Kristovým Cirkvám všade
Encyklika Konštantínopolského patriarchátu, 1920

 

Milujte sa navzájom v úprimnosti srdca.(1 Pt 1, 22)

        Naša vlastná Cirkev sa drží toho, že zblíženie medzi rôznymi kresťanskými cirkvami a spoločenstvo medzi nimi nie sú vylúčené náukovými odlišnosťami, ktoré ich rozdeľujú. Podľa nášho názoru takéto zblíženie je vysoko želateľné a potrebné. Bolo by mnohorako užitočné pre skutočný záujem každej partikulárnej cirkvi i celého tela kresťanov a tiež pre prípravu a vzostup tej požehnanej jednoty, ktorá bude zavŕšená v budúcnosti v súlade s Božou vôľou. Preto usudzujeme, že terajší čas je najpriaznivejší pre nastolenie tejto dôležitej otázky a jej spoločné skúmanie.

        Hoci by v tomto prípade kvôli prastarým predsudkom, zvyklostiam a nárokom mohli nastať alebo narásť ťažkosti, ktoré tak často ohrozovali úsilia o znovuzjednotenie v minulosti, predsa z nášho pohľadu, nakoľko sa v tomto počiatočnom štádiu zaoberáme len kontaktmi a zblížením, tieto ťažkosti sú menej dôležité. Ak je dobrá vôľa a dobrý úmysel, ony nemôžu a nesmú tvoriť nepremožiteľnú a neprekonateľnú prekážku.

        Z toho dôvodu, keďže považujeme takéto úsilie zároveň za možné aj časovo vhodné, najmä vzhľadom na nádejné ustanovenie Ligy národov, odvažujeme sa nižšie v krátkosti vyjadriť naše myšlienky a náš názor týkajúci sa toho, ako chápeme toto zbližovanie a kontakt a akým spôsobom ho považujeme za uskutočniteľné; s vážnosťou žiadame a pozývame na posúdenie a vyjadrenie ostatné sesterské cirkvi na Východe, úctyhodné cirkvi na Západe a všade na svete.

        Veríme, že nasledujúce dve pravidlá budú veľmi prospešné zblíženiu, ktoré je tak želateľné a ktoré bude tak užitočné, a veríme, že obe budú zároveň úspešné a plodné:

        Na prvom mieste považujeme za potrebné a nevyhnutné odstránenie a zrušenie každej vzájomnej nedôvery a horkosti medzi rôznymi cirkvami, ktoré vyrastajú z tendencie niektorých z nich lákať a preťahovať k sebe príslušníkov iných vyznaní. Nikomu totiž nie je neznáme, čo sa dnes nanešťastie deje na mnohých miestach a narúša vnútorný pokoj cirkví, najmä na Východe. Touto tendenciou niektorých preťahovať a lákať nasledovateľov iných kresťanských vyznaní spôsobujú iní kresťania tak veľa ťažkostí a utrpenia a vzbudzuje sa veľká nenávisť a veľké nepriateľstvo, pritom s tak bezvýznamnými výsledkami.

        Na druhom mieste, po tomto základnom znovunastolení úprimnosti a dôvery medzi cirkvami, usudzujeme, že predovšetkým láska musí byť znovu roznietená a posilnená medzi cirkvami, aby sa už viac nepovažovali navzájom za neznámych a cudzincov, ale za príbuzných, za účastných na Kristovej domácnosti a „spoludedičov, členov (údy) toho istého tela a účastníkov na Božom zasľúbení v Kristovi” (Ef 3,6).

        Pretože ak sú jednotlivé cirkvi inšpirované láskou a kladú ju pred všetko ostatné vo svojich súdoch o ostatných a vo svojich vzťahoch k nim, namiesto zvyšovania a rozširovania existujúcich rozkolov budú uschopnené ich zmierniť a zmenšiť. Utužením pravého bratského záujmu o stav, zdar a stálosť (stabilitu) iných cirkví, pohotovosťou zaujímať sa o to, čo sa deje v týchto cirkvách, a získať lepšie znalosti o nich, ako aj ochotou poskytnúť si vzájomnú podporu a pomoc sa dosiahne veľa dobrého na slávu a úžitok ako ich samotných, tak kresťanského celku (tela). Podľa nášho názoru takéto priateľstvo a vľúdne naladenie sa voči sebe navzájom sa môžu ukázať a prejaviť čiastočne nasledujúcimi cestami:

  1. Prijatím jednotného kalendára na slávenie veľkých kresťanských sviatkov v rovnakom čase všetkými cirkvami.

  2. Výmenou bratských listov pri príležitosti veľkých sviatkov cirkevného roku tak, ako je obvyklé, a pri iných výnimočných príležitostiach.

  3. Blízkymi vzťahmi medzi predstaviteľmi všetkých cirkví, nech by boli kdekoľvek.

  4. Vzťahmi medzi teologickými školami a profesormi teológie, výmenou teologických a cirkevných časopisov a iných prác vydaných v každej cirkvi.

  5. Výmenou študentov medzi seminármi rôznych cirkví pre ďalšie školenie.

  6. Zvolávaním všekresťanských konferencií s cieľom skúmať otázky, o ktoré majú všetky cirkvi spoločný záujem.

  7. Nestranným a hlbším historickým štúdiom vieroučných rozdielov, a to na seminároch aj knižne.

  8. Vzájomným rešpektovaním obyčajov a praxe v rôznych cirkvách.

  9. Vzájomným umožnením používať kaplnky a cintoríny na pohreby veriacich iných vyznaní, ktorí zomrú v cudzine.

  10. Dohodou medzi vyznaniami o otázkach miešaných manželstiev.

  11. Napokon, vzájomnou pomocou z celého srdca cirkvám v ich úsilí o náboženský vzrast, dobročinnosť atď.

        Takýto úprimný a blízky kontakt medzi cirkvami bude nad toto všetko užitočný a plodný aj pre celé telo Cirkvi, pretože rozmanité nebezpečenstvá ohrozujú nielen jednotlivé partikulárne cirkvi, ale aj všetky spolu. Tieto nebezpečenstvá napádajú samotné základy kresťanskej viery a podstatu kresťanského života a kresťanskej spoločnosti. Totiž, hrozná svetová vojna, ktorá práve skončila, vyniesla na svetlo mnohé nezdravé príznaky v živote kresťanských národov a často odhalila veľký nedostatok rešpektu dokonca voči základným princípom spravodlivosti a milosrdnej lásky. Toto ešte zhoršilo už existujúce rany a otvorilo ďalšie, ešte hmatateľnejšie, ktoré si vyžadujú pozornosť a starostlivosť všetkých ostatných cirkví. Alkoholizmus, ktorý denne narastá; nárast zbytočného luxusu pod zámienkou zlepšenia života a radosti z neho; (zmyselné) pôžitkárstvo a chlípnosť horko-ťažko zahalené plášťom slobody a emancipácie tela; prevládajúca nemravnosť a neslušnosť v literatúre, maľbe, divadle a hudbe pod úctyhodným menom rozvoja dobrého vkusu a pestovania krásneho umenia; zbožštenie bohatstva a pohŕdanie vyššími ideálmi; všetko toto a tomu podobné, nakoľko ohrozuje samotnú podstatu kresťanských spoločností, je tiež aktuálnym námetom, ktorý si vyžaduje a naozaj potrebuje spoločné štúdium a spoluprácu kresťanských cirkví.

        Napokon, je (služobnou) povinnosťou cirkví, ktoré nesú posvätné meno Krista, aby už viac nezabúdali a nezanedbávali jeho nový a veľký príkaz lásky. Taktiež nemajú naďalej žalostne zaostávať za politickými autoritami, ktoré v pravdivom uskutočňovaní ducha evanjelia a Kristovho učenia pod šťastnými znameniami už zriadili tzv. Ligu (zväz) národov, s cieľom brániť spravodlivosť a pestovať dobročinnú lásku a súlad medzi národmi.

        Pre všetky tieto príčiny, keďže sme sami presvedčení o potrebe ustanovenia kontaktu a zväzu (spoločenstva) medzi cirkvami a veríme, že ostatné cirkvi zdieľajú naše presvedčenie tak, ako bolo vyslovené vyššie, aspoň pre začiatok žiadame každú z nich, aby nám poslala ako odpoveď svoje vlastné posúdenie a svoj názor o tejto veci, aby sme tak, po dosiahnutí spoločného súhlasu alebo vyhlásenia, mohli spoločne postupovať vpred k jeho realizácii a týmto spôsobom, „hovoriac pravdu v láske, vrastať vo všetkom do neho, ktorý je hlavou, čiže do Krista; z neho celé telo, pevne spojené dokopy a zviazané tým, ktorý napája všetky zväzky, podľa činnosti primerane každej časti, nech vzrastá, aby sa budovalo v láske” (Ef 4,15-16).

 

V Konštantinopolskom patriarcháte
v mesiaci januári
roku spásy 1920

 

 

Preklad z angličtiny: Dávid Pancza, Bratislava, 25. 2. 2002.

        Encyklika bola vydaná v januári 1920 Konštantínopolským patriarchátom pre všetky „Kristove cirkvi”. Je to pozvanie prekonať ducha nedôvery a horkosti a prejaviť silu lásky medzi cirkvami. Jej anglický preklad vyšiel v edícii Patelos, The Orthodox Church in the Ecumenical Movement (Pravoslávna cirkev v ekumenickom hnutí), WCC, Ženeva, 1978.

 


Index > Texty > Teologické texty > Kristovým Cirkvám všade - encyklika Konštantínopolského patriarchátu (1920)

(c) grkat.nfo.sk  09.04.2002  andreios

NAJ.sk