Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov

Kódexu kánonov východných cirkví

Kapitola IX. - Posvätný rád

70. Posvätní služobníci a bohoslužba

V kán. 323 § 1 CCEO sa uvádza, že “klerici, ktorí sa volajú aj posvätení služobníci, sú veriaci kresťania určení na službu cirkvi, podieľajúc sa na poslaní a moci Krista Pastiera”. Títo služobníci sú osobitne zviazaní s bohoslužbou, pretože mnoho z ich funkcií sa rozvíja v bohoslužbe, a preto, že v nej vykonávajú inú úlohu ako ostatní veriaci a sú s ňou často v kontakte.

71. Obradová formácia posvätných služobníkov

Vo formácii posvätných služobníkov sa treba postarať o postupný rast na vnútornom podiele na svätých tajomstvách a na Kristovi, ktorý v týchto svätých tajomstvách pôsobí. Aby mohli byť mystagógmi ľudu, musia túto mystagógiu príkladne žiť. Ich úloha v bohoslužbe má byť prameňom, potravou a modelom pre život plného prijímania Pánovej milosti. Okrem toho majú byť dokonale formovaní k presnému, hlbšiemu a dobre fundovanému poznaniu posvätných bohoslužieb v ich teologických, duchovných a obradových aspektoch.

Dôležitosť bohoslužobného života sa vyzdvihuje aj v kánonoch, ktoré sa zaoberajú seminármi. V knihe sa hovorí, že bohoslužba musí byť prameňom a vrcholom života (kán. 346 § 2, 20): že sa má vyučovať, keďže je nevyhnutným prameňom doktríny a pravého kresťanského ducha (kán. 350 § 3): a že kandidáti na kňazstvo majú v nej nachádzať potravu pre svoj duchovný život (kán. 346 § 2, 3 0). Je teda nevyhnutné, aby sa vo východných seminároch a vo východných rehoľných a mníšskych formačných inštitútoch bohoslužobný život slávil s maximálnou starostlivosťou a vždy v úplnej forme, aby ním boli kandidáti sformovaní a pochopili všetko jeho bohatstvo a úplnosť, dávajúc potrebný priestor nielen eucharistii, ale aj Božiemu ofíciu (časoslovu). Bohoslužba má byť ozajstným prameňom duchovnosti, ktorá formuje kandidátov, a prvkom, ktorý zjednotí to, čo sa naučia, miestom, na ktorom sa učenie stane slávením chvály a vďakyvzdávania a kde sa život pretvára milosťou. Takýto význam daný liturgii pomôže kandidátom v plnosti dosiahnuť to, čo je nevyhnutné pre ich vnútorný život, a zabráni im ho hľadať v oblastiach cudzích vlastnému dedičstvu. V kán. 343 sa odmieta akýkoľvek opačný zvyk a predpisuje sa v ňom, aby všetci kandidáti kňazstva boli formovaní podľa vlastného rítu, hoci sú prijatí do seminára inej cirkvi sui iuris alebo do seminára spoločného pre viaceré cirkvi sui iuris, zavrhujúc akýkoľvek protichodný zvyk. To platí pre všetky dimenzie vlastného dedičstva východných cirkví: teologickú, duchovnú, disciplinárnu a osobitným spôsobom pre liturgickú.

72. Stupne posvätných rádov

V CCEO sa vysvetľuje, že klerici, spojení medzi sebou spoločenstvom s hierarchom a ustanovení na rôznych stupňoch kňazstva vysviackou, majú rozličnými spôsobmi podiel na jedinej cirkevnej službe ustanovenej z Božej vôle.61 Na druhej strane nevylučuje sa tu ani možnosť iných ministérií s názvom nižšie svätenia (rády).

Podľa kán. 325 sa ukazuje, že “klerici, z príčiny svätej ordinácie delia sa na biskupov, kňazov a diakonov”. Kán. 327 dodáva, že okrem nich sú aj iní služobníci pripustení alebo ustanovení na službu Božiemu ľudu alebo na vykonávanie funkcií pri posvätnej bohoslužbe. Títo sú ustanovení do nižších rádov a všeobecne sa nazývajú nižší klerici. Kánon určuje, že oni sú riadení “iba partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris”. Úmysel kódexu je, aby sa rešpektovala vlastná tradícia každej jednotlivej východnej cirkvi sui iuris.

73. Kto prijal nižšie svätenie (nižší rád), nie je viac laikom

V kán. 230 § 1 CIC sa hovorí o službách, ktorými podľa “predpísaného liturgického obradu” môžu byť trvalo poverení laici. Naproti tomu už nižšie svätenia každého začleňujú do cirkevnej hierarchie podľa stupňa každého z nich. Kto prijal tieto svätenia (rády), už viac nie je laikom, ale stáva sa členom toho, čo obradové texty mnohých východných cirkví nazývajú “klérus” alebo “posvätný rád (svjaščeničeskij čin - pozn. prekl.). Rozdiel medzi nižšími rádmi a službami má za následok aj spôsob interpretácie kán. 358 CCEO; v ňom sa tvrdí, že kandidát “je začlenený do eparchie cez diakonské svätenie, ak podľa normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris nebol do tejto eparchie už prijatý”. Tento odkaz na normy partikulárneho práva sa odráža v kán. 327, v ktorom sa určuje, že tí, čo sú “ustanovení do nižších rádov a všeobecne sa nazývajú nižší klerici, riadia sa iba partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris”. Bolo by teda dobré, aby sa prijatie do kléru v jednotlivých eparchiách uskutočnilo už vo chvíli prijatia nižšieho svätenia, aby sa tak príslušný služobník v plnej a stálej forme začlenil do služby eparchie.

74. Zachovať starú prax nižších rádov

Nie je vhodné, aby rôzne cirkvi sui iuris menili svoje zvyky, pokiaľ ide o tradíciu kedysi platnú vo všetkých cirkvách vo veci nižších svätení. Táto tradícia totiž má svoj osobitný význam. Namiesto jej opúšťania by ju reformy partikulárneho práva rôznych cirkví mali radšej oživiť a dať jej väčší význam. To sa odporúča aj z ekumenických dôvodov. Ak katolícke východné cirkvi majú špeciálnu úlohu napomáhať jednote medzi všetkými východnými cirkvami, okrem iného aj zbožnou vernosťou starým tradíciám,62 potom sa zdá neužitočné zavádzať rozdiely v tradíciách so zreteľom na ortodoxné cirkvi, keďže všetky majú rovnaký pôvod. Na základe týchto princípov nech sa teda opraví každá zmena, ktorá bola nevhodne zavedená viac-menej v nedávnom období.

75. Dôsledne dodržiavať služby podľa stupňa svätenia

Nižšie rády a diakonát nie sú len obyčajnou formalitou z hľadiska prípravy na kňazské svätenie. Ony totiž oprávňujú na presne určenú službu v Cirkvi. Preto tieto služby majú viditeľne a v úplnosti vykonávať tí, ktorí nepomýšľajú na presbyterát, a v náležitom rozsahu tí, ktorí budú rukopoložení na kňazov. To platí najmä o diakonáte. Nemajú teda oprávnenie obavy, či udeliť nižšie svätenia alebo aj diakonát tým, ktorí sú mravní, náležite pripravení na zodpovednosť a službu v Cirkvi, ktorú prijímajú, hoci budú pokračovať v rodinnom živote a vykonávať vlastné povolanie. Takým spôsobom sa získajú aj nevyhnutne potrební služobníci na dôstojné slávenie bohoslužieb. Tým sa zabráni praxi vypožičanej od latinskej cirkvi a teraz už ani v nej nepoužívanej, totiž dať konať služobníkom s vyšším svätením bohoslužobné funkcie, ktoré sú rezervované nižším rádom (prípady kňazov, ktorí fungujú ako diakoni), alebo stabilne zveriť laikom liturgické úlohy, ktoré patria svätenému služobníkovi. Túto prax treba odstrániť.

76. Diakonát

Diakonát bol ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud “Pánove príkazy”.63 Táto prax zachovaná v pravoslávnych cirkvách, ktorú teraz objavuje latinská cirkev, má sa znova osvetliť aj vo východných katolíckych cirkvách. Obnova jej bohoslužobného a mimobohoslužobného poslania sa totiž ukazuje ako veľmi užitočná.

77. Právo ordinovať klerikov patriacich do nejakej eparchie

Kán. 748 CCEO obsahuje normy, ktoré určujú právo ordinácie klerikov patriacich do nejakej eparchie. V § 2 sa určuje, že eparchiálny biskup nemôže ordinovať svojho podriadeného, ktorý patrí do inej cirkvi sui iuris bez licencie Apoštolského stolca alebo v niektorých prípadoch patriarchu. Záväznosť tejto licencie sa týka len dovolenosti ordinácie. Ide o prípad, keby vysviacka bola v inom bohoslužobnom obrade, než do ktorého patrí kandidát, alebo keby ordinujúci eparchiálny biskup žiadal udeliť vysviacku v obrade kandidáta. Pokiaľ ide o sám obrad ordinácie, biskup eparchie alebo diecézy, do ktorej bol kandidát začlenený, má plné právo udeliť prepúšťajúce listiny biskupovi cirkvi sui iuris, na ktorej území kandidát žije, aby mohol vykonať vysviacku podľa liturgických predpisov vlastného obradu.

78. Limity na udeľovanie východných titulov

Klerici nech pamätajú na podmienky kán. 388 CCEO o používaní práv a insígnií, prislúchajúcich im z udelených hodností. Okrem toho nemajú sa udeľovať hodnosti používané vo východných cirkvách klerikom, ktorí nepatria do cirkvi sui iuris, ktorá ich udeľuje. Tak isto sa majú zrušiť tie hodnosti, alebo z nich vyplývajúce práva , ktoré boli prijaté z latinských zvykov, predchádzajúcich koncilovej reforme. Tým sa má zabrániť, aby sa nosenie týchto titulov neznížilo na čistú povrchnosť, škodlivú osobitnej dôstojnosti východných bohoslužieb.

Nie je vhodné udeľovať mníšske tituly, ktoré sú vyjadrené príslušnými odevmi a insígniami, sekulárnemu kléru. To ešte viac platí o ženatom kňazstve.


Index > Texty > Teologické texty > Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov (Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)

(c) grkat.nfo.sk  12.10.1999 by Spyros