Kňazský liturgický deň

11. 4. 1997 v Košiciach
(záznam zo stretnutia podľa mg nahrávky)

 

 

Upozornenie: Tento písomný záznam je mierne SKRÁTENÝ a je to iba neoficiálny text.

 

        O. prof. Robert Taft, SJ, profesor liturgiky na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme a konzultor Kongregácie pre východné cirkvi a jej otázky:

Sv. liturgia je dôležitou otázkou pre každú cirkev, ale v prvom rade pre cirkvi východného obradu. Na Východe totiž omnoho viac ako na Západe liturgia ostala a ostáva srdcom cirkvi. Liturgia je depozitom alebo pokladnicou toho, čo nazývame spoločným slovom "tradícia". A ak máme a nárokujeme si právo na samostatnú a nezávislú existenciu, tak toto právo a tento nárok sa zakladá práve na tom, že máme liturgiu aj liturgickú tradíciu nezávislú, samostatnú.

Liturgia v prvom rade ako ľudský prejav a fenomén je vyjadrením vnútorného stavu človeka. Inými slovami povedané, liturgia je JAZYKOM, spôsobom prejavu. Poznáme z každodennej skúsenosti, že človek, ktorý nepozná správne svoj materinský jazyk a nedokáže sa správne vyjadrovať vlastným materinským jazykom, je považovaný za človeka so slabou kultúrou, bez kultúrneho zázemia či výchovy. To isté v prenesenom zmysle platí aj pre Cirkev, pre kňazov niektorej miestej cirkvi vo vzťahu k liturgickým veciam. Kto nedokáže skutočne správnym spôsobom navonok vyjadriť svoj vnútorný stav, svoje vnútorné cítenie, ktoré by zodpovedalo aj jeho postaveniu, tak je odtrhnutý od svojej vlastnej kultúry.

Naša liturgia nie je iba vyjadrením toho, kým sme, ale súčasne aj modelom, vzorom toho, k čomu smerujeme. Je príkladom toho, čím chceme byť. Ak hovorím o liturgii, nemám na mysli len liturgiu ako eucharistickú obetu, ale liturgiu ako celok liturgických slávení. Liturgia je školou duchovnosti každej kresťanskej tradície. Spôsob úcty k Bohorodičke, ako pristupovať k pôstom a sláveniu jednotlivých sviatkov, všetko nachádzame u nás v liturgických knihách, to všetko je tam. Čo je úlohou Svätého Ducha vysvetľovať v teológii, na to u nás stačí otvoriť liturgický text a zameditovať sa nad ním. Aký je význam príhovoru spoločenstva svätých? Stačí si pozrieť tropáre, všetko tam je zahrnuté.

Nie sme odkázaní na to, aby sme kohosi imitovali. To neznamená, že iné tradície nemajú takisto dobré a pozitívne veci. Rovnako ako iné jazyky, ktorými hovoria ľudia na celom svete sú takisto ich materinské jazyky a sú to dobré jazyky. Ale ak niekto chce hovoriť slovensky, tak sa snaží hovoriť slovensky bez toho, aby tam miešal 5 anglických slov, 4 maďarské a 5 ďalších poľských. Rovnako to isté platí aj o prejave v tom jazyku, ktorým je liturgia. Liturgia nie je iba modelom toho, čím by sme mali byť a čím chceme byť, ale súčasne je aj akýmsi alopatickým tribunálom, ktorý je prejavom toho, čím sme alebo nie sme. Stále ostáva ideálom, ku ktorému smerujeme. A to predovšetkým pre eparchiálnych kňazov, pre ktorých liturgia je tým najvlastnejším spôsobom aj pastoračnej praxe a katechézy. Liturgia ostáva najvýraznejším prejavom ich vlastnej duchovnosti, opäť modelom, ku ktorému smerujú, ale ktorá je aj prejavom ich duchovnosti.

Tak ako samotná Biblia je prvou liturgickou knihou v Cirkvi, aj my rovnako proklamujeme a meditujeme Božie slovo aj v liturgii podľa rytmov a období liturgického roku. Tento rytmus duchovného života spojený s liturgiou je prínosom a má súvis aj s rodinným duchovným životom kňazov, ktorí žijú v manželstve. Manželstvo je veľkou sviatosťou, lebo kňaz a súčasne aj jeho rodinný život, jeho rodina, je príkladom sviatostného kresťanského života. Môžem o sebe s hrdosťou povedať, že som bol vždy veľkým zástancom a podporovateľom práve ženatého kňazstva. A to nehovorím len tu, to hovorím aj v Ríme a veľmi často. Práve preto je veľmi dôležité, aby rodina a rodinný život kňaza boli naozaj vzorom pre jeho farnosť. Hovoríme, že s láskou sa začína od seba, doma. Takže prvá cirkev, o ktorú sa kňaz stará, je jeho manželka a deti.

Ale je aj ďalší, oveľa hlbší význam toho, v akom rozmere je liturgia vzorom nášho života. Liturgia nemá žiadnu hodnotu sama v sebe, len kvôli sebe samej. A to v istom zmysle platí aj pre najsvätejšiu obetu eucharistie. Skutočná hodnota liturgie je tá, ktorá je relatívna, teda vo vzťahu k čomusi. A to je vzťah k dvom veciam. Prvá vec, ku ktorej má skutočný, podstatný a základný vzťah, je Kristova obeta na kríži, jeho vzkriesenie, nanebovstúpenie a oslávenie. Teda prvý, základný rozmer liturgie vychádza z toho vzťahu k jedinej absolútnej veci, k darovaniu seba samého, ktoré urobil Kristus svojou obetou. Prvá vec, na ktorú nikdy nesmieme zabudnúť, liturgia nie je naším darom Bohu, ale je Božím darom pre nás.

A teraz k druhému rozmeru liturgie. Tento výraz absolútneho, najvyššieho daru Pánovho bude mať hodnotu pre nás, pre náš život, iba vtedy a iba natoľko, nakoľko to, čo slávime, je v súlade s tým, čo žijeme. Pretože význam liturgie je zmeniť človeka. Základný cieľ liturgie nie je urobiť premenu chleba a vína, ale premeniť teba a mňa. Tak napríklad keď cirkev v bdení sa pripravuje a očakáva liturgiu, to je výrazom toho bdenia, toho očakávania duše, ktorá očakáva Boha. A keď sa teda cirkev v utierni, po nočnom bdení obracia na Pána slovami chvály a vďaky, to je len výrazom toho, že prvá myšlienka človeka má byť výrazom vďaky a chvály Bohu. To, čo ako Cirkev konáme v liturgii, je symbolom toho, čo máme konať vo svojom živote, v každej chvíli jeho existencie. Teda keď pristupujeme k prestolu a kladieme naň chlieb a víno, čašu krvi a tela, ktoré sa láme a dáva pre nás, prehlasujeme to, že aj my naším životom nasledujeme príklad života toho, ktorý dal svoj život za iných. Preto aj v kresťanstve, v teológii a dejinách, sa nikdy nekládol rozdiel medzi kňaza obetníka a prinášanú obetu. Náš Pán, Ježiš Kristus, obetoval sám seba, nie iného, nie obetné zviera, ale seba samého. To je znakom aj vzorom každého kresťanského kňaza. Jedinú vec, ktorú môžeme naozaj ponúknuť a obetovať Bohu, je obetovať seba samých. To, čo robíme v liturgii, je prinášať túto obetu v Kristovi a s Kristom, vo Svätom Duchu. To je zmysel nášho povolania, zmysel našej pastorácie, to je naša duchovnosť.

Preto teda aj v novej liturgickej inštrukcii kongregácie pre východné cirkvi kladie sa biskupovi za úlohu, aby predovšetkým bdel nad liturgickou tradíciou a chránil ju. To, čo robíme v liturgii, tak, ako keď hovoríme naším materinským jazykom, nie je to, čo by zodpovedalo možnosti zmeny alebo výmyslu, tak ako nemeníme a nie sme to my, ktorí sme vymysleli náš materinský jazyk. Pretože normálne ráno, keď sa človek zobudí, nie je jeho prvá myšlienka: "Hm, čo by sa dnes dalo nového vymyslieť v slovenčine?", to mi akosi nesedí. Človek pozdraví manželku tým jazykom, ktorý je náš a ktorému rozumieme. A teda rovnako, keď sa prihovárame našim veriacim, tak sa im prihovárame a máme prihovárať tým jazykom, ktorý je ich jazykom, ktorému oni rozumejú, pretože je ich tradíciou a nie naším vlastníctvom. Tak ako kultúra, tradícia nejakého národa nie sú vlastníctvom žiadnej skupiny alebo jednotlivca, to isté platí aj pre cirkevnú tradíciu. Už z histórie poznáme príklady, keď sociálne skupiny, rozličné hnutia, ale rovnako aj cirkvi chceli znovu vymyslieť či znovu prepísať históriu, aby ju takto mohli upraviť podľa svojich akýchsi predstáv, či politických cieľov alebo čohokoľvek iného. A keďže v politickom živote sa už povedalo "basta", dosť s takýmito hlúposťami, je čas, aby sa povedalo čosi podobné aj v Cirkvi.

 

        Vladyka Milan Chautur, CSsR., košický exarcha:

Ako človeka, ktorý nepozná dostatočne svoj materinský jazyk, považujeme za nekultúrneho človeka, tak kňaza a veriaceho, čo nepozná dosť dôsledne svoj obrad, možno považovať za nekultúrneho kňaza či veriaceho. Prvou našou úlohou teda bude spoznávať tento obrad, aby sme sa stávali kultúrnejšími v prejave nášho východného liturgizovania.

Ten, kto chce predstaviť liturgiu v zrozumiteľnom jazyku, nezoberie si hneď iných 5 alebo 6 obradov a nezmieša ich dohromady, lebo tak sa obrad pokazí. Len vtedy je obrad zrozumiteľný, ak je naozaj predstavený v tej jednej spiritualite, v ktorej vznikal.

Tieto myšlienky sú veľmi dôležité zvlášť pre nás, ktorí sme sa doteraz snažili a hľadali, a často i nie vlastnou vinou zachádzali trošičku bokom od toho, čo od nás Cirkev chcela. Je tu čas, aby sme naozaj lepšie sa vhĺbili do toho, čo patrí k našej tradícii. Aby sme ju, sami pochopiac, vedeli pomôcť pochopiť aj ostatným.

 

        O. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ, Pápežský východný inštitút v Ríme:

Skúsim povedať pár slov k tomu, kto sme, čo sme, prečo sme, a kde sme dnes, čo sa týka liturgickej tradície, v súvislosti aj s tým, o čom tu hovoril páter Taft. Možno chcem vychádzať trochu od Adama, pretože, aj keď robím právo, ale srdce bije s históriou, aj pri štúdiu som bol nútený trochu sa zaoberať našimi dejinami, Mukačevského a Prešovského biskupstva, aj vo vzťahu k niektorým liturgickým otázkam, a tiež študujúc a poznajúc tak trochu vzťahy v tejto súvislosti, v iných východných cirkvách.

Sme súčasníkmi doby, keď vo východných cirkvách spontánne, vedome, podvedome, alebo niekedy, v duchu "komu nestačí našepnúť, toho treba potlačiť", prežívame situáciu, keď sú východné cirkvi znovu vyzývané a vyzývajú sami seba aj iných k tomu, aby odhalili svoje vnútorné bohatstvo, pretože toto bohatstvo je čímsi, čo môže pomôcť celej Cirkvi rozvinúť a naplno prežívať skutočný rozmer Cirkvi. Ako kňazi východného obradu, východní katolíci, riskujeme dva možné postoje. Totiž, na jednej strane istý pocit, ktorý môže v nás spoločne (hovorím o všetkých) existovať, akýsi pocit komplexu, možno niekedy historickej, menejcennosti, (ktorý si pripusťme, že existuje!), ktorý je často rôznymi spôsobmi dávaný na vedomie a s ktorým sme sa istým spôsobom zmierili, a voči ktorému častokrát ale aj bojujeme opačným pocitom, totiž našou reakciou alebo snahou byť výnimočnými (Ak je to tak, tak teda nech to stojí za to!). Čo sa týka vývoja obradu, obradových vzťahov východných katolíkov a medziobradových vzťahov, zdá sa mi, že existovali u nás v histórii tri etapy. Začal by som len tou históriou gréckokatolíkov tuná, v tejto karpatskej oblasti po únii. Tieto fázy zodpovedajú vzťahom medzi katolíkmi latinského obradu a východnými cirkvami, najmä katolíckymi.

Vieme, že obdobie únií od 14. do 16. storočia je obdobím, kedy katolícka cirkev ako taká sa de facto zúžila na cirkev latinského obradu a mentálne sa stotožnila s ideou, že byť katolíkom znamená byť tým spôsobom katolíkom, akým je prejavený katolicizmus v Ríme. Obdobie po úniách, nech už úniu hodnotíme akokoľvek, o to teraz nejde, to obdobie sa vyznačovalo vo všetkých východných cirkvách spôsobom prejavu a tlakom zo strany cirkvi katolíckej, ktorá sa stotožňovala s latinskou, ktorá vyhlasovala oficiálne (aj v pápežských dokumentoch) NADRADENOSŤ latinského rítu, že ostatné obrady, keď už sú katolíkmi, no chvála Bohu, že sa stali katolíkmi, a tie ich obrady budeme trpieť, kým sa z nich pomaličky nevyliečia. Takéto prejavy sa dajú nachádzať v mnohých konkrétnych dokumentoch. V tejto prvej etape východná cirkev reagovala na tento tlak silným odporom, pretože si uvedomovala seba samú, svoju identitu, a keď obnovovala svoju jednotu s katolíckou cirkvou, vždy silne zdôrazňovala podmienku, že nikto sa nikdy nebude dotýkať toho, čo oni považujú za svoje, za svoj "jazyk". To je prvé obdobie. Historicky toto obdobie trvá možno do 18. storočia (hovorím o našich krajinách).

Druhé obdobie je, keď si východní katolíci uvedomujú, že predsa musia zvýšiť pastoračnú a katechetickú účinnosť, aj pod vplyvom toho rozvoja, ktorý nastával všeobecne v Cirkvi najmä v cirkvách západných. Začína sa obdobie štúdií a spoločnej formácie a do vnútra východných cirkví začínajú spontánne, pozitívnym spôsobom prenikať mnohé prvky, ktoré sa v tom období hodnotia ako tie, čo môžu pomôcť lepšiemu pastoračnému zásahu, rozvinutiu katechetickému aj teologickému. A toto obdobie trvalo donedávna.

Tretie, posledné obdobie je, keď si Cirkev uvedomuje, že je Cirkvou, ktorá sa skladá z mnohých cirkví, že v svojich pokladniciach má nesmierne bohatstvo, ale súčasne pri takomto stave riskuje, že časom to bohatstvo sa stratí, zanikne, upadne do zabudnutia. A preto tá istá, katolícka, či rímska cirkev, či latinská, si začína uvedomovať, že urobila možno nie celkom správny krok, keď mnohé východné cirkvi tlačila k tomu, aby sa jej stali čím viac podobné. Začína ich upozorňovať na to, že "ale veď vy máte takéto krásne veci! Máte také hlboké duchovné bohatstvo, priblížte nám ho, dajte nám z neho čosi!". A reakcia mnohých východných katolíckych cirkví je: "My sme si už tak zvykli, že nám je dobre. Nechajte nás na pokoji, čo po nás znovu chcete? Chcete nás zahnať do stredoveku? Chcete po nás, aby sme sa zriekli toho, čo nám pastoračne pomáha byť účinnými?"

To sú také tie tri fázy. Vychádzajú z toho, že existoval a aj existuje problém prijať ideu, že môže byť jednota aj v rozdielnosti. Poviem niekoľko perličiek z histórie, z toho čo sa dialo u nás, akým spôsobom prebiehali tieto tri fázy. Poviem zvlášť o prvých dvoch. Tú tretiu už poznáme a možno sme ešte v nej.

Prvá fáza, keď sa podpisovala napríklad Užhorodská únia, vieme dobre, že bola jasná podmienka, aby sa nedotýkal východný obrad. Keď sa podpisovala Brestská únia, išlo to rovnako. Naša cirkev bola takmer dotlačená k tomu, aby uznala uzávery zamočskej synody aj v tých oblastiach, ktoré sa týkali niektorých prvkov vyslovene teologicky aj liturgicky západných. Tak napríklad tu mám záznamy, že v r. 1748 u nás latinský biskup jágerský, keď prišiel aj s 200 dragúnmi robiť vizitáciu k nám do Mukačevského biskupstva (svoju autoritu vymáhal týmto spôsobom), tak sa pohoršoval nad tým, čo sú to za spôsoby, títo heretici tu po krste dávajú hneď prijímanie deťom! A prečo si poriadne tie brady neoholia, však keď potom prijímajú najsvätejšiu krv, tak sa im močia fúzy, nech si ich poriadne ostrihajú! A čo to je za spôsob, že pomazanie nemocným udeľuje 7 kňazov? A prečo títo tuná nehovoria Filioque (t.j. ktorý vychádza z Otca I SYNA), veď už predsa 1000 rokov sa v latinskej cirkvi používa filioque! A prečo tu používajú akúsi takú špongiu, či čo to tu majú, veď to, to sa nepatrí! Teda, bol tu tento tlak, ktorému sa naši biskupi tvrdo bránili. Písali do Ríma, že tento jágerský biskup vôbec nepozná, o čo tu ide, veď stále sme to takto robili, patrí to nám, a je to dobre.

Potom je tu druhá fáza, z minulého storočia, keď naši kňazi, bohoslovci boli všetci tí, čo vyštudovali či v jezuitských školách v Trnave, či v Pešti alebo Jágri, a tí, čo boli trošku školovanejší, učenejší, tak už videli, že tak, ako to robia tí popi na dedinách, to už predsa v Pešti, Jágri a Trnave videli, že sa dá robiť aj o čosi ináč. A že oni už majú aj filozofiu naštudovanú, aj latinsky vedia! A tak jednoducho začali tie isté prvky prevádzať do svojho praktického života. V tom čase sa im to zdalo najvyšším stupňom pokroku. Asi tak, ako keď sa vynašiel bakelit, tak v rodinách na dedinách sa povyhadzovali pekné vyrezávané drevené stoly a stolice a truhlice a stará pec, a rýchle sa tam kúpila nová kuchynská stena a nové bakelitové stoličky.

Bakelit je dobrý vynález. Ale dnes, v tretej etape, si ľudia uvedomujú, že aj to, čo tvorí príjemné prostredie, čo je aj znakom akejsi našej spojitosti s minulosťou, je čímsi teplým, príjemným, čímsi naším, a bakelit je síce dobrý vynález a má byť tam, kde sa používa bakelit, ale nie tam, kde sa človek chce cítiť príjemne, ako doma, vo svojom.

Možno som hovoril príliš obrazne, príliš historicky. To sú tie tri etapy, ktoré vyjadrujú aj náš vzťah, vzťah kňazov, k obradovým záležitostiam.

V prvých obdobiach únie na nás tlačili, jezuiti prišli a keď robili pohumenskú misiu, obrátili pol humenského okresu na latinský obrad a ostatných presvedčili, že títo katolíci sa síce hlásia za katolíkov, ale robia všetko tak ako pravoslávni. A treba ich to poriadne odnaučiť, lebo ináč bude zle.. Dnes, po 300 rokoch, prišli ďalší dvaja jezuiti a hovoria, že je to presne opačne.

Je to pravda, história išla a ide aj týmto spôsobom. Ale možno práve preto, že existovalo obdobie, keď bakelit bol naozaj pokrokom, a možno nastala doba, keď človek sa chce v svojom dome cítiť príjemne, aj s tou spomienkou na starú, drevenú, vyrezávanú truhlicu starej matere, do ktorej a z ktorej bude vyberať veci nové i staré, ako ten múdry hospodár (nielen Miško Hospodár, ako každý hospodár!).

Keď teda hovoríme konkrétne o našich pomeroch, a ak mám povedať ešte pár slov k tej liturgii, niečo z tohto storočia. Liturgia, na ktorej preklade do slovenčiny sa teraz v posledných rokoch pracovalo, je prekladom oficiálneho vydania liturgických kníh z roku 1940, ktoré vyšli v staroslovienčine v Grottaferrate. Častokrát sa u nás v tejto súvislosti hovorilo, že to nie sú knihy, ktoré by boli pripravené nami a pre nás, že u nás nikdy neboli vovedené do praxe. Nepriniesol som si so sebou teraz fotokópie, ale sú konkrétne historické dokumenty, že biskup Gojdič na stretnutí s biskupom Šeptickým a biskupmi Juhoslávie a Bulharska na spoločných stretnutiach v Ríme v r. 1929 a na spoločných stretnutiach v Ľvove oficiálne požiadali Svätú stolicu, keďže sa nevedeli medzi sebou dohodnúť na niektorých detailoch, aby vypracovala liturgickou komisiou prípravu liturgických kníh, ktoré budú záväzné a určené pre tieto cirkvi. Že tieto knihy boli publikované uprostred vojny a nebolo ich možné hneď tak aplikovať, to už je historická okolnosť, a 50-te roky boli ďalšou brzdou.

V 50-tom roku vydala východná kongregácia Ordo celebrationis, poriadok bohoslužieb. Aby bolo teda naozaj jasné, akým spôsobom sa majú konkrétne liturgické prejavy a formy dodržiavať. Tento poriadok bohoslužieb preložil u nás nebohý otec Mastiliak, ešte v 68-om roku. A ja môžem, trochu ako právnik, povedať, že tento poriadok bohoslužieb bol u nás vždycky záväzný už aj preto, že bol záväzne citovaný a odporúčaný v jednom z obežníkov prešovského biskupstva po obnovení v roku 1968-69. Takže argument, že liturgia či poriadok bohoslužieb boli vyrobené kýmsi v Ríme, ktorý sedí v knižnici a nepozná prax, že naša cirkev k nemu nemá žiaden vzťah, a že ju teda nezaväzuje k nemu žiaden historický ani právnicky podklad, je neopodstatnený. Toľko k tomu, čo sa týka konkrétne liturgie, dúfame, že čoskoro už bude schválená tá najposlednejší variant liturgie, dnes vieme, že už od leta tohto roku schválili oficiálny liturgický preklad novej liturgie, s tým, že teraz sa ešte robia posledné bodky a doťahovania, opravy a korektúry tejto varianty, ale de facto kompletná, nová, preložená slovenská liturgia má svoje schválenie už od leta.

Žiaľ, mal som veľkú nádej, že sa mi podarí priniesť malú príručku určenú ako dar východnej kongregácie pre našu cirkev, najmä pre kňazov, ktorá bude v sebe obsahovať tri dokumenty. Dokument poriadku bohoslužieb z r. 1950, ktorý má byť pomocou aj konkrétnym odkazom na konkrétny text preložený do slovenčiny nebohým o. Mastiliakom s jazykovou úpravou o. Pavloviča. Druhým dokumentom je spomínaná inštrukcia východnej kongregácie pre aplikáciu kódexu kánonov východných cirkví z januára 1996, ktorá je oficiálnym dokumentom Svätej stolice, hlasom a znakom Magistéria. Keď sa hrdo bijeme v prsia, že sme trpeli vždycky za Rím a za našu vernosť Rímu, tak o to skôr budeme s veľkou radosťou teraz prijímať to, čo nám Rím teraz nie ponúka, nie predkladá, ale predpisuje. A tretí dokument je list sv. otca Orientale Lumen, ktorý už vyšiel v slovenskom preklade, a ktorý bude, odvažujem sa povedať, v trošku lepšom slovenskom preklade, poskytnutý práve s týmito dvoma dokumentami. Aby sme mali v jednej príručke rôzne právnicky, rôzne liturgicky a rôzne teologicky, inštrukcie, ktoré predkladá sv. otec.

Toľko teda o tej minulosti a o tej mentalite, ktorá je v nás zakorenená, a za ktorú sa nesmieme cítiť ani vinní, ani zakomplexovaní, ale s ktorou sa môžeme aj musíme i v budúcnosti vyrovnávať, i o tom, čo nás očakáva v publikačnej oblasti v najbližšom čase.

 

        Vladyka Milan:

Iste si nikto nebude dávať do domu bakelitový stôl, keď má už krásny, dubový, vyrezávaný, a nikto nebude hľadať náhrady za to, čo už v liturgii nachádzame, v nejakých iných, umelých prejavoch, keď máme celkom prirodzené a už tradíciou odskúšané spôsoby, ktoré treba len spoznať a správne zaradiť do svojho života.

 

        O. Richard Čemus, SJ, rektor Collegia Russica (preklad z češtiny):

Po svojom krátkom životopise sa začal venovať zmenám v pohľade rímskej cirkvi na východnú spiritualitu. Myšlienky východnej teológie, donedávna celkom neznáme pre západnú cirkev, s ktorými najmä o. Tomáš Špidlík, SJ trpezlivo oboznamoval západných teológov, i dnešného sv. otca, na pravidelných seminároch, sa postupne stali neoddeliteľnou súčasťou učenia Jána Pavla II., a tým vlastne i oficiálnym učením katolíckej cirkvi.

Pred 2 rokmi sv. otec pozval p. Špidlíka, aby jemu a celej vatikánskej kúrii dával exercície, pri ktorých, a to je tá bomba, p. Špidlík citoval na 90% nekatolíckych autorov - pravoslávnych! No, ja si myslím, že keby sa niečo také stalo pred 300 rokmi, už nie je medzi nami. A to priamo v apoštolskom paláci v kaplnke Redemptoris Mater, pred kardinálmi, kardinálom Ratzingerom, Sodanom atď. Keď si uvedomíte, že hlava katolíckej cirkvi so svojimi kardinálmi si pozve jezuitu, aby obnovoval ich duchovný život textami a poukazmi na pravoslávnych autorov, tu sa dá použiť to slovo: REVOLÚCIA.

A okrem iného to malo ten dôsledok, že sv. otec urobil ďalší krok, kaplnku, kde sa tie exercície konali, sv. otec nechal úplne zreštaurovať a necháva ju pretvoriť na byzantskú kaplnku, ktorú mozaikami vyzdobuje jeden ruský mozaikár s blagoslovjenijem patriarchy Alexija II.

To je teda niekoľko poznámok, aby sme si nesťažovali, lebo nemáme prečo, a aby sme vedeli využiť to, čo nám Prozreteľnosť dala a aby sme dokázali z toho ťažiť, a hlavne aby sme sa zbavili toho komplexu menejcennosti, ktorý v nás všetkých, vo vás aj vo mne, nejakým spôsobom je, a je charakteristický pre Slovanov.

Stredom slovanskej spirituality je MODLITBA. V čom je ten špecifický prínos slovanského kresťanského východu k tejto téme?

Kedysi Západ, pyšný na svoju latinskú tradíciu, teraz pokorne uznáva, že na oživenie svojho duchovného života potrebuje Východ.

Tomu všetkému predchádzalo rozšírenie knižky "Spomienky pútnika" po celom Západe, a ktorá sa tam dostala aj cez Slovensko. Vyšla v 2 dieloch, a ten druhý diel bol tlačený v Ladomírovej. Bola preložená do všetkých európskych jazykov a v r. 1988 mala v Nemecku už 18-te vydanie. Vydania v Taliansku sa už nedajú spočítať, jedno dokonca spracoval známy moderný pustovník Carlo Carretto.

Keď som v Kanade chcel so svojím priateľom kúpiť nemecké vydanie tejto knihy, poprosil som ho, aby sa opýtal, čo to je. On mi povedal: Ty si ale hlupák, u nás v Amerika predsa každý vie, čo to je. A to bolo v r. 1979. Tá knižka bola úplne bežná medzi kresťanmi a ja som o tom vôbec nevedel.

Zdá sa, že to bolo práve zásluhou tejto knihy, že sa západní kresťania prvý krát zoznámili s tým, čo sa nazýva neustála modlitba, alebo modlitba srdca. Človek je tým zoznámený takým sympatickým spôsobom, nemôže sa ubrániť tomu dobrému dojmu a túži získať to, čo dostal ten pútnik.

Bol to veľký prelom, lebo dovtedy bol skôr charakteristickým postojom pre Západ ten, s ktorým sa stretol v Moskve, keď som tam robil na nunciatúre a dal som sa tam do reči s belgickým veľvyslancom a začali sme hovoriť o východnej spiritualite. On mi hovorí: "Ja tomu vôbec nerozumiem, to predsa nie je žiadna viera, žiadne kresťanstvo, choďte sa pozrieť do Trojicko-Sergievskej lavry v Zagorsku a uvidíte tam tie bábušky, ktoré stále čosi mrmlú, postavia tam jednu sviečku a idú zasa preč. Čo to je za kresťanstvo? My na Západe to berieme seriózne, a keď sa človek modlí, tak sa modlí, tak sa na to sústredí, ale čo je toto, to nie je žiadne kresťanstvo." Ten chudák tomu vôbec nerozumel. A nerozumel hlavne tej veci, ktorá je na tom všetkom najdôležitejšia, ktorú tá ustavičná modlitba vlastne chce dosiahnuť, totiž, že modlitba nie je žiadne zamestnanie v určitej dobe, alebo dokonca snáď len vo voľnom čase, prípadne v čase, keď mám povinnosť to robiť, aby som sa nemusel spovedať, že som sa nemodlil, ale že modlitba má byť prejavom celého života, alebo dá sa to povedať aj naopak, že život má byť prejavom modlitby. A súvisí to s tým, čo vravel profesor Taft, keď hovoril, že cieľom liturgie nie je premena chleba a vína akosi oddelene od nás niekde za ikonostasom na prestole, ale cieľom je skrze premenu chleba a vína premeniť nás samých. A táto premena človeka cez modlitbu, povedal by som, je ten najväčší objav, ktorý teraz západní kresťania začínajú robiť .

Tá knižka o pútnikovi upriamila pozornosť ľudí na ďalšie knižky, o ktoré v tom rozprávaní ide. Filokalia, Dobrotoľubije. A dnes na Západe máme veľa skrátených, a v Taliansku i kompletné vydanie Filokalie, ktorá sa stala pre západného človeka zaujímavá. Tu boli opäť angličania a američania o krok vpred, už v 60-tych rokoch boli vydané Readings from Filokalia.

To, čo najviac človeka na Západe najviac zaujíma, je práve tá téma pretvorenia človeka modlitbou, a tu nejde o nič iné ako o tú tému, tak drahú cirkevným otcom, totiž spiritualizácia (zduchovnenie) alebo divinizácia (zbožštenie) človeka. A to sa deje modlitbou, a aby sa človek mohol stále viac pretvárať na obraz Boží, na ktorý bol stvorený, tak tá modlitba nemôže byť obmedzená na púhych niekoľko okamihov cez deň, ale nutne musí smerovať k tomu, aby sa stala modlitbou ustavičnou. A tu si moderní ľudia uvedomujú, že to vôbec nebola pravda, keď odsudzovali tieto praktiky starých babičiek, ktoré sa stále modlili ruženec (v západnom kresťanstve), alebo stále mrmlali tú Ježišovu modlitbu alebo inú strelnú modlitbu, a že to vôbec nie je primitívne, keď sa tá babička modlila nesústredene, keď napríklad dávala sliepkam zrno, okrikovala sliepky a kohúta, a potom sa znovu vrátila k vzývaniu Ježišovho mena. Že tá babka vôbec nie je hlúpa, ale je hlúpy ten moderný človek, ktorý si myslí, že modlitba je príjemná Bohu jedine keď sa jej nejakým vysoko slávnostným spôsobom venuje a robí Pánu Bohu tú česť, že s ním hovorí a že sa na to musí absolútne sústrediť a musí to mať presne ohraničený začiatok a koniec. A inak že je to nedôstojné racionálne mysliaceho človeka.

Dnes si práve ten racionálne mysliaci človek Západu začína myslieť, že sa zmýlil, lebo zistil, že už sa vôbec nedokáže modliť. A to je skutočne najväčší problém ľudí na Západe dnes, ktorí sa modliť chcú, tých kurzov modlitby dnes pribúda, ale väčší úspech majú nekresťanskí "mystici" z ďalekého východu, ktoré ponúkajú človeku to, čo on, žiaľ, zabudol, že modlitba nie len činnosť hlavy a mozgu, a tiež nielen citu, to by bolo taktiež prehnané, ale že je to proste záležitosť CELÉHO ČLOVEKA, všetkých jeho schopností. Človek sa má modliť celý. Všetky tieto schopnosti majú svoj stred, svoje ťažisko, kde sa zbiehajú a odkiaľ pramenia, akýsi tajomný stred človeka, nie je to jeho mozog, ale čosi hlbšie, a čoho schopnosť myslieť je len časťou, a ktorý kresťanská tradícia od nepamäti, dokonca nielen kresťanská, ale aj hinduistická a iné tradície nazývajú srdce. Kresťanský východ má tú výhodu, že si túto tradíciu veľmi verne zachoval a že dnes je toto práve to na východnej tradícii, po čom Západ túži. Totiž tá úplná roztrieštenosť moderného, zracionalizovaného, technického človeka ho núti, aby hľadal svoje zjednotenie, svoj stred, svoju identitu, kde by bol skutočne sám sebou a so sebou, a tak hľadá a hľadá, a často hľadá aj zle, lebo tie rôzne sekty dosť pletú, ale veľa ľudí našlo orientáciu práve na tej ceste východnej spirituality. Totiž tá modlitba ako prejav života, modlitba, ktorá je súčasťou nášho dňa, to je RYTMUS nášho života, ktorý neustáva ani v noci. Ako človek neprestáva nikdy dýchať, nedýcha len vtedy, keď sa mu chce, alebo má voľný čas, alebo keď mu lekár rozkáže, že by mal aj trošku dýchať, nuž tak by sa aj modliť mal neustále.

Jedna z typicky západných chýb, ktorá dostala západné kresťanstvo do značnej krízy, je MORALIZMUS. Vo svojom príhovore som dnes asi 100-krát použil slovíčko MUSÍ, MÁ SA, a to je absolútne nevýchodné. Modlitba srdca sa nenaučí tak, že človeku niekto prikáže: musíš to robiť, musíš sa modliť, ale modlitba srdca je akýsi automatický, slobodný, úplne spontánny prejav toho, čo Teofan Zatvornik, ruský pravoslávny autor z minulého storočia, nazýva ZDRAVIE DUŠE. Ak je duša zdravá, začne sa sama modliť a žiaden pán farár jej to nemusí prikazovať: musíš sa modliť. A začne sa modliť aj naša myseľ, ktorá je súčasťou duše. Evagrios Pontský hovorí, že myseľ bola Stvoriteľom stvorená na to, aby sa modlila. Keď tú myseľ oslobodíme od všetkých hlúpostí, ktorými ju neustále zamestnávame, a tu Evagrios nehovorí len o hriešnych myšlienkach, ale o VŠETKÝCH neužitočných myšlienkach, niekedy dokonca radikálne tvrdí: od všetkých myšlienok, až vtedy sa môže modliť, lebo keď stojíme pred Bohom, nemáme si vlastne nič myslieť. Máme čakať, aké myšlienky nám vnukne Boh. A keď našu myseľ oslobodíme od všetkých svetských starostí, ako nás vyzýva ten prekrásny cherubínsky hymnus: odložme teraz vsjakoje žitejskoje popečenie, tak tá myseľ sa sama začne klaňať Bohu, myslieť na Boha a hovoriť s ním. S Bohom ale nehovorí len rozum, ale i city a telo, ako hovorí žalm: i moje telo spočíva v pokoji, keď je človek spojený s Bohom, lebo človek bol stvorený na dialóg s Bohom. Celý človek, srdce, rozum, myseľ, city, telo, atď. bol stvorený na to, aby sa modlil. Keď sa očistí od hriechu, zistí, že celá jeho existencia sa pretvára na modlitbu, a že potom aj jeho pastorálne akcie začínajú mať iný ráz, a už ani tak veľa tých pastoračných pomôcok (audio, video, atď.) nepotrebuje. Zistí, že má toľko inšpirácie, že mu nikdy nechýbajú nápady na to, čo má robiť.

Tak sa život stane prejavom modlitby a to je to najkrajšie dedičstvo kresťanského východu, môžeme sa z neho tešiť, celá cirkev si to uvedomuje a túži dýchať oboma pľúcami. My sme tou východnou časťou, a dnes Cirkev ústami sv. otca hovorí, že ju potrebuje. Nielenže uznáva, že smie existovať, ale že ju POTREBUJE, aby celý ten organizmus, CELÝ, žil a bol zdravý.

 

        Vladyka Milan:

Táto doba, kedy je Západ tak veľmi otvorený pre Východ, sa už nemusí zopakovať. To treba využiť. O kráse východu treba nielen hovoriť, ale v prvom rade spoznať, aby sme ju mohli prežívať.

 

        O. prof. R. Taft, SJ:

Je jasné, že latinská liturgia nutne potrebovala svoju obnovu, ktorá prebehla na Vatikánskom koncile. Ale treba si uvedomiť, že na Západe pred týmto koncilom existovala vážna liturgická kríza, ktorá mala svoje faktory a ktorá nikdy v takomto rozmere neprebiehala na Východe. Prvým faktorom bolo odtrhnutie nábožnosti, zbožnosti ľudí od oficiálnej liturgie. Okrem kláštorov bolo všade toto odtrhnutie zrejmé. Ľudová nábožnosť sa už viac nestotožňovala, neprejavovala v liturgii, ale v svojich pobožnostiach, odlišných od oficiálnej liturgie. Keďže ľudové pobožnosti boli takisto odtrhnuté od liturgickej tradície, a keďže toto odtrhnutie súčasne spôsobuje aj nebezpečenstvo, že sa zošmyknú do akýchsi preháňaní alebo do vecí, ktoré strácajú ten správny zmysel. Kedysi sa mohlo stať, že bola eucharistická pobožnosť, vyloženie sviatosti, a zaspievala sa pieseň k sv. Jozefovi.

Keďže už viac ako pred storočím sa v latinskej cirkvi začala cítiť potreba liturgickej obnovy či zjednotenia, prvým krokom bolo to, čo nazývame liturgickou obnovou, tým hnutím, ktoré pochopilo a za prvú podmienku si dalo návrat k svojim základom, k svojej liturgickej tradícii. Po sto rokoch hlbokých výskumov, ktoré sa snažili vedeckým poznaním pochopiť pôvod, pramene a štruktúru svojej liturgie, konečne latinská cirkev bola schopná začať skutočnú reformu svojej liturgie. V niektorých východných katolíckych cirkvách tiež cítia potrebu reformy, ale to, k čomu sa latinská cirkev vo svojej štruktúre a inštitúciách pripravovala storočím štúdií, chcú tieto urobiť behom 25 minút, zo dňa na deň. Nik netvrdí, že naša liturgia je perfektná, iba Boh je dokonalý. Ale môžeme si byť vždy istí, že bohatstvo liturgickej tradície je vždy múdrejšie ako hlúposť jednotlivcov. Prvý, logický krok, je znovuobjavenie a zhodnotenie toho, čo nazývame tradíciou. Keď je táto tradícia znovu objavená, pochopená, prežitá, premodlená, potom sa zaiste ukáže potreba istých úprav a dotiahnutí, ako každý motor potrebuje revíziu, dotiahnutie a úpravu. Vždy treba začať začiatkom a nie koncom.

Vo východných cirkvách tento proces už začal a prebieha, napríklad sýro-malabarská cirkev v juhozápadnej Indii, kde som členom liturgickej komisie, už sa dopracovala k úprave slávnostnej eucharistickej bohoslužby. V liturgickom chápaní základná liturgia je tá, ktorá je najkompletnejšia, slávnostná liturgia nie je dodatkom či nafúknutím každodennej, ale naopak, tá každodenná je tou skrátenou, zúženým variantom. Napr. v tejto sýro-malabarskej liturgii bolo zrušené pozdvihovanie darov po premenení, pretože to sem bolo uvedené ako výsledok latinskej teológie, ktorá si chcela špecifikovať momenty premenenia, dnes už hovoríme v teológii, že premenenie sa uskutočňuje eucharistickou modlitbou a teda nie je potreba zdôrazňovania. … Som aj členom arménskej liturgickej komisie. … Chaldejská východná cirkev, ktorá je patriarchálneho typu, má právo na svoju vlastnú liturgickú komisiu, preto, chvála Bohu, tu nemusím byť jej členom.

To je situácia po rokoch, po začiatkoch, ktoré boli možno i začiatkami pomýlenými, a nie bez podfukov! Používam tieto slová v ich pravom význame, som známy ako človek, ktorý hovorí to, čo hovorí a za tým si stojí, bez ohľadu na to, kto ma v tej chvíli počúva.

Nie je problém v tom, že by Svätá stolica nechcela pripustiť zmeny, úpravy, či skrátenie liturgie, už zaužívané dlhým používaním. Tak ako sme po II. vatikánskom koncile hovorili o inkulturácii v jednotlivých misiách, kde každá cirkev musí zapustiť korene do toho kultúrneho podhubia, v ktorom sa nachádza, úlohou Svätej stolice i v latinskej cirkvi je bdieť nad tým a strážiť, aby pri tom boli zachované tzv. podstatné a jednotné znaky obradu. Napríklad angličtina: nehovorí sa rovnako v Austrálii, USA a Veľkej Británii, ale pri tom je to stále angličtina a viem, že to nie je kórejčina. To isté platí aj pre byzantský obrad. Je dôležité zachovať tú podstatu tradície, pričom ponechávame slobodu na zachovanie alebo zmenu tých vonkajších prejavov, ktoré sú možné. A nad tým majú bdieť biskupi. Biskupov nemáme len na to, aby si dali na krk kríž a obliekli pekné šaty a neviem čo iné. Avšak ani takýto mladý biskup so zdravým zmyslom pre veci, nemôže veľa urobiť, ak nebude podporený svojimi kňazmi. A to je našou úlohou.

 

Odpovede na niektoré otázky z pléna:

        O. prof. R. Taft, SJ:

Je dôležité, aby kňazi s múdrosťou a rozvahou ľudí pripravovali na jednotlivé zmeny a v rozumnom rytme ich zavádzali. Je veľmi dôležité, aký prístup má k tomu samotný farár. Napríklad v latinskej cirkvi, keď po koncile každú zmenu farár oznámil týmto spôsobom: No, zase tu došiel nejaký list od biskupa, zase tu čosi máme ako robiť toto no,… A tak vzniká pocit, že ich stále nenechajú na pokoji a stále len vymýšľajú čosi tuto a čosi tamto. Ten farár síce prečítal ten list, ale svojím prístupom ho tlmočil negatívne. Prečítal, bol poslušný, ale spôsobom prejavu bol neposlušný. Ale ak kňaz so zanietenosťou pristupuje k veci, dá sa to a príkladom nám v tom môže byť latinská cirkev. Pán dal každému rozum a nezakázal ho používať. Nedám vám konkrétny recept, len niekoľko zásadných pravidiel. Prvým je kresťanská láska, starostlivosť o duše a pastoračná múdrosť. Spása duší je najvyšším zákonom. Ale na druhej strane v liturgickej inštrukcii je jasne povedané, že cirkev si neželá žiaden hybridizmus, žiadne vytváranie miešaných bastardov v akomkoľvek obrade alebo medzi akýmikoľvek obradmi. … Najvyššia autorita Cirkvi nemôže urobiť nič iné ako vydať presné, jasné, zásadné spoločné smernice, a necháva na každú miestnu cirkev, aby konkrétne jednotlivosti podľa týchto princípov riešila.

 

        Vladyka Milan:

Liturgia v každom prípade musí byť zachovaná presne do najmenšieho puntíku podľa rubrík, ktoré tam sú. Žiaden hybrid, zato že sú tam aj rímskokatolíci, pridáme tam ešte toto a toto spravíme podľa nich. Liturgia ako oficiálna modlitba cirkvi musí byť oficiálna. Do poslednej podrobnosti východná. Čo sa týka liturgických spevov pred alebo po, ľudových pobožností, najmä tam, kde je zmiešané obyvateľstvo viacerých obradov, tam je možná dohoda, ktorú schvaľuje kňaz.

 

        O. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ:

Keď dávali priamy prenos z Prešova, z akatistu, tí čo to počúvali, najmä novinári, všetci do mňa: a čo to je, povedzte, vysvetlite, dajte kópiu, brali si to novinári, ktorí sa nevedeli ani prežehnať. Vo veľkom si to brali, lebo v tom zacítili krásu. Keby som sa im tam postavil a povedal: "Tak teraz, vážení novinári, mali by ste poznať akatist, musíte si ho preštudovať, keď chcete o to referovať, je to vašou povinnosťou", … tak ma pošlú … kam ma pošlú, tam … Keď to videli a zacítili, že je to čosi pekné, prejavili záujem. Možno toto je tá forma, keď bez toho, aby ktosi čosi prikazoval, či zakazoval, dokáže predložiť čosi nového, a ostatní to prijmú. Keď sa len nariadi: bude akatist a nie litánie, reakcia bude: a prečo nie litánie? Keď človek vidí, o čo ide, skôr to prijme.

 

        O. prof. R. Taft, SJ:

Dôležité je začať. Rím nepostavili za deň a preto ho ani nemožno za deň zreštaurovať. Ale treba začať a to vecami dôležitými.

 

        O. R. Čemus, SJ:

Nejde tu a nemôže tu ísť len o liturgickú stránku v technickom zmysle. Treba vytvoriť určitú mentalitu.. Ak sa za niečo hanbím a myslím si, že tí iní ma prerástli, tak sa nedokážem identifikovať s vlastnou tradíciou. … Jedna Slovenka východnej tradície po študijnom pobyte v Centro Aletti, ktorá sa zúčastnila prednášok p. Špidlíka a p. Tafta, povedala: Svoju východnú tradíciu som si na Slovensku zachovala len vďaka babičke. Nič som o nej však nevedela a praktizovala som ju len súkromne. Teraz po týchto prednáškach som hrdá na to, že som slovenská gréckokatolíčka. Tu som prvýkrát spoznala, aké úžasné bohatstvo to je. To spravili tie prednášky a knižky.

V nakladateľstve Refugium vyšli nádherné knihy, Gogoľ, Solovjov, Ruská idea … to treba šíriť a vytvárať tú mentalitu. Latiníci majú veľkú túžbu po tom.

Jeden príklad. Keď v Čechách mala vyjsť kniha Ruská idea, boli takí, čo vraveli: Jejda, nedávajte tomu názov Ruská idea! To si nikto nekúpi. To im bude všetko pripomínať sovietske tanky atď. Oni chcú všetci na západ. P. Špidlík povedal: Bude sa to volať Ruská idea ako v origináli a bodka. Diskusia sa skončila a dnes je celý náklad VYPREDANÝ.

 

Mnohí kňazi čerpajú aj z iných duchovností a žijú v hnutiach a spoločenstvách iných ako našich, a potom ani nemôžu mať vzťah k tomu, čo nám je vlastné.

Ako zladiť východnú spiritualitu s rozličnými hnutiami ako neokatechumenát a ostatné tieto západné prúdy, ktoré prenikajú do našej liturgie?

        O. prof. R. Taft, SJ:

Kňaz, ktorý vie čítať a má srdce na mieste, môže v sv. Písme a liturgických knihách nájsť priam nadbytok bohatstva duchovného pokrmu pre jeho modlitbu a duchovný život. Našou povinnosťou je, aby sme si na to, čo denne čítame v týchto modlitbách, často s istou rutinnosťou, vedeli nájsť čas v modlitbe, prerozjímať a premodliť, aby sa to stávalo živou súčasťou nás samých. Netreba akademickú formáciu ani doktorát.

Keď som sa pripravoval na vysviacku v byzantskom obrade, bol som sám, nemal mi kto poradiť alebo ma podržať, mnohí si zo mňa uťahovali. Rozhodol som sa pre prísnu vernosť a zladenosť s tradíciou, a tej som sa držal. Za to som si po čase získal rešpekt. Každý kňaz môže urobiť to isté.

 

        Vladyka Milan:

Ak sa budeme prehlbovať v poznaní východnej spirituality, po čase i sami vybadáme, čo všetko môže ľudí spájať. Nie som nijakým protivníkom toho, aby sa mladí ľudia stretávali v modernom duchu, ale akonáhle vstupujeme na oficiálnu pôdu obradu, tam treba byť veľmi opatrní, tam totiž vnášame zvláštnym, intímnym spôsobom do ľudí, čo by sme nemali vnášať.

 

O prešovskej tradícii: Ako sa dá zistiť, čo je skutočne autentickou tradíciou a čo nie?

        O. ICDr. Cyril Vasiľ, SJ:

Treba aj historicky skúmať, čo je skutočne gréckokatolíckou tradíciou a čo je akousi výpožičkou z latinskej tradície pre akýsi komplex menejcennosti. ... Je veľa znakov, ako zistiť, čo je skutočnou tradíciou. Jedna vec je, čo si pamätám ako decko, ale tradícia nie je niečo, čo zahŕňa obdobie jedného života. Keď to človek pozná, môže aj vidieť, kde boli tie zlomové body, rázcestia, na ktorých sme nabrali iný smer. Taká hlúposť, len kvôli žartu. Veľmi som sa bavil na tom, keď som našiel záznamy zo 17. storočia, kde prvým stupňom cirkevného trestu pre kňaza bolo, že mu oholia bradu. Ak to nazveme naším partikulárnym právom, potom skoro každý je dnes potrestaný. V minulom storočí jeden kňaz, ktorý si vytrvalo holil bradu, tak ho dekanát potrestal tým, že musí zaplatiť 1 zlatku pokuty za to, že znevažuje východný obrad. Že potom v r. 1858 na Ostrihomskej synode bolo prijaté, že naši kňazi majú nosiť tonzúru, reverendu, pojas, a holiť si brady, a biskup Gaganec to prijal pre svoju diecézu, vychádzajúc z toho, že sme sufragánom ostrihomského metropolitu, tak musíme počúvať, čo nám ostrihomský metropolita hovorí, aj to je prešovská tradícia a ja proti nej nechcem brojiť. Ale kto pozná predchádzajúcu, vie potom zvážiť aj prvky iných tradícií. Ja sa len bojím jedného, že niekedy sme častokrát s vaničkou vyliali aj decko, keď sme nevedeli, kam z konopí, tak sme povedali: to je prešovská tradícia. Raz keď som mal ako bohoslovec na omši v Pezinku spievať prosby veriacich, začal som ich spievať a stratil som úplne notu, vyšlo z toho čosi strašné, paškvil, a potom mi sestrička v sakristii hovorí: Jaj, to bol istotne nejaký váš východný nápev. … My by sme povedali slovom: to je prešovská tradícia, aby sme zakryli naše rozpaky. Treba rozlišovať v tradícii nielen na základe dobrej vôle, ale trošku i na základe materiálov z histórie.

 

        O. R. Čemus, SJ:

Povedzme to otvorene, Russicum bolo postavené s úmyslom prozelytizmu, lebo sa myslelo, že pravoslávni sa nemôžu spasiť, a preto musíme urobiť všetko preto, aby sa spasili. Tu sa s veľkou starostlivosťou a láskou pripravovali seminaristi, ktorí boli ochotní položiť aj svoj život. A mnohí ho aj položili, to sa nesmie znevažovať. Avšak II. vatikánsky koncil priniesol veľa zmien a dnes si už katolícka cirkev nedovoľuje povedať ani to, že by sa nemohli spasiť ani prislušníci iných náboženstiev. ...To samozrejme neznamená, že by sa zmenil fakt, že spásu možno získať len skrze Ježiša Krista. ...Tajomným spôsobom je Kristus prítomný aj v iných náboženstvách, ktoré ho síce nepoznajú, ale nevedomky Krista hľadajú a istým sapôsobom ho aj nachádzajú, lebo skrze Krista bolo všetko stvorené.

Katolícka strana sa ZRIEKA UNIATIZMU ako metódy zjednotenia. Hovorí, že v tom nevidí tú správnu cestu k dokonalému zjednoteniu a pravoslávna strana zase uznáva právo na existenciu gréckokatolíckych cirkví, ktoré z tých únií vzišli. To je dôležité. Musí sa uznať právo kresťana na to, že keď sa rozhodol byť katolíkom, tak mu to nikto nesmie vziať. Toto Vatikán a sv. otec dôrazne presadzujú.

 

Záznam je mierne SKRÁTENÝ a je to iba neoficiálny text.
Prepis zo záznamu:
Dávid Pancza, Bratislava 1997.

 


Index > Texty > Teologické texty > Kňazský liturgický deň v Košiciach

(c) grkat.nfo.sk    23.04.2001  andreios

NAJ.sk