Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil bohom

Sviatok Zvestovania presv. Bohorodičke v byzantskom obrade

 

Sviatok Zvestovania našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne, je jedným z mála sviatkov, ktoré v byzantskej tradícii nachádzame vo Veľkom pôste. O sviatku máme presné svedectvá z Konštantínopolu okolo roku 530 a aj sv. Roman Sladkopevec mu venoval v 6. storočí jeden kondak. K vývoju sviatku prispeli protiariánske homílie, ktoré zdôrazňujú popri Kristovej ľudskej aj jeho božskú prirodzenosť, ktorá je večne jestvujúca v Bohu, a sýrska homiletika, ktorá dôrazne podčiarkuje paralelu medzi Evou a Máriou. V Ríme tento sviatok zaviedol pápež Sergej I. (687-701), ktorý bol sýrskeho pôvodu; jeho prvé liturgické slávenie sa konalo v bazilike Santa Maria Maggiore a bolo spojené s procesiou.

Od počiatku sa sviatok slávil 25. marca, vždy vo veľkopôstnom období, teda v období, ktoré inak vylučuje akékoľvek slávnosti. V roku 692 však Štvrtý konštantínopolský koncil prikázal sláviť tento sviatok so všetkou slávnostnosťou, a preto sa v byzantských cirkvách vyvinula celá sústava liturgických rubrík, ktoré sa snažia skombinovať sviatok Zvestovania s veľkopôstnymi bohoslužbami a s bohoslužbami Veľkého týždňa. Sviatok Zvestovania má predsviatok 24. marca a posviatok 26. marca, kedy sa slávi spomienka na archanjela Gabriela. Veľmi často totiž veľké sviatky v byzantskej tradícii majú v nasledujúci deň po sviatku oslavu osobnosti, ktorou si Boh poslúžil, aby uskutočnil svoje tajomstvo spásy.

Sviatok má ako svoju nosnú tému zvestovanie vtelenia Božieho Slova a radosť, ktorá z toho pramení. V mnohých tropároch sa opakuje ako refrén výzva: „raduj sa“, jedná sa o radosť, ktorá nemá v sebe nič povrchné, veď sa rodí z vedomia spásy, ktorá sa nám dáva v Kristovi, vo sviatku, ktorý sa snaží zatiahnuť celé stvorenie do chvály a kontemplácie sláveného tajomstva.

Tropáre sú utkané predovšetkým zo starozákonných biblických citátov, proroctiev, ktoré ohlasujú Krista a ktoré patristická tradícia čítala vždy podľa kristologického kľúča. Tento kristologický dôraz je už vo všetkých tituloch daných Márii, spojených s tajomstvom vtelenia Božieho Slova a božského materstva Márie: „Raduj sa, zem neposiata; raduj sa, ker nespáliteľný; raduj sa, hlbina nepreniknuteľná; raduj sa, most, ktorý prevádza do neba a vyvýšený rebrík, ktorý videl Jakub; raduj sa, božská archa manny; raduj sa, oslobodenie z kliatby; raduj sa, návrat Adama z vyhnanstva: Pán s tebou.“

Ďalšou témou, ktorá sa opakuje v liturgických textoch, je priblíženie údivu a pochybnosti Márie; údiv voči tomu, čo sa jej zvestuje, pochybnosť ani nie tak voči tomu, čo sa má uskutočniť, ale skôr aby nebola oklamaná ako Eva niekým, kto zvestuje veľké veci. („Budete ako Boh.“) Ďalšie priblíženie úžasu a údivu je v bohoslužbách aplikované aj na archanjela Gabriela ohľadom obsahu zvestovania. Deje sa tak sériou kristologicky kontrastných výpovedí, ktoré sú obsahovo veľmi podobné hymnom svätého Efréma Sýrskeho: „Ako Nepochopiteľný, ktorý je najvyššie v nebi, sa rodí z panny! Ten, ktorý má nebo ako trón a zem ako podnožku, sa uzatvára v lone ženy! Ten, na ktorého šesťkrídli a mnohookí nemôžu hľadieť, sa jediným slovom rozhodol vziať si z nej telo. Ten, kto je tu prítomný, je Božie Slovo.“

Čítania na večierni sú vzaté zo Starého zákona. Sú to perikopy, ktoré už celá patristická tradícia tak Východu ako aj Západu číta podľa kristologického kľúča: Jakubov rebrík (Genezis 28, 10-17); zatvorená brána, cez ktorú prejde iba Pán (Ezechiel 43, 27 - 44, 4); dom postavený Božou múdrosťou (Príslovia 9, 1-11). Tropár sviatku zhrňuje krátkym a jasným spôsobom základnú tému slávenia: „Dnes je začiatok našej spásy a zjavenie večného tajomstva: Syn Boží sa stáva Synom Panny, Gabriel zvestuje milosť. Preto aj my spolu s ním privolávajme Bohorodičke: Raduj sa, milostiplná, Pán s tebou!“

Na utierni je jeden z textov od byzantského autora Teodora Graptosa – Popísaného (778-845), ktorý žil v časoch ostrých ikonoklastických sporov. Dielo je akrostich a rozvíja sa vďaka literárnemu druhu, ktorý často používa už sv. Efrém Sýrsky, totiž dialóg alebo dišputa medzi dvoma osobnosťami – v tomto prípade medzi archanjelom a Božou Matkou – v striedavých strofách. Autor preberá tému naznačenú už na večierni, údiv samotného archanjela ohľadom toho, čo má zvestovať, a úžas a strach Panny, strach, že bude oklamaná podobne ako Eva.

Posledný z tropárov utierne zhrňuje tajomstvo našej spásy, už zjavené v evanjeliách a v patristickej tradícii: „Tajomstvo, ktoré je od večnosti, sa dnes zjavuje a Syn Boží sa stáva synom človeka, aby tým, že príjme, čo je nižšie, nám sprostredkoval to, čo je vyššie. … Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil bohom.“

V božskej liturgii dňa sa čítajú dve čítania: z Listu Hebrejom (2, 11-18) a z evanjelia podľa Lukáša (1, 24-38). „A anjel odišiel od nej preč.“ Tento verš, ktorý zakončuje perikopu o Zvestovaní, na mňa stále robí dojem. Pán nám zvestuje svoju dobrú zvesť a potom nás opúšťa? Nie, nie je to ani opustenie ani samota, čo by sme mali pochopiť z evanjeliu podľa Lukáša, ale skutočnosť, že v našom kresťanskom živote sme povolaní dať odpoveď, a to našou ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou a zrelosťou.

 

 

Autor: o. Manel Nin, OSB

Preklad: o. Ján Krupa

 

Súvisiace:

Aby pôst neostal bez úžitku - komentár k Svätej štyridsiatnici v byzantskom obrade od Manela Nina, OSB

Veľký pôst - jeho duchovný význam, náplň, prostriedky (audiokatechéza)

Akatist k Bohorodičke (text)   -   Akatist k Bohorodičke (mp3)

Zbožštenie – cieľ nášho života

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil bohom - komentár k sviatku Zvestovania presv. Bohorodičke v byzantskom obrade

(c) grkat.nfo.sk   13.03.2010 andreios

25. marec, Zvestovanie, Blahoviščenije, Počatie, rozjímanie, zamyslenie, komentár, výklad