Slovníček

liturgických a teologických pojmov

 

 

Abba – slovo aramejského pôvodu, znamená “otec”. Používalo sa ako všeobecné oslovenie pre váženejších mníchov.

 

Akatist – bohoslužba ďakovného charakteru, počas ktorej sa celý čas stojí (gr. akathistos = nesedavý). Akatist sa skladá spravidla z 13 kondakov a 13 ikosov. Najstarším akatistom je akatist k Bohorodičke, vznikol v 7. storočí v Konštantínopole ako ďakovný spev za záchranu mesta. [texty] [mp3]

 

Amma – slovo aramejského pôvodu, znamená “matka”. Používalo sa ako všeobecné oslovenie pre váženejšie mníšky. Ženská obdoba titulu abba.

 

Ambón – polkruhovitý výbežok zo soley pred cárskymi dverami. Na tomto mieste stojí diakon pri prednášaní ekténií, odtiaľto sa na liturgii číta evanjelium a rozdáva Kristovo telo a krv veriacim. Polkruhovitý tvar symbolizuje odvalený kameň Kristovho hrobu. Diakon, ktorý na ňom stojí, symbolizuje anjela ohlasujúceho zvesť o Kristovom vzkriesení. Netreba si ho mýliť s analojom (podstavcom). (Správne ten ambón, nie ambóna!)

 

Anafora – nosná časť liturgie verných a jedna z najstarších častí liturgie. Začína sa zvolaním "Stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie" a končí sa prosbami zvolaním (vozhlasom) po speve Dôstojné je, resp. zadostojníku. Modlitby anafory nádherne vystihujú obsah a zmysel liturgie, väčšinu z nich sa však kňaz zvykne modliť potichu. Počas anafory prichádza k prepodstatneniu chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista. Na základe anafory rozlišujeme liturgiu sv. Jána Zlatoústeho a sv. Bazila Veľkého. Liturgia vopredposvätených darov nemá anaforu. [Liturgia sv. Jána Zlatoústeho (pdf)]

 

Analoj – (gr. analogion) podstavec pod knihy či ikony, mal by byť prenosný. Spravidla býva z dreva, ak sa naň kladie evanjeliár či ikona, zakrýva sa plachtou z ozdobnej látky.

 

Anjelský stav – mníšsky stav. Mnísi a mníšky svojím životom napodobňujú anjelov, neženia sa (nevydávajú sa), nestarajú sa o svetské záležitosti, ale ich životnou napĺňou je oslavovať Boha. Sú mŕtvi svetu a prednímajú večný život - akoby už žijú medzi anjelmi. 

 

Čiernorizec – mních. Mnísi totiž nosili väčšinou čierne oblečenie (z csl. riza - rúcho, oblečenie). Tiež černec. Čierne oblečenie (riza) je znak smrti, znak, že mních zomrel tomuto svetu. Mních je ten, kto už anticipovane prežil svoju vlastnú smrť. Telom ešte žije na zemi, ale mysľou a srdcom je už v nebi – ako anjeli (preto sa tiež veľká schima nazýva veľký anjelský obraz). Z toho tiež Černeča hor(k)a = mníšska hora.

 

Čotky – (csl. vérvica, gr. komboskinion) modlitebná šnúra s uzlíkmi, ktorá sa používa ako pomôcka pri Ježišovej (Isusovej) modlitbe. Slúži na počítanie opakovaní modlitby a ich nosenie je svedectvom o našej viere. Podľa vzoru čotiek neskôr na Západe vznikol ruženec. [Podrobnejšie o čotkách, ich symbolike a význame.]

 

Igumen – predstavený monastiera (paralelou na Západe je opát).

 

Ikona – svätý obraz, sprítomňuje osobu alebo udalosť (sviatok), ktorá je na nej vyobrazená. Viditeľným spôsobom zjavuje neviditeľný svet, neviditeľnú nebeskú realitu. Je zjavením a sprítomnením Kristovho kráľovstva. Ikona je Božím slovom, ktoré je „zapísané“ prostriedkami výtvarného umenia. Preto pri “písaní” ikon neexistuje tvorivá sloboda, ale existuje kánon (pravidlo), ako má tá-ktorá ikona vyzerať. Na každej ikone tiež musí byť nápis, resp. nápisy, z ktorých je jasné, o akú ikonu ide. Úcta preukazovaná ikone prechádza na prvoobraz, teda na toho, kto je „predlohou”. Ikona nepatrí primárne do sféry umenia, ale do sféry náboženstva. Písanie ikon si vyžaduje značnú pokoru a duchovnú hĺbku u ikonopisca. [rôzne ikony]

 

Ikonostas – stena s ikonami, zväčša drevená, ktorá oddeľuje svätyňu od chrámovej lode. Ikony sú usporiadané podľa presného kánona (poriadku), v dolnom rade v strede ikonostasu sú cárske (kráľovské) dvere, po ich boku z južnej strany ikona Krista a zo severnej ikona Bohorodičky. Po ich boku sú južné a severné diakonské dvere a celkom na kraji z južnej strany ikona chrámového svätca/sviatku a na severnej strane ikona sv. Mikuláša (prípadne iného významného miestneho svätého). Nad základným radom je rad s ikonami dvanástich veľkých sviatkov, nad ním rad nazývaný deesis (príhovor), potom môže nasledovať rad apoštolov a rad prorokov. Na vrchu ikonostasu sa vždy nachádza golgota - kríž a pod ním Bohorodička a Ján Evanjelista. [obrázok]

 

Inok – mních, ten ktorý žije inak (podľa Boha a nie podľa sveta).

 

Jeromonach – mních, ktorý je zároveň kňazom.

 

Kamilavka – pokrývka hlavy pre mníchov a klerikov valcovitého tvaru.

 

Katisma – súbor žalmov. Kniha žalmov je v byzantskom obrade podelená na 20 katisiem, ktoré sú zhruba rovnako dlhé (teda v priemere má jedna katisma asi 8 žalmov). Každá katisma sa ešte delí na tri antifóny. Delenie žaltára na katismy vzniklo kvôli kontinuálnemu čítaniu žalmov v monastieroch; za týždeň mnísi postupne prečítajú celý žaltár (vo Veľkom pôste dokonca dva razy). Katismy sa čítajú na večierni, utierni, liturgii vopredposvätených darov a vo veľkom pôste aj na časoch (hodinkách). Katismy sa dnes čítajú (recitandom) väčšinou len v monastieroch. Názov naznačuje, že počas čítania katisiem sa sedí (gr. katisma = sedenie). [Žaltár s delením na katismy (rtf)]

 

Kélia – mníšska cela, izba, doslova komôrka (z gr. to kellion).

 

Lavra – (gr. laura) veľký a mimoriadne významný monastier, ktorý spravidla podlieha priamo patriarchovi. Pôvodne toto slovo označovalo väčšie zoskupenie kélií či jaskýň s centrálnym chrámom a prípadne aj spoločnou trapézou (jedálňou).

 

Liturgia (svätá božská liturgia) – v byzantskom obrade sa toto slovo používa spravidla na označenie eucharistickej liturgie (v latinskom obrade mu zodpovedá termín svätá omša). Pochádza z gréčtiny, kde pôvodne znamená verejný čin, úkon, verejné dobrodenie. Je najdôležitejšou bohoslužbou cirkvi, vďakyvzdaním, sprítomnením Kristovho vykupiteľského diela, najmä vzkriesenia. [Výklad postupu liturgie.]

 

Malá schima – druhý stupeň mníšstva, obdoba mníšskych večných sľubov na Západe. Odevom mníchov s malou schimou je mantia a kamilavka so závojou (šlemom) nazývaná tiež klobúk. [Veľká schima.]

 

Monastier – kláštor.

 

Panychída – krátka bohoslužba za zosnutých. Je súčasťou pohrebu, často sa modlí aj po liturgii, ak je liturgia slúžená za zosnutých. Štruktúra panychídy: zvyčajný začiatok, tropáre, ekténia so zvolaním a prepustenie.

 

Paraklis – bohoslužba prosebného charakteru, ktorej nosnou časťou je prosebný kánon k presvätej Bohorodičke.

 

Parastas – dlhšia bohoslužba za zosnutých, jej nosnou časťou je kánon, jej súčasťou je aj panychída.

 

Paremijník – bohoslužobná kniha obsahujúca starozmluvné čítania, ktoré sa čítajú na bohoslužbách počas cirkevného roka.

 

Počítanie času – V staroveku sa noc (zhruba od dnešnej 19-tej hodiny do šiestej hodiny ráno) delila na štyri stráže, každá mala po tri hodiny, deň (zhruba od dnešnej šiestej hodiny ráno do 19-tej hodiny) sa delil na 12 hodín. Deviata hodina dňa je zhruba dnešná pätnásta hodina. Z liturgického hľadiska sa nový deň začína večerom – západom slnka, čiže prvou bohoslužbou dňa je večiereň.

 

Podvih (Подвигъ) – asketické úsilie, námaha, duchovný zápas (so zlom a nedokonalosťou v sebe).

 

Poslušník – 1. čakateľ na postrihnutie, kandidát na mníšstvo. Paralelou na Západe je novic. 2. mních alebo kandidát, ktorý je pod vedením staršieho, skúsenejšieho mnícha, je viazaný poslúchať ho. Poslušník umiera vlastnej vôli a prijíma vôľu svojho duchovného otca / starca – ako vôľu Božiu.

 

Pravidlo1. Modlitebné pravidlo určuje množstvo, čas a spôsob modlitby, ktorú má mních vykonať. 2. Pôstne pravidlo - predpis alebo zvyk podľa ktorého sa mnísi postia v jednotlivé dni. 3. Typikon - pravidlá určujúce a upravujúce spôsob života mníchov. (Zahŕňa v sebe modlitebné a pôstne pravidlá, ba aj bohoslužobné predpisy.)

 

Pričasten – (gr. kinonikon) krátky spev pred prijímaním veriacich na svätej božskej liturgii (spravidla 1 veta). Pôvodne sa spieval na dlhé melizmatické nápevy.

 

Prokimen – spravidla verš z knihy Žalmov, ktorý sa viaže k čítaniu alebo slávenému sviatku. Prokimen sa spieva tesne pred čítaním apoštola alebo starozmluvného čítania a tiež na večierni po hymne Svetlo tiché: Okrem jedného základného verša má jeden alebo viac stichov, čiže veršov (zväčša z toho istého žalmu), ktoré sa vkladajú medzi opakovane spievaný základný verš. Prokimen môže byť malý a veľký. V latinskom obrade sa mu podobá responzóriový žalm.

 

Prosfora – kvasený chlieb okrúhleho tvaru, ktorý sa používa v byzantskom obrade na eucharistiu (a tiež na posvätenie chlebov na litiji na veľké sviatky). Pripravuje sa z pšeničnej múky, kvasu, vody a prípadne aj štipky soli.

 

Proskomídia – prípravná časť liturgie. Táto časť sa koná v tichosti za ikonostasom pri žertveníku a koná ju len kňaz s diakonom. Pripravuje sa pri nej chlieb (prosfory sa obradne krájajú kopijou a ukladajú sa na diskos) a víno zmiešané s trochou vody. Na záver sa pripravené dary prikryjú a okiadzajú kadidlom.

 

Pustovník – mních, ktorý žije osamelo, na pustom mieste.

 

Skít – mníšska osada, dedinka. Srdcom každého skítu je chrám, okolo ktorého sú roztrúsené mníšske domčeky.

 

Solea (soleja) – vyvýšený priestor pred ikonostasom, spravidla o jeden alebo tri stupne. V jej strede sa nachádza polkruhovitý výbežok nazývaný ambón. Solea je vlastne predĺžením svätyne smerom do chrámovej lode. Pôvodne to bol priestor pre klerikov s nižšími sväteniami. Na soleu by nemal nikto bezdôvodne vstupovať.

 

Starec – skúsený mních obdarený výnimočnou múdrosťou, prezieravosťou a niekedy aj charizmou videnia do duše. Im bývalo zverené duchovné vedenie mladších mníchov.

 

Stich – cirkevnoslovanské slovo, ktoré znamená verš (akýkoľvek). Napríklad na prokimen, na aleluja (pred čítaním evanjelia), na Boh je Pán, Svjat Hospoď Boh naš, pomedzi stichiry na večierni, utierni...

 

Tropár – krátka ucelená hymnická skladba. U nás sa pod týmto pojmom zväčša myslí krátky spev zhrňujúco vyjadrujúci obsah sviatku či života svätého, ktorý sa spieva na liturgii pred čítaniami, na začiatku utierne a konci večierne (gr. apolytikion). Slovo tropár (gr. troparion) má ale širší význam, označuje ucelená krátka skladba s istou štruktúrou (napr. tropáre v kánone, na sedalnoch, tzv. nedeľné tropáre – Ánheľskij sobór na utierni a pod.).

 

Utiereň – (csl. utreňa, gr. orthros) ranná modlitba cirkvi v byzantskom obrade. Patrí do denného okruhu bohoslužieb (časoslovu). Slávi sa spravidla skoro ráno. Z hľadiska štruktúry rozlišujeme všednodennú a nedeľnú-sviatočnú utiereň.

 

Večiereň – (csl. večérňa, gr. esperinos alebo lychnikon) – večerná modlitba cirkvi byzantského obradu. Je súčasťou denného poriadku bohoslužieb (časoslovu). V liturgickom vnímaní sa deň začína večerom; večiereň je teda prvou modlitbou dňa, slávenie všetkých sviatkov sa začína vždy večierňou. Zvykne sa sláviť podvečer, zhruba pri západe slnka. Rozlišujeme malú, všednodennú, veľkú večiereň (s litijou alebo bez litije). [Výklad večierne a jej štruktúry.]

 

Veľká schima – najvyšší stupeň mníšstva v byzantskom obrade. Väčšinou ju mnísi prijímajú až tesne pred smrťou, aj to len niektorí. Nazýva sa tiež veľký anjelský obraz. Mních pri nej dostáva aj osobitné oblečenie (kukul a analav). [Malá schima]

 

Zatvorník – mních, ktorý žije zatvorený vo svojej kélii (často zamurovaný alebo zamknutý).

 

Žertveník – stôl na proskomídiu (prípravu obetných darov) a čistenie svätých nádob. Nachádza sa spravidla v severnej časti svätyne, prisunutý pri stene apsidy.

 

 

Použité skratky:        gr. - grécky        csl. - cirkevnoslovansky

Zostavil: Andrej Škoviera

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Slovníček

(c) grkat.nfo.sk   19.03.2011 andreios

Výklad, vysvetlenie niektorých liturgických, teologických pojmov, termínov, termín, pojem, slovník, lexikón, mini encyklopédia, výklady, vysvetlenia, slovníček, pojmy, termíny, liturgia, teológia, spiritualita, právo, duchovnosť, špiritualita, gréckokatolícka, gréckokatolíckeho byzantsko-slovanského obradu.