Svätý Gregor Palamas a nepretržitá modlitba v živote súčasného človeka

 

Žijeme v čase rýchlych zmien, ktoré sa dotýkajú rôznych oblastí života človeka. Každý sa snaží nezastaviť sa. V tomto zhone človek stráca vnútorný pokoj, rovnováhu Ducha. To vplýva na duševný stav človeka – rôzne príhody, nespokojnosť, nervozita. Dlhodobejšie zotrvávanie v takomto stave môže navyše spôsobiť psychologické ťažkosti a choroby. Ako tomu predísť, ako vo víre súčasného života nestratiť hlavu a udržať si duševnú rovnováhu? Niektorí hľadajú radu u psychológa, iní v rôznych meditáciách, ale takéto spôsoby neposkytujú uspokojivé a trvalé riešenie. Pritom zabúdajú na dávnu kresťanskú tradíciu duchovného života, ktorá prináša harmóniu do duše človeka prostredníctvom pôsobenia Božej milosti.

Sú rôzne kresťanské duchovné školy. Jednou z nich je hesychazmus (podľa inej výslovnosti isychazmus) (z gréc. ησυχία – pokoj, duševný mier, mlčanie). Známym predstaviteľom tejto školy je svätý Gregor Palamas (1296-1359), solúnsky arcibiskup. Hesychazmus (isychazmus) sa opiera o dávnu mníšsku tradíciu nepretržitej modlitby. A práve skrze modlitbu, ktorou sa obraciame k Pánovi, Božia milosť oslobodzuje srdce človeka od zlých myšlienok, túžob alebo ťažkostí. A zároveň sa stáva akoby obrannou stenou, cez ktorú nevpustí do duše zlé úmysly, nepokoj alebo strach. Duchovní otcovia nazývajú túto modlitbu – modlitbou srdca, ktorá je darom Božím, ale tiež aj odmenou za veľké úsilie dosiahnuť túto modlitbu. Sv. Gregor hovoriac o nepretržitej modlitbe poukazuje na to, čo napomáha k jej dosiahnutiu. Po prvé: stíšenie.


Stíšenie

Ticho a samota je prvý krok k dosiahnutiu vnútorného pokoja. Rečou mníchov sa táto činnosť nazýva „upriamením na seba“. Tento proces odchodu na tiché miesto a upriamenie na seba, ako neoddeliteľnú podmienku hlbokej modlitby, sv. Gregor Palamas opisuje slovami Spasiteľa: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6, 6) Príbytkom duše je telo, dvere sú päť telesných zmyslov. Duša prichádza do svojho príbytku vtedy, keď nerozmýšľame nad problémami a vecami tohto sveta, ale náš rozum je v strede nášho srdca. Vtedy sa naše pocity upokojujú a ostávajú pokojnými. Ak im nedáme priestor na útek k vonkajším materiálnym veciam, tak sa náš rozum stáva voľným od akýchkoľvek svetských starostí a mystickou modlitbou mysle sa spája so svojím Bohom-Otcom. Dôležitú úlohu pri modlitbe zohráva telo.


Účasť tela na modlitbe

Už starí Gréci rozlišovali u človeka telo a dušu. V tom čase považovali telo za čosi druhoradé a navyše aj zlé. Takýto chybný postoj k telu môže preniknúť aj do kresťanského prostredia. Pred týmto varuje sv. Gregor: „Či si nepamätáš brat na slová apoštola, že sú «naše telá – chrám Svätého Ducha, ktorý žije v nás», a že sme «my chrám Boha», ako aj Kristus hovorí: «Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom.» (2 Kor 6, 16) „Či bude ktokoľvek rozumný považovať za hanebné, aby jeho um prebýval na tom mieste, ktoré je z prirodzenosti vhodné stať sa chrámom Božím? A prečo Boh na počiatku vložil um do tela? Či neurobil chybu aj on? Tak hovoria heretici, ktorí nazývajú telo zlom a stvorením Zlého, ale my za zlo považujeme prebývanie umu v telesných úmysloch; jeho prebývanie v tele nepovažujeme za zlé, nakoľko telo nie je zlo.“ (Triády I, 2, 1) Sv. Gregor Palamas vníma človeka ako celok. Na inom mieste píše: „Nenazývame osobitne človekom dušu a osobitne telo, ale spolu, pretože človek ako celok je stvorený na obraz Boží.“

Veľký význam má to, ako človek žije, či sa nepoddáva starostiam a hriechu. Pretože vtedy sa telo stáva nástrojom zla a nie je schopné prebývať v Božej milosti a byť príbytkom Krista. Na toto upozorňuje Palamas a nazýva to smrťou tela: „Keď apoštol nazýva telo smrťou, hovoriac «kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?» (Rim 7, 24) – tu rozumie citové a telesné úmysly. Prispôsobujúc to duchovnému, spravodlivo ich nazýva telom, ale nie jednoducho telom, ale smrťou tela. Preto vyššie poukazuje na to, že nie telo je na vine, ale hriešnosť, ktorá sa zjavila dôsledkom prvorodeného úpadku a hovorí: «Som zapredaný hriechu.» (Rim 7, 14) A opäť: «Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro.» (Rim 7, 18) Vidíš, že nie telo, ale to čo v ňom žije, nazýva zlom. A teda nie rozum, ale zákon, ktorý je v našich údoch a bojuje proti zákonu môjho rozumu, žije v tele (Rim 7, 23) a je zlom.“ (Triády) Telo samo o sebe je dobré, ale zákon hriechu ho môže ovládnuť a priviesť k zlu. Preto je človek povinný zápasiť s hriechom, aby mu nedovolil vládnuť nad ním. A práve v tomto spočíva duchovný boj. Analyzujúc antropológiu Palamu, C. Kern píše: „Uprostred ľudskej duše sa odohrávajú zložité procesy. Je tam boj myšlienok, túžob, ťažkostí, ktorý môže potopiť človeka vo víre hriechu a oddeliť dušu od Boha a tak ju poslať na večnú smrť. Ale ak človek príde na bojové pole a obráti všetky sily svojej duše na stranu rozumného začiatku, ako odlesku Božej sily, tak sa pred ním odkryje cesta k neobmedzenej dokonalosti, cesta, ktorá ho privedie na Tábor.“

Na tomto duchovnom boji má účasť telo. V ňom sa tiež odohráva modlitba. A preto hesychasti (isychasti) vo svojich metódach modlitby používajú rôzne telesné praktiky. Obzvlášť upozorňujú na rytmus dýchania a tiež kladú dôraz na srdce. Samostatné praktizovanie týchto metód môže viesť k negatívnym následkom. Preto otcovia požadujú, aby boli praktizované pod dohľadom skúseného duchovníka. Tieto metódy nemajú úžitok sami v sebe a sú pomocnými a osožnými len v určitej etape. Sv. Gregor hovorí, že „začiatočníkov treba dôsledne učiť, aby sa cvičili a zvykali si privádzať svoj um do stredu prostredníctvom dýchania. Nakoľko u tých, ktorí do tohto nedávno vstúpili, um, keď sa sústreďuje uprostred, často vyskakuje von, a oni ho musia často vracať do stredu, tým niektorí radia zdržiavať sa od častého dýchania a občas dych zadržať, aby spolu s dýchaním sme aj um udržiavali v sebe, kým s Božou pomocou, prostredníctvom zvyku, priučiac um nepozerať na to, čo je navôkol, a nezaoberať sa tým, urobiť ho silným v sústredení na jediné.“ (Triády I, 2, 7)

Používanie duševno-telesných techník pri modlitbe pomáha človeku sústrediť sa, aby sa úplne oddal Kristovi. Preto telo nie je prekážkou pri modlitbe. Človek je stvorený, aby sa celou osobou spojil s Kristom – dušou aj telom. Ak sa bude telo spolu s dušou podieľať na nevýslovných dobrách budúcnosti, tak určite sa musí na nich podieľať – nakoľko len môže – aj teraz.


Srdce

Toto stretnutie človeka s Kristom sa odohráva v srdci. Hesychasti opierajúc sa o Sväté písmo odkryli význam srdca v duchovnom živote človeka, a zvlášť v modlitbe. Biblia hovorí o srdci ako o centre života človeka, o centre duševných síl: pocity, starosti, túžby, vedenie, myšlienky. Srdce je centrum ľudskej prirodzenosti, v ktorom prijímame riešenia týkajúce sa hierarchie hodnôt a smerovania nášho konania. Uvediem niektoré citáty zo Svätého písma: „povedal som si v srdci“ (Kaz 1, 16), „víno, čo obveseľuje srdce človeka, ... a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (Ž 103, 15), „smútok ubíja srdce človeka, a dobré ho rozveseľuje“ (Prís 12, 25), „A predsa vám Pán nedal do dnešného dňa srdce, ktoré by chápalo“ (Dt 29, 4), „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc“ (1 Kor 4, 5), „Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ (Mt 12, 34), „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19). Veľký vplyv na hesychazmus a duchovnosť mal prepodobný Makarios Egyptský (4. stor.). V kázňach poukazuje na úlohu srdca ako duchovného prostredníka, kde sa odohráva spojenie človeka s Kristom. „U Makaria, podobne ako v niektorých knihách Starého zákona a zvlášť v žalmoch, je úloha srdca nepopierateľne zviazaná s fyziológiou, ktorá vidí v tomto konkrétnom orgáne tela prostredníka celého duševno-telesného života človeka. V praxi to znamená, že ak by autor aj nehovoril výslovne o srdci, vždy má na mysli vnútornú osobu človeka v samotnej jej tajomnej hlbine“ – hovorí hesychasta o. John Meyendorff. Sv. Gregor Palamas pokračuje v tradícii svojich predchodcov a rozvíja ju. Tiež odpovedá na otázky, ktoré povstali v prostredí mníchov a ktoré sa týkali chápania srdca: Kde a na akom mieste Svätý Duch pôsobí v človeku? Či je potrebné vyjsť zo seba, ak chceme byť účastní na živote s Bohom, alebo je naopak Kráľovstvo už v nás? Ak je v nás, ako hovorí Evanjelium, tak aké je jeho miesto? Či existuje orgán, ktorý mu zodpovedá? Na akom miesto prebýva um človeka? Sv. Gregor potvrdzuje, že „naša duša je obdarovaná mnohými silami a používa telo ako nástroj, ktorý ju oživuje. Aký orgán používa vo svojom pôsobení ako nástroj a aká je jeho sila, ktorú nazývame umom? Jedni ho umiestňujú do mozgu, ako v nejakej akropole a iní ho ukladajú do hĺbky srdca. S nimi aj my súhlasíme, poukazujúc na to, že naša rozumová sila v srdci nie je akoby v nádobe, pretože nie je telesnou a nie je nad ňou ako keby s ňou spojená, ale je v srdci ako vo svojom orgáne, o čom skutočne vieme nie od ľudí ale od samotného Tvorcu človeka, ktorý hovorí v Evanjeliu: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst.... lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky.“ (Mt 15, 11.19) (Triády I, 2, 3) Teda srdce duchovné, ako centrum ľudskej prirodzenosti, je umiestnené v srdci fyziologickom. Palamas poukazuje na zväzok medzi nimi a objasňuje ako vplýva duša na telo. Upresňujúc svoje pohľady odvoláva sa na autoritu sv. Makaria, ktorý tvrdí, že „srdce riadi celý organizmus človeka, a keď milosť naplní všetky časti srdca, tak zavládne nad všetkými myšlienkami a telesnými údmi, pretože tam sú um a všetky úmysly duševné.“ (Homília 15) „Teda, srdce je tajomným chrámom umu a prvým telesným orgánom sily myslenia.“ (Triády I, 2, 3)


Uvedenie umu do srdca

Srdce je prostredník, v ktorom sa rodia myšlienky, vznikajú túžby a pocity; prostredníctvom srdca tiež Božia milosť osvecuje celého človeka. Ale je aj protikladom, ktorý vedie človeka k degradácii. Keď zlý ovládne ľudské srdce, tak panuje nad celým človekom. Preto hesychasti hovoria o stráži srdca, ochrane srdca, aby sa tomu predišlo a zabránilo zlému. Takúto činnosť nazývajú vovedenie umu do srdca. Pozrime sa, ako o tom uvažuje Palamas: „Preto my, ktorí vedieme boje s týmto zákonom hriechu, vyháňame ho z tela a vkladáme tam um, ako biskupa (ktorý na všetko dohliada a všetko riadi) a prostredníctvom neho ustanovujeme zákony pre každú silu duše zodpovedajúcu každému členovi tela. Pocitom prikazujeme, čo a akou mierou majú prijímať – to je dielo duchovného zákona, ktoré sa nazýva zdržanlivosť; túžiacu časť duše privádzame do lepšieho stavu, ktorý sa nazýva láska; mysliacu časť krášlime odháňajúc všetko, čo bráni myšlienke vznášať sa k Bohu – a túto časť duchovného zákona nazývame duchovnou triezvosťou.“ (Triády I, 2, 2)

Na duchovnom živote sa podieľajú všetky sily duše. Všetky sa musia očistiť, aby dôstojne svedčili o Bohu. Dôležitú úlohu v tomto zohráva um. Ak ho máme oddeliť od vonkajších vecí a voviesť doprostred tela a nasmerovať na Boha v modlitbe, vtedy ťahá za sebou všetky zložky duše. „Túžiac v snaživej duchovnej starostlivosti dohliadať na našu mysliacu silu, ňou sa správne riadiť a ju opravovať, akým iným spôsobom môžeme dosiahnuť v tomto úspech, ak nie zoberúc vonkajší pocitmi poznačený um a voviesť ho doprostred toho istého srdca, ktoré je úkrytom úmyslov? Preto aj blažený Makarios hovorí: „Tam sa treba pozerať, či napísala milosť zákony Ducha.“ Kde tam? – V hlavnom orgáne, kde je oltár milosti a kde je um a všetky duševné úmysly, teda v srdci.“ (Triády I, 2, 3) Človek, ktorého rozum analyzuje svoje okolie a je rozptýlený kvôli pocitom, nemôže dosvedčovať prítomnosť Pána. Byzantský autor uvažuje, že: „vyviesť um mimo tela, aby tam našiel pravdu, bol vrchol chýb gréckych filozofov.“ (Triády I, 2, 4) Palamas aktívne urovnáva výčitky, že hesychasti nevedia ako funguje ľudský um a mylne učia, že ho treba vovádzať do srdca. Tvrdí: „Či si nezasluhujú odsúdenie tí, ktorí hovoria, že um je neoddeliteľný od duše, a spojený s ňou, ako teda ho znovu vovádzať doprostred? Nevedia, že prirodzenosť umu je jedno, a jeho energia – druhé. ... Je im zjavne známe, že um nie je oko, ktoré iné zjavné veci vidí, ale samo seba nevidí. Ale on (um) iné veci, ktoré chce vidí, čo – ako hovorí veľký Dionýz – je priamym pohybom umu a potom sa vracia k sebe spätným pohybom a vidí seba samého. Tento otec to nazýva okružným pohybom.“ (Triády I, 2, 5)

Autor Triád na ochranu svätých hesychastov upozorňuje, že voviesť um do srdca, aby sa nerozptyľoval smerom von nie je pre začiatočníkov ľahké. Preto im odporúča rôzne metódy, ktoré toto nadobúdanie uľahčujú. Už skôr som spomínal dýchanie. Sústredeniu pomáha tiež pohľad. Palamas hovorí: „Ten, kto sa usiluje svoj um sústrediť do seba samého, tomu veľmi pomáha navrátenie svojich očí do stredu a ich spočinutie na svojej hrudi, namiesto pozerania kade-tade. Ako pri sústredení svojich očí na vonkajšok cez videnie vecí sa um rozptyľuje v týchto veciach, tak pri spočinutí očí v strede, ich tento pohyb prirodzene vtiahne do stredu srdca a aj um toho, kto sa namáha dať mu opačný smer, berúc z vonkajška do stredu.“ (Triády I, 2, 8) Spomínané cvičenia napomáhajú odtrhnúť um od vonkajšieho rozptýlenia a sústrediť do srdca a ochrániť ho od zlých myšlienok a pokušení. „Daj pozor“ – hovorí Mojžiš – „aby do tvojho srdca nevošla hanebná myšlienka.“ (Dt 15, 9) Stráž (daj pozor) totiž celého seba; nie tak, že len niečo strážiš a iné nie. Ale na všetko dávaj pozor. Ako dávať pozor? Zvyčajne umom, lebo ničím iným nie je možné strážiť celého seba samého. Preto ho postav ako ochrancu duše a tela a prostredníctvom tohto sa ľahko zbavíš všetkých zlých vášní telesných i duševných. Tak sám seba pozoruj alebo lepšie stráž, dohliadaj a napomínaj. Lebo takto neskrotenú túžbu podriadiš duchovi a v tvojom srdci nikdy nebude skryté nezákonné slovo.“ (Triády I, 2, 9)


Modlitba

Čotky - pomôcka na Ježišovu modlitbu (kliknite pre väčšie rozlíšenie)Zostúpenie umu do srdca nie je len technických spôsobom, ktorý napomáha sústrediť sa človeku. Um zaujatý modlitbou, upriamený na Krista, vovádza do srdca Božie požehnanie. Sv. Gregor poukazuje na trojitú schopnosť umu: „Keď jediný um je trojitý, zotrvávajúci jediným, vtedy sa zjednocuje s presvätou Trojicou, zatvára prenikanie akéhokoľvek klamu, hriechu či bludu a stáva sa vyšší ako telo, svet a vládca sveta. Uniknúc z ich osídel, celkovo prebýva v sebe a Bohu, vychutnávajúc si duchovnú radosť, ktorá vychádza z vnútra. Ak je totiž jedinečný um trojitý, tak ostáva jediným v návrate do seba samého a vo vystupovaní cez seba k Bohu. Návrat umu do seba je ochranou a jeho vystupovanie k Bohu sa završuje modlitbou. Ak niekto prebýva v takomto sústredení umu a tiež v túžbe po Bohu, vtedy sa myšlienkou približuje ku Kristovi, stretáva nevýslovné, zakúša budúci vek a duchovným citom poznáva ako veľmi je milostivý Kristus, ako hovorí žalmista: «Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.» (Ž 33, 9)“

Palamas tiež hovorí o nepretržitej modlitbe podľa slov apoštola „bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). Najkrajší obraz modlitby vidí v neustálom opakovaní krátkej prosby „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, ktorú neprestajne opakoval mýtnik stojac v chráme. (Homília 2) V súlade s tradíciou táto modlitba nadobudla nasledujúcu podobu: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Túto krátku modlitbu môže hovoriť každý človek bez ohľadu na to, či je vo vlaku, či na ulici, či v obchode alebo doma.

Dávna kresťanská tradícia je aktuálna aj dnes. Každý súčasný človek vďaka tejto modlitbe srdca môže cez Božiu milosť chrániť seba od záplavy rôznych neužitočných informácií a rôznych vplyvov a zachovať si pokoj a harmóniu v duši a v tele, a teda v celom živote.
 

o. Vasiľ Tučapec, OSBM
igumen monastiera sv. Bazila Veľkého v Kyjeve

Preklad z ukrajinského originálu: Terézia Komišáková. Originál bol publikovaný na kyrios.org.ua.

 

Súvisiace:

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Svätý Gregor Palamas a nepretržitá modlitba v živote súčasného človeka

(c) grkat.nfo.sk   18.03.2012 andreios

NAJ.sk

Ustavičná modlitba, neprestajná modlitba, čotky, isichazmus, Ježišova modlitba, Isusova molitva, ako sa naučiť Ježišovej modlitbe (Isusovej molitve), ako sa naučiť ustavičnej modlitbe, ČSVV, Makarij, gréckokatolícka modlitba, spiritualita, Egyptský