História melchitskej gréckokatolíckej cirkvi

 

        Melchitská cirkev je jedinou patriarchálnou gréckokatolíckou cirkvou. Okrem spoločenstva v katolíckej cirkvi nás s ňou spája aj byzantský obrad, v základných črtách totožný, i keď mnohé veci sa historicky rozdielne vyvinuli. Napriek tomu, história i súčasný život tejto starobylej cirkvi sú u nás málo známe.

        Melchitskému patriarchovi prináleží titul patriarcha Antiochie a celého Východu, pretože práve v antiochijskom spoločenstve má melchitská cirkev svoj najhlavnejší koreň. Keďže však teritoriálne zasahuje aj na územie Svätej zeme, Jordánska a Egypta, kde je tiež veľa gréckokatolíkov, zvyčajne sa mu pridáva aj osobný titul (ad personam) patriarcha Alexandrie a Jeruzalema.

        Melchitská cirkev je jedným z najstarších kresťanských spoločenstiev. Jej pôvod treba hľadať v dvoch veľkých prvokresťanských obciach – v Antiochii a v Damasku. Evanjelium v Antiochii začali ohlasovať kresťania, ktorí ušli z Jeruzalema pred prenasledovaním. Bolo to v období, keď ukameňovali archidiakona Štefana (Sk 8, 1-4). Zrejme v tom istom období sa radostná zvesť dostala aj do Damasku. Tam bol o niečo neskôr pokrstený aj apoštol národov sv. Pavol (Sk 9, 1-24). V Antiochii veriacich prvý raz nazvali kresťanmi (Sk 11, 26) a tu vznikol aj termín katolícky, ktorý okolo r. 108 použil sv. Ignác Bohonosec. Dlhý čas bola Antiochia najvýznamnejšou kresťanskou obcou, odkiaľ sa šírilo evanjelium do Malej Ázie, Grécka, Itálie a inde. Jedným z biskupov Antiochijskej cirkvi bol sv. apoštol Peter, prv než odišiel do Ríma.

        Rast cirkvi v 3. a 4. storočí si vyžiadal jej určité usporiadanie, preto r. 325 na prvom ekumenickom sneme v Nikei boli ustanovené tri patriarcháty: Rím, Alexandria a Antiochia. Na ďalšom koncile v Konštantinopole (r. 381) bol ustanovený Konštantinopolský patriarchát a v r. 451 na koncile v Chalkedóne Jeruzalemský patriarchát. Postavenie týchto cirkví by sme mohli prirovnať k autonómii určitých oblastí v štáte. Patriarchálne cirkvi sú spravované synodou biskupov, na čele ktorej je patriarcha.

        Náboženská sloboda po r. 313 priniesla aj antiochijskej cirkvi veľký rozkvet. Jej liturgia mala veľký vplyv na mnohé cirkevné spoločenstvá v Rímskej ríši. Mesto bolo strediskom slávnej teologickej školy, známej najmä svojím racionalistickým prístupom. Jedným z jej predstaviteľov bol aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý bol istý čas aj antiochijským biskupom. Zároveň sa však začali objavovať vážne bludy, ktoré rozbili cirkev v tejto oblasti. Najprv to bol nestorianizmus, ktorý cirkev odsúdila na Efezskom koncile (r. 431), ten ale vážnejšie neohrozil jednotu cirkvi. Krátko na to sa začala šíriť monofyzitská heréza (tvrdenie, že Kristus má len jednu prirodzenosť, a to božskú). Bola síce odsúdená na Chalkedónskom ekumenickom sneme (r. 451), ale väčšia časť antiochijských kresťanov sa jej napriek tomu pridŕžala. Podobná situácia bola aj v Alexandrijskom patriarcháte; výnimkou bol Jeruzalemský patriarchát, kde sa asi 90% kresťanov držalo pravej viery a monofyzitizmus sa prakticky nepresadil. Treba podotknúť, že východná časť cirkvi bola v tom čase omnoho väčšia ako západná; ťažisko cirkevného života bolo na Východe. Tých, čo odmietli monofyzitizmus a prijali kristologické formulácie Chalkedónu, začali monofyziti v Ázii a Egypte nazývať melchitmi, keďže sa pridŕžali tej istej viery ako cisár. (Koreň m-l-k v semitských jazykoch znamená kráľ, cisár.) Svoju úlohu tu zohrala aj túžba po nezávislosti od Konštantinopolu.

        V 7. storočí sa kresťanská tvár Blízkeho Východu začala meniť. Po vystúpení Mohameda sa začalo formovať nové náboženstvo – islam, ktorý si rýchlo získal veľa prívržencov. Jeho zjednocujúca schopnosť bola silná, a tak sa čoskoro Antiochia, Sväté mesto i Egypt dostali pod vládu mohamedánov. Kresťania boli neraz v ťažkom postavení. Antiochia sa ešte raz stala súčasťou Rímskej ríše. V r. 960 (968?) sa Grékom podarilo znovu vydobyť mesto, ich vláda trvala do r. 1085. V tomto období sa začala aj výrazná byzantinizácia melchitskej liturgie, ktorá sa dovŕšila v 12. - 13. storočí. Teda história pozná nielen latinizáciu východných cirkví, ale aj byzantinizáciu iných východných obradov. Zasiahla melchitov nielen v Antiochijskom, ale aj v Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte.

        Rok 1054 je jedným z najsmutnejších v dejinách cirkvi. Dlhotrvajúce rozpory medzi Konštantinopolom a Rímom vyústili do otvorenej schizmy a vzájomnej exkomunikácie. Situácia na Blízkom Východe však bola iná, keďže tu kresťana žili v islamskom prostredí, a preto si jasnejšie uvedomovali potrebu jednoty. Nepretrhli svoje puto ani s Konštantinopolom ani s Rímom. Táto náklonnosť k Rímu však nevydržala ani päťdesiat rokov. Príčinou boli križiacke výpravy. Pôvodná myšlienka križiackych výprav bola pomôcť kresťanom na Východe, najmä ohrozenej Rímskej ríši (= Byzancii; termín Byzantská ríša, Byzancia je novotvar z 19. storočia). Mnohí však išli do týchto ťažení so sebeckými koristníckymi cieľmi a túžbou po moci; väčšina vojakov pochádzala zo sociálne či morálne najnižších vrstiev. Žiaľ, musíme priznať, že križiaci sa k miestnym kresťanom správali horšie ako dovtedy Turci. Antiochijský patriarcha Ján musel nedlho po dobytí mesta ujsť do exilu do Konštantinopolu. O rok neskôr, po dobytí a vyrabovaní Jeruzalema, ho nasledoval aj tamojší patriarcha Simeon. Na ich miesto si križiaci dosadili latinských biskupov. Križiacke panstvo na Blízkom Východe netrvalo dlho, koncom 12. storočia začali seldžuckí Turci znovu dobíjať sväté miesta. Sultáni potom povolili patriarchom návrat do ich sídel.

        V polovici 13. storočia nastupuje vláda Mamelukov, ktorá pre miestnych kresťanov znamenala najkrvavejšie obdobie ich histórie. Skoro tri storočia boli plné perzekúcií a hromadného vyvražďovania kresťanov. V tomto období poklesol počet kresťanov, niektoré oblasti boli po masakrách prakticky vyľudnené, iné zislamizované. Ťažko odhadnúť počet mučeníkov a vyznavačov. V 14. storočí bolo sídlo patriarchátu prenesené do Damasku, keďže Antiochia upadla a zostalo z nej len malé mestečko. Zmiernenie pomerov nastalo až začlenením do Otomanskej ríše (1516-1918). Sultán sa snažil o centralizáciu všetkej moci v štáte do Konštantinopolu, ktorý premenoval na Istanbul. Od r. 1534 musel voľbu nového antiochijského patriarchu potvrdiť konštantinopolský patriarcha, ba často aj samotný výsledok voľby závisel od jeho rozhodnutia. V Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte sa významnejšie cirkevné úrady dostávali do rúk Grékom, Antiochia si udržala aspoň určitú cirkevnú nezávislosť.

Gréckokatolícka katedrála v Jeruzaleme

        V 17. storočí začali na Blízkom Východe jezuiti i ďalšie rehole vyvíjať aktivity, ktoré viedli k únii s Rímskou cirkvou. Melchiti po jednote vždy túžili a dodnes sú na čele ekumenických aktivít. Táto túžba rástla, no určitou prekážkou boli Turci i konštantinopolská cirkev. 5. augusta 1724 zomrel patriarcha Atanáz III. Deblas, ktorý za svojho nástupcu označil istého cyperského mnícha Silvestra; 27. septembra ho konštantinopolský patriarcha vysvätil a uviedol do úradu. Ale traja prokatolícky orientovaní biskupi týždeň predtým - 20. septembra - zvolili a ustanovili iného patriarchu, ktorý prijal meno Cyril VI. Až po piatich rokoch ho pápež Benedikt XIII. uznal za patriarchu a až v roku 1744 mu poslal palium na znak cirkevného spoločenstva. Turecká moc uznávala za patriarchu Silvestra a snažila sa vzniknutú nejednotu buď potlačiť alebo z nej finančne a mocensky ťažila. Sídlo gréckokatolíckeho patriarchu preto ihneď presunuli do Libanonu, do monastiera svätého Spasiteľa neďaleko starobylého mesta Sidon. Kým nekatolícka vetva bola pod vplyvom Konštantinopolu a Turkov, arabské obyvateľstvo s protitureckou náladou sa hlásilo ku katolíckej vetve. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo gréckokatolícka cirkev prežila najmä v horách, kde bola kontrola štátom minimálna. Mnohí gréckokatolíci sa začali sťahovať do Palestíny a ešte viac do Egypta, najmä potom, čo sa Egypt začiatkom 19. storočia vzbúril proti tureckej nadvláde. Až v roku 1848 otomanská vláda legalizovala existenciu melchitskej gréckokatolíckej cirkvi a sídlo patriarchu sa mohlo vrátiť do Damasku.

        Tu by sme sa ešte raz mali zastaviť pri termíne melchiti. Kým do polovice 18. storočia sa používa na označenie všetkých kresťanov v Antiochijskom, Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte, ktorí uznávali Chalkedónsky snem (teda boli pravoverní, ortodoxní), v neskoršom období sa už používa len na označenie katolíkov byzantsko-melchitského obradu. Dnes teda, keď hovoríme o melchitskej cirkvi, myslíme na gréckokatolíkov na Blízkom Východe, ak hovoríme o melchitoch v 10. storočí, myslíme na všetkých kresťanov na Blízkom Východe a v Egypte, ktorí prijali Chalkedón a neskôr aj byzantský obrad.

        V 19. storočí dobrotivý Boh obdaril melchitskú cirkev dvoma veľkými osobnosťami na patriarchálnom stolci. Maximos III. Mazlum (patr. 1833-1855) sa zaslúžil o to, že sultán legalizoval melchitskú cirkev a priznal jej svetskú i cirkevnú nezávislosť. Vďaka jeho úsiliu sa dovŕšili práce na vytvorení partikulárneho kanonického práva. Rozvinul pastoračnú starostlivosť o melchitov, ktorí ušli do Egypta a Svätej zeme, a ustanovil im prvých biskupov.

        V roku 1864 bol na Antiochijský apoštolský stolec uvedený Gregor II. Jussef Sajur, snáď najväčšia osobnosť v dejinách melchitskej cirkvi. Za 33 rokov vynaložil veľa úsilia o znovuzjednotenie cirkvi. Uvedomoval si, že je nevyhnutné zachovávať a očistiť obrady a tradície východných cirkví, čo podnietilo aj jeho vystúpenie na I. vatikánskom sneme v diskusii s rímskym pápežom Piom IX. Vo svojom vystúpení obhajoval práva východných patriarchov a dožadoval sa rešpektovania starobylých kánonov v ich prospech v oblasti cirkevnej jurisdikcie, tak ako to bolo v prvom tisícročí. Zriadil patriarchálne kolégiá v Bejrúte a Damasku, obnovil seminár v Ain-Traz, no najmä zriadil seminár sv. Anny v Jeruzaleme (r. 1882), ktorý bol až do r. 1967 hlavným seminárom a dôležitým duchovným strediskom melchitskej cirkvi. To bolo dôležité aj v súvislosti s protestantizmom, ktorý začal prenikať do týchto oblastí. Myšlienky patriarchu Gregora II. Jussefa ovplyvnili aj encykliku Orientalium dignitas, v ktorej pápež Lev XIII. vyhlásil všetky obrady za rovnako dobré a úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej kánonickej disciplíne. Tým zavrhol tézu o prednosti latinského obradu, ktorou sa vo svojej namyslenosti riadili aj mnohí latinskí misionári na Blízkom Východe. Táto téza spôsobila v 18. a 19. storočí melchitskej cirkvi veľkú škodu v podobe latinizácie liturgie, teológie a spirituality. Neraz dokonca veriaci opúšťali svoju cirkev, vzdávali sa vlastných tradícií a prechádzali do západného obradu.

        Veľmi významným a aktívnym účastníkom II. vatikánskeho koncilu bol patriarcha Maximos IV. Saigh (patr. 1947-1967), ktorý na koncile reprezentoval nielen svoju cirkev, ale často hovoril aj v záujme “neprítomného brata” - pravoslávnej cirkvi. Apeloval na väčšiu otvorenosť a akceptovanie tradícií východných cirkví, najmä v oblasti ekleziológie. Boli to teológovia melchitskej cirkvi, ktorí výrazne ovplyvnili najmä dekréty o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum). Tu sa žiada ešte spomenúť meno arcibiskupa Eliasa Zoghbyho, ktorý až dodnes stojí na čele ekumenických aktivít melchitských gréckokatolíkov.

        22. novembra 1967 bol na antiochijský apoštolský stolec ustanovený Maximos V. Hakim. Narodil sa v roku 1908 v Egypte, teológiu vyštudoval v Jeruzaleme, kde bol aj r. 1930 vysvätený na kňaza. Jeho svätiteľom bol neskorší patriarcha Maximos IV. (vtedy ešte arcibiskup mesta Týrus). Úspešne viedol patriarchálne kolégium v Káhire a založil významnú teologickú revue Le Lien (Puto). V roku 1943 bol vysvätený na arcibiskupa Akry, Haify, Nazareta a celej Galiley.

        V r. 1948 bol vyhlásený nezávislý židovský štát Izrael, čo malo za následok viac ako rok trvajúci vojnový konflikt s okolitými arabskými štátmi. Z územia Palestíny v tom čase utieklo viac ako milión Arabov, najmä do Libanonu. Maximos V., vtedy ešte arcibiskup, bol jedným z prvých, ktorí zorganizovali humanitárnu pomoc pre utečencov. Pomoc sa preukazovala všetkým bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Druhé bolestivé krviprelievanie v roku 1967 (tzv. Šesťdňová vojna) vyhnalo z domovov ďalších asi 600 tisíc palestínskych Arabov, tak kresťanov ako moslimov. Ich útočiskom sa čoraz častejšie stávali nielen okolité arabské štáty, ale aj Južná a Severná Amerika, Austrália a západná Európa. Okrem toho kresťania v silne islamských krajinách často nenachádzali slobodu pre prežívanie svojej viery, čo ešte umocnilo ich migráciu. A tak paradoxne žije dnes v diaspore viac melchitských gréckokatolíkov ako na Blízkom Východe, najviac ich je Brazílii (podľa niektorých štatistík až milión), v USA, Argentíne, Venezuele, Austrálii a Kanade. Práve patriarcha Maximos V. kládol veľký dôraz na pastoráciu veriacich v diaspore, zriadil pre nich viacero biskupstiev po celom svete. Na Blízkom Východe žije cez šesťstotisíc gréckokatolíkov, väčšina z nich v Libanone; je to druhé najväčšie katolícke spoločenstvo v tejto oblasti (po maronitoch). Vo Svätej zemi je to dokonca najsilnejšia kresťanská komunita, no nedoriešená územná a politická otázka Palestínskeho štátu a pokračujúce nepokoje často vedú k tomu, že kresťania krajinu opúšťajú.

        V roku 1995 rozbehli gréckokatolíci v antiochijskom patriarcháte veľkú ekumenickú iniciatívu na znovuzjednotenie s gréckopravoslávnym patriarchátom. Pravoslávni na túto iniciatívu zareagovali pozitívne a dnes sú tieto dve cirkvi nepochybne na čele podobných snažení. Obnovenie jednoty si stanovil za jednu z osobných priorít aj patriarcha Gregor III. Laham, ktorý bol zvolený a ustanovený 29. novembra minulého roku. Na Antiochijský apoštolský stolec nastúpil po Maximovi V. Hakimovi, ktorý vykonával túto službu plných 33 rokov. Vtedy 92-ročný Maximos bol od februára 2000 vážne chorý, preto 17. októbra 2000 rezignoval na svoj úrad. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi prijala jeho rezignáciu na zvláštnom zasadaní dňa 22. novembra a dátum voľby nového patriarchu stanovila na 27. novembra.

        Na volebnej synode v Rabweh (Libanon) sa zišlo 29 melchitských biskupov, dvanásti z Libanonu, siedmi zo Sýrie, traja zo Svätej zeme, dvaja z Kanady a po jednom z Egypta, Brazílie, Venezuely a Spojených štátov. Z tohto počtu sú až siedmi emeritnými biskupmi (t. j. mimo činnej služby), avšak aj oni majú plné právo voliť a byť volení bez ohľadu na vek (na rozdiel od napr. kardinálskeho kolégia). Táto starobylá právna klauzula je dokladom veľkej úcty a vážnosti východných cirkví voči múdrosti vysokého veku. Štyria biskupi sa voľby nemohli zúčastniť.

        Otcovia synody zvolili 29. novembra 2000 (po dvoch dňoch) za patriarchu jeruzalemského arcibiskupa Luftiho Lahama, ktorý si podľa dávnej tradície vybral nové meno Gregorios (Gregor) III. Slávnostné uvedenie do úradu sa uskutočnilo hneď v ten istý deň. Od tohto dňa nosí Gregor III. Laham titul patriarcha Antiochie a celého Východu. Otcovia synody o voľbe ihneď informovali rímskeho pápeža Jána Pavla II. a ostatných katolíckych patriarchov. Ten 5. decembra potvrdil cirkevné spoločenstvo medzi obidvoma cirkvami v liste adresovanom novému patriarchovi. Prax potvrdenia cirkevného spoločenstva po ustanovení nového patriarchu, ktorá pochádza ešte z prvých storočí, znovu zaviedol nový Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990. Gregor III. je jedným z prvých patriarchov, ktorí takýmto spôsobom deklarovali svoju katolicitu (predtým bolo zvykom, že rímsky pápež poslal novozvolenému palium). Meno Gregor, čo v gréčtine znamená bdelý, bdejúci, si novozvolený patriarcha vybral podľa svojho veľkého predchodcu Gregora II. Jussefa (1864 - 1897).

 

Krátky životopis patriarchu Gregora III. Lahama

        Narodil sa v roku 1933 v dedinke Daraja neďaleko Damasku, hlavného mesta Sýrie. Daraja je podľa tradície miestom, kde sa svätému Pavlovi zjavil Kristus a povolal ho do apoštolskej služby (Sk 9, 1-9). Pri krste dostal meno Lufti. V roku 1943 vstúpil do malého seminára pri monastieri svätého Spasiteľa v Saide (v južnom Libanone). V roku 1949 zložil prvé sľuby a v roku 1954 večné sľuby v tomto monastieri, ktorého život sa riadi regulou sv. Bazila Veľkého. Po absolvovaní filozofických a teologických štúdií v seminári svätého Spasiteľa ho predstavení r. 1956 poslali do Ríma, aby pokračoval v štúdiách na Pápežskom východnom inštitúte, kde r. 1961 získal doktorát z východnej teológie. Medzitým bol vysvätený na kňaza 15. februára 1959 v monastieri Grottaferrata pri Ríme, kde žijú mnísi byzantského bradu.

Melchitský gréckokatolícky patriarcha Gregor III.

        Po návrate do Libanonu zastával funkciu rektora vo veľkom seminári sv. Spasiteľa, kde prednášal teológiu a liturgiku, okrem toho prednášal aj na Univerzite Svätého Ducha v Kasliku (neďaleko Bejrútu). V roku 1962 založil ekumenickú revue Al-Wahadat (Jednota vo viere), prvý ekumenický časopis v arabčine. Synoda melchitskej gréckokatolíckej cirkvi ho vymenovala za tajomníka ekumenickej komisie i liturgickej komisie patriarchátu. Vďaka jeho úsiliu sa v r. 1972 v Bejrúte konal spoločný liturgický kongres gréckokatolíckej a gréckopravoslávnej cirkvi. Bol členom Asociácie teologických inštitútov na Blízkom Východe, mnoho cestoval a prednášal na rôznych konferenciách po celom svete.

        Významné sú tiež jeho sociálne aktivity v Sýrii, Libanone, i Svätej zemi. V roku 1966 sa podieľal na zriadení “Domu Prozreteľnosti” v Salkijeh v Libanone. Toto polyfunkčné centrum zahŕňa sirotinec pre sto chlapcov, technickú školu a stredisko, ktoré usmerňuje mládež pri aktivitách vo farnostiach a v sociálnej sfére. V roku 1971 pripravil projekt Centra pre náboženské vzdelávanie dospelých. Pán požehnal aj túto aktivitu o. Luftiho - viac ako 20 frekventantov centra sa rozhodlo pre kňazskú službu.

        Potom, čo v roku 1974 uväznila izraelská polícia arcibiskupa Hilariona Capucciho, bol poslaný do Jeruzalema ako patriarchálny vikár. Postaral sa o rekonštrukciu budovy patriarchátu a pútnického hotela, katedrálu vzkriesenia dal vymaľovať freskami. Tu zriadil aj centrum a knižnicu pre štúdium východných cirkví. V roku 1977 založil nadáciu na podporu chudobných študentov. 9. septembra 1981 ho svätá synoda zvolila za arcibiskupa a 27. novembra prijal chirotóniu z rúk patriarchu Maxima V. a ďalších dvoch arcibiskupov. V tom istom roku zorganizoval projekt na výstavbu bytov pre chudobné rodiny. Založil niekoľko cirkevných škôl a zdravotných stredísk.

        V roku 1986 bol určený za predsedu patriarchálnej liturgickej komisie. Pod jeho vedením vyšli v arabčine 4 zväzky antologiona (časoslov + zborník) a liturgikon. Z jeho ďalšej publikačnej činnosti treba spomenúť Úvod do duchovného života v byzantskom obrade, Melchitská gréckokatolícka cirkev na II. vatikánskom koncile, Úvod do bohoslužieb a ich symbolov vo východnej cirkvi a homiletickú zbierku Hlas pastiera. Jeho horlivosť sa prejavila naposledy tým, že v júni jubilejného roku 2000 pozval na stretnutie do Jeruzalema všetkých gréckokatolíckych arcibiskupov z celého sveta, aby sa spoločne zaoberali problémami svojich cirkví.

        Patriarcha Gregor III. Laham nie je neznámy ani slovenským gréckokatolíkom, mnohí sa s ním stretli počas svojho putovania po Svätej zemi. Stretnutia s našimi pútnikmi boli vždy veľmi srdečné.

 

Prosba o modlitbu

        Cesta, ktorou Pán viedol v histórii melchitskú cirkev, nebola veru ľahká. Tento strmý a kľukatý chodníček je lemovaný hrobmi premnohých mučeníkov a vyznavačov. Jej poslanie bolo a je prorocké - hlásať a uskutočňovať jednotu východných a západných kresťanov, byť svedectvom pokoja, lásky a odpustenia na miestach, kde zbrane neutíchajú, sprítomňovať Krista na miestach, kde kresťania tvoria často úplnú menšinu. Prežila obdobie silnej latinizácie, a tak si vie možno lepšie vážiť svoju vlastnú identitu. Prežila viacero rozdelení, a preto silnejšie chápe potrebu jednoty. V mnohom nám môže byť vzorom a zároveň výzvou zamyslieť sa nad sebou, či naše spory nie sú malicherné a bezvýznamné. Môže nás naučiť vážiť si podmienky, v ktorých naša cirkev existuje. A zároveň nás môže povzbudiť k modlitbe za bratov - gréckokatolíkov, ktorí žijú v neporovnateľne ťažších podmienkach.

Andrej Škoviera

 

Súvisiace:  Obnovenie jednoty v Antiochijskom patriarcháte - komuniké melchitskej gréckokatolíckej synody (1996)

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > História > História melchitskej gréckokatolíckej cirkvi

(c) grkat.nfo.sk  08.04.2002  andreios