Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov

Kódexu kánonov východných cirkví

Kapitola XIV. - Posvätné miesta, gestá a predmety

100. Modlitba v bohoslužbe zasahuje celú osobnosť

Ľudská osobnosť je vo svojej celistvosti osvietená Bohom a v adopcii dosahuje plnosť vzťahu s ním (Jn 1, 13). Boh nás žiada milovať ho celým srdcom, celou dušou a z celej sily. Žiadna časť osobnosti tu nie je vylúčená, naopak každá časť je solidárna s ostatnými: duša, duch, srdce, myseľ a telo spolupôsobia pri stavbe duchovného príbytku pre Pána. Ľudská osoba, kňaz stvorenstva, spája so sebou každú vec a dáva hlas neživému stvoreniu, aby chválilo Stvoriteľa. Najmä vo vtelení Božieho Syna je telesnosť prijatá Slovom, a tak božské posväcuje a premieňa vesmír. V tom spočíva kresťanský zmysel priestorov, gest a predmetov, ktoré spolupôsobia s veriacimi na Božom kulte.

101. Dary a obety

Ponúkanie darov a obiet sa v Písme nachádza v obetách Kaina a Ábela už od začiatku ľudskej existencie. Nimi sa osoba otvára stretnutiu s Bohom. Aby však obeta bola príjemná, je nevyhnutné čisté srdce podľa pravidla, ktoré prechádza celými dejinami spásy. Táto podmienka sa dokonale uskutočňuje v Novej zmluve, keď Kristus obetuje “v pravde” poklony a obety príjemné Bohu a keď toto jeho gesto v jeho mene opakujú apoštoli a Cirkev. Jediný prameň a vrchol obety je Kalvária, ktorá sa sprítomňuje v eucharistickej obete a ustavične živí veriacich.

Táto pravda je vyjadrená aj inými výrečnými formami, hoci menšieho významu. Preto napríklad dôležité miesto, najmä vo východných cirkvách, má obeta kadidla, ktoré má svoj pôvod v starozákonnom kulte s odvolaním sa na Ž 140 (141), 2: “Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta”. Takéto bohoslužobné zvyky sa zachovávajú aj v kresťanskej bohoslužbe. Ako totiž Cirkev s úctou uchováva Starý zákon, čítajúc ho vo svetle Kristovho evanjelia, v rovnakom duchu používa starozákonné gestá a obrady, ktoré nachádzajú plnosť svojho významu v Pánu Ježišovi. Už apoštol Pavol poukazoval na symbolickú hodnotu kadidla, keď vysvetľoval Efezanom, že Kristus “vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône” (Ef 5, 2), a Filipanom, že ich dary sú ľúbeznou vôňou, príjemnou obetou, milou Bohu (Fil 4, 18), že kadidlová obeta znamená obety a dary viery (Fil 2, 17). Z toho je jasné, že pre kresťana je autentickým kultom život prežitý podľa Božej vôle.

Preto nech východné katolícke cirkvi starostlivo zachovávajú a praktizujú, nakoľko je to len možné, používanie kadidla pri slávení, a to aj denne, pretože to patrí k osobitným spôsobom ich vlastnej tradície. Každý opačný zvyk nech je zmenený.

102. Chrám

Ježiš vysvetľoval Samaritánke, že ani v Jeruzaleme ani na vrchu Garizim sa nemá klaňať Bohu, ale že je potrebné klaňať sa mu v Duchu a pravde (Jn 4, 21.24). Chrám stráca svoju hodnotu ako centrum kultu, pretože Ježišovou smrťou sa jeho opona roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku (Mt 27, 51). Ako obraz a tieň budúcich čias získal chrám plnosť zmyslu v Novej zmluve (Mt 5, 17). Cirkev je tým novým chrámom, postaveným zo živých kameňov. Kristus totiž zbúral múr rozdelenia, ktorý rozdeľoval ľudí, a zabudoval ich do Božieho príbytku v Duchu (Ef 2, 14. 22). V nebeskom Jeruzaleme už viac chrám nebude, ale uprostred neho bude “trón Boha a Baránka” (Zjv 22, 3) a Pán, všemohúci Boh, a Baránok, budú jeho chrámom (Zjv 21, 22).

Posvätná budova v časoch Cirkvi je znakom, ktorý ukazuje cestu k tomu, ktorý je Pánom nebeského a pozemského stvorenia, k Pánovi serafínov, Kráľovi Izraela, jedinému svätému, ktorý prišiel prebývať medzi nás, aby nás priviedol do svojho kráľovstva, lebo “naša vlasť je v nebi” (Fil 3, 20). Materiálny chrám je znakom nebeského prestola a svätyne, ktorá je len predobrazom pravej svätyne, zhotovenej nie ľudskou rukou; tak prenikol do samého neba, aby sa za nás ukázal pred Božou tvárou (Hebr 9, 24). Svätyňa nás prenáša do iného sveta, do Božej prítomnosti. Tento vzťah medzi dvoma svetmi, nebeským a pozemským, sa často vyjadruje vo všetkých kresťanských obradoch. Napríklad pokračovanie eucharistickej modlitby žiada, “nech ich milujúci Boh prijme na svoj svätý, nebeský a vznešený prestol ako ľúbeznú duchovnú vôňu”.82 To obsahuje posvätnú dimenziu, rozdielnu od čírej ľudskej reality. K nej sme vedení bohoslužobným tajomstvom, v ktorom ľudstvo znova získava plášť Božej slávy, ktorý ho zaodieval predtým, ako padlo do hriechu. Organický vzťah, ktorý je vo východných cirkvách medzi loďou a svätyňou, symbolizuje náš prítomný stav, keď vidíme len nejasne, akoby v zrkadle (1 Kor 13, 12), keďže celá Cirkev je ešte na ceste k slávnemu zjaveniu jej Pána. Podľa toho prítomný život má byť pretvorený a pripodobnený “čoraz slávnejšiemu” (2 Kor 3, 18) obrazu Pána, ponad svetské starosti, budúcemu životu, v ktorom uvidíme Boha “z tváre do tváre” (1 Kor 13, 12).

103. Prestol, svätý stôl

Prestol je ďalším vyjadrením kultu, spojeným s prinášaním obety Bohu. Vychodiac z archy “Noe postavil Pánovi prestol a ... priniesol na ňom obetu” (Gen 8, 20): Je to symbolické gesto, prítomné vo všetkých náboženstvách. Vyjadruje poďakovanie za prijaté dobrodenia, podriadenie sa, vzývanie a uzmierenie. Prestol, ktorý bol dôležitým prvkom v kulte starého Izraela, sa nakoniec stáva jediným centrom najprv v stánku stretnutia v Mojžišových časoch, potom v Šalamúnovom chráme.

Aj Kristus sa naň odvoláva, keď vyčíta predstaveným národa: “Čože je viac: dar či stôl, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na svätý stôl, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom: a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí" (Mt 23, 19-22).

V mystagógii východných otcov kresťanský prestol získava dokonalosť svojej mnohostrannej symboliky v sile liturgického slávenia. Znázorňuje zároveň všetky stupne svätej typológie od svojho predobrazu v Starej zmluve k svojmu plnému významu v Novej zmluve. Kresťanský prestol je takto zároveň zavŕšením Svätyne svätých starého chrámu, prestolom - Golgotou novej obety a stolom poslednej večere, ktorú symbolizuje, hrobom Pána, miestom zmŕtvychvstania, prameňom každej sviatostnej milosti, ktorá k nám prichádza z prestola, a stolom nebeskej liturgie, ktorej ikonou je liturgia Cirkvi: “nebo na zemi, kde Boh, ktorý je nad nebesiami, prebýva a kráča”.83

104. Svätyňa

Vo východných cirkvách sa posvätný priestor delí na viacero funkčných miest, organicky spojených. Je obrazom Božej cirkvi, svätým zhromaždením veriacich, pútnikov do zasľúbenej krajiny. Každá časť má svoje špecifické miesto, zodpovedajúce jej poslaniu.

Svätyňa je od lode oddelená závesom, dverami alebo ikonostasom, pretože je to najsvätejšie miesto. V nej sa nachádza svätý stôl, na ktorom sa slávi božská liturgia, a prináša sa obeta. Iba tí, ktorým bola zverená posvätná služba, môžu tam vojsť, aby konali posvätné obrady.

Sprievody a iné pohyby určujú vzťah medzi loďou a svätyňou a orientujú veriacich k prestolu. Tam ustavične spočíva evanjelium, odtiaľ sa slávnostne berie pri slávení slova. Tam sa prinášajú dary na začiatku eucharistickej obety, aby boli obetované Pánovi. Zo svätého stola, na ktorom spočívajú, sú tie isté dary slávnostne vynášané zo svätyne, aby sa rozdávali veriacim, čo naznačuje otvorenie závesu, ktorý zakrýva tajomstvo Boha v zjavení a najmä vo vtelení a v paschálnom tajomstve Syna.

105. Ambón

Vo východnej tradícii má rozličné formy s relatívne rovnakým významom. V gréckej tradícii pozostával z pevnej konštrukcie vyvýšenej nad zemou, ktorá dominovala v lodi chrámu. Z neho sa hlásalo evanjelium, od neho sa mohla kázať aj homília a naň vystupovali aj kantori pri plnení svojej služby. V tradícii sýrskych cirkví mu zodpovedá béma, vyvýšené pódium uprostred chrámu s kreslami pre biskupa a kňazov, s malým stolcom s krížom, evanjeliárom a sviečkami, ktoré sa nazýva “Golgota”. Odtiaľ diakon ohlasuje evanjelium a odtiaľ sa káže homília. Ako to vidieť z termínov (“ambo” sa vzťahuje na vyzdvihnutie, “Golgota” na smrť a pochovanie Pána), symbolika ambónu pripomína prázdny hrob, z ktorého bol Pán vzkriesený, ale ktorý ostáva ako “znak”, odkiaľ “anjel vzkriesenia”, diakon, ustavične ohlasuje evanjelium o našom vzkriesení.84

Je preto dôležité, aby pri obnove starých alebo pri výstavbe nových chrámov, zodpovední pozorne študovali symboliku, ktorá sa tu vyjadruje, uvedomovali si ju a hľadali možnosť obnoviť jej používanie v súlade s vlastnou tradíciou.

106. Nartex a baptistérium

Ďalšie časti, ktoré dopĺňajú celý priestor budov vo východných cirkvách, sú nartex a baptistérium.

Pri vchode do chrámu sa nachádza nartex (predsieň), kde sa vykonávajú rôzne obrady, ako napr. tie, ktoré sú vyhradené pre katechumenov a penitentov, alebo také, čo majú menej slávnostný alebo kajúci charakter, prípadne aj sprievody, modlitba malých hodiniek z Božích chvál alebo iné.

Baptistérium, nazývané aj kolymbethra, bazén ponorenia do Kristovej smrti, alebo aj “Jordán”, rieka posvätená krstom Pána vo Svätom Duchu, ktorá sa tak stáva vodou smrti hriechu. Staré východné a západné tradície sa vyznačujú veľkou rôznorodosťou, pokiaľ ide o formy baptistérií. Všetky však mali spoločnú charakteristiku: pripomínať hrob, do ktorého sa ponoriť na spoločnú smrť s Kristom znamená vynoriť sa vzkriesený spolu s ním mocou Otcovho Ducha.

Baptistérium by obyčajne malo byť umiestnené mimo vlastného chrámu, pretože iba po krste a myropomazaní sa neofyta naplno stal členom cirkvi a mohol vstúpiť do chrámu, ktorý je jej symbolom. Tam, kde by to v dôsledku štruktúry starých budov nebolo možné, nech sa umiestni baptistérium aspoň blízko vchodu do chrámu.

107. Modlitba tvárou na východ

Už od najstarších čias bolo zvykom pri modlitbe východných cirkví padnúť na zem, obrátiac sa na východ. Samy posvätné budovy sa stavali tak, aby prestol bol obrátený na východ. Sv. Ján Damaský vysvetľuje zmysel tejto tradície: “Nie je to naivné ani náhodné, že sa modlíme obrátení na východ (...). Veď Boh je (jasným) svetlom (1 Jn 1, 5) a Kristus je v Písme nazvaný Slnkom spravodlivosti (Mal 3, 20) a Východom (Zach 3,8 podľa LXX), a tak, aby sa mu mohol vzdávať kult, je nevyhnutné zasvätiť mu východ. Písmo hovorí: “Potom Pán, Boh, vysadil na východe v Edene raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril” (Gen 2, 8). Pri hľadaní starej domoviny a smerujúc k nej klaniame sa Bohu. Aj Mojžišov stánok zjavenia mal záves a zľutovnicu obrátené na východ. Júdov kmeň, keďže bol najvýznamnejší, utáboril sa na východnej strane tábora (Num 2,3). V Šalamúnovom chráme Pánova brána bola obrátená na východ (Ez 44, 1). Nakoniec Pán pribitý na kríž sa pozeral na západ, a tak my pred ním padáme na kolená, obracajúc sa smerom k nemu. Keď vystupoval na nebesia, bol vyzdvihnutý na východ a apoštoli sa mu klaňali, a vráti sa tak, ako ho videli odchádzať do neba (Sk 1, 11). A sám Pán povedal: “Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka” (Mt 24, 27). Očakávajúc ho, obraciame sa na východ. Ide o nenapísanú tradíciu, pochádzajúcu od apoštolov.85

Táto bohatá a očarujúca interpretácia vysvetľuje aj dôvod, pre ktorý ten, čo predsedá liturgickému sláveniu, modlí sa obrátený na východ, rovnako ako aj ľud, ktorý sa na nej zúčastňuje. V tomto prípade teda nejde, ako sa to často tvrdí, o to, aby sa predsedalo sláveniu chrbtom k ľudu, ale skôr o to, že ľud je vedený v putovaní do Kráľovstva, vzývaného v modlitbách až do druhého Pánovho príchodu.

Táto prax, ohrozená v mnohých východných katolíckych cirkvách novým a nedávnym západným vplyvom, má teda hlbokú hodnotu a má sa zachovať, lebo ona silne súvisí s východnou bohoslužobnou duchovnosťou.

108. Sväté obrazy

Sväté obrazy majú veľký význam, aspoň v niektorých východných cirkvách. Ony ponúkajú veriacim pohľad na zázraky, ktoré Boh vykonal na zemi, najmä v diele vtelenia Slova, ale aj skrze svätých a Cirkev. Práve preto majú veľký význam v bohoslužobnom živote. Jednou z hlavných charakteristík bohoslužby je sláviť, pripomínať a sprítomňovať rozmanité momenty, v ktorých sa tajomne uskutočnila naša spása. Predstavenie dejín týchto udalostí cez obrazy môže v mysli i v srdci toho, kto na ne hľadí, veľmi prispieť ich pripomínaniu a zapamätávaniu. Každý detail týchto svätých dejín totiž predstavuje skutok Božej moci. Špecifický význam ikôn v porovnaní s inými obrazmi spočíva v pripomínaní a ukazovaní nie ľudských a každodenných vecí, ktoré možno vidieť pozemským zrakom, ale vecí absolútnej kresťanskej novosti, ktorú “ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani do ľudského srdca nevystúpila” a ktorú ”Boh pripravil tým, ktorí ho milujú” (1 Kor 2,9), zrodiac ich zhora a ukážuc im Božie kráľovstvo (Jn 3, 2). Vyjadrenie nebeskej dimenzie osôb, ktoré ikony predstavujú, udeľuje im posvätný charakter a istým spôsobom účasť na božskom. Preto sú priamymi objektmi kultu a sú uctievané ako skutočné obrazy Pána, jeho diel a svätých, ktorých obrazy predstavujú.

Počas stáročí východné i západné cirkvi vypracovali techniky, formy a kánony svätých obrazov, aby vyjadrili svoju vieru a priblížili ju ľuďom. Zatiaľčo západné kresťanské umenie posledných storočí sa postupne uberalo naturalistickým smerom, východné cirkvi ostali vernejšie starobylému spôsobu sprítomňovania a predstavy nebeských skutočností. Početné rozličné školy ešte aj dnes udržiavajú tieto tradície a tvoria ikony, fresky, plátna alebo iné predmety, pokračujúc v starých predlohách, ale s tým, že neignorujú dnešnú kultúrnu vnímavosť. Ich vysoký obsah viery a umenia dnes objavuje sám Západ.

Mnoho východných katolíckych cirkví bolo na tomto poli často vystavených západným zvykom, neraz nekvalitným, možno jednoduchším, ale cudzím voči požiadavkám a významu ich vlastných tradícií. Postupné znovunadobúdanie vlastných zvykov je nevyhnutné, ak chceme, aby sa zabránilo miešaniu a protikladom vo vnútri slávení. Dispozícia priestoru, obrazov, liturgických odevov, zariadenia sa totiž neponecháva vkusu jednotlivcov, lebo všetky musia zodpovedať vnútorným požiadavkám obradov a navzájom súvisieť.

109. Povinnosť vernosti tradícii

Nemožno poprieť, že východné katolícke cirkvi boli v bližšej či vzdialenejšej minulosti vystavené vplyvu štýlov posvätného umenia úplne cudzích ich dedičstvu. To sa týka tak vonkajšej formy posvätných budov, ako aj rozdelenia vnútorných priestorov a svätých obrazov. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že jestvuje harmonická jednota slov, gest, priestorov a predmetov, vlastná a typická pre východné bohoslužby. K nej sa treba stále vracať pri projektovaní nových miest kultu. To si, prirodzene, vyžaduje prehĺbenie poznania vlastnej tradície zo strany kléru i stálu formáciu veriacich. Tá musí byť dobre fundovaná a systematická, aby boli schopní naplno chápať bohatstvo znakov, ktoré sú im zverené. Vernosť neobsahuje nečasové zakonzervovanie (anachronistickú fixáciu). Tak to dokazuje aj vývoj posvätného umenia, a to aj na Východe, ale rozvoj v plnom súlade s hlbokým a nemeniteľným významom toho, čo sa slávi v bohoslužbe.

110. Komisia pre posvätné umenie

Jednotlivé cirkvi sui iuris musia nájsť a formovať vlastných odborníkov na tomto poli, a keď je to potrebné, bez váhania utvoriť, kde nie sú, komisie pre posvätné umenie. Ich presne určenou úlohou je overovať, aby projekty nových chrámov alebo kaplniek s príslušným vybavením zodpovedali kritériám a významom vlastnej bohoslužobnej tradície. To sa týka aj reštaurovania starých objektov. Okrem toho bude ich úlohou prešetriť aj situáciu existujúcich posvätných budov, poradiť zlepšenia, alebo navrhnúť eventuálne zásahy.

111. Ustanovenie ústredného Úradu pre posvätné umenie

Pri Kongregácii pre východné cirkvi v spolupráci s Pápežskou komisiou pre zachovanie umeleckého a historického dedičstva Cirkvi sa zriaďuje Úrad pre posvätné umenie. Jeho úlohou bude pomáhať východným katolíckym cirkvám chrániť dedičstvo vlastného posvätného umenia, zaobstarávať návrhy na stavbu nových chrámov a členenie vnútorných priestorov alebo spolupracovať pri reštrukturácii existujúcich objektov. Hierarchovia, ak majú nedostatok vlastných odborníkov, budú sa môcť naň obrátiť, ak plánujú zasiahnuť v niektorej z vymenovaných oblastí.


Index > Texty > Teologické texty > Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov (Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)

(c) grkat.nfo.sk   12.10.1999 by Spyros