ENCYKLIKA RÍMSKEHO PÁPEŽA JÁNA PAVLA II.

UT UNUM SINT
(ABY BOLI JEDNO)

o ekumenickom úsilí

 

 

II. kapitola

OVOCIE DIALÓGU

Znovuobjavená bratskosť

41. Čo bolo od skončenia koncilu o ekumenickom dialógu vyššie povedané, nás pobáda poďakovať Duchu pravdy, ktorého sľúbil Kristus, náš Pán, apoštolom a cirkvi (porov. Jn 14,26). Je to prvý raz v dejinách, že zasadenie sa za jednotu kresťanov nadobudlo také veľké rozmery a taký mohutný rozmach. Už to je nezmerateľný Boží dar, ktorý si zasluhuje našu plnú vďačnosť. Z Kristovej plnosti dostávame "milosť za milosťou" (Jn 1,16). Uznať, čo nám Boh doprial, je predpokladom, ktorý nás disponuje prijať ešte dary nevyhnutné na dovŕšenie ekumenického úsilia za jednotu. Prehľad o ostatných tridsiatich rokoch nám umožní lepšie pochopiť plody spoločného obrátenia sa k evanjeliu, z ktorého Duch Boží urobil nástroj ekumenického hnutia.

42. Tak sa napríklad stalo, že - celkom v duchu reči na vrchu - kresťania jednej konfesie nepovažujú už druhých kresťanov za nepriateľov alebo cudzích, ale vidia v nich bratov a sestry. Ba dnes je už tendencia nahradiť zaužívaný zvrat oddelení bratia vhodnejším označením, ktoré lepšie vyjadruje hĺbku spolupatričnosti, viazanú na charakter krstu a živenú Svätým Duchom bez ohľadu na historické a kanonické rozpory. Hovovíme o "druhých kresťanoch", o "iných pokrstených", o "kresťanoch z iných spoločenstiev". Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme označuje spoločenstvá, ku ktorým patria títo kresťania, ako cirkevné spoločenstvá, ktoré nie sú v plnom spojení s katolíckou cirkvou.69 Rozšírenie tejto slovnej zásoby je výrazom pozoruhodného vývoja duchovných postojov. Prehlbuje sa vedomie spolupatričnosti ku Kristovi. Mohol som sa o tom osobne presvedčiť počas ekumenických bohoslužieb, ktoré patria k najdôležitejším udalostiam pri mojich apoštolských cestách v najrôznejších častiach sveta, alebo pri stretnutiach na ekumenických slávnostiach tu v Ríme. "Univerzálne bratstvo" kresťanov sa stalo pevným ekumenickým presvedčením. Po zrušení vzájomnej cirkevnej kliatby z minulosti si dnes v mnohých prípadoch navzájom pomáhajú predtým rivalizujúce spoločenstvá. Tak sa medzi iným napríklad dávajú kultové budovy k dispozícii alebo sa ponúkajú štipendiá na vzdelávanie duchovných z chudobných spoločenstiev; taktiež sa intervenuje u štátnych orgánov na obranu nespravodlivo obvinených iných kresťanov, prípadne sa dokazuje neudržateľnosť krivých obvinení, ktorých obeťou sú určité skupiny.

Slovom, kresťania sa obrátili k bratskej láske, ktorá zahŕňa všetkých učeníkov Krista. Keď sa niekde v dôsledku násilných politických prevratov vyskytne v konkrétnych situáciách agresivita a duch pomsty, autority postihnutých strán sa snažia spoločne, aby znovu zavládlo "nové prikázanie" ducha lásky. Žiaľ, zatiaľ takýto duch nedokázal ovládnuť všetky krvavé konfliktné sitácie. Za týchto okolností ekumenická činnosť vyžaduje od toho, kto ju vykonáva, nezriedka skutočne hrdinské rozhodnutia.

V tejto súvislosti treba ešte raz zdôrazniť, že uzanie bratstva nie je dôsledkom nejakého liberálneho filantropizmu alebo neurčitého rodinného ducha. Korení v uznaní jedného krstu a z toho plynúcej požiadavky, aby Boh bol oslávený vo svojom stvorení. Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme si želá vzájomnné oficiálne uznanie krstov.70 To ďaleko prevyšuje ekumenický zdvorilostný akt a predstavuje základnú ekleziologickú výpoveď.

Je vhodné pripomenúť, že zásadný charakter krstu pri budovaní cirkvi bol tiež zdôraznený vďaka mnohostrannému dialógu.71

Solidarita v službe ľudstvu

43. Stáva sa stále častejšie, že v Kristovom mene predstavitelia kresťanských spoločenstiev zaujímajú spoločné stanoviská k dôležitým problémom, najmä čo sa týka povolania človeka, slobody, spravodlivosti, pokoja a budúcnosti sveta. Týmto sú "vzájomné spojení" v nosnom prvku kresťanského poslania: upamätať spoločnosť čo najrealistickejším spôsobom na Božiu vôľu tým, že autority i občanov varujú pred nasledovaním trendu, ktorý viedol k pošliapavaniu ľudských práv. Je jasné a skúsenosť to dokazuje, že za istých okolností spoločný hlas kresťanov má väčšiu presvedčivosť ako hlas jednotlivého spoločenstva.

Zodpovední činitelia spoločenstiev však nie sú jediní, ktorí sa spájajú v zasadzovaní sa za jednotu. Mnohí kresťania zo všetkých spoločenstiev sa na základe svojej viery spoločne zúčastňujú na odvážnych projektoch, ktoré sa usilujú o zmeny vo svete v tom zmysle, aby dopomohli k právam a potrebám všetkým, obzvlášť chudobným, poníženým a bezbranným. V encyklike Sollicitudo rei socialis som s radosťou spomenul túto spoluprácu a zdôraznil, že katolícka cirkev sa jej nesmie zrieknuť.72 A skutočne sa dnes kresťania, ktorí predtým konali nezávisle od seba, angažujú spoločne v službe tejto veci, aby mohla triumfovať Božia dobrota.

Logika veci je stále viac evanjeliovou. Považujem za príhodnú príležitosť, aby som zdôraznil, časom napísal v encyklike Redemptor hominis, totiž "naliehať na tento bod a podporovať úsilie týmto smerom na všetkých úrovniach, na ktorých sa stretávame s našimi kresťanskými bratmi".73 Hovorím Bohu vďaka "za to, čo doteraz vkonal v druhých cirkvách a cirkevných spoločenstvách prostredníctvom nich", ako aj prostredníctvom katolíckej cirkvi, povzbudzujúc ich "aj naďalej robiť všetko, čo je možné".74 Dnes konštatujem s uspokojením, že sa rozsiahla sieť ekumenickej spolupráce neustále rozširuje. I pod vplyvom Ekumenickej rady cirkví sa na tomto poli vykonáva veľkolepá práca.

Zhody v Božom slove a v bohoslužbe

44. Dôležitý pokrok sa dosiahol aj na druhom poli, a to vo vzťahu k Božiemu slovu. Myslím tu predovšetkým na takú dôležitú udalosť pre rôzne jazykové skupiny, akou sú ekumenické preklady Svätého písma. Po promulgácii konštitúcie Dei verbum Druhým vatikánskym koncilom musela katolícka cirkev s radosťou prijať tento krok.75 Tieto preklady vyhotovené odborníkmi, vo všeobecnosti poskytujú pevný základ na modlitbu a pastoračnú činnosť všetkých Kristových učeníkov. Kto sa pamätá, ako debaty okolo Svätého písma zvlášť na Západe ovplyvnili roztržky, dokáže pochopiť, aký značný pokrok predstavujú tieto spoločné preklady.

45. Liturgickej obnove vykonanej v katolíckej cirkvi zodpovedá vo viacerých kresťanských spoločenstvách iniciatíva obnoviť ich bohoslužbu. Niektoré z nich sa na základe želania vyjadreného na ekumenickej rovine76 vzdali zvyku sláviť bohoslužbu Pánovej večere iba pri zriedkavých príležitostiach a rozhodli sa sláviť večeru Pána každú nedeľu. Na druhej strane zisťujeme pri porovnaní cyklov liturgických čítaní rôznych kresťanských spoločenstiev na Západe, že sa v podstate zhodujú. Práve tak sa na ekumenickej rovine77 obzvlášť vyzdvihol význam liturgie a liturgických znakov (obrazy, ikony, paramenty, svetlo, kadidlo, gestá). Nad to sa zavádza do učebného programu v teologických inštitútoch, kde študujú budúci duchovní, história a význam liturgie ako znovu objavená nutnosť.

Ide tu o znak zhody, ktorá sa týka rôznych aspektov sakramentálneho života. Istotne ešte nie je možné pre rôzne divergencie, týkajúce sa viery, spolu sláviť eucharistiu. Avšak túžobne si želáme sláviť spoločne Eucharistiu Pána a toto želanie už bude spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou. Spoločne sa obraciame na Otca, a to stále viac "len jedným srdcom". Môcť spečatiť toto "reálne, hoci ešte nie plné" spoločenstvo sa mi niekedy zdá veľmi blízke. Kto by si bol pred sto rokmi také niečo vôbec pomyslel?

46. V tejto súvislosti je dôvodom radosti spomenúť si, že katolícki kňazi môžu v určitých ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie, pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom, ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, ale si túžobne želajú prijatie sviatosti, prosia o ne a vyznajú vieru, akú vyznáva v týchto sviatostiach katolícka cirkev. Opačne zas v určitých prípadoch za zvláštnych okolností môžu sa i katolíci obrátiť o prijatie týchto sviatostí na duchovných tých cirkví, kde sa platne vysluhujú. Podmienky tohto vzájomného prijímania sú stanovené v normách a ich dodržiavanie sa javí potrebné na podporu ekumény.78

Uznanie jestvujúcich dobier u iných kresťanov

47. Dialóg sa nepohybuje iba okolo učenia, ale vzťahuje sa na celú osobu: je to aj dialóg lásky. Koncil vyslovil: "Je dôležité, aby katolíci uznali s radosťou pravdivé kresťanské dobrá zo spoločného dedičstva a vysoko si vážili to, čo sa nachádza i u od nás oddelených bratov. Je správne a liečivé uznať Kristove bohatstvá a pôsobenie duchovných síl v živote druhých, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až obetovaním života: Lebo Boh je vždy zázračný a obdivuhodný vo svojich dielach."79

48. Vzťahy, ktoré vytvorili členovia katolíckej cirkvi od koncilu k druhým kresťanom, viedli k objaveniu toho, ako Boh pôsobí u príslušníkov druhých cirkví a spoločenstiev. Tento priamy kontakt na rôznych rovinách medzi pastiermi a členmi spoločenstiev nám priniesol do vedomia svedectvo, ktoré iní kresťania vydávajú o Bohu a Kristovi. Týmto spôsobom sa otvoril pre celú ekumenickú skúsenosť široký priestor, ktorý je zároveň výzvou pre našu dnešnú dobu. Či nie je dvadsiate storočie časom veľkého svedectva siahajúceho až "po preliatie krvi"? Ale netýka sa svedectvo aj rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré svoje meno odvodzujú od Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého? Toto spoločné svedectvo svätosti ako vernosť jedinému Pánovi je dnes nanajvýš blahodarný ekumenický potenciál. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že hodnoty u iných kresťanov môžu prispieť k duchovnému rastu katolíkov. "Nesmieme tiež nechať bez povšimnutia, že všetko, čo pôsobí Svätý Duch svojou milosťou v srdciach iných krsťanov, môže prispieť k nášmu vlastnému rastu. Lebo čo je skutočne kresťanské, nikdy nestojí v protiklade k pravým duchovným hodnotám viery, ale môže vždy dopomôcť, aby sa dokonalejšie pochopilo tajomstvo Kristovo a cirkvi."80 Ekumenický dialóg ako pravý spásny dialóg nemešká pokračovať v tomto už dobre začatom procese, aby postúpil v smere pravej a plnej jednoty.

Vzrast spolupatričnosti

49. Drahocenným plodom vzťahov kresťanov medzi sebou a nimi vedeného teologického dialógu je vzrast spolupatričnosti. Vďaka obidvom si kresťania uvedomili prvky viery, ktoré majú spoločné. Toto poslúžilo ďalšiemu upevneniu ich zasadenia sa za plnú jednotu. Druhý vatikánsky koncil zostáva pri tom všetkom mohutným motivačným a orientačným centrom.

Dogmatická konštitúcia Lumen gentium nadväzuje spojenie medzi učením katolíckej cirkvi a uznaním spásonosných prvkov, ktoré sa nachádzajú v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách.81 Pritom nejde o to, vziať na vedomie statické prvky, ktoré sa v týchto cirkvách a spoločenstvách pasívne nachádzajú. Lebo duchovné dobrá Kristovej cirkvi pobádajú na základe svojej prirodzenej povahy na obnovenie jednoty. Z toho vyplýva, že hľadanie jednoty kresťanov nie je aktom nejakej oportunistickej ľubovôle, ale požiadavkou, ktorá vyrastá zo samotnej podstaty kresťanského spoločenstva.

Podobne vychádzajú bilaterálne teologické dialógy s väčšími kresťanskými spoločenstvami z uznania dosiahnutého stupňa spoločenstva, aby následne vyjasňovali divergencie, ktoré sa ešte vyskytujú. Pán umožnil kresťanom nášho času, že mohli zmeniť rozsah tradičných sporov.

Dialóg s východnými cirkvami

50. V tejto súvislosti musíme so zvláštnou vďačnosťou voči Božej prozreteľnosti konštatovať, že Druhým vatikánskym koncilom sa opäť upevnilo spojenie s východnými cirkvami, ktoré v priebehu storočí dostalo trhliny a stalo sa krehkým. Pozorovatelia týchto cirkví, ktorí sa spolu so zástupcami cirkví a cirkevných spoločenstiev Západu záčastnili na koncile, pri takej slávnostnej príležitosti pre katolícku cirkev verejne vyhlásili spoločnú vôľu opäť hľadať spoločenstvo.

Koncil zo svojej strany zase hľadel objektívne a s hlbokou náklonnosťou na východné cirkvi a vyzdvihol ich cirkevnosť a objektívne spoločenské putá, ktoré ich spájajú s katolíckou cirkvou. Dekrét o ekumenizme konštatuje: "A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje sa a vzrastá Božia cirkev" a dôsledne s tým pripája, že tieto cirkvi, "hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä - mocou apoštolského následníctva - kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami".82

Bola uznaná veľká liturgická a duchovná tradícia východných cirkví, zvláštnosti jej historického vývinu, osobitný cirkevný poriadok, ktorý pre ne platil od najstarších čias a bol cirkevnými otcami a ekumenickými koncilmi potvrdzovaný, ako aj im vlastný spôsob ohlasovať učenie. To všetko v presvedčení, že legitímna odlišnosť neprekáža jednote cirkvi, ale skôr ju zdobí a v nemalej miere prispieva k naplneniu jej poslania.

Druhý vatikánsky koncil založil dialóg na tom, čo je v súčasnosti spoločné, a upriamuje pozornosť na obsahovo bohatú skutočnosť východných cirkví: "Preto posvätný koncil vyzýva všetkých, ale najmä tých, ktorí sa usilujú o obnovenie žiadúceho plného spoločenstva medzi východnými cirkvami a katolíckou cirkvou, aby náležite uvážili tieto špeciálne podmienky vzniku a rastu východných cirkví a tiež povahu vzťahov, ktoré boli medzi nimi a rímskym stolcom pred rozštiepením, a utvorili si o tom všetkom správny úsudok."83

51. Tento kurz koncilu sa ukázal ako veľmi plodný, a to tak pre bratské vzťahy, ktoré dozrievali a rozvíjali sa dialógom lásky, ako aj pre diskusiu o učení v Zmiešanej komisii pre teologický dialóg medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celkom. Taktiež bola plodná i vo vzťahoch k staroorientálnym cirkvám. Išlo tu o pomalý a namáhavý proces, ktorý však bol prameňom veľkej radosti, a vývoj mal tiež niečo fascinujúceho v tom zmysle, že nás postupne naučil opäť nájsť bratskosť.

Obnova kontaktov

52. Čo sa týka rímskej cirkvi a ekumenického patriarchátu v Carihrade, pokračoval už spomínaný proces vďaka vzájomnému otvoreniu sa začatému pápežmi Jánom XXIII. a Pavlom VI. na jednej strane a ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. a jeho nasledovníkmi na druhej strane. Dosiahnutá zmena má svoj historický odraz v cirkevnom akte, ktorého uskutočnením sa sňala spomienka na vzájomnú kliatbu "z pamäti a zo života cirkvi",84 ktorá bola pred deväťsto rokmi, roku 1054, symbolom schizmy medzi Rímom a Carihradom: táto pre ekumenickú angažovanosť taká významná historická cirkevná udalosť sa udiala 7. decembra 1965 počas posledných dní koncilu. Kocilové zhromaždenie sa tak uzavrelo týmto spôsobom slávnostným aktom, ktorý bol zároveň očistením historickej spomienky, vzájomným odpustením a solidárnym záväzkom hľadať spolupatričnosť.

Tomuto gestu predchádzalo stretnutie Pavla VI. s patriarchom Athenagorasom 1. januára 1964 v Jeruzaleme počas púte pápeža do Svätej zeme. "Pri tejto príležitosti sa mohol stretnúť s ortodoxným patriarchom Benediktom z Jeruzalema. Následne mohol pápež Pavol vykonať návštevu u patriarchu Athenagorasa vo Fanare (Carihrad) a v októbri toho istého roku bol patriarcha slávnostne prijatý v Ríme. Tieto stretnutia v modlitbe ukázali cestu, ktorou treba ísť pri opätovnom zbližovaní cirkví Východnu a Západu, ako aj pri opätovnom nastoľovaní jednoty, ktorá bola medzi nimi v prvom tisícročí.

Keď mi bol po smrti pápeža Pavla VI. a krátkom pontifikáte pápeža Jána Pavla I. zverený úrad rímskeho biskupa, považoval som za jednu z prvých úloh svojej pápežskej služby obnoviť osobný kontakt s ekumenickým patriarchom Dimitriom I., ktorý sa medzitým stal patriarchom Carihradu. Počas mojej návštevy vo Fanare 29. novembra 1979 sme mohli s patriarchom dohodnúť teologický dialóg medzi katolíckou cirkvou a všetkými ortodoxnými cirkvami, ktoré sú v cirkevnoprávnom spoločenstve s katedrou v Carihrade. Zdá sa mi dôležité v tejto súvislo dodať, že vtedy sa už začali prípravy na zvolanie budúceho koncilu otodoxných cirkví. Hľadanie ich zhody je príspevkom k životu a oživeniu týchto sesterských cirkví, a to s ohľadom na funkciu, ktorú sú povolané plniť na ceste k jednote. Ekumenický patriarcha mi chcel moju návštevu odplatiť a v decembri 1987 som mal potešenie prijať ho v Ríme s úprimnými sympatiami a patriacou mu poctou. V rámci cirkevnej bratskosti si musíme pripomenúť na už roky zaužívaný zvyk prijať na sviatok svätých Petra a Pavla v Ríme delegáciu ekumenického patriarchátu a taktiež vysielať delegáciu Svätého stolca na slávnosti na česť svätého Andreja vo Fanare.

53. Tieto pravidelné kontakty umožňujú medziiným priamu informovanosť a výmenu názorov na vzájomné bratské zosúladenie. Okrem toho naša vzájomná účasť na modlitbe sa stáva dôverným zvykom žiť bok po boku a vedie nás k tomu, aby sme spolu prijali vôľu Pána pre svoju cirkev a uskutočňovali ju.

Od doby Druhého vatikánskeho koncilu treba na vykonanej ceste spomenúť aspoň dve udalosti, ktoré majú veľkú ekumenickú závažnosť pre vzťahy medzi Východom a Západom: predovšetkým je to jubileum z roku 1984, keď sa oslávila spomienka 1100. výročia evanjelizačného diela svätých Cyrila a Metoda, čo mi umožnilo oboch apoštolov a vierozvestcov Slovanov vyhlásiť za spolupatrónov Európy. Už pápež Pavol VI. vyhlásil počas koncilu roku 1964 svätého Benedikta za patróna Európy. To, že som postavil obidvoch bratov zo Solúna vedľa veľkého zakladateľa mníšstva, má nepriamo vyzdvihnúť tú dvojitú cirkevnú a kultúrnu tradíciu, ktorá bola taká významná pre dvetisíc rokov kresťanstva a výrazne ovplyvnila históriu európskeho kontinentu. Preto nie je zbytočné pripomenúť, že Cyril a Metod prišli z oblasti vtedajšej Byzanskej ríše, teda v epoche, keď ešte bola v spoločenstve s Rímom. Tým, že som ich vyzdvihol za patrónov Európy spolu so svätým Benediktom, nechcel som iba posilniť historickú pravdu o kresťanstve na európskom kontinente, ale poskytnúť aj dôležitú tému na dialóg medzi Východom a Západom, ktorý v pokoncilovej dobe podnietil veľa nádejí. Ako v svätom Benediktovi, tak i vo svätých Cyrilovi a Metodovi nacháza Európa znovu svoje duchovné korene. Teraz, keď sa druhé tisícročie po Kristovom narodení chýli ku koncu, treba si ich uctiť spoločne ako patrónov našej minulosti a ako svätých, ktorým cirkvi a národy európskeho kontinentu zverujú svoju budúcnosť.

54. Druhá udalosť, ktorú by som rád spomenul, je oslava tisícročia pokrstenia Rusi (988-1988). Katolícka cirkev a zvlášť Apoštolský stolec sa chceli zúčastniť na tejto jubilejnej slávnosti a pokúsili s zdôrazniť, že krst, ktorý prijal svätý Vladimír v Kyjeve, bol jednou z ústredných udalostí pre evanjelizáciu sveta. Jemu vďačia za svoju vieru nielen slovanské národy východnej Európy, ale aj tie národy, ktoré žijú za Uralom až po Aljašku. V tejto perspektíve nachádza formulácia, ktorú som už opakovane použil, svoj hlboký zmysel: Cirkev musí dýchať oboma pľúcami! Táto formulácia sa vzťahuje na prvé tisícročie histórie kresťanstva, predovšetkým na dualitu Byzancia-Rím; od pokrstenia Rusi táto formulácia rozšírila svoje hranice: evanjelizácia sa rozšírila na oveľa širšiu oblasť, takže teraz zahŕňa celú cirkev. Keď si pomyslíme, že táto spásna udalosť, ktorá sa zavŕšila na brehu Dnepra, siaha do doby, kedy ešte cirkev Východu nebola oddelená od cirkvi Západu, ľahko pochopíme, že hľadaná perspektíva plnej jednoty má byť jednotou legitímnej rôznorodosti. To som s dôrazom uviedol v encyklike Slavorum apostoli,85 venovanej svätým Cyrilovi a Metodovi, a v apoštolskom liste Euntes in mundum86 na pamiatku 1000. výročia pokrstenia Kyjevskej Rusi, venovanom veriacim katolíckej cirkvi.

Sesterské cirkvi

55. Koncilový dekrét Unitatis redintegratio má na mysli predstvu jednoty, v ktorej sa žilo napriek všetkému v prvom tisícročí. V určitom zmysle predstvuje model. "Tomuto svätému cirkevnému snemu je vítané medzi inými dôležitými vecami pripomenúť všetkým, že na východe prekvitajú viaceré partikulárne a miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi: a z nich viaceré sa honosia tým, že ich založili sami apoštoli."87 Cirkev začala svoju cestu na Veľkú nov v Jeruzaleme a je celkom pôvodný vývoj vo vtedajšej oikumene sa koncentroval okolo Petra a jedenástich (porov. Sk 2,14). Štruktúry cirkvi na Východe i Západe sa teda tvorili vo vzťahu k tomuto apoštolskému dedičstvu. Ich jednota v prvom tisícročí sa udržiavala práve v tých štruktúrach cez biskupov ako nástupcov apoštolov v spoločnstve s biskupom Ríma. Keď sa chceme dnes na konci druhého tisícročia snažiť zas o obnovenie úplnej jednoty, musíme sa odvolávať práve na takto konštruovanú jednotu. Ekumenický dekrét vyzdvihuje ešte ďalší charakteristický aspekt, vďaka ktorému zotrvali v jednote všetky partikulárne cirkvi, totiž "snahu zachovať vo vospolnosti viery a lásky tie bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami".88

56. Po Druhom vatikánskom koncile sa v spojitosti s touto tradíciou znovu zaviedol zvyk priznať označenie "sesterské cirkvi" všetkým okolo svojho biskupa zhromaždeným partikulárnym a lokálnym cirkvám. Zrušenie vzájomnej exkomunikácie bolo potom významným krokom na ceste k úplnému spoločenstvu a odstránila sa bolestná prekážka cirkevnoprávneho a psychologického rázu.

Štruktúry jednoty, ktoré existovali pred rozdelením, sú dedičstvom skúseností, ktoré usmerňujú našu cestu k nachádzaniu plného spoločenstva. Samozrejme, Pán neprestal počas druhého tisícročia obdarúvať svoju cirkev bohatými plodmi milosti a rozvoja. Žiaľ, pokračuje vzájomné odcudzenie medzi cirkvami Západu a Východu ich obralo o bohatstvo vzájomných darov a pomoci. S Božou milosťou treba vynaložiť veľké úsilie, aby sa obnovilo medzi nimi plné spoločenstvo, ktoré je prameňom mnohých duchovných hodnôt pre Kristovu cirkev. Toto úsilie si vyžaduje všetku našu dobrú vôľu, pokornú modlitbu a trvalú spoluprácu, ktorá sa nesmie dať ničím znechutiť. Svätý Pavol napomína: "Neste si vzájomne bremená" (Gal 6,2). Aká priliehavá, pre nás aktuálna, je táto výzva apoštola! Tradičné označenie "sesterské cirkvi" by nás malo na tejto ceste sprevádzať stále.

57. Ako si pápež Pavol VI. želal, je náš vyhlásený cieľ spoločne dospieť k plnej jednote v legitímnej rôznorodosti: "Boh nám dožičil prijať vo viere svedectvo apoštola. Krstom sme všetci jeden v Kristovi Ježišovi (porov. Gal 3,28). Silou apoštolskej následnosti nás užšie spája kňazstvo a Eucharistia: účasťou na Božích daroch vo svojej cirkvi sme v spoločenstve s Otcom cez Syna v Duchu Svätom (...), v každej miestnej cirkvi sa uskutočňuje toto tajomstvo božskej lásky. Nie je to azda už dôvodom na tradičný a veľmi pekný výraz, ktorým sa miestne cirkvi rady označovali ako sesterské cirkvi (pozri dekrét Unitatis redintegratio 14)? Žili sme po stáročia životom sesterských cirkví, keď sme spoločne organizovali ekumenické koncily, ktoré ochraňovali hodnoty viery proti každému sfalšovaniu. Po dlhom období delenia a vzájomného neporozumenia nám Pán dovoľuje znovu sa objaviť ako sesterské cirkvi, napriek prekážkam, ktoré sa v minulosti kládli medzi nás."89 Keď dnes, na prahu tretieho tisícročia, hľadáme opätovne vytvorenie plného spoločenstva, musíme sa zamerať na dosiahnutie tohto predsavzatia a vo všetkom naň nadväzovať. Spojenie s touto slávnou tradíciou je pre Cirkev plodné. "Východné cirkvi vlastnia odprvoti poklad, z ktorého západná cirkev nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku."90

K tomuto "pokladu" patria aj "poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od dávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ".91 Ako som v najnovšom apoštolskom liste Orientale lumen mal príležitosť zdôrazniť, cirkvi Východu prežívali s veľkou oduševnenosťou svoje poslanie, dosvedčované mníšskym životom, "začínajúc evanjelizáciou, najvznešenejšou službou, ktorú kresťan môže poskytnúť bratovi, a ďalej mnohými inými formami duchovnej a hmotnej služby. Áno, možno povedať, že mníšstvo bolo v antickom staroveku - a rôznym spôsobom aj v neskoršej dobe - uprednostňovaným nástrojom pri evanjelizácii národov".92

Koncil sa neobmedzil iba na zdôraznenie všetkého, čo majú cirkvi na Východe i Západe spoločné. V súlade s historickou pravdou neváha vypovedať: "Niet sa čo čudovať, že niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a správnejšie vysvetľujú raz jedni a raz druhí, takže v nejednom prípade možno povedať, že tieto rozličné teologické formulácie sa skôr navzájom dopĺňujú, ako by si protirečili."93 Výmenou darov medzi cirkvami v ich vzájomnom doplňovaní sa obohacuje spoločenstvo.

58. Z opätovného konštatovania už jestvujúceho spoločenstva viery vyvodil Druhý vatikánsky koncil užitočné pastoračné dôsledky pre konkrétny život veriacich a doplňovanie ducha jednoty. Z dôvodu jestvujúcich sviatostných zväzkov medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami zdôraznil dekrét Orientalium ecclesiarum: "Ako dokazuje pastoračná prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota cirkvi ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a dobra duší. Práve preto katolícka cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach."94

Túto teologickú a pastorálnu orientáciu, na základe skúseností v rokoch po koncile, prevzali oba kódexy kanonického práva.95 Z pastorálneho pohľadu ju vysvetľuje Direktórium na vykonávanie princípov a noriem o ekumenizme.96 V tejto takej dôležitej a háklivej otázke je nevyhnutné, aby pastieri starostlivo poučili veriacich o týchto zvláštnych dôvodoch na účasť na liturgickej bohoslužbe a o rozdielnych poriadkoch, ktoré sú v tejto oblasti. Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa ekleziologickú dimenziu účasti na sviatostiach, predovšetkým na svätej Eucharistii.

Pokroky v dialógu

59. Zmiešaná medzinárodná komisia pre teologický dialóg medzi katolíckou cirkvou a ortodoxnou cirkvou ako celok vykonala od svojho vytvorenia v roku 1979 kus intenzívnej práce, pričom orientovala svoj výskum postupne na tie perspektívy, ktoré boli stanovené v zhode s cieľom opäť obnoviť plné spoločenstvo medzi oboma cirkvami. Toto spoločenstvo, ktoré je založené na jednote vo viere, v kontinuite so skúsenosťami a tradíciami starej cirkvi, nájde svoje plné uplatnenie v spoločnom slávení svätej Eucharistie. Tým, že sa oprela o všetko, čo máme spoločné, mohla zmiešaná komisia dosiahnuť podstatný pokrok v pozitívnom smere a mohla nakoniec, ako som to už mohol vyhlásiť s vysokocteným bratom ekumenickým patriarchom Jeho Svätosťou Dimitriom I., konštatovať, "čo katolícka a ortodoxná cirkev už môžu spolu vyznávať ako spoločnú vieru v tajomstve cirkvi a puto medzi vierou a sviatosťami".97 Okrem toho mohla komisia konštatovať a potvrdiť, že v našich cirkvách je rozhodujúca apoštolská postupnosť na posvätenie a jednotu Božieho ľudu.98 Ide o dôležité východiská ďalšieho vedenia dialógu. Áno, ešte viac: tieto spoločné vyhlásenia tvoria podklad, ktorý oprávňuje katolíkov a ortodoxných, už teraz v našej dobe, spoločne vydávať verné jednomyseľné svedectvo, aby bolo meno Pána šírené a oslavované.

60. Nedávno dosiahla zmiešaná medzinárodná komisia dôležitý pokrok v citlivej otázke metódy, ktorá sa má praktizovať pri hľadaní plného spoločenstva medzi katolíckou a ortodoxnou cirkvou v otázke, ktorá často zapríčiňovala zhoršenie vzťahov medzi katolíkmi a ortodoxnými. Vytvorila náukový základ na kladné riešenie problému, ktorý sa opiera o učenie v sesterských cirkvách. Tiež sa v tejto súvislosti objasnilo, že metóda, ktorá sa má použiť na ceste k plnému spoločenstvu, je dialóg pravdy, živený a podporovaný dialógom lásky. Katolíckym východným cirkvám priznané právo organizovať sa a vykonávať apoštolát, ako i skutočná účasť týchto cirkví na dialógu lásky a na teologickom dialógu napomôžu nielen skutočnú a bratskú vzájomnú vážnosť medzi pravoslávnymi a katolíkmi, žijúcimi v tej istej oblasti, ale aj ich vzájomnú súčinnosť pri hľadaní jednoty.99 Urobil sa krok vpred. Súčinnosť musí pokračovať. Už dnes môžeme konštatovať upokojenie myslí, ktoré robí hľadanie plodnejším. Čo sa týka východných cirkví, ktoré sú v spoločenstve s katolíckou cirkvou, koncil vyjadril takéto zhodnotenie: "Tento svätý cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu za to, že mnohí východní synovia katolíckej cirkvi (...) už žijú v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličnostiach k plnej katolíckosti a apoštolskosti cirkvi."100

Istotne sa budú môcť katolícke cirkvi Východu v duchu ekumenického dekrétu zúčastnňovať kladným spôsobom na dialógu lásky a na teologickom dialógu tak na miestnej, ako i na všeobecnej rovine, a takto prispievať k vzájomnému porozumeniu a k dymanickému hľadaniu plnej jednoty.101

61. Katolícka cirkev nechce v súvislosti s týmto hľadiskom nič iné ako plné spoločenstvo medzi Východom a Západom. Pritom sa inšpiruje skúsenosťou prvého tisícročia. Vtedy vskutku "vznik rozličných skúseností cirkevného života (...) nebol prekážkou, aby kresťania pri vzájomných vzťahoch mohli naďalej pociťovať istotu, že sú v každej cirkvi doma, pretože v obdivuhodnej mnohorakosti rečí a podôb vyznievala chvála jedného Otca skrz Krista v Duchu Svätom; všetci sa zhromaždili, aby slávili Eucharistiu, srdce a vzor pre spoločenstvo, nielen so zreteľom na spiritualitu alebo mravný život, ale i na štruktúru cirkvi v mnohorakosti úradov a služieb pod predsedníctvom biskupa, nástupcu apoštolov. Prvé koncily sú výrečným svedectvom pretrvávajúcej jednoty v mnohorakosti.102 Ako sa môže opäť obnoviť jednota po takmer tisíc rokoch? Toto je tá veľká úloha, ktorá sa musí riešiť i zo strany ortodoxnej cirkvi. Z tohto hľadiska chápeme celú aktualitu dialógu, ktorý sa opiera o osvietenie a silu Svätého Ducha.

Vzťahy k starým cirkevným spoločenstvám Východu

62. Od Druhého vatikánskeho koncilu katolícka cirkev opäť obnovila - pravda, s rozdielmi čo do postupu a časového rozpätia - bratské vzťahy s tými starými cirkvami Východu, ktoré spochybnili dogmatické poučky vyslovené na konciloch v Efeze a Chalkedone. Všetky tieto cirkvi vyslali pozorovateľov na Druhý vatikánsky koncil; ich patriarchovia nás poctili svojou návštevou a rímsky biskup mohol s nimi rozprávať ako s bratmi, ktorí sa po dlhom čase znovu v radosti stretnú.

Obnovenie bratských vzťahov k starým cirkvám Východu, svedkov kresťanskej viery v často nepriateľských a tragických situáciách, je konkrétnym znamením, že napriek historickým, politickým, socilálnym a kultúrnym prekážkam nás Kristus navzájom zjednocuje. Práve čo sa týka kristologickej témy, mohli sme spolu s patriarchami niektorých z týchto cirkví deklarovať našu spoločnú vieru v Ježiša Krista, pravého Boha a pravého človeka. Blahej pamäti pápež Pavol VI. podpísal v tomto zmysle deklaráciu s Jeho svätosťou Shenoudom III., kopticko-ortodoxným pápežom a patriarchom,103 a so sýrsko-ortodoxným patriarchom Antiochie Jeho svätosťou Jakubom III.104 I sám som mohol potvrdiť tento kristologický súhlas a vyvodiť z toho dôsledky: pre vývoj dialógu s pápežom Shenoudom105 a pre pastoračnú spoluprácu so sýrskym patriarchom Antiochie Marom Ignatiom Zakkom I. Iwasom.106 Spolu so ctihodným patriarchom cirkvi Etiópie Abunom Paulosom, ktorý ma navštívil v Ríme 11. júna 1993, sme zdôraznili hlboké spoločenstvo, ktoré zotrváva medzi oboma našimi cirkvami: "Vyznávame spoločne vieru, ktorú sme prijali od apoštolov, tie isté sviatosti a zastávame ten istý úrad, zakotvený v apoštolskej následnosti (...). Dnes môžeme skutočne tvrdiť, že máme tú istú vieru v Krista, potom čo bola po dlhú dobu príčinou rozkolu medzi nami."107

Nedávno ma Pán obdaroval veľkou radosťou, že som mohol podpísať spoločné kristologické vyhlásenie s asýrskym patriarchom Východu Jeho svätosťou Marom Dinkhom IV., ktorý ma pri tejto príležitosti navštívil v Ríme v novembri 1994. Pri zohľadnení odlišných teologických formulácií sme takto mohli spoločne vyznať pravú vieru v Krista.108 Svoju radosť z toho všetkého by som chcel vyjadriť slovami blahoslavenej Panny: "Velebí moja duša Pána" (Lk 1,46).

63. Čo sa týka tradičných nezhôd v kristológii, umožnili ekumenické kontakty základné vysvetlenia, takže môžeme spolu vyznávať takú vieru, ktorá je nám spoločná. Nech je opakovane konštatované, že táto významná vymoženosť je s určitosťou výsledkom teologického bádania a bratského dialógu. A nielen to. Je pre nás aj povzbudením: lebo nám ukazuje, že začatá cesta je správna a že môžeme odôvodnene dúfať i v riešenie ostatných sporných otázok.

Dialóg s inými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami Západu

64. V obsiahlom pláne, zameranom na znovunastolenie jednoty všetkých kresťanov, zohľadňuje ekumenický dekrét tiež vzťahy k cirkvám a kresťanským spoločenstvám Západu. S úmyslom vytvoriť ovzdušie kresťanskej bratskosti a dialógu, uvádza koncil svoje dôvody a pokyny v rámci dvoch všeobecných hľadísk: jedno má historicko-psychologický charakter a druhé teologicko-doktrinálny. Dokument na jednej strane konštatuje: "Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskeho Apoštolského stolca vo veľmi kritických časoch, čo sa začalo na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve."109

Na druhej strane konštatujeme s rovnakým realizmom: "Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a katolíckou cirkvou jestvujú dôležité rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým vo vysvetľovaní zjavenej pravdy."110

65. Korene sú spoločné a napriek rozdielom sú podobné i orientácie, ktoré usmerňovali vývoj katolíckej cirkvi a reformáciou vzniklých cirkví a spoločenstiev na Západe. Majú preto spoločnú "západnú" charakteristiku. Vyššie spomenuté "rozdiely", i keď sú významné, nevylučujú vzájomné prenikanie a dopĺňanie. Ekumenické hnutie vzniklo práve v rámci cirkví a cirkevných spoločenstiev reformácie. V tom istom čase, už v januári 1920, prejavil ekumenický patriarchát želanie, aby kresťanské spoločenstvá spolupracovali. Táto okolnosť dokazuje, že nie je rozhodujúci vplyv kultúrneho pozadia. Podstatnejšia je otázka viery. Modlitba Krista, nášho jediného Pána, Vykupiteľa a Majstra, oslovuje všetkých ronakým spôsobom tak na Východe ako i na Západe. Stáva s imperatívom, ktorý prikazuje vzdať sa rozdelenia, aby sa hľadala a našla jednota, podnietená práve tými trpkými skúsenosťami z rozdelenia.

66. Druhý vatikánsky koncil nemá v úmysle opísať "poreformačné" kresťanstvo, lebo tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá "sa pre rozličnosť svojho pôvodu, učenia a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažko ich presne opísať".111 Okrem toho poznamenáva ten istý dekrét, že sa ekumenické hnutie a želanie po pokoji s katolíckou cirkvou ešte všade nepresadilo.112 Bez ohľadu na tieto okolnosti koncil však predsa navrhuje dialóg.

Koncilový dekrét "chce poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg."113 "Máme na mysli predovšetkým tých kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi na slávu jedného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého."114 Títo bratia milujú Sväté písmo a vysoko ho uctievajú: "Vzývajúc Ducha Svätého v samom Svätom písme hľadajú Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, predzvestovanom prorokmi, v Slove Božom, ktoré sa pre nás stalo človekom. V Písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo božský majster učil a vykonal pre ľudské spasenie, najmä o tajomstvách jeho smrti a vzkriesenia."115 Zároveň "ak od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu Svätého písma, nezhodujú sa s nami - hoci nie všetci tým istým spôsobom - v chápaní vzťahu medzi Svätým písmom a cirkvou, pričom má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický učiteľský úrad pri výklade a hlásaní písaného Božieho slova."116 "Ale aj tak je Sväté písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom."117 "Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili."118 Teologické, pastorálne a ekumenické zväzky spoločného krstu sú početné a významné. Hoci je táto sviatosť "iba začiatkom a východiskom, smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do poriadku spásy podľa vôle samého Krista a napokon k plnej spoluúčasti na Eucharistii".119

67. Dogmatické a historické rozdiely z doby reformácie mali vplyv na cirkev, sviatosti a kňazský úrad. Koncil preto požadoval, aby učenie o Večeri Pána, o ostatných sviatostiach, o liturgii a cirkevných úradoch boli nutne predmetom dialógu.120 Kým na jednej strane dekrét Unitatis redintegratio zdôrazňuje, že reformačným spoločenstvám "chýba z krstu pochádzajúca plná jednota", zároveň konštatuje, že "najmä preto, lebo nemajú sviatosť kňazstva, predsa keď si pri svätej večeri pripomínajú smrť a vzkriesenie Pána, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život, a očakávajú jeho slávny príchod".121

68. Dekrét si všíma i duchovný život a morálne dôsledky: "Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie Božieho slova. Prejavuje sa súkromnou modlitbou, rozjímaním o Svätom písme, kresťanským rodinným životom a uctievaním Boha v pospolitosti, zhromaždenej na Božiu chválu. Konečne v ich kulte sa zavše zachovali dôležité prvky niekdajšej spoločnej liturgie."122

Koncilový dokument sa však neobmedzuje len na tieto duchovné, morálne a kultúrne hľadiská, ale rozširuje svoje ocenenie aj na silný cit spravodlivosti a na úprimnú lásku k blížnym, ktorú majú títo bratia; okrem toho oceňuje aj ich iniciatívu na utváranie ľudských sociálnych životných podmienok a na upevnenie mieru. To všetko sa deje s úprimnou vôľou pridržiavať sa Kristovho slova ako prameňa kresťanského života.

Tak text zdôrazňuje problematiku, ktorá sa v súčasnosti stáva stále nástojčivejšou v eticko-morálnej oblasti, lebo "mnohí kresťania nechápu vždy evanjelium v mravnej oblasti takisto ako katolíci".123 Na tomto širokom poli je ešte veľa miesta na dialóg o morálnych princípoch evanjelia a jeho aplikáciách.

69. Návrhy a pozvania Druhého vatikánskeho koncilu sa dočkali uskutočnenia a postupne sa začali bilaterálne teologické dialógy s rôznymi cirkvami a svetovými kresťanskými spoločenstvami Západu.

Súčasne sa kvôli multilaterálnemu dialógu už roku 1964 začal proces zriadenia "Zmiešanej pracovnej skupiny" s Ekumenickou radou cirkví a od roku 1968 patria katolícki teológovia ako plnoprávni členovia do teologického oddelenia tejto Rady, to jest do komisie "Viera a ústava".

Dialóg bol plodný a sľubný. Koncilovým dekrétom odporúčané témy dialógu sa už študovali alebo sa v krátkom čase budú študovať. Keď sledujeme rôzne bilaterálne rozhovory, ktoré sa vedú s takou obetavosťou, že si zasluhujú chválu celého ekumenického spoločenstva, zisťujeme, že sa sústredili na mnohé sporné otázky, ako sú krst, Eucharistia, sviatosť kňazstva, sviatostný charakter a autorita cirkvi a apoštolská postupnosť. Týmto spôsobom sa načrtli nečakané riešenia a zároveň sa pochopilo, aké potrebné by bolo hlbšie skúmanie niektorých tém.

70. Toto ťažké a chúlostivé skúmanie, ktoré zahŕňa problémy viery a rešpektovania vlastného i cudzieho svedomia, bolo sprevádzané a podporované aj modlitbou katolíckej cirkvi i druhých cirkví a cirkevných spoločenstiev. V cirkevnej štruktúre už tak hlboko zakorenená a rošírená modlitba za jednotu ukazuje, že si kresťania uvedomujú význam ekumenickej otázky. Práve preto, že hľadanie plnej jednoty si vyžaduje konfrontáciu viery medzi kresťanmi, ktorí sa odvolávajú na jedného Pána, je modlitba prameňom osvietenia o pravde, ktorá musí byť prijatá ako celok. Okrem toho sa modlitbou rozširuje hľadanie jednoty na každého pokrsteného, veď nie je obmedzená iba na okruh špecialistov. Nezávisle od svojej úlohy v cirkvi a svojho kultúrneho vzdelania môže k tomu každý aktívne prispieť v tajuplnej hlbokej dimenzii.

Cirkevné vzťahy

71. Musíme tiež Božej prozreteľonosti ďakovať za všetky udalosti, ktoré svedčia o pokroku na ceste hľadania jednoty. Popri teologickom dialógu musíme spomenúť i iné formy stretávania, spoločné modlitby a praktickú spoluprácu. Pápež Pavol VI. dal tomuto procesu silný podnet svojou návštevou v sídle Ekumenickej rady cirkví v Ženeve 10. 6. 1969 a potom sa stretol opätovne so zástupcami rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev. Tieto kontakty účinne prispievajú k zlepšeniu vzájomného poznania, a tak k rastu kresťanského bratstva.

Pápež Ján Pavol I. dokázal i v priebehu svojho krátkeho pontifikátu potvrdiť dobrú vôľu pokračovať v začatej ceste.124 Pán mi umožňuje v tomto smere ďalej pôsobiť. Okrem dôležitých ekumenických stretnutí v Ríme značná časť mojich pastorčných návštev je pravidelne venovaná úsiliu o jednotu kresťanov. Niektoré moje cesty majú dokonca ekumenickú "prioritu", zvlášť v krajinách, kde katolícke spoločenstvá predstavujú menšinu oproti tým, ktoré sa vytvorili reformáciou; alebo kde tieto reformačné predstavujú v určitej spoločnosti značnú časť veriacich v Krista.

72. To platí predovšetkým pre európske krajiny, kde tieto rozkoly vznikli, ale i pre severnú Ameriku. V tejto súvislosti bez toho, aby sme zmenšovali význam ostatných, si zaslúžia zvláštnu pozornosť tie, ktoré ma viedli na európskom kontinente dvakrát do Nemecka: v novembri 1980 a v apríli 1987; návšteva v Zjednotenom královstve (Anglicko, Škótsko a Wales) v máji-júni 1982; vo Švajčiarsku v júni 1984; a v škandinávskych a severných krajinách (Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko a Island), kam som zašiel v júni 1989. S radosťou a vo vzájomnej úcte, v kresťanskej solidarite som stretol mnohých a mnohých bratov a sestry, ktorí sú zapojení do hľadania vernosti evanjeliu. Toto všetko zistiť bolo pre mňa prameňom veľkého povzbudenia. Zažili sme prítomnosť Pána medzi nami.

V tejto súvislosti by som chcel spomenúť určitý postoj, poznačený bratskou láskou a preniknutý hlbokou jasnosťou viery, ktorý som zažil s veľkým dojatím. Vzťahuje sa na slávenie eucharistie, ktorému som predsedal počas mojej cesty v severných a škandinávskych krajinách vo Fínsku a Švédsku. Pri prijímaní sa luteránski biskupi priblížili k celebrantovi. Chceli týmto jednoznačným gestom prejaviť svoje túžobné želanie po dosiahnutí toho okamihu, v ktorom my, katolíci i luteráni, budeme môcť mať účasť na tej istej Eucharistii, a chceli tiež prijať požehnanie celebranta. Požehnal som ich s láskou. To isté významné gesto sa zopakovalo aj počas omše v Ríme, ktorú som slávil 6. októbra 1991 pri príležitosti 600. výročia svätorečenia sv. Brigity na Námestí Farnese. S podobnými pocitmi som sa stretol i na druhej strane Atlantiku v septembri 1984 v Kanade a najmä v septembri 1987 v Spojených štátoch, kde konštatujeme veľkú ekumenickú otvorenosť. Ako príklad treba spomenúť ekumenické stretnutie v Columbii (Južná Karolína) 11. septembra 1987. Dôležitá je aj skutočnosť, že tieto stretnutia medzi bratmi "z čias refomácie" a pápežom sa uskutočňujú s určitou pravidelnosťou. Som hlboko vďačný za to, že ma radi prijali tak zodpovední predstavení rôznych spoločenstiev, ako i spoločenstvá ako celok. Z tohto hľadiska považujem za nanajvýš dôležitú ekumenickú bohoslužbu, ktorá sa konala v Columbii na tému rodina.

73. Ďalším dôvodom radosti je konštatovanie, že v pokoncilovej dobe je v jednotlivých miestnych cirkvách veľa iniciatív a akcií na podporu zjednotenia kresťanov, ktoré rozširujú súčinnosť na všetkých, či už na rovine biskupských konferencií, jednotlivých diecéz, farností, alebo aj v rôznych cirkevných kruhoch a hnutiach.

Uskutočnená spolupráca

74. "Nie každý, kto mi hovorí: 'Pane! Pane!', vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21). Koherencia a statočnosť úmyslov a vyznávaných zásad sa napĺňajú ich použitím v konkrétnom živote. Koncilový dekrét o ekumenizme uvádza, že u ostatných kresťanov "viera v Krista prináša ovocie chvály a vďaky za Božie dobrodenia. K tomu sa pridružuje živý zmysel pre spravodlivosť a úprimná láska k blížnemu".125 Opísaná oblasť je nielen pôdou na dialóg, ale i na účinnú spoluprácu: "Táto činná viera zrodila aj nemálo ustanovizní na úľavu duchovnej a telesnej biedy, na výchovu mládeže, na utvorenie ľudskejších sociálnych životných podmienok a na upevnenie všeobecného mieru."126

Sociálny a kultúrny život poskytuje široké možnosti na ekumenickú spoluprácu. Kresťania sa vždy častejšie schádzajú, aby bránili ľudskú dôstojnosť, dobro pokoja, uplatňovali evanjelium v sociálnom živote a sprítomňovali Kristovho Ducha vo vede a umení. Vždy sa stretnú, keď ide o to, vzoprieť sa biede a núdzi našich čias: hladu, katastrofám a sociálnej nespravodlivosti.

75. Táto spolupráca, ktorá svoju inšpiráciu čerpá priamo z evanjelia, nie je pre kresťana nikdy iba humanitárnou akciou. Má svoj skutočný základ v slove Pána: "Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť" (Mt 25,35). Ako som už zdôraznil, spolupráca všetkých kresťanov zviditeľňuje už dosiahnutý stupeň ich spoločenstva.127

Pred svetom získava spoločné pôsobenie kresťanov v spoločnosti transparentnú hodnotu svedectva, ktoré vydávajú spolu v mene Pána. Nadobúda i dimenziu zvestovania, lebo odhaľuje Kristovu tvár.

Ešte pretrvávajúce protikladné poňatia v učení pôsobia negatívne a kladú medze spolupráci. Už existujúce spoločenstvo viery medzi kresťanmi však neposkytuje solídny základ len na spoločnú činnosť v sociálnej sfére, ale i v náboženskej oblasti.

Táto spolupráca uľahčí hľadanie jednoty. Ako uvádza dekrét o ekumenizme, pri tejto spolupráci "všetci, ktorí veria v Krista, sa môžu ľahko naučiť, ako sa lepšie navzájom spoznávať, viac sa mať v úcte a ako pripravovať cestu jednoty kresťanov."128

76. Ako by sme mohli v tejto súvislosti nepamätať na ekumenický záujem o mier, ktorý pri rastúcej účasti kresťanov a so stále hlbšou teologickou motiváciou nachádza svoj výraz v modlitbe a v činnosti? Inak by to ani nemohlo byť. Neveríme azda v Krista, knieža pokoja? Kresťania sú neustále jednotnejší v odmietaní násilia, a to násilia každého druhu, od vojen až po sociálnu nespravodlivosť.

Sme povolaní na stále aktívnejšiu angažovanosť, aby bolo vždy jasnejšie, že náboženské dôvody nie sú pravým dôvodom jestvujúcich konfliktov, i keď, žiaľ, nie sú zažehnané nebezpečné inštrumentalizácie na politické a nepriateľské ciele.

Počas Svetového dňa modlitieb za mier v roku 1986 v Assisi sa modlili kresťania rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev spoločným hlasom k Pánovi dejín za mier vo svete. V ten deň, i keď iným spôsobom, sa modlili taktiež židia a zástupcovia nekresťanských spoločenstiev za mier - v súzvuku pocitov, ktoré aj tu rozochveli najhlbšie stránky ľudského ducha.

Nechcel by som opomenúť ani Svetový deň modlitieb za mier v Európe, zvlášť na Balkáne, ktorý má opäť zaviedol 9. a 10. januára 1993 ako pútnika do mesta sv. Františka, a sv. omšu za mier na Balkáne, najmä v Bosne-Hercegovine, ktorú som slúžil 23. januára 1994 v Bazilike sv. Petra v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Keď náš pohľad blúdi svetom, napĺňa naše srdce radosťou. Lebo konštatujeme, že sa kresťania cítia vždy viac a viac zaangažovaní za vec mieru. Vidia ju v priamej súvislosti s ohlasovaním evanjelia a príchodom nebeského kráľovstva.

(pokračovanie)

 


Index > Texty > Teologické texty > Ut unum sint (encyklika Jána Pavla II.) (1, 2, 3)

(c) grkat.nfo.sk  18.07.2001  andreios

NAJ.sk