Podávanie Eucharistie malým deťom

SVEDECTVÁ

 

 

Chcela by som vydať svedectvo, ako vnímame v našej mladej rodine podávanie Eucharistie malým deťom od narodenia. Svoje obrátenie som prežila na strednej škole a môj manžel na vysokej škole, kde sme sa aj dali dokopy. Keďže sme sa zobrali a plánovali založiť si rodinu, veľmi nás potešilo, že v našej východnej cirkvi je takáto tradícia, že deti prijímajú Krista už od narodenia. (Vnímali sme to už počas vysokoškolského štúdia, túto prax, nielen na západe, ale aj na východnom Slovensku v obidvoch teraz už eparchiách).

Keď sa nám narodilo bábo, tak po dohode s kňazom začalo pristupovať k Eucharistii od krstu. Veľmi sme sa z toho tešili, že do srdca nášho prvorodeného dieťaťa vstupuje Boh a neviditeľným spôsobom ho premieňa. Vnímame to ako obrovskú Božiu milosť a veľké požehnanie. Možno sa niekto ohŕňa, že dieťa to nemôže vnímať, ale poviem zo skúsenosti, že akokoľvek bolo „zlé“ či plakalo alebo jašilo sa…, keď prišlo k tomu, že prijme Ježiška, vždy sa utíšilo a s pokojom prijalo Krista – tak môžem povedať, že to nevnímalo? Nie, lebo toto malé dieťa vníma Božie veci a možno niekedy viac ako my dospelí. Nechajte maličkých prísť ku mne, ÁNO, veď čo viac im môžeme dať, čo viac im ako rodičia môžeme dať, ako viesť ich ku Kristovi a nechať ho, aby v nich konal, aby ich srdce bolo stále viac a viac naplnené Kristom.

Ešte jednu vec sme si všimli, že tieto prijímajúce deti, nezostávajú doma, lebo sú malé a nevydržia, resp. slušne sa nesprávajú…, ale naopak prinášajú svojich rodičov do chrámu, svoje matky a otcov. Písala som v minulom čase preto, lebo nateraz v Prešovskej eparchii to nie je dovolené – pre mňa laika z nevysvetliteľných dôvodov, nakoľko aj v prešovskej katedrále sa podávala Eucharistia malým deťom, veď je to na mnohých fotkách… Je nám ťažko, ale snažíme sa to brať ako skúšku viery, že Boh si aj toto použije na dobré. A tak sa to aj snažíme vysvetliť nášmu dieťaťu, nakoľko je momentálne do neznámeho času odlúčené od prijímania Eucharistie, čo znáša svojím spôsobom (niekedy s plačom, niekedy so smútkom v očiach, niekedy so slovami: nedostalo som Ježiša). Možno je toto svedectvo len výkrik do prázdna a možno slová obyčajných matiek a otcov nájdu počúvajúce srdce našich otcov a každé prečo, na čo, za čo, ale, veď, ako… a iné poriešime za tieto deti, nech to stojí, čo to stojí. Raz som sa modlila so svojím dieťaťom a pýtala som sa, za čo sa chceš modliť? Pritúlilo sa ku mne a povedalo: Prosím papať Ježiša!!!! Mne viac netreba nič povedať…

obyčajná mamina Terka

Kliknite pre väčší obrázok.

--------------------------------- + ---------------------------------

 

Chcela by som sa aj podeliť so zážitkom. Jedno z mojich vnúčeniec bolo u nás na prázdninách. Každý večer sme chodili do cerkvi. Vnúčatko bolo zvyknuté prijímať sv. Eucharistiu. Ako babka mám stále vo vrecku cukrík, o ktorom viem, že ho moje vnúča neodmietne za žiadnych okolnosti.

V pondelok bol jeden kňaz a bez problémom mu dal sv. Eucharistiu. V utorok slúžil druhý a ten zase nedal – len krížik. Chlapček sa smutne pozrel, zosmutnel a myslela som si, že sa to skončilo. Došli sme do lavice a môj vnúčik spustil taký plač, až som sa zahanbila. Strčila som do jeho rúčky cukrík, veď ten zaberal pri SOS akciách a nikdy ma to nesklamalo. Vrátil mi ho naspäť so slovami plaču: ja nechcem cukrík, ja chcem Ježiška.

Vek toho dieťaťa bol 3 roky. Čo dodať ešte… tých príbehov mám veľa…

Alžbeta

Kliknite pre väčší obrázok.

--------------------------------- + ---------------------------------

 

Pridávam jedno svedectvo mojich detí, aj keď ich je veľa. Píšem teda to posledné.

Naše dievčatá už majú 4,5 a 3,5 roka a od narodenia prijímajú Telo a Krv Pána. Máme to šťastie, že máme stále kňaza, ktorý nám Eucharistiu bez problémov podá. Ale ako som už spomínala, dievčatá sú už vo veku, keď sa snažím, aby boli cez svätú liturgiu sústredené, aby sa zúčastňovali spevu (nakoľko nemajú problém odspievať celú liturgiu), jednoducho, aby sa už „nehrali“ počas liturgie. Len občas sa nám stane, že nejaká milá babka nám z lásky podaruje nejakú sladkosť. A najhoršie je to, že je to pred svätou liturgiou.

Takto to bolo naposledy. Obe dostali cukrík. Pekne si ho uložili do vrecka kabátika, ale ten stále „dráždil“ staršiu dcérku, že je vo vrecku. Staršia dcérka býva viac neposedná, a tak začala do mňa dobiedzať, aby som jej dovolila cukrík zjesť. Povedala som jej, že nemôže, lebo by potom nemohla ísť na Ježiška. Ale ona stále len chcela a chcela. Trvalo to dosť dlho. Začala fňukať… Už keď sa plač začal stupňovať, tak som jej povedala: „Ak teda chceš, môžeš zjesť cukrík, ale potom už nesmieš ísť na Ježiška!“ Dcérka sa zachmúrila, odložila cukrík do vrecka a viac sa neozvala. Aj keď bola zjavne smutná, že nevyhrala, cukrík vydržal vo vrecku až do Eucharistie a potom ho dcérka spapala. Záver: Ja som jej dala na výber. Sama sa teda rozhodla, čomu dala prednosť. Takýchto prípadov máme viac… ale to by bolo na dlhé písanie.

Dúfam a modlím sa, aby čoskoro mohli aj tie najmenšie deti prijímať do svojho srdiečka Telo a Krv Pána Ježiša Krista. Veď oni sú tie najnevinnejšie stvorenia, tak prečo im brániť prijať do srdiečka Toho, ktorý im život dal – dáva… 

maminka Anna

Kliknite pre väčší obrázok.

--------------------------------- + ---------------------------------

Mám 29 rokov, manžel má 34 a sme 7 rokov zosobášení. Máme dvoch synov (starší má skoro 6 rokov a mladší 2,5) a v júli čakáme tretie bábo. K Eucharistii pristupujú obidve naše deti od krstu.

Čo sa týka pochopenia – podľa mňa aj malé dieťa pochopí to, čo mu rodič chce vysvetliť, len treba použiť jeho slovník a prispôsobiť sa jeho schopnosti myslenia. Dieťa ťažko pochopí (aspoň naše obe a hlavne keď sú to takí strašne zvedaví chalani ako naši), že Ježiš sa premenil na víno a chlieb. Oni tam stále vidia ten chlieb a víno a nevidia tam Pána Ježiša a mala som pocit, že mi to neveria. Ale keď som im povedala, že on sa tam schoval – to dokázali pochopiť. Skratka je tam, v chlebe a víne, ale nevidia ho, lebo je tam schovaný. To brali ako fakt. Takže toto sa mi osvedčilo.

Pamätám sa, že som raz staršieho syna nezobrala na Eucharistiu, lebo strašne vyrušoval, vrieskal, behal, hádzal sa o zem a musela som s nim párkrát ísť von z chrámu a, poviem pravdu, dala som mu na zadok. Vtedy som ho nezobrala. Povedala som mu, že to bolo škaredé, ako sa správal a že ho teraz nemôžem zobrať, lebo Ježiško môže prísť iba do čistého srdiečka, lebo on nechce bývať v špinavom srdiečku a že on si ho teraz veľmi zašpinil. Bol z toho veľmi smutný. Doma sme potom poprosili Ježiška o odpustenie a poprosili sme ho, aby nám vyčistil srdiečko. Keď to urobil, tak som mu povedala, že už vidím, že ho má krásne čisté a Ježiško sa už určite do jeho srdiečka teší. Tak sa tešil aj on.

S mladším synom som takú skúsenosť nemala, lebo aj keď doma hrozne vyvádza, je plný energie a niekedy nevieme, čo s ním, v chráme je strašne dobrý – sedí, pozerá, číta si knižky...

Inak, ešte na margo správania detí v chráme: snažila som sa naše deti od začiatku nosiť do chrámu aspoň dvakrát do týždňa mimo nedele. Väčšinou nám to vychádza tak, že raz ideme do gréckokatolíckeho, raz do rímskokatolíckeho a v nedeľu takmer stále do gréckokatolíckeho chrámu.

Naše deti cez liturgiu sú – to sa nechcem chváliť – ale disciplinované, vedia kedy sa majú postaviť, kľaknúť, čítajú si detské náboženské knižky, ten starší miništruje – skrátka nemám absolútne stres ísť s nimi v hocakom kostole do prvej lavice, aby niečo videli, lebo viem, že tam vydržia a nebudú vyrušovať. Pripisujem to práve tomu, že chodíme viackrát do týždňa do chrámu, a tak keď boli neposlušní, protivní, vyrušovali atď., tak som ich zobrala von, sme si to vysvetlili, prípadne som s menším zostala vzadu a povedala som mu, že nemôže ísť dopredu, lebo bol protiva a vyrušoval ostatných, čo sa chceli modliť a že to sa nemôže. Môj starší syn dokonca do 2 rokov chodil na liturgiu každý deň, lebo ja som študovala a cez deň sa o neho starala moja mama, ktorá ho vždy zobrala so sebou. A tak postupne pochopili, že vonku sa behá, môžu kričať, naháňať sa a blázniť sa, ale to isté sa v chráme robiť nemôže.

Samozrejme, mali sme aj problémy – mladší syn nevedel dlho pochopiť, že u rímskokatolíkov sa prijímanie deťom nedáva a strašne plakal, že mu dali iba krížik. Došla som s ním ku kňazovi v rade – držala som ho na rukách – a on otváral ústa a keď mu kňaz dal krížik, tak sa strašne rozplakal a kričal: „On mi nedaaaaal.“ Takže sú aj úsmevné skúsenosti. Teraz to už ale úplne chápe a v rímskokatolíckych kostoloch sa postaví s ostatnými deťmi na krížik a vôbec ho ani len nenapadne, že by mal dostať prijímanie.

Našim rímskokatolíckym priateľom, s ktorými sme s manželom kedysi chodili na stretká a teraz máme opäť rodinné stretká, a rímskokatolíckej časti našej rodiny to vysvetľujeme jednoducho – tradíciou východného obradu. Boli samozrejme spočiatku prekvapení, ale mám pocit, že nám tak trochu aj závidia (v dobrom), že naše deti môžu prijímať, zatiaľ čo ich nie. Vôbec sa nad tým ale nepohoršovali, alebo nepozastavovali – skôr som mala vždy pocit, že ich to zaujíma a že aj keď je to pre nich „exotické“, že sa im to páči a berú to ako fakt, že u nás to tak je. Neriešia to ďalej.

Predtým som sa tým ani ja veľmi nezaoberala a aj pre nás to bolo spočiatku nezvyklé, keď sa prijímanie detí zaviedlo v našej farnosti. Ale je to krásna tradícia. Najviac mi to ako prvý osvetlil kamarát v nejakej internetovej diskusii – alebo mailom – už neviem. A naposledy mal veľmi dobrú prednášku na tuto tému o. Rasťo – náš farár v rámci rodinnej nedele v našej farnosti. To nás oboch s manželom veľmi oslovilo, lebo som počula fakty, ktoré som predtým nepočula, alebo mi unikli, alebo ich skratka o. Rasťo dobre zdôraznil. Napríklad nás oboch zaujalo, že k Eucharistii spolu s krstom a birmovkou (naraz) bolo zvykom pristupovať predtým v celej cirkvi a celý vývoj odvtedy až doteraz nám predniesol a objasnil.

Ak je niekto taký čistý, ako to pokrstené bábätko, tak si myslím, že ak má možnosť prijímať Krista, tak by mu to malo byt umožnené. Čo viac môžu deti dostať, ako že je Ježiš v ich vnútri osobne prítomný?

Viera

Kliknite pre väčší obrázok.

 

 

Napíšte svoje svedectvo, ako prijímanie Kristovho tela a krvi vplýva na deti, ako to deti a aj rodičia vnímajú a prežívajú, aké duchovné ovocie vidíte...
Pošlite ich e-mailom na andreios@nfo.sk. Prosím, píšte s diakritikou! (Najlepšie je poslať to ako prílohu vo worde/openoffice/…).

 

 

Podávanie Eucharistie malým deťom - úvodná tematická stránka

1. časť: Prijímanie Eucharistie malými deťmi (teologická reflexia)

2. časť: Cirkevné dokumenty o podávaní Eucharistie deťom

Diskusia na tému Eucharistia novorodencom a deťom

Externé odkazy:

Vladyka Cyril Vasiľ: Eucharistické prijímanie deťom - Gréckokatolícky magazín (111) - videokatechéza

Prijímanie Eucharistie u detí - katechéza vladyku Cyrila Vasiľa, SJ, ako vyjadrenie oficiálneho stanoviska Bratislavskej eparchie

C. Vasiľ, SJ: Eucharistické prijímanie detí predtým ako začnú užívať rozum (štúdia v Theologose)

Katechézy košického vladyku Milana: prvá katechéza - druhá katechéza - tretia katechéza - štvrtá katechéza

Pastiersky list košického vladyku Milana

Pastiersky list prešovského metropolitu arcibiskupa vl. Jána

Vyhlásenie vladyku Petra ohľadom praxe prijímania Eucharistie deťmi

Samuel Jackanič, SJ: Obnova eucharistického prijímania detí

Diskusia na Zoe.sk

Youtube kanál Eucharistia deťom

Facebook Eucharistia deťom

 

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Podávanie Eucharistie malým deťom – svedectvá

(c) www.grkat.nfo.sk   24.03.2010   andreios