DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL

dekrét

 

UNITATIS REDINTEGRATIO

O EKUMENIZME

 

 

Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s Otcami svätého koncilu, na večnú pamäť

ÚVOD

1. Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov svätého Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá sa ľuďom predstavujú ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za učeníkov Pánových, ale nerovnako zmýšľajú a ich cesty sa rozchádzajú, ako by sám Kristus bol rozdelený1. Nuž táto roztrieštenosť sa zrejme protiví vôli Kristovej, je svetu na pohoršenie a na ujmu presvätej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.

No Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnym, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha skrúšenosti a túžbu po jednote. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. I medzi našimi oddelenými bratmi vzniklo pod vplyvom milosti Ducha Svätého čím ďalej tým viac sa vzmáhajúce hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Na tomto hnutí za jednotu, ktoré sa menuje ekumenickým hnutím, sa zúčastňujú tí, čo vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen jednotlivci ako takí, ale aj združení v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré títo jednotlivci nazývajú cirkvou svojou a Božou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľnej Cirkvi Božej, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu, a tak sa spasil na slávu Božiu.

Tento svätý cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vyložil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými učeníkmi Kristovými, chce predložiť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli zodpovedať tomuto Božiemu povolaniu a tejto milosti.

 

I.
KATOLÍCKE ZÁSADY EKUMENIZMU

2. Láska Božia sa prejavila voči nám v tom, že Otec poslal jednorodeného Syna Božieho na svet, aby stanúc sa človekom, vykúpil, a tak obnovil a zjednotil celé ľudské pokolenie2. On, prv než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: "Aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe; aby aj oni v nás jedno boli, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21); a ustanovil vo svojej Cirkvi podivuhodnú sviatosť Eucharistie, ktorou sa jednota Cirkvi naznačuje a uskutočňuje. Svojim učeníkom dal nové prikázanie, aby sa navzájom milovali3 a sľúbil im Ducha Obrancu4, aby s nimi zostal naveky ako Pán a Životodarca.

A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud Nového zákona, ako učí Apoštol: "Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste povolaní v jednej nádeji svojho povolania! Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst" (Ef 4,4-5). Veď "všetci, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli... Lebo všetci ste jedno v Kristu Ježišovi" (Gal 3,27-28). Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a naplňuje i vedie celú Cirkev, uskutočňuje túto podivnú vospolnosť veriacich a tak úzko spája všetkých v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. On rozdeľuje milosti a služby5 a obohacuje Cirkev Ježiša Krista rozličnými darmi, aby náležite pripravil svätých "na dielo služby, na budovanie tela Kristovho" (Ef 4,12).

Aby však Kristus upevňoval túto svoju svätú Cirkev na celom svete až do skončenia vekov, zveril zboru Dvanástich úlohu vyučovať, viesť a posväcovať6. Spomedzi nich vyvolil Petra a na ňom sa po jeho vyznaní viery rozhodol postaviť svoju Cirkev. Jemu prisľúbil kľúče od kráľovstva nebeského7, a keď mu on vyznal svoju lásku, zveril mu všetky ovečky, aby ich utvrdzoval vo viere8 a pásol v dokonalej jednote9; pričom sám Ježiš Kristus zostáva naveky uholným kameňom10 a Pastierom našich duší11.

Ježiš Kristus chce, aby jeho ľud vzrastal účinkovaním Ducha Svätého prostredníctvom verného ohlasovania Evanjelia, vysluhovania sviatostí, a láskavého vedenia Apoštolov a ich nástupcov, na čele s Petrovým následníkom; a uskutočňuje spoločenstvo svojho ľudu v jednote: vo vyznávaní jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny.

A tak Cirkev, jediné stádo Božie, ako znamenie vztýčené uprostred národov12, predkladá evanjelium pokoja celému ľudskému pokoleniu13 a s nádejou putuje k svojmu cieľu - do nebeskej vlasti14.

Toto je sväté tajomstvo jednoty Cirkvi, v Kristovi a skrze Krista, medzitým čo Duch Svätý spôsobuje rozmanitosť darov. Zvrchovaným vzorom a základom tohto tajomstva v Trojici osôb jediného Boha Otca i Syna v Duchu Svätom.

3. V tejto jednej jedinej Cirkvi Božej vznikli hneď odprvoti niektoré roztržky15, ktoré prísne odsudzuje a karhá Apoštol16. No v neskorších storočiach skrsli ešte väčšie nezhody a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plnej vospolnosti s katolíckou Cirkvou, zavše nie bez viny ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a katolícka Cirkev ich k sebe vinie s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, čo veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istej, hoci nedokonalej vospolnosti s katolíckou Cirkvou. Isteže, pre rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a katolíckou Cirkvou vo vieroučnej a zavše i v disciplinárnej oblasti, ako aj čo do štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. A tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. No i napriek tomu sú v krste ospravedlnení skrz vieru, a tým privtelení ku Kristovi17, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia katolíckej Cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánu18.

Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodno ty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, môžu sa vyskytovať aj mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi: písané slovo Božie, život v milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a k nemu aj vedú, právom patria jedinej Cirkvi Kristovej.

U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti rozličným spôsobom, podľa rozmanitého rozpoloženia jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. A teda ich treba pokladať za schopné umožňovať prístup do spoločenstva spásy.

A tak tieto oddelené cirkvi19 a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej katolíckej Cirkvi.

Lenže od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, sa netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil v jedno Telo a spoločne oživil k novému životu, jednote, ktorú hlása sväté Písmo i úctyhodné cirkevné podanie. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine pomocou katolíckej Cirkvi Kristovej, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že jedine Apoštolskému zboru, ktorému stojí na čele Peter, Pán zveril všetky poklady Nového zákona na budovanie jediného Tela Kristovho na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, čo už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu. A tento ľud, hoci je za svojho pozemského putovania vystavený hriechu, predsa vzrastá v Kristu a Boh ho láskavo vedie podľa svojich tajomných úmyslov, kým s radosťou nedosiahne celú plnosť večnej slávy v nebeskom Jeruzaleme.

4. Keďže sa dnes pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých čiastkach sveta vyvíjajú modlitbou, slovom i skutkom mnohé úsilia, aby sa dosiahla tá plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento svätý cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia časov a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti.

Pod "ekumenickým hnutím" sa rozumejú diela a podujatia, ktoré skŕsajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a časových okolností a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, náhľadov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú položeniu bratov, a preto hatia vzájomné styky s nimi. Ďalej sem patrí "dialóg" medzi patrične pripravenými odborníkmi na schôdzkach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty, a tak si všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života obidvoch spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti za spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Kde je to možné, schádzavajú sa aj k spoločnej modlitbe. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť vôli Kristovej, čo sa týka Cirkvi, a odhodlane sa podoberajú na dielo obnovy a reformy.

Toto všetko slúži spravodlivosti a pravde, svornosti a spolupráci, bratskému duchu a jednote, ak to veriaci katolíckej Cirkvi uskutočňujú múdro a trpezlivo pod dohľadom duchovných pastierov, aby sa touto cestou po prekonaní prekážok, čo sa stavajú do cesty dokonalej cirkevnej jednote, všetci kresťania mohli postupne zísť na spoločné slávenie Eucharistie zjednotení v jednej jedinej Cirkvi, v jednote, ktorou Kristus obdaroval svoju Cirkev od prvopočiatku a ktorá podľa našej viery neodňateľne zotrváva v katolíckej Cirkvi a dúfame, že bude sa prehlbovať čím ďalej tým viac až do skončenia vekov.

Je však zrejmé, že príprava a návrat tých jednotlivcov, ktorí túžia po plnom katolíckom spoločenstve, sa svojou povahou líši od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká podivným riadením Božím.

Katolícki veriaci majú sa bezpochyby starať v ekumenickej činnosti o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť prvé kroky k nim. Ale predovšetkým musia sami úprimne a pozorne uvažovať o tom, čo treba obnoviť a podniknúť vo vlastnej katolíckej rodine, aby svojím životom vydávala vernejšie a jasnejšie svedectvo o učení a ustanoveniach, ktoré prostredníctvom Apoštolov predložil Kristus.

Hoci totiž katolícka Cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia nežijú podľa toho s patričnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa brzdí rast kráľovstva Božieho. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť20 a každý z nich sa má podľa svojich možností snažiť, aby Cirkev, nosiac na svojom tele uponíženie a zomieranie Kristovo21, deň čo deň sa očisťovala a obnovovala, kým si ju Kristus nepripraví slávnu, bez škvrny a vrásky22.

Zachovávajúc v potrebných veciach jednotu, nech majú v Cirkvi všetci - podľa daru, ktorého sa každému dostalo - patričnú slobodu čo do rozličných foriem duchovného života a disciplíny, ako aj rozmanitosti liturgických obradov, ba čo i do teologického spracovania zjavenej pravdy. Vo všetkom však nech zachovajú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere dávať najavo pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.

Z druhej strany je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si naozajstné kresťanské hodnoty prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať bohatstvá Kristove a čnostné skutky v živote iných, čo vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy aj krv vycediac: Boh je totiž vždy neobyčajný a podivuhodný vo svojich dielach.

A netreba zabudnúť, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na naše povzbudenie. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravým záujmom viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu pochopeniu samého tajomstva Krista a Cirkvi.

No rozdelenosť kresťanov prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých synov, čo sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť plnosť katolíckosti z každého hľadiska v konkrétnom živote.

Tento svätý cirkevný snem s radosťou pozoruje, že účasť katolíckych veriacich na ekumenickej činnosti stále vzrastá a odporúča ju biskupom celého sveta, aby ju účelne rozvíjali a múdro viedli.

 

II.
EKUMENIZMUS V PRAXI

5. Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, v každodennom kresťanskom živote i v teologických a historických výskumoch. Už táto starostlivosť dajakým spôsobom prejavuje bratské zväzky, ktoré jestvujú medzi všetkými kresťanmi, a podľa Božej blahovôle vedie k plnej a dokonalej jednote.

6. Keďže každá obnova Cirkvi23 vo svojej podstate spočíva vo zvýšenej vernosti voči jej vlastnému poslaniu, toto je bezpochyby aj dôvodom hnutia za jednotu. Kristus nabáda putujúcu Cirkev k tejto ustavičnej reforme, ktorú ona ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo riadne a náležite do poriadku to, čo sa azda vzhľadom na pomery a časové okolnosti nie dosť verne zachovávalo, čo sa týka mravov, cirkevnej disciplíny, alebo aj spôsobu podávania (cirkevného) učenia, čo však treba starostlivo rozlišovať od samého pokladu (depozitu) viery.

Táto obnova má teda značný ekumenický význam a už sa uskutočňuje rozličným spôsobom v živote Cirkvi, ako je biblické a liturgické hnutie, hlásanie slova Božieho a katechéza, laický apoštolát, nové formy rehoľného života, manželská duchovnosť, učenie a činnosť Cirkvi v sociálnej oblasti. To treba pokladať za záruku a predzvesť budúceho priaznivého rozvoja ekumenizmu.

7. Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Lebo túžba po jednote skrsá a dozrieva v obnovenej mysli24, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Ducha Božieho o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, úslužnosti a bratskej veľkodušnosti voči iným, ako vraví Apoštol národov: "Veľmi vás teda prosím, ja väzeň v Pánovi: Žite dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo! Vo veľkej pokore, dobrotivosti a trpezlivosti; znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja!" (Ef 4,1-3). Toto napomenutie sa týka predovšetkým tých, ktorým sa dostalo hodnosti sviatostnej vysviacky, aby pokračovali v poslaní Krista, ktorý "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť" (Mt 20,28).

Aj o previneniach proti jednote platí výrok svätého Jána: "Ak tvrdíme, že sme nezhrešili, jeho (t.j. Boha) robíme luhárom a jeho slovo nie je v nás" (1Jn 1,10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Boha i oddelených bratov, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba aj uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým ľahšie a dôvernejšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy.

8. Toto obrátenie srdca a túto svätosť života, spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia. Možno to právom nazvať duchovným ekumenizmom.

A katolíci sa často spoločne modlievajú za jednotu Cirkvi, za ktorú sám Spasiteľ vrúcne prosil Otca v predvečer svojej smrti: "Aby všetci jedno boli" (Jn 17,21).

Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti "za jednotu" a ekumenické schôdzky, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci spoločne modlili s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom, aby sa získala milosť jednoty a sú úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja medzi nimi" (Mt 18,20).

Ale spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) neslobodno pokladať za prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by bolo možno uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Na vyjadrenie jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, berúc do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojho štatútu biskupská konferencia alebo Svätá stolica.

9. Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné štúdium konané podľa pravdy a dobromyseľne. Katolíci náležite pripravení, nech sa lepšie oboznámia s učením a dejinami, duchovným a liturgickým životom, náboženskou psychológiou a kultúrou bratov. Na to sú veľmi užitočné stretnutia, na ktorých sú prítomné obidve stránky, najmä aby rokovali o teologických otázkach ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, čo sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci. Z takéhoto dialógu jasnejšie vysvitne aj skutočné položenie katolíckej Cirkvi. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených bratov a primeranejšie sa im vysvetlí naša viera.

10. Posvätná teológia a iné predmety, najmä v odbore histórie, sa majú podávať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí. Lebo je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä čo sa týka vzťahov oddelených bratov ku katolíckej Cirkvi.

Od výchovy kňazov závisí totiž v najväčšej miere patričné vzdelanie a duchovná výchova veriacich i rehoľníkov.

Aj katolíci, čo sa venujú misijnej práci v tých istých krajinách, kde pracujú taktiež iní kresťania, majú sa najmä dnes oboznámiť s otázkami a ovocím, ktoré v ich apoštoláte prináša ekumenizmus.

11. Spôsob a metóda, s akou sa predkladá katolícka viera, nesmie byť nijak na prekážku dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celé učenie. Nič nie je tak vzdialené od ekumenizmu ako onen falošný irenizmus, ktorým sa narušuje čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.

V tom istom čase treba dôkladnejšie a správnejšie vysvetliť katolícku vieru takou formou a rečou, ktorú môžu naozaj porozumieť aj oddelení bratia.

Okrem toho katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri výskume Božích tajomstiev v ekumenickom dialógu pokračujú s láskou k pravde, s kresťanskou láskou a poníženosťou. Pri porovnávaní učení nech nezabúdajú, že jestvuje určitý poriadok čiže hierarchia (odstupňovanie) právd katolíckeho učenia, vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery. Takto sa pripraví cesta, ktorá pomocou bratského súťaženia povedie všetkých k hlbšiemu poznaniu a jasnejšiemu vyjadreniu nevyspytateľného bohatstva Kristovho25.

12. Nech všetci kresťania pred všetkými národmi vyznávajú vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Syna Božieho, Vykupiteľa a Pána nášho a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Keďže v týchto časoch sa organizuje veľmi rozvetvená spolupráca na sociálnom poli, naskrze všetci ľudia sa pozývajú k spolupráci, tobôž tí, čo veria v Boha, a najmä všetci kresťania, keďže sú nositeľmi Kristovho mena. Spolupráca všetkých kresťanov živo prejavuje to spojenie, ktoré už jestvuje medzi nimi a stavia do plnšieho svetla tvár Krista Služobníka. Túto spoluprácu, ktorá sa vo veľa národoch už nadviazala, treba čím ďalej tým viac zdokonaľovať - zvlášť v krajoch, ktoré sú javiskom sociálneho a technického rozvoja - tak čo sa týka náležitého hodnotenia dôstojnosti ľudskej osobnosti, upevňovania dobrodenia mieru, uplatňovania evanjelia na sociálnom poli, pokroku vied a umení v kresťanskom duchu, ako aj všestranného liečenia neduhov našich čias, ako sú: hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie majetkov. Pri tejto spolupráci všetci v Krista veriaci môžu sa ľahko naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznať a vážiť i ako pripraviť cestu k jednote kresťanov.

 

III.
CIRKVI A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVÁ ODDELENÉ OD RÍMSKEJ APOŠTOLSKEJ STOLICE

13. Obraciame svoju pozornosť na dva hlavné druhy roztržiek, ktoré narušili nezošívanú tuniku Kristovu.

Prvé z nich povstali na Východe odmietnutím vieroučných formúl Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a Rímskou stolicou. Druhé vznikli o viac ako štyri storočia neskoršie na Západe pre udalosti, ktoré sa napospol označujú menom "reformácia". Odvtedy sa oddelili od Rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločenstvá. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, osobitné miesto má anglikánske spoločenstvo (Communio anglicana).

Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do vzniku, miesta a času, ale najmä povahou a závažnosťou otázok, týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry.

Preto tento svätý cirkevný snem, ktorý nepodceňuje rozdielne podmienky rozmanitých kresťanských spoločenstiev, ale ani nezaznáva zväzky, ktoré napriek rozdeleniu ešte jestvujú medzi nimi, rozhodol sa predložiť tieto úvahy pre rozvážnu ekumenickú prácu.

 

        Osobitný zreteľ na Východné cirkvi

14. Východné a západné cirkvi išli mnoho storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života; pričom všetci uznávali rozhodnutia Rímskej stolice, ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny. Tomuto svätému cirkevnému snemu je vítané medzi inými dôležitými vecami pripomenúť všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne a či miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi; a z nich viaceré sa honosia, že ich založili sami Apoštoli. Preto medzi východnými kresťanmi mala a má veľkú váhu starostlivosť a snaha zachovať vo vospolnosti viery a lásky tie bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami.

Priam tak netreba zabudnúť, že Východné cirkvi vlastnia odprvoti poklad, z ktorého Západná cirkev nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku. Nemá sa podceňovať ani skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Trojici a Slove Božom, ktoré sa stalo človekom z Márie Panny, boli definované na všeobecných konciloch, čo sa konali na Východe. Za zachovanie tejto viery oné cirkvi mnoho trpeli a trpia.

Dedičstvo, ktoré nám zanechali Apoštoli, sa však preberalo v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami rozlične vyvíjalo, a to i pre rozdielnosť charakterov a životných podmienok. Toto všetko, popri vonkajších príčinách, dalo príležitosť k rozkolom, aj pre nedostatok vzájomného porozumenia a lásky.

Preto svätý cirkevný snem upozorňuje všetkých, najmä však tých čo sa chcú venovať práci za obnovenie túženej plnej vospolnosti medzi Východnými cirkvami a katolíckou Cirkvou, aby brali patričný zreteľ na tieto osobitné podmienky Východných cirkví pri ich vzniku a vývoji a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a Rímskou stolicou pred rozkolom, a aby si o tom všetkom utvorili správny úsudok. Presné dodržiavanie tohto bude nanajvýš osožné zamýšľanému dialógu.

15. Taktiež je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania Liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s najsvätejšou Trojicou, stanúc sa "účastnými na Božej prirodzenosti" (2Pt 1,4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách, buduje sa a vzrastá Cirkev Božia26 a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.

V tomto liturgickom kulte východní kresťania velebia prekrásnymi chválospevmi Máriu vždy Pannu, ktorú Efezský všeobecný cirkevný snem slávnostne vyhlásil za najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, súhlasne s Písmom, uznaný v prvom a vlastnom zmysle za Syna Božieho a Syna človeka. A uctievajú si spoločne i mnohých svätých; medzi nimi aj Otcov všeobecnej Cirkvi.

Keďže tieto cirkvi, hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä - mocou apoštolského následníctva ("vi successi onis apostolicae") - kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami, istá spoločná účasť na svätých veciach ("quaedam communicatio in sacris") je pri vhodných príležitostiach a so schválením cirkevnej vrchnosti nielenže možná, ale sa aj odporúča.

Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých Otcov prekvitala mníšska duchovnosť, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a i neskoršie z nej zavše čerpalo nové sily. Preto sa vrele odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných Otcov, čo povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.

Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre zmierenie východných a západných kresťanov.

16. Okrem toho Východné cirkvi sa hneď odprvoti pridŕžali svojich vlastných poriadkov, ktoré schválili svätí Otcovia a synody, i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť zvykov a obyčají, ako sa to už spomenulo, vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba ju robí krajšou a nemálo napomáha jej poslanie, svätý cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že Východné cirkvi, bez zanedbania potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojich vlastných obyčají, lebo tie lepšie zodpovedajú povahe ich veriacich a účelnejšie slúžia ich duchovnému dobru. Dokonalé zachovávanie tejto tradičnej zásady, ktorá sa však dakedy nedodržiavala, patrí medzi bezpodmienečné predpoklady pre obnovenie jednoty.

17. Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, uznáva sa za dobré vyhlásiť aj o rozličnej teologickej formulácii učenia. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí. Preto niet sa čo čudovať, že niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno vtedy povedať, že tieto rozličné teologické formulácie sa skôr navzájom doplňujú, ako by si protirečili. Čo sa týka autentických východných teologických tradícií, treba uznať, že sú vynikajúcim spôsobom zakorenené vo svätom Písme, pestované a vyjadrované liturgickým životom, udržujú sa živým apoštolským podaním a spismi východných Otcov i duchovných autorov a vedú k správnemu usporiadaniu života, ba k plnému nazeraniu kresťanskej pravdy.

Tento svätý cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia katolíckej Cirkvi, ktorí toto dedičstvo strážia a chcú ho rýdzejšie a plnšie uplatniť v živote, už žijú v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličných podaniach k plnej katolíckosti a apoštolskosti Cirkvi.

18. Po dobrom uvážení všetkých týchto vecí, tento svätý cirkevný snem obnovuje vyhlásenia predchádzajúcich svätých koncilov a rímskych pápežov, totiž že v záujme obnovenia a zachovania spoločenstva a jednoty sa nemá ukladať "nijaké iné bremeno okrem potrebného" (Sk 15,28). Okrem toho si veľmi želá, aby odteraz všetky úsilia v rozličných ustanovizniach a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu tejto jednoty, zvlášť modlitbami a bratským dialógom o učení a naliehavejších dušpastierskych potrebách našich čias. Taktiež odporúča duchovným pastierom a veriacim katolíckej Cirkvi, aby mali priateľské vzťahy k tým, čo už nežijú na Východe, ale ďaleko od vlasti, aby sa prehlbovala bratská spolupráca s nimi v duchu kresťanskej lásky bez závad a akejkoľvek žiarlivosti. Ak sa toto dielo bude uskutočňovať zo všetkých síl, svätý cirkevný snem úfa, že sa od stráni múr deliaci západnú Cirkev od východnej, a tak konečne bude jeden jediný príbytok, pevne postavený na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi, ktorý z obidvoch utvorí jedno27.

 

        Ostatné cirkvi a cirkevné spoločenstvá na Západe

19. Cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktoré sa oddelili od rímskej Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, čo sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo sa oddelili neskoršie, sú spojené s katolíckou Cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich vekoch v cirkevnom spoločenstve.

Keďže však tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá sa pre rozdielnosť svojho pôvodu, učenia a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažko presne ich opísať. A na to sa tu ani nemienime podujať.

Hoci ekumenické hnutie a túžba po pokoji s katolíckou Cirkvou sa ešte všade nerozmohli, máme nádej, že postupom času sa u všetkých prehĺbi ekumenické cítenie a vzájomná úcta.

Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a katolíckou Cirkvou jestvujú dôležité rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým vo vysvetľovaní zjavenej pravdy. Aby sa teda napriek týmto rozdielom dal ľahšie nadviazať ekumenický dialóg, chceme tuná poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet k tomuto dialógu.

20. Máme na mysli predovšetkým tých kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, na slávu jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého. Vieme síce, že jestvujú nemalé nezhody s učením katolíckej Cirkvi i o Kristovi, vtelenom Božom Slove a o diele vykúpenia, a preto i o tajomstve a úlohe Cirkvi a o zástoji Márie v diele spasenia. Teší nás však, keď vidíme, že naši oddelení bratia sa upriamujú na Krista ako na prameň a stredobod cirkevného spoločenstva. Túžba po spojení s Kristom ich čoraz viac pobáda hľadať jednotu, ako aj vydávať svedectvo o svojej viere všade medzi národmi.

21. Obľuba a uctievanie, ba takmer kult svätého Písma privádza našich bratov k vytrvalému a príčinlivému štúdiu tejto svätej knihy. Lebo Evanjelium "je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi" (Rim 1,16).

Vzývajúc Ducha Svätého, hľadajú v samom svätom Písme Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, predzvestovanom prorokmi, v Slove Božom, ktoré sa pre nás stalo človekom. V Písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo Božský Majster určil a vykonal pre ľudské spasenie, najmä o tajomstvách jeho smrti a vzkriesenia.

Lenže ak od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu svätého Písma, nezhodujú sa s nami - hoci nie všetci tým istým spôsobom - v chápaní vzťahu medzi svätým Písmom a Cirkvou, v ktorej má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický učiteľský úrad pri výklade a kázaní písaného Božieho slova.

Ale aj tak je sväté Písmo pri samom dialógu výborným nástrojom v mocných rukách Božích na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ predkladá všetkým ľuďom.

22. Sviatosťou krstu, kedykoľvek sa podľa ustanovenia Pánovho riadne udeľuje a prijíma s náležitým duchovným rozpoložením, človek sa skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a preporodzuje sa k účasti na Božom živote, ako hovorí Apoštol: "S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych" (Kol 2,12)28.

Krst teda utvára sviatostný zväzok jednoty, ktorý jestvuje medzi všetkými, čo sa ním preporodili. Avšak krst sám osebe je iba začiatkom na dosiahnutie plnosti života v Kristovi. A teda krst smeruje k plnému vyznaniu viery, k úplnému začleneniu do zriadenia spásy podľa vôle samého Krista, a konečne k plnej spoluúčasti na Eucharistii.

Hoci od nás oddeleným cirkevným spoločenstvám chýba plnosť jednoty s nami vyplývajúca z krstu a hoci podľa našej viery si nezachovali pôvodnú a neporušenú podstatu Eucharistie, najmä preto, že nemajú sviatosť kňazstva, predsa keď si pri svätej večeri pripomínajú smrť a vzkriesenie Pána, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod. Preto je potrebné, aby učenie o večeri Pánovej, o ostatných sviatostiach a o kulte i činnosti Cirkvi stali sa predmetom dialógu.

23. Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie slova Božieho. Prejavuje sa súkromnou modlitbou, rozjímaním o Písme svätom, kresťanským rodinným životom a uctievaním Boha v pospolitosti zhromaždenej na chválu Božiu. Konečne v ich kulte sa zavše zachovali dôležité prvky voľakedajšej spoločnej liturgie.

Viera v Krista prináša ovocie chvály a vďaky za Božie dobrodenia. K tomu sa pridružuje živý zmysel pre spravodlivosť a úprimná láska k blížnemu. Táto činná viera zrodila aj nemálo ustanovizní na úľavu duchovnej a telesnej biedy, na výchovu mládeže, na utvorenie ľudskejších sociálnych životných podmienok a na upevnenie všeobecného mieru.

Hoci mnohí kresťania nechápu vždy Evanjelium v mravnej oblasti takisto ako katolíci a neprijímajú to isté riešenie pálčivejších otázok súčasnej spoločnosti, predsa chcú sa ako my pridŕžať slova Kristovho sťa zdroja kresťanskej čnosti a poslúchať apoštolský príkaz: "Čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi" (Kol 3,17). Toto môže dať podnet k ekumenickému dialógu o uplatňovaní morálky Evanjelia.

24. Keď sme teda stručne vyložili podmienky, v ktorých prichodí vyvíjať ekumenickú činnosť, ako aj zásady, ktorými sa má spravovať, obraciame s dôverou zrak do budúcnosti. Tento svätý cirkevný snem napomína veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo to by mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenická činnosť môže byť len bezvýhradne a úprimne katolícka, a teda verná pravde, ktorú sme prijali od Apoštolov a Otcov, a v súlade s vierou, ktorú katolícka Cirkev vždy vyznávala, ale zároveň smerujúca k tej plnosti, ktorú má v priebehu vekov podľa vôle Hospodinovej dosiahnuť jeho Telo.

Tento svätý cirkevný snem s dôrazom žiada, aby sa podujatia synov katolíckej Cirkvi vyvíjali súladne s podujatiami oddelených bratov a aby sa nekládli nijaké prekážky cestám Prozreteľnosti, ani sa neurobila ujma budúcim podnetom Ducha Svätého. Okrem toho vyhlasuje, že si je vedomý, že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Cirkvi Kristovej presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do modlitby Kristovej za Cirkev, do lásky Otcovej voči nám a do sily Ducha Svätého. "A táto nádej nás nesklame, lebo láska Božia sa rozlieva v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný" (Rim 5,5).

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a ustanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petrovi, dňa 21. novembra 1964.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)

 

POZNÁMKY

1 Porov. 1Kor 1,13.

2 Porov. 1Jn 4,9; Kol 1,18-20; Jn 11,52.

3 Porov. Jn 13,34.

4 Porov. Jn 16,7.

5 Porov. 1Kor 12,4-11.

6 Porov. Mt 28,18-20 a Jn 20,21-23.

7 Porov. Mt 16,18 a Mt 18,18.

8 Porov. Lk 22,32.

9 Porov. Jn 21,15-17.

10 Porov. Ef 2,20.

11 Porov. 1Pt 2,25; I. vat. konc., konšt. Pastor Aeternus: Coll. Lac. 7,482a.

12 Porov. Iz 11,10-12.

13 Porov. Ef 2,17-18 a Mk 16,15.

14 Porov. 1Pt 1,3-9.

15 Porov. 1Kor 11,18-19; Gal 1,6-9; 1Jn 2,18-19.

16 Porov. 1Kor 1,11n; 11,22.

17 Porov. Florent. konc., ses. VIII, dekrét Exultate Deo: Mansi 31,1055 A.

18 Porov. Sv. Augustín, In PS 32, Enarr. II, 29: PL 36, 299.

19 Porov. IV. later. konc., IV. konštitúcia: Mansi 22,990; II. lyon. konc., vyznanie viery Michala Paleológa: Mansi 24, 71 E; Florent. konc., ses. VI, definícia Laetentur caeli: Mansi 31,1026 E.

20 Porov. Jak 1,4; Rim 12,1-2.

21 Porov. 2Kor 4,10; Fil 2,5-8.

22 Porov. Ef 5,27.

23 Porov. V. later. konc., ses XII, konšt. Constituti: Mansi 32,988 B-C.

24 Porov. Ef 4,23.

25 Porov. Ef 3,8.

26 Porov. Sv. Ján Zlatoústy, In Joannem homilia XLVI, PG 59, 260-262.

27 Porov. Florent. konc., ses. VI, definícia Laetentur caeli: Mansi 31,1026 E.

28 Porov. Rim 6,4.

 

Preklad: Stanislav Polčin, SJ (1968), SSV 1993
© KBS

 

Text dekrétu v RTF (word) na stiahnutie.

 

Zdroj textu v elektronickej podobe -  spoločenstvo KVAS,
ktoré text prevzalo z oficiálnej stránky Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Unitatis redintegratio

(c) grkat.nfo.sk  23.04.2001  andreios

NAJ.sk