objasnenie aspektov kresťanského povolania, ktoré sa uskutočňuje v živote svätých. Napriek roztrieštenosti, ktorá je zlom, z ktorého musíme byť vyliečení, uskutočnilo sa teda niečo ako zjavenie plnosti milosti, ktorá je určená na skrášlenie koinónie. Božia milosť bude so všetkými, ktorí nasledujú príklad svätých a usilujú sa zodpovedať požiadavkám milosti. Ako môžeme teda váhať obrátiť sa k očakávaniam Otca? Je predsa s nami.

Príspevok katolíckej cirkvi pri hľadaní jednoty kresťanov

86. Konštitúcia Lumen gentium píše v jednom zásadnom vyhlásení, z ktorého vychádza aj dekrét Unitatis redintegratio,141 že jediná Kristova cirkev pretrváva v katolíckej cirkvi.142 Dekrét o ekumnizme podčiarkuje prítomnosť plnosti (plenitudo) prostriedkov spásy v nej.143 Úplná jednota sa stane skutočnosťou, keď budú mať všetci účasť na plnosti prostriedkov spásy, ktorú Kristus zveril svojej cirkvi.

87. Na ceste, ktorá vedie k úplnej jednote, sa ekumenický dialóg snaží vzbudiť vzájomnú bratskú pomoc, ktorou si spoločenstvá majú vzájomne dať to, čo každé potrebuje, aby v súlade s Božím plánom dorástla do konečnej plnosti (porov. Ef 4,11-13).

Povedal som, že ako katolícka cirkev sme si vedomí obohatenia zo svedectva, z hľadania, ba aj zo spôsobu, ako boli určité spoločné kresťanské hodnoty vyzdvihované a prežívané inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Medzi výsledkami pokroku, ktorý sa dosiahol za ostatných tridsať rokov, má tento vzájomný bratský vplyv prvoradý význam. V etape cesty, ku ktorej sme dospeli,144 sa musí táto hybná sila vzájomného obohacovania vážne brať do úvahy. Opierajúc sa o spoločenstvo, ktoré sa vďaka cirkevným prvkom, jestvujúcim v jednotlivých cirkevných spoločenstvách už uskutočnilo, bude táto hybná sila pobádať k plnej a viditeľnej jednote, k vytúženému cieľu cety, ktorú chceme vykonať. To je ekumenická forma zákona, zodpovedajúceho evanjeliu o vzájomnom dorozumievaní a spoločnom delení. To ma núti ešte raz zopakovať: "Ide o to, vo všetkom dokazovať snahu, že chceme vychádzať v ústrety tomu, čo si naši kresťanskí bratia oprávnene želajú a od nás očakávajú, keďže poznáme ich spôsob myslenia a ich city (...). Dary každého jednotlivca sa musia vyvinúť a rozvíjať na úžitok a výhodu všetkých."145

Služba rímskeho biskupa jednote

88. Spomedzi všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev je si katolícka cirkev vedomá, že zachovala úrad nástupcu apoštola Petra, rímskeho biskupa, ktorého Boh dosadil ako "stály a viditeľný princíp a základ jednoty"146 a ktorému napomáha Duch Svätý, aby urobil všetkých ostatných účastníkmi tohto základného bohatstva. Ako to výstižne formuloval pápež Gregor Veľký, je môj úrad úradom servus servorum Dei (sluhu služobníkov Božích). Táto definícia najlepšie chráni pred nebezpečenstvom oddelenia služobnej plnej moci (a obzvlášť primátu) od služobného úradu, čo by odporovalo významu služobného splnomocnenia v zmysle evanjelia: "Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje" (Lk 22,27), ako povedal náš Pán, Ježiš Kristus, hlava cirkvi. Ako som mohol uviesť pri príležitosti dôležitého stretnutia Ekumenickej rady cirkví v Ženeve dňa 12. júla 1984, vytvára na druhej strane presvedčenie katolíckej cirkvi, že vo vernosti apoštolskej tradícii a viere otcov zachovala úradom rímskeho biskupa viditeľný znak a garanta jednoty, no aj veľkú prekážku pre väčšinu ostatných kresťanov, ktorých pamäť je poznačená určitými bolestnými spomienkami. Pokiaľ sme za to zodpovední, prosíme s mojím predchodcom Pavlom VI. o odpustenie.147

89. Je však významné a posmeľujúce, že otázka primátu rímskeho biskupa sa v súčasnosti stala predmetom bezprostredného, respektíve nastávajúceho skúmania, a je tiež významné a posmeľujúce, že táto otázka nie je len podstatnou témou pri teologických rozhovoroch katolíckej cirkvi s ostatnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ale aj všeobecnejšie v celom ekumenickom hnutí. Prednedávnom účastníci piateho svetového stretnutia komisie "Viera a ústava" Ekumenickej rady cirkví v Santiagu de Compostela odporučili, aby zhromaždenie "dalo podnet na nové prešetrenie otázky univerzálneho služobného úradu pre kresťanskú jednotu".148 Po stáročiach neúprosných polemík hľadia ostatné cirkvi a cirkevné spoločenstvá novým pohľadom na preskúmanie tejto služby pre jednotu.149

90. Rímsky biskup je biskupom cirkvi, ktorá zachováva smerodatnú stopu mučeníctva Petra a Pavla: "Tajomným plánom prezreteľnosti ukončil (Peter) v Ríme svoju cestu v nástupníctve Ježiša a tiež v Ríme podal najvyšší dôkaz lásky a vernosti. V Ríme podal aj apoštol národov Pavol toto najvyššie svedectvo. Týmto spôsobom sa stala rímska cirkev cirkvou Petra a Pavla."150

V Novom zákone zaujíma postava Petra vynikajúce postavenie. V prvej časti Skutkov apoštolov sa predstavuje ako vedúci a hovorca kolégia apoštolov, označovaného ako "Peter (...) spolu s jedenástimi" (Sk 2,14; pozri tiež 2,37; 5,29). Petrovi pridelené miesto sa zakladá na samotných Kristových slovách, ako sú uvádzané v podaniach evanjelií.

91. Evanjelium podľa Matúša opisuje a upresňuje pastoračné poslanie Petra v cirkvi: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 16,17-19). Lukáš vyzdvihuje, že Kristus ukladá Petrovi posilňovať bratov, ale súčasne dáva spoznávať jeho ľudské slabosti a nutnosť jeho obrátenia sa vo viere (porov. Lk 22,31-32). Je to, akoby sa na pozadí ľudskej Petrovej slabosti malo plne vyjaviť, že jeho osobitný úrad v cirkvi má svoj pôvod úplne v milosti; je to, akoby sa Majster osobitne venoval jeho obráteniu sa vo viere, aby ho pripravil na úlohu, ktorú mu chce zveriť v cirkvi, a bol voči nemu veľmi náročný. Tá istá úloha Petra, taktiež spojená s realistickou výpoveďou o jeho slabosti, sa uvádza v štvrtom evanjeliu: "Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo? (...) Pas moje ovce" (porov. Jn 21,15-19). Okrem toho je príznačné, že podľa prvého listu Pavla Korintanom zmŕtvychvstalý Kristus sa zjaví Kéfasovi, až potom Dvanástim (porov. 15,5).

Je dôležité uvedomiť si, že slabosti Petra a Pavla vyjavujú, že cirkev sa zakladá na nekonečnej moci milosti (porov. Mt 16,17; 2Kor 12,7-10). Hneď po nastolení Petra Kristus ho so zriedkavou prísnosťou napomína, keď mu hovorí: "Na pohoršenie si mi!" (Mt 16,23). Nemali by sme v milosrdenstve, ktoré Peter potrebuje, vidieť vzťah k tomu úradu milosrdenstva, ktorú sám ako prvý zažije? I tak trikrát zaprie Ježiša. Aj Jánovo evanjelium vyzdvihuje, že Peter dostane úlohu pásť stádo po trojitom vyznaní lásky (porov. Jn 21,15-17), ktoré zodpovedá trojitej zrade (porov. Jn 13,38). Lukáš však zotrváva v už citovanom slove Krista na tom, že Peter po svojom obrátení sa má posilňovať svojich bratov (porov. Lk 22,32).

92. Čo sa týka Pavla, môže opis svojej služby uzavrieť dojímavým záverom, ktorý smie vypočuť z úst Pána: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti", a môže preto zvolať: "lebo keď som slabý, vtedy som silný" (2Kor 12,9-10). To je zásadný charakteristický znak kresťanskej skúsenosti.

Ako dedič Petrovho poslania v cirkvi, oplodnenej krvou apoštolských kniežať, zastáva rímsky biskup úrad, ktorý má svoj pôvod v mnohotvárnom milosrdenstve Boha, ktoré obracia srdcia na vieru a naplňuje silou milosti, pokým učením spoznáva trpkú príchuť svojej slabosti a svojej úbohosti. Autorita vlastná tomuto úradu je celkom v službách milosrdného plánu Boha a treba ju vidieť v tejto perspektíve. Z neho sa vysvetľuje plná moc tohto úradu.

93. Svojou viazanosťou na Petrovo trojité vyznanie lásky, ktoré zodpovedá trojitej zrade, vie jeho nástupca, že musí byť znakom milosrdenstva. Jeho služba je službou milosrdenstva, zrodenou z milosrdného počinu Krista. Celé toto evanjeliové učenie treba neustále znovu čítať, aby vykonávanie Petrovho úradu nestrácalo nič zo svojej vierohodnosti a transparentnosti.

Božia cirkev je Kristom povolaná, aby oznamovala svetu, zmietanému spleťou svojich vín a svojich zlomyselných predsavzatí, že napriek všetkému Boh vo svojom milosrdenstve dokáže obrátiť srdcia k jednote tým, že im umožní spojiť sa s ním v spoločenstve.

94. Táto v diele Božieho milosrdenstva zakotvená služba jednoty je v rámci biskupského kolégia zverovaná jednému z tých, ktorí od Ducha Svätého dostali za úlohu nevykonávať moc nad ľudom - ako to robia vodcovia národov a mocní (porov. Mt 20,25; Mk 10,42) - ale ho viesť tak, aby sa mohol obrátiť k pokojným pastvinám. Táto úloha môže vyžadovať aj obetovanie vlastného života (porov. Jn 10,11-18). Sv. Augustín po výklade, že Kristus "je jediný pastier, v ktorého jednote sú si všetci zajedno", výzýva, "že preto všetci pastieri majú byť zajedno v tom jedinom pastierovi; že majú nechať znieť hlas iba toho jediného pastiera; že ovečky majú počúvať tento jediný hlas a nasledovať nie hociktorého, ale iba tohto jediného pastiera; že všetci majú v ňom počuť iba jediný hlas, a nie sebe protirečiace hlasy (...); ten hlas oslobodzuje od každej roztržky, očisťuje od každého falošného učenia, ktoré ovečky počujú".151 Úloha rímskeho biskupa v zbore všetkých biskupov spočíva práve v tom, aby ako strážca "strážil" (episkopein), aby vďaka pastierom vo všetkých partikulárnych cirkvách bolo počuť pravý hlas Krista pastiera. Týmto spôsobom sa uskutočňuje v každej z im zverených partikulárnych cirkví tá una, sancta, catholica et apostolica Ecclesia. Všetky cirkvi sú v plnom a viditeľnom spoločenstve, pretože všetci pastieri sú v spoločenstve s Petrom, a tak aj v jednote s Kristom.

S plnou mocou a autoritou, bez ktorej by tento úrad bol iluzórny, musí rimsky biskup zaručovať spoločenstvo všetkých cirkví. Tým je on prvý medzi služobníkmi jednoty. Tento primát sa vykonáva na rôznych rovinách; týka sa ostražitého dozoru nad odovzdávaním slova, nad slávením sviatostí a liturgie, nad misijnou činnosťou, a nad disciplínou a nad kresťanským životom. Petrovmu nástupcovi prislúcha upozorňovať na požiadavky všeobocného blaha cirkvi, ak by sa niekto pokúšal zabudnúť na ne v prospech svojich vlastných záujmov. Má povinnosť upozorňovať, vystríhať a niekedy tú-ktorú mienku, ktorá sa rozširuje, vyhlásiť za nezlučiteľnú s jednotou viery. Keď to okolnosti vyžadujú, hovorí v mene všetkých pastierov, ktorí sú s ním v spoločenstve. Môže tiež za celkom určitých, Prvým vatikánskym koncilom jasne vymedzených podmienok - ex cathedra vyhlásiť, že určité učenie patrí k pokladu viery.152 Týmto svedectvom pravdy slúži jednote.

95. To všetko sa však musí uskutočňovať spoločne. Keď katolícka cirkev tvrdí, že úrad rímskeho biskupa zodpovedá vôli Krista, neoddeľuje tento úrad od poslania, zvereného všetkým biskupom, ktorí sú taktiež "námestíci a splnomocnenci Kristovi".153 Rímsky biskup patrí do ich "kolégia" a oni sú jeho bratia v úrade.

Čo sa týka jednoty všetkých kresťanských spoločenstiev, to patrí, samozrejme, do oblasti starostlivosti primátu. Ako rímsky biskup viem veľmi dobre a potvrdil som to znova v tejto encyklike, že plné a viditeľné spoločenstvo všetkých spoločenstiev, v ktorých mocou vernosti Božej sídli jeho Duch, je naliehavou Kristovou túžbou. Som presvedčený, že mám v tomto smere mimoriadnu zodpovednosť, predovšetkým keď zisťujem ekumenickú túžbu väčšiny kresťanských spoločenstiev a počúvam mne určenú prosbu nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania a predsa sa otvorí novej sitácii. Jedno tisícročie boli kresťania "spojení v bratskom spoločenstve viery a sviatostného života, pričom všetci uznávali rozhodnutia rímskeho stolca, ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery a disciplíny".154 Týmto spôsobom chápe primát svoju úlohu pri zjednotení. Keď som sa obrátil na ekumenického patriarchu Jeho Svätosť Dimitria I., povedal som, že "z veľmi rozdielnych dôvodov a proti vôli jedných i druhých sa môže javiť to, čo má byť služba, v celkom odlišnom svetle. Avšak (...) so želaním dôsledne poslúchnuť Kristovu vôľu vidím sa ako rímsky biskup povolaný vykonávať túto službu (...). Nech sám Duch Svätý zošle svoje svetlo a osvieti všetkých biskupov a teológov našej cirkvi, aby sme mohli spolu celkom otvorene nájsť formy, v ktorých sa táto služba bude môcť uskutočňovať tak jednými, ako aj druhými uznaná služba lásky".155

96. Nesmiernu úlohu, ktorú nemôžeme odmietnuť, ja sám nemôžem splniť. Nemohlo by spoločenstvo, ktoré nás už teraz všetkých spoločne spája, i keď v nedokonalej forme, podnietiť zodpovedných cirkevných činiteľov a ich teológov, aby na túto tému nadviazali so mnou s trpezlivosťou bratský dialóg, pri ktorom by sme sa vzájomne vypočuli bez neplodných polemík, pričom by sme sa riadili jedine a bezvýhradne Kristovou vôľou ohľadne jeho cirkvi a nechali sa preniknúť Duchom jeho modlitby: "Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21)?

Spoločenstvo všetkých partikulárnych cirkví s rímskou cirkvou: nutný predpoklad jednoty

97. Katolícka cirkev trvá tak vo svojej praxi, ako i v oficiálnych textoch na tom, že spoločenstvo miestnych cirkví s rímskou cirkvou, ako aj spoločenstvo ich biskupov s rímskym biskupom je podľa Božieho plánu základnou požiadavkou plného viditeľného spoločenstva. Skutočne plné spoločenstvo, ktorého najvyšším sviatostným prejavom je Eucharistia, musí nájsť svoju viditeľnú konkretizáciu v takom úrade, v ktorom sa všetci biskupi uznajú za zjednotených v Kristovi a všetci veriaci nájdu posilnenie svojej viery. Prvá časť Skutkov apoštolov predstavuje Petra ako toho, ktorý hovorí v mene skupiny apoštolov a slúži jednote spoločenstva - pri zachovaní autority Jakuba, hlavy cirkvi v Jeruzaleme. Táto úloha Petra musí v cirkvi trvať, aby bola vo svete viditeľným spoločenstvom všetkých učeníkov, ktorých jediným Pánom je Ježiš Kristus.

Nie je to azda služobný úrad toho druhu, o potrebnosti ktorého dnes hovoria mnohí z tých, ktorí sa angažujú v ekumenizme? Predsedať v pravde a láske, aby čln - ten pekný symbol, ktorý si vyvolila Ekumenická rada cirkví za svoj emblém - nestroskotal v búrkach a mohol jedného dňa dosiahnuť vytúžený breh.

Plná jednota a evanjelizácia

98. Ekumenické hnutie tohto storočia bolo silnejšie poznačené misionárskym náhľadom ako ekumenické podujatia minulých storočí, ktorých význam však nesmieme podceňovať. Vo verši Jánovho evanjelia, ktorý slúži ako inšpirácia a ako hlavný motív - "aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21) -, slová aby svet uveril boli tak výrazne zdôraznené, že sme niekedy v pokušení zabudnúť, že v mysli evanjelistu slúži jednota predovšetkým na česť Otca. Je zrejmé, že rozdelenie kresťanov je v rozpore s pravdou, ktorú sú poverení šíriť, a preto veľmi zaťažuje ich svedectvo. To dobre pochopil už môj predchodca pápež Pavol VI. a vo svojom apoštolskom liste Evangelii nuntiandi píše: "Ako nositelia evanjelizácie nesmieme tým, ktorí veria v Krista, poskytovať obraz rozvadených a frontami rozdelených, nepríťažlivých ľudí, ale obraz osobností, ktoré dozreli vo viere a sú schopné sa navzájom stretnúť ponad všetky konkrétne napätia v spoločnom, úprimnom a čistom hľadaní pravdy. Skutočne, osud evanjelizácie je nesporne spätý so svedectvom, ktoré cirkev vydáva o svojej jednote. Na tomto mieste by sme chceli osobitne ešte raz vyzdvihnúť znamenie jednoty všetkých kresťanov ako cestu a prostriedok evanjelizácie. Rozdelenie kresťanov je takou závažnou okolnosťou, že zaťažuje i samotné Kristovo dielo."156

Ako teda môžeme hlásať evanjelium zmierenia bez toho, aby sme sa zároveň nezasadili za zmierenie kresťanov? Keď je pravda, že cirkev, ktorú podnecuje Duch Svätý, má prísľub nepominuteľnosti, evanjelium hlásala a hlása všetkým národom, tak je rovnako pravda, že sa musí vyrovnať s ťažkosťami, ktoré pochádzajú z rozkolov. Prijmú neveriaci pravdivé posolstvo, keď sa stretnú s misionármi, ktorí sú navzájom rozvadení, hoci sa všetci rovnako odvolávajú na Krista: Nebudú si myslieť, že práve evanjelium je príčinou rozkolu, i keď je všetkými hlásané ako základný zákon lásky?

99. Keď tvrdím, že pre mňa ako rímskeho biskupa je ekumenické snaženie "jednou z pastorálnych priorít" môjho pontifikátu,157 myslím na tú ťažkú prekážku, ktorú táto nejednotnosť pre zvestovanie evanjelia predstavuje. Kresťanské spoločenstvo, ktoré verí v Krista a s evanjeliovým zápalom túži po spáse ľudstva, nemôže sa uzavrieť pred volaním Ducha, ktorý vedie všetkých kresťanov k plnej a viditeľnej jednote. Ide o jeden z imperatívov lásky, ktorú Boh cez Ježiša Krista prisúdil celému ľudstvu, a túto lásku obmedzovať znamená urážať i jeho plán zjednotiť všetkých v Kristovi. Pápež Pavol VI. napísal ekumenickému patriarchovi Athenagorasovi I.: "Nech nás vedie Duch Svätý na ceste k uzmiereniu, aby jednota našich cirkví sa stala navždy žiarivým znamením nádeje a útechou pre celé ľudstvo."158

POVZBUDENIE

100. Keď som sa nedávno obrátil na biskupov, kňazov a veriacich katolíckej cirkvi, aby som naznačil cestu, ktorou treba sa uberať s ohľadom na oslavu veľkého jubilejného roku 2000, povedal som mdziiným: "najlepšou prípravou na rok 2000 bude obnova úsilia o čo najvernejšie uplatňovanie učenia Druhého vatikánskeho koncilu v živote každého jednotlivca a celej cirkvi".159 Koncil je - tak ako advent - veľkým začiatkom tej cesty, ktorá nás privedie na prah tretieho tisícročia. Vzhľadom na význam, ktorý koncilové zhromaždenie prisúdilo snahe o znovuzjednotenie kresťanov, považoval som v tejto našej dobe ekumenického omilostenia za potrebné tie základné presvedčenia, ktoré koncil vpísal do svedomia katolíckej cirkvi, tým zdôrazniť, že som tieto zásady pripomenul vo svetle tých pokrokov, ktoré sa medzitým dosiahli na ceste k plnej jednote všetkých pokrstených.

Bezpochyby je toto snaženie dielom Ducha Svätého, ktorý vedie cirkev ku konečnému uskutočneniu plánu Otca podľa Kristovej vôľe, ako je s takou naliehavosťou vyjadrená v modlitbe - podľa štvrtého evnajelia - vychádzajúcej z jeho úst v tom okamihu, keď začína spásonosnú drámu svojej paschy. Tak ako vtedy, prosí Kristus i dnes, aby nový elán oživil činnosť každého jednotlivca pre plné a viditeľné spoločenstvo.

101. Vyzývam preto svojich bratov v biskupskom úrade venovať tejto činnosti každú mysliteľnú pozornosť. Oba kódexy kanonického práva obnovujú medzi povinnosťami biskupa úlohu podporovať jednotu všetkých kresťanov s plným vedomím, že cirkev je na to povolaná mocou Kristovej vôle.160 To patrí biskupskej činnosti a je povinnosťou, ktorá vyplýva priamo z vernosti ku Kristovi, pastierovi cirkvi. Duch Svätý však vyzýva aj všetkých veriacich, aby sa usilovali o upevňovanie zväzkov spoločenstva medzi všetkými kresťanmi a vzrast spolupráce Kristových učeníkov: "Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich."161

102. Moc Božieho Ducha po stáročia pomáhala rastu cirkvi a buduje ju. S pohľadom na nové tisícročie prosí cirkev tohto Ducha o milosť posilniť jej jednotu a doviesť ju k plnému spoločenstvu s ostatnými kresťanmi. Ako to dosiahnuť? V prvom rade modlitbou. Modlitba by sa mala vždy spájať s túžbou po jednote. Sama osebe je jednou zo základných foriem našej lásky ku Kristovi a k Otcovi, štedrému na milosť. Na tejto ceste k novému miléniu, ktorú podnikáme s inými kresťanmi, musí modlitba zaujať prvé miesto.

Ako to dosiahnuť? Vzdávaním vďaky, aby sme neprišli do cieľa s prázdnymi rukami: "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti (...) a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi" (Rim 8,26) a uschopňuje nás prosiť Boha o to, čo potrebujeme.

Ako to dosiahnuť? Nádejou na Ducha, ktorý nás oslobodí od strašidiel minulosti, od bolestných spomienok na roztržky; môže nám dať silu, odvahu i jasnozrivosť, aby sme podnikli správne kroky, ktorými sa stane naša angažovanosť hodnovernejšou.

Keby sme sa chceli spýtať, či je to všetko skutočne možné, znela by odpoveď vždy - áno. Tá istá odpoveď, ktorá odznela od Márie z Nazareta, lebo pre Boha nie je nič nemožné.

Tu mi prichádzajú na myseľ slová, ktorými sv. Cyprián komentoval Otče náš, modlitbu všetkých kresťanov: "Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, on mu prikazuje odísť od oltára a zmieriť sa najprv so svojím bratom. Iba tak budú naše modlitby inšpirované pokojom a Boh ich prijme. Najväčšou obetou, ktorú môžeme priniesť Bohu, je náš pokoj, bratská svornosť a zhromaždený ľud v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého."162

Nemali by sme na začiatku nového tisícročia s novým elánom a zrelším povedomím prosiť Boha vrelo o milosť, aby nás všetkých pripravil na túto obetu jednoty?

103. Ja, Ján Pavol, pokorný servus servorum Dei, si dovoľujem osvojiť si slová apoštola Pavla, ktorého mučeníctvo vedno s mučeníctvom apoštola Petra prepožíčalo tomuto rímskemu stolcu lesk svojho svedectva, a hovorím vám, veriacim katolíckej cirkvi, i vám, bratom a sestrám ostatných cirkví a cirkevných spoločenstiev: "Zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami (...). Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými" (2Kor 13,11.13).

Dané v Ríme u Svätého Petra dňa 25. mája, na slávnosť Nanebovstúpenia Krista, roku 1995, v sedemnástom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.

 

POZNÁMKY

1 Porov. Záverečné slovo po krížovej ceste na Veľký piatok (1. apríla 1994) 3: AAS 87 (1995), 88

2 Druhý vatik. koncil, Vyhlásenie o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 1.

3 Porov. Apoštol. list Tertio millenio adveniente (10. november 1994), 16: AAS 87 (1995), 15.

4 Kongregácia pre vierouku, List biskupom katol. cirkvi o niektorých aspektoch cirkvi ako Communio Communionis notio (28. mája 1992), 4: AAS 85 (1993), 840.

5 Druhý vatik. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1.

6 Tamže.

7 Tamže, 4.

8 Porov. Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 14.

9 Porov. Druhý vat. koncil, Vyhlásenie o nábož. slobode Dignitatis humanae, 1 a 2.

10 Porov. Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 14.

11 Tamže, 8.

12 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.

13 Tamže.

14 Čís. 15.

15 Tamže.

16 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unit. redintegratio, 15.

17 Tamže, 3.

18 Tamže.

19 Porov. sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia 19, 1: PL 76, 1154, citované z Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gent., 2

20 Porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

21 Tamže, 7.

22 Porov. tamže.

23 Tamže, 6.

24 Porov. Druhý vat. koncil Dogmat. konštit. o Božom zjavení Dei Verbum, 7.

25 Porov. Apoštol. list Euntes in mundum (25. jan. 1988): AAS 80 (1988) 935-956.

26 Porov. Encykliku Slavorum Apostoli (2. júna 1985): AAS 77 (1985), 779-813.

27 Porov. Directoire pour l°aplication des principes et des normes sur l° Oecuménisme (25. marca 1993): AAS 85 (1993), 1039 - 1119

28 Porov. najmä tzv. Lima-dokument: Krst, Eucharistia, úrad (január 1982): Ench. Oecum. 1, 1392-1446, a dokument čísl. 153 o "Viere a ústave" Confessing the "One" faith, Ženeva 1991.

29 Porov. Príhovor na otvorení Druhého vat. koncilu (11. okt. 1962): AAS 54 (1962), 793

30 Ide o Sekretariát pre podporu jednoty kresťanov, zriadený pápežom Jánom XXIII. s Motu proprio Superno Dei nutu (5. júna 1960), 9: AAS 52 (1960), 436 a potvrdený nasl. dokumentom: Motu proprio Appropinquante Concilio (6. aug. 1962), c. III, a.7, § 2, I: AAS 54 (1962), 614; porov. Pavol VI., Apoštol konštitúcia Regimini ecclesiae universae (15. aug. 1967), 92-94: AAS 59 (1967), 918-919. Toto dikastérium sa v súčasnosti nazýva Pápežská rada pre podporu jednoty kresťanov; porov. Ján Pavol II., Apoštol konštitúcia Pastor bonus (28. júna 1988), V, art. 135-138: AAS 80 (1988), 895-896.

31 Porov. Príhovor na otvorení Druhého vat. koncilu (11. okt. 1962): AAS 54 (1962), 792.

32 Porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unit. redint., 6.

33 Druhý vat. koncil, Vyhlásenie o nábož. slobode Dignitatis humanae, 1.

34 Encyklika Slavorum Apostoli (2. júna 1985), 11: AAS 77 (1985), 792.

35 Tamže, 13: a.a.O., 794.

36 Tamže, 11: a.a.O., 792.

37 Príhovor praobyvateľom Austrálie (29. nov. 1986), 12: AAS 79 (1987), 977.

38 Porov. sv. Vincenc z Lérinsu, Commonitorium primum; 23: PL 50, 667-668.

39 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unit. redint., 6.

40 Tamže, 5.

41 Tamže, 7.

42 Tamže, 8.

43 Tamže.

44 Porov. tamže, 4.

45 Porov. Ján Pavol II., Apošt. list Tertio millenio adveniente (10. nov. 1994), 24: AAS 87 (1995), 19-20.

46 Príhovor na ekumenickej slávnosti v katedrále v Canterbury (29. mája 1982). 5: AAS 74 (1982), 922.

47 Ekumenická rada cirkví, štatúty, III, 1: citované v Ench. Oecum, 1, 1392.

48 Druhý vatik. koncil, Pastorálna konštitúcia o cirkvi vo svete Gaudium et spes, 24.

49 Druhý vatik. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 7.

50 Maria Gabriela Sagheddu, nar. 17. marca 1914 v Dorgali (Sardínia). Ako 21-ročná vstúpila do trapistického kláštora v Grottaferrata. Uvedomila si potrebu modlitby a duchovnej sebaobety za jednotu kresťanov apoštolským pôsobením P. Paula Couturiéra, pri príležitosti modlitebného týždňa za jednotu rozhodne sa obetovať svoj život na tento účel r. 1936. Sestra Maria Gabriella umiera po ťažkej chorobe 23. apríla 1939.

51 Druhý vatik. koncil, Pastorálna konštitúcia o Cirkvi vo svete dnes Gaudium et spes, 24.

52 Por. AAS 56 (1964), 609-659.

53 Por. Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 13.

54 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

55 Por. Kódex kanonického práva, can. 755; Kódex kanonického práva východných cirkví, can. 902-904.

56 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

57 Druhý vat. koncil, Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 3.

58 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

59 Porov. tamže, 4.

60 Encyklika Ecclesiam suam (6. augusta 1964), III: AAS 56 (1964), 642.

61 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 11.

62 Porov. tamže.

63 Tamže, porov. Kongregácia pre náuku cirkvi, Vyhlásenie o neomylnosti cirkvi a pápeža Mysterium ecclesiae (24. júna 1973), 5: AAS 65 (1973), 402.

64 Kongregácia pre náuku cirkvi, Vyhlásenie o neomylnosti cirkvi a pápeža (24. júna 1973), 5: AAS 65 (1973), 403.

65 Porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

66 Porov. Spoločné kristologické vysvetlenie medzi katolíckou cirkvou a asýrskou cirkvou Východu: L°Osservatore Romano (12. novembra 1994), str. 1.

67 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegr., 12.

68 Tamže.

69 Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Directoire pour l°application des principes et des normes sur l°Oecuménisme (25. marca 1993), 5; AAS 85 (1993), 1040.

70 Tamže, 94: a.a.O., 1078.

71 Porov. Komisia "Viera a ústava" Ekumenickej rady cirkví, Krst, Eucharistia, úrad (január 1982): Ench. Oecum. I, 1331-1447, a zvlášť 1398-1408.

72 Porov. Encyklika Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 52: AAS 80 (1988), 556.

73 Príhovor kardinálom a členom rímskej kúrie (28. júna 1985), 10: AAS 77 (1985), 1158, porov. Encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979). 11: AAS 71 (1979), 277-278.

74 Príhovor kardinálom a členom rímskej kúrie (28. jan. 1985), 10: AAS 7 (1985), 1158.

75 Porov. Sekretariát na podporu jednoty kresťanov a výkonný výbor zjednotených biblických spoločností, Základy pre interkonfesionálnu spoluprácu pri zhotovovaní prekladov Svätého Písma, spoločný dokument (1968): Ench. Oecum. 1, 319-331, prepracované do najnovšieho stavu v dokumente Directives concernant la coopération inteconfesionelle dans la traduction de la Bible (16. november 1987), Tipografia Poliglotta Vaticana 1987.

76 Porov. Komisia "Viera a ústava" Ekumenickej rady cirkví, Krst, Eucharistia, úrad (január 1982): Ench. Oecum. 1, 1391-1447.

77 Napríklad počas posledného pléna Ekumenickej rady cirkví 1983 vo Vancouvri, 1991 v Canberre, a "Viera a ústava" v Santiago de Compostela.

78 Porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 8 a 15: Kódex kanonického práva, can. 844; Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Directoire pour l°application des pricipes et des normes sur l°Oecuménisme (25. marca 1993), 122-125: AAS 85 (1993), 1086-1087; 129-131: a.a.O., 1088-1089; 123-132 a.a.O., 1087-1089.

79 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

80 Tamže.

81 Porov. č. 15.

82 Č. 15.

83 Tamže, 14.

84 Porov. Spoločné vyhlásenie pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Carihradu Athenagorasa 1. (7. december 1965): Tomos agapis, Vatikán-Fanar (1958-1970), Rím-Carihrad 1971, s.280.281.

85 Porov. AAS 77 (1985), s. 779-813.

86 Porov. AAS 80 (1988), porov. aj List Magnum baptismi donum (14. februára 1988): a.a.O., 988-997.

87 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.

88 Tamže.

89 Apostol. Breve Anno ineunte (25. júla 1967): Tomos agapis, Vatikán-Fanar (1058-1970), Rím-Carihrad 1971, s. 388-391.

90 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.

91 Tamže.

92 Č. 14: L°Osservatore Romano, 2-3. mája 1955, s. 3.

93 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 17

94 Č. 26.

95 Porov. Kódex kanonického práva, can. 844, §§ 2 a 3; Kódex práva východných cirkví, can. 671 §§ 2 a 3.

96 Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Directoire pour l°application des principes sur l°Oecuménisme (25. marca 1993), 122-128: AAS 85 (1993), 1086-1088.

97 Spoločné vyhlásenie pápeža Jána Pavla II. a ekumenického patriarchu Dimitria I. (7. decembra 1987): AAS 80 (1988), 253.

98 Zmiešaná medzinárodná komisia pre teologický dialóg medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celkom, dokument Sviatosť kňazstva v sviatostnej štruktúre cirkvi, zvlášť vo význame apoštolskej postupnosti pre posvätenie jednoty Božieho ľudu (26. júna 1988), 1: Service d°Information 68 (1988), 195.

99 Porov. Ján Pavol II. List biskupom európskeho kontinentu o vzťahoch medzi katolíkmi a ortodoxnými na základe novej situácie v strednej a východnej Európe (31. mája 1991), 6: AAS 84 (1992), 168.

100 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 17.

101 Porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale lumen (2. mája 1995), 24: L°Osservatore romano, 2-3. máj 1955, s. 5.

102 Tamže, 18: a.a.O., s. 4.

103 Porov. Spoločné vyhlásenie pápeža Pavla VI. a Jeho svätosti Shenouda III., pápeža Alexandrie, patriarchu stolca sv. Marka (10. mája 1973): AAS 65 (1973), 299-301.

104 Porov. Spoločné vyhlásenie pápeža Pavla VI. a Jeho svätosti Mara Ignatia Jacouba III., patriarchu cirkvi Antiochie, Sýrie a celého Východu (27. október 1971): AAS 63 (1971), 814-815.

105 Porov. Príhovor vyslancom koptsko-ortodoxnej cirkvi a celého Východu (2. júna 1979): AAS 63 (1971), 814-815.

106 Porov. Spoločné vyhlásenie pápeža Jána Pavla II. a sýrsko-ortodoxného patriarchu Antiochie a celého Východu Jeho svätosti Morana Mara Ignatia Zukka I. Iwasa (23. júna 1984): Insegnamenti VII, 1 (1984), 1902-1906.

107 Príhovor adresovaný Jeho svätosti Abunovi Paulosovi, patriarchovi ortodoxnej cirkvi Etiópie (11. júna 1993): L°Osservatore Romano, 11-12. júna 1993, s. 4.

108 Porov. Spoločné kristologické vyhlásenie medzi katolíckou cirkvou a asýrskou cirkvou východu: L°Osservatore Romano, (12. novembra 1994), s. 1.

109 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 19.

110 Tamže, 19.

111 Tamže, 19.

112 Porov. tamže.

113 Tamže.

114 Tamže, 20.

115 Tamže, 21.

116 Tamže.

117 Tamže.

118 Tamže, 22

119 Tamže.

120 Tamže, 22: porov. 20.

121 Tamže, 22.

122 Tamže, 23.

123 Tamže.

124 Porov. Posolstvo cez rozhlas Urbi et orbi (27. august 1978): AAS 70 1978, 695-696.

125 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 23.

126 Tamže.

127 Porov. tamže 12.

128 Tamže.

129 Trpezlivá práca Komisie "Viera a ústava" prišla k rovnakému názoru, ktorý si prisvojilo VII. zhromaždenie Ekumenickej rady cirkví v tzv. Vyhlásení v Canberre (7-20. februára 1991), por. Signs of the Spirit. Official Report Seventh Assembly, WCC, Ženeva 1991, s. 235-258 a bola potvrdená Svetovou konferenciou "Viera a ústava" v Santiagu de Compostela (3.-14. augusta 1993), por. Service d°information 85 (1994), 18-38.

130 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.

131 Porov. tamže 4 a 11.

132 Porov. Ján Pavol II., Príhovor kardinálom a členom rímskej kúrie (28. júna 1985). 6: AAS 77 (1985), 1153.

133 Tamže.

134 Porov. Druhý vatik. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 12.

135 Porov. AAS 54 (1962), 792.

136 Porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 6.

137 Porov. tamže, 4: Pavol VI., Homilia pri svätorečení ugandských mučeníkov (18. okt. 1964): AAS 56 (1964), 906.

138 Por. Ján Pavol II. Apoštoslký list Tertio millenio adveniente (10. novembra 1994), AAS 87 (1995), 29-30; Encyklika Veritatis splendor (6. augusta 1993), AAS 85 (1993), 1207.

139 Por. Pavol VI. Príhovor v známej svätyni v Namugongo, Uganda (2. augusta 1969): AAS 61 (1969), 590-591.

140 Por. Rímsky misál, Prefácia o svätých I: Sanctorum "coronando merita tua dona coronans."

141 Por. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4.

142 Por. Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.

143 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.

144 Podľa komisiou "Viera a ústava" zhotovehého tzv. Limského dokumentu o Krste, Eucharistii, úrade (január 1982): Ench. Oecum. 1 1392-1446, a v duchu vyhlásenia zhromaždenia Ekumenickej rady cirkví o Jednote cirkvi ako koinonia: Dar a nárok (Canberra, 7.-20. február 1991): por. Istina 36 (1991), 389-391.

145 Príhovor kardinálom a členom rímskej kúrie (28. júna 1985), 4: AAS 77 (1985), 1151-1152.

146 Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 23.

147 Por. Príhovor pri návšteve v sídle Ekumenickej rady cirkví v Ženeve (12. júna 1984), 2: Insegnamenti VII, 1 (1984), 1686.

148 Svetová konferencia "Viera a ústava:, správa II. sekcie, Santiago de Compostela (14. augusta 1993); Confessing the one faith to God°s glory, 31, 2, Faith and Order Paper n. 166, WCC, Ženeva 1994, s. 243.

149 Aby sme mohli citovať len niekoľko príkladov: Záverečná správa medzinárodnej anglikánsko-rímskokatolíckej komisie - ARCIC I (september 1981): Ench. Oecum. 1, 3-88; Zmiešaná ekumenická komisia pre dialóg medzi katolíckou cirkvou a apoštolskou cirkvou 1981: Ench. Oecum. 1, 529-547; Zmiešaná národná spoločná katolícko-luterská komisia, dokument Pastiersky úrad v cirkvi (13. marec 1981): Ench. Oecu. 1, 703-742; jasne predstavený problém v skúmaní pod vedením Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celkom.

150 Príhovor kardinálom a členom rímskej kúrie (28. júna 1985), 3: AAS 77 (1985), 1150.

151 Sermo XLVI, 30: CCL 41, 557.

152 Por. Prvý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o Kristovej cirkvi Pastor aeternus: DS 3074.

153 Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, 27.

154 Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 14.

155 Homília pri eucharistickej slávnosti v Katedrále sv. Petra za prítomnosti Dimitria I., arcibiskupa Carihradu a ekumenického Patriarchu (6. dec. 1987), 3: AAS 80 (1988), 714.

156 Apoštoslký list Evangelii nuntiandi (8. dec. 1975), 77: AAS 68 (1976), 69; porov. Druhý vat. koncil, Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1: Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Directoire pour l°application des principes et des normes sur l°Oecuménisme (25. marca 1993), 205-209: AAS 85 (1993), 1112-1114.

157 Príhovor ku kardinálom a členom rímskej kúrie (28. júna 1985), 4: AAS 77 (1985), 1151.

 

© KBS 1996
Preklad:
Petra Polóniová

Zdroj textu v elektornickej podobe -  spoločenstvo KVAS


Index > Texty > Teologické texty > Ut unum sint (encyklika Jána Pavla II.) (1, 2, 3)

(c) grkat.nfo.sk  18.07.2001  andreios

NAJ.sk