Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov

Kódexu kánonov východných cirkví

Kapitola XI. - Pokánie

86. Zmysel pokánia

Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: “Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene “sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22-23).

Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Lebo “všetci zhrešili a chýba im Božia sláva” (Rim 3, 23), ale účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní obsiahnú odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a žijúc Bohu (Rim 6, 11).

87. Duch pokánia preniká celý kresťanský kult

Duch kajúcnosti, ktorý sprevádza celý kresťanský život, sa javí naliehavým v každom prejave kultu. Vyžaduje totiž pravdu (Ž 50, 6) a preto zahrnuje stále vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu. Tento postoj sa nachádza v celom bohoslužobnom okruhu roka a v každej hodine dňa, ale najmä naliehavý je v čase prípravy na sviatky, predovšetkým pred Paschou. Preto všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa, a to aj niekoľkoráz cez deň (Žalm 50), čím sa prosí o odpustenie a dar Svätého Ducha. Kajúcim postojom sú poznačené aj viaceré sviatosti. Krst je nám daný ako “blažené očistenie” od hriechov.71 Vo svätej liturgii obetujeme “duchovnú poklonu za naše hriechy a priestupky ľudu”.72 Pristupujúc na sväté prijímanie dostávame "telo Pána, rozlomené, a jeho krv, vyliatu na opustenie hriechov".73 Pomazanie chorých spôsobuje aj odpustenie hriechov (Jak 5, 15). Sú tu potom časti bohoslužobnej modlitby rozličných východných cirkví, ktorým sa pripisuje osobitná kajúca hodnota a čiastočne, v istom zmysle, aj sila zmierenia. Pokánie v starej tradícii nedosahuje svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, pretože sú aj iné spôsoby (pôsty, almužny, púte atď.), ktorými možno prijať od Boha isté milosti odpustenia, a sú aj miesta (monastiere, skity, pustovne, púšť atď.), na ktorých nevýslovný dar penthosu, teda sĺz nad vlastnými hriechmi, zjavuje možnosť každý deň sa znovu narodiť pre nový život vo Svätom Duchu.

88. Sviatosť pokánia a jej riadne slávenie

S materinskou vľúdnosťou Cirkev ustavične vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Božiu eucharistiu. V tejto sviatosti, ako sa to tvrdí v kán. 718 CCEO, veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa za nový život, “skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú hriechy a prijmú primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie a zmieria sa s Cirkvou”. Takéto vyznanie - individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať - pozn. prekl.) - spojené s rozhrešením jedinečne predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže obsiahnuť odpustenie.74 V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia.75

89. Spoločenská dimenzia pokánia

Individuálne vyznanie je zaradené do kontextu, ktorý je svojou povahou výhradne cirkevný, a teda spoločenský. V prvom rade je to tak preto, že zmierenie s Bohom je aj zmierením s Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich. Podobná prax, aspoň nepriamo sa navrhuje v CCEO, v ktorom sa uvádza, že priamym miestom jej celebrovania je chrám.76 Východnej tradícii teda nezodpovedá zvyk sláviť ju v spovedniciach latinského typu, ale v samom chráme, ba v daktorých tradíciách pred ikonou Krista. Bude úlohou autorít jednotlivých cirkví sui iuris pozorne preštudovať vlastné staré bohoslužobné knihy a nájsť formy, ktoré lepšie vyjadrujú bohatstvo ich tradície na tomto špecifickom poli.

90. Význam a hodnota individuálneho vyznania

V CCEO sa určuje, že absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania okrem výnimočných prípadov vymenovaných v kán. 720 § 2 a určitých podmienok vymenovaných v kán. 721 § 1 CCEO. Táto norma potvrdzuje význam individuálneho vyznania v celom rámci sviatostného pokánia. Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo do nebeského kráľovstva. Preto im dal Svätého Ducha, povediac: Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 23). Spovedník teda musí vedieť, čo môže zviazať a čo rozviazať (Mt 16, 19), a to je chránené sviatostným tajomstvom. Preto aspekt tejto sviatosti, viac individuálny, ktorý patrí k tradícii východných cirkví, má sa zachovať, podporovať, obnoviť, a to najmä tam, kde sa azda dostačujúco nepraktizoval.


Index > Texty > Teologické texty > Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov (Obsah,0,1,2,3,4,5,6,7,8,9,10,11,12,13,14,15,16)

(c) grkat.nfo.sk  12.10.1999 by Spyros