DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL

dekrét


ORIENTALIUM ECCLESIARUM

O VÝCHODNÝCH KATOLÍCKYCH CIRKVÁCH

 

 

Biskup Pavol, Sluha sluhov Božích,
spolu s Otcami Svätého Koncilu,
na večnú pamäť

ÚVOD

1. Katolícka Cirkev má vo veľkej vážnosti ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich apoštolská tradícia, ktorú máme od otcov1 a ktorá tvorí časť Bohom zjaveného a nedeliteľného dedičstva Cirkvi. Preto tento svätý všeobecný cirkevný snem vo svojej starostlivosti o Východné cirkvi, ktoré sú živými svedkami tejto tradície, v snahe, aby rozkvitali a plnili s obnovenou apoštolskou húževnatosťou sebe zverené poslanie, rozhodol sa popri veciach, ktoré sa týkajú celej Cirkvi, stanoviť niektoré smernice, ponechajúc ostatné veci na starosť východných synod (soborov) a Apoštolskej stolice.


MIESTNE CIRKVI A ČI OBRADY

2. Svätá katolícka Cirkev, tajomné Telo Kristovo, sa skladá z veriacich, čo sú organicky spojení v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou a ktorí, zoskupení do rozličných hierarchicky spojených celkov, tvoria miestne cirkvi a či obrady. Medzi nimi jestvuje podivuhodná vospolnosť, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. A teda katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov, a zároveň má v úmysle prispôsobiť svoj spôsob života rozmanitým časovým a miestnym potrebám2.

3. Tieto miestne cirkvi tak východné, ako aj západné, hoci sa medzi sebou čiastočne rozlišujú obradmi čiže liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú rovnako zverené dušpastierskemu vedeniu rímskeho pápeža, ktorý je z vôle Božej nástupcom blaženého Petra v prvenstve nad celou Cirkvou. Preto sú miestne cirkvi rovnaké čo do dôstojnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva aj tie isté povinnosti, i čo sa týka hlásania evanjelia po celom svete (porov. Mk 16,15), pod správou rímskeho pápeža.

4. Preto nech sa všade na svete urobia opatrenia v záujme ochrany a rozvoja všetkých miestnych cirkví a za tým cieľom nech sa ustanovia farnosti a vlastná hierarchia, kde si to vyžaduje duchovné dobro veriacich. Jednotlivé hierarchie rozličných partikulárnych cirkví, ktoré majú právomoc nad tým istým územím, nech sa spoločnými poradami na pravidelne konaných schôdzkach starajú napomáhať jednotný postup a spojenými silami podporovať spoločné diela, aby tak uľahčili rozvoj náboženstva a účinnejšie zabezpečili disciplínu duchovenstva3. Všetkým klerikom a tým, čo majú prijať vyššie svätenia (ordines sacros), nech sa poskytnú dôkladné vedomosti o obradoch, a zvlášť o praktických normách v interrituálnych záležitostiach. Ba i laici nech sa pri katechetickej výchove poučia o obradoch a ich zákonoch. Napokon všetci katolíci, ako aj pokrstení v ktorejkoľvek nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti, keď sa včleňujú do plnosti katolíckeho spoločenstva, nech si všade ponechajú svoj obrad a nech ho podľa možnosti zachovávajú4; pritom zostáva nedotknuté právo jednotlivcov, pospolitostí a krajov obrátiť sa vo zvláštnych prípadoch na Apoštolskú stolicu, ktorá ako najvyšší rozhodca v medzicirkevných stykoch urobí potrebné opatrenia v ekumenickom duchu ona sama alebo prostredníctvom iných vrchností, vydajúc príhodné smernice, ustanovenia a výnosy.

 

OPATERA DUCHOVNÉHO DEDIČSTVA VÝCHODNÝCH CIRKVÍ

5. Dejiny, tradícia a premnohé cirkevné ustanovizne navidomoči dosvedčujú, ako veľmi sa Východné cirkvi zaslúžili o celú Cirkev5. Preto tento svätý cirkevný snem nielenže zahrnuje toto duchovné dedičstvo patričnou úctou a zaslúženou chválou, ale ho aj nepochybne pokladá za dedičstvo celej Kristovej Cirkvi. Z toho dôvodu slávnostne vyhlasuje, že Východné, ako aj Západné cirkvi majú právo a povinnosť spravovať sa podľa svojich vlastných ustanovení, ktoré odporúča úctyhodná starobylosť a ktoré lepšie vyhovujú povahe ich veriacich a podľa všetkého účinnejšie zabezpečujú dobro duší.

6. Nech všetci východní kresťania vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Toto všetko majú teda s tou najväčšou vernosťou zachovávať východní kresťania sami, a preto si majú nadobudnúť čoraz väčšie vedomosti a čím dokonalejšiu prax v týchto veciach. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám. Tí zas, čo pre svoju funkciu alebo apoštolskú činnosť prichádzajú do častého styku s Východnými cirkvami alebo ich veriacimi, nech si primerane zodpovednosti svojho úradu získajú náležité vedomosti o obradoch a bohoslužbách, spôsobe života, učení, dejinách a povahe východných kresťanov6. Reholiam a spoločnostiam latinského obradu, ktoré účinkujú vo východných krajoch alebo medzi východnými kresťanmi, sa však vrelo odporúča, aby v záujme väčšej účinnosti apoštolátu zriaďovali, nakoľko je to možné, domy a prípadne aj provincie východného obradu7 .

 

VÝCHODNÍ PATRIARCHOVIA

7. Od najstarších čias jestvuje v Cirkvi ustanovizeň patriarchov, ktorú uznali už prvé všeobecné cirkevné snemy8. Menom východného patriarchu sa označuje biskup, ktorý má právomoc nad všetkými biskupmi - nevynímajúc metropolitov - nad duchovenstvom a ľudom svojho územia alebo obradu podľa predpisov (cirkevného) práva a bez ujmy prvenstva rímskeho pápeža9. Kdekoľvek sa ustanoví hierarchia nejakého obradu mimo územia patriarchátu, zostáva pridružená k hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov (cirkevného) práva.

8. Patriarchovia Východných cirkví, hoci niektorí sú v pomere k iným novšieho dáta, predsa sú všetci rovní čo do patriarchálnej hodnosti, bez ujmy zákonite stanoveného čestného poradia medzi nimi10.

9. Podľa pradávnej cirkevnej tradície treba prejavovať patriarchom Východných cirkví zvláštnu úctu, keďže každý z nich stojí na čele svojho patriarchátu ako otec a hlava. Preto tento svätý cirkevný snem nariaďuje, aby sa obnovili ich práva a výsady podľa dávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov11. Ide o práva a výsady, ktoré jestvovali v časoch jednoty medzi Východom a Západom, i keď ich treba trochu prispôsobiť dnešným podmienkam. Patriarchovia so svojimi synodami sú vyššou inštanciou pre všetky záležitosti patriarchátu, nevynímajúc právo zriaďovať nové biskupstvá (eparchie) a vymenovať biskupov svojho obradu v hraniciach územia patriarchátu, bez ujmy neodcudziteľného práva rímskeho pápeža zasiahnuť v jednotlivých prípadoch.

10. Čo sa povedalo o patriarchoch, platí podľa predpisov (cirkevného) práva aj o vrchných arcibiskupoch (archiepiscopi majores), ktorí stoja na čele celej jednej partikulárnej cirkvi alebo obradu12.

11. Keďže patriarchálna ustanovizeň je tradičná forma správy vo Východných cirkvách, tento svätý všeobecný cirkevný snem si želá, aby sa zriadili nové patriarcháty, kde je to potrebné; ich ustanovenie sa však vyhradzuje ekumenickému cirkevnému snemu alebo rímskemu pápežovi13.

 

VYSLUHOVANIE SVIATOSTÍ

12. Svätý všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje dávnu sviatostnú disciplínu, ktorá jestvuje vo Východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú; a želá si, aby sa - ak treba - táto prax obnovila.

13. Nech sa plne obnoví spôsob vysluhovania sviatosti birmovania, jestvujúci u východných kresťanov od najdávnejších čias. Preto túto sviatosť môžu vysluhovať kňazi, používajúc krizmu posvätenú od patriarchu alebo biskupa14.

14. Všetci kňazi východného obradu môžu túto sviatosť platne udeliť spolu s krstom alebo oddelene všetkým veriacim ktoréhokoľvek obradu, nevynímajúc ani latinský obrad; aby vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy všeobecného i partikulárneho (cirkevného) práva15. Aj kňazi latinského obradu, súhlasne s dovoleniami, ktoré majú vo veci vysluhovania tejto sviatosti, môžu ju bez ujmy obradu udeliť aj veriacim Východných cirkví. Aby však vysluhovanie bolo dovolené, treba zachovať predpisy tak všeobecného, ako aj partikulárneho práva16.

15. Veriaci sú povinní byť prítomní v nedeľu a zasvätené sviatky na eucharistickej službe Božej (divina liturgia), alebo - súhlasne s predpismi, prípadne zvykmi svojho obradu - na večierni a či utierni (divinae laudes)17.
Aby mohli veriaci ľahšie plniť túto povinnosť, stanovuje sa, že vhodný čas na splnenie tohto príkazu trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo sviatku18. Veriacim sa vrelo odporúča, aby v tieto dni, ba častejšie, bárs každodenne, prijímali svätú Eucharistiu19.

16. Vzhľadom na to, že veriaci rozličných miestnych cirkví žijú obyčajne zmiešane v tom istom kraji alebo na tom istom východnom území, dovolenie spovedať, ktoré dostali kňazi ktoréhokoľvek obradu právoplatne a bez akéhokoľvek obmedzenia od svojich cirkevných predstavených (hierarchov), sa rozširuje na celé územie toho, čo dovolenie udeľuje, ako ja na miesta a veriacich ktoréhokoľvek obradu na tomže území, ak len miestny hierarcha (iného obradu) dovolenie pre miesta svojho obradu výslovne neodoprel20.

17. Aby sa vo Východných cirkvách znovu uplatňovala dávna disciplína sviatosti vysviacky (sacramentum ordinis), tento svätý cirkevný snem si želá, aby sa obnovila ustanovizeň stáleho diakonátu tam, kde prestala jestvovať21. Čo sa týka subdiakonátu a nižších svätení a ich práv i povinností, o tom nech rozhodne zákonodarná vrchnosť každej partikulárnej cirkvi22.

18. Aby sa predišlo neplatným manželstvám, keď východní katolíci uzatvárajú manželstvo s pokrstenými východnými nekatolíkmi, a v záujme ochrany stálosti a svätosti manželského zväzku a domáceho pokoja, svätý koncil stanovuje, že kanonická forma je pre tieto manželstvá záväzná iba nato, aby uzavretie manželstva bolo dovolené; na platné uzavretie stačí prítomnosť duchovného (praesentia ministri sacri), pri zachovaní ostatných predpisov (cirkevného) práva23.

 

KULT

19. Sviatočné dni spoločné všetkým Východným cirkvám môže odteraz ustanoviť, preložiť alebo zrušiť jedine všeobecný cirkevný snem alebo Apoštolská stolica. Kým ustanoviť sviatočné dni pre jednotlivé miestne cirkvi sú popri Apoštolskej stolici kompetentné patriarchálne alebo arcibiskupské synody (sobory), pravda, s patričným ohľadom na celý kraj a na ostatné partikulárne cirkvi24.

20. Kým sa všetci kresťania nedohodnú medzi sebou sláviť Veľkú noc (Paschu) spoločne v ten istý deň, ako je to želateľné, predbežne sa splnomocňujú patriarchovia alebo najvyššie miestne cirkevné vrchnosti, aby sa v záujme prehlbovania jednoty medzi kresťanmi toho istého kraja alebo národa jednomyseľne dohodli - poradiac sa s tými, ktorých sa to týka - na slávení Veľkej noci v tú istú nedeľu25.

21. Jednotliví veriaci, ktorí sa zdržujú mimo kraja alebo územia svojho obradu, môžu sa celkom prispôsobiť platnému poriadku kraja svojho pobytu, čo sa týka zachovávania prikázaní o posvätných obdobiach. V rodinách miešaného obradu môžu všetci tieto prikázania zachovávať podľa jedného obradu26.

22. Východní duchovní a rehoľníci nech sa modlia podľa predpisov a tradícií svojho obradu časoslov, ktorý sa od najstarších čias teší veľkej úcte u všetkých východných kresťanov27. Aj veriaci, nasledujúc príklad predkov, nech sa nábožne modlievajú časoslov, nakoľko im je to možné.

23. Patrí do právomoci patriarchu spolu so synodou alebo najvyššej vrchnosti každej (miestnej) cirkvi spolu s radou cirkevných predstavených (hierarchov) rozhodovať o používaní jazykov pri posvätných liturgických úkonoch a odobrovať preklady textov do reči ľudu s upovedomením Apoštolskej stolice28.

 

STYKY S BRATMI ODDELENÝCH CIRKVÍ

24. Východné cirkvi, ktoré nažívajú v spoločenstve s Apoštolskou stolicou, majú osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých, zvlášť však východných kresťanov podľa smerníc dekrétu tohto svätého cirkevného snemu o ekumenizme, predovšetkým modlitbami, príkladom života, verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám29.

25. Od oddelených východných kresťanov, čo sa pod vplyvom milosti Ducha svätého vracajú ku katolíckej jednote, nech sa nežiada viac, ako si vyžaduje jednoduché vyznanie katolíckej viery. A keďže sa u nich zachovalo platné kňazstvo, východní duchovní, ktorí prichádzajú ku katolíckej jednote, môžu vykonávať funkcie svojho svätenia podľa smerníc, ktoré určila príslušná cirkevná vrchnosť30.

26. Boží zákon nepripúšťa spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris), ktorá je na ujmu jednoty Cirkvi, alebo znamená zjavný súhlas s bludom, alebo vystavuje nebezpečenstvu poblúdenia vo viere, pohoršenia a ľahostajnosti31. Ale ako dokazuje pastorálna prax, čo sa týka východných bratov, môžu a majú sa brať do úvahy rozličné okolnosti jednotlivcov, v ktorých sa neporušuje jednota Cirkvi, ani nehrozí nebezpečenstvo, ktorého sa treba vystríhať, zatiaľ čo nalieha potreba spásy a dobra duší. Práve preto katolícka Cirkev podľa časových, miestnych a osobných okolností často postupovala a postupuje zhovievavejšie, poskytujúc všetkým kresťanom prostriedky spásy a vzájomnej lásky účasťou na sviatostiach a na iných posvätných úkonoch a veciach. A teda, „aby sme neboli prísnosťou rozhodnutí na prekážku tým, čo sa môžu spasiť32, a v záujme ďalšieho prehlbovania jednoty s Východnými cirkvami, ktoré sú od nás oddelené, tento svätý cirkevný snem nariaďuje postupovať takto:

27. Súhlasne s uvedenými zásadami možno udeliť východným kresťanom, čo sú bez vlastnej viny (bona fide) oddelení od katolíckej Cirkvi, sviatosť pokánia, sväté prijímanie a pomazanie chorých, ak si to sami želajú a sú náležite pripravení. Ba i katolíci smú prosiť tieto sviatosti od nekatolíckych duchovných, ak sa v ich cirkvách zachovali platné sviatosti, kedykoľvek tak radí potreba alebo ozajstný duchovný osoh a prístup ku katolíckemu kňazovi je fyzicky alebo morálne nemožný33.

28. Tak isto, na základe tých istých zásad, je z oprávneného dôvodu dovolená spoluúčasť katolíkov a východných oddelených bratov na posvätných úkonoch, veciach a miestach34.

29. Tento miernejší postup v spoluúčasti na svätých veciach s bratmi oddelených Východných cirkví, sa zveruje bedlivosti a vedeniu miestnych biskupov (hierarchov), aby spoločne sa poradiac a keď treba, vypočujúc si aj mienku hierarchov oddelených cirkví, usmerňovali vzájomné styky medzi kresťanmi vhodnými predpismi a účinnými smernicami.

 

ZÁVER

30. Tento svätý cirkevný snem sa veľmi teší z činorodej spolupráce katolíckych cirkví Východu a Západu a zároveň vyhlasuje, že všetky tieto právne ustanovenia sú určené pre terajšie okolnosti, kým katolícka Cirkev a oddelené Východné cirkvi nedospejú k plnosti jednoty.
Zatiaľ sa však naliehavo žiadajú všetci východní i západní kresťania, aby horlivo prosili Hospodina v častých, ba každodenných modlitbách, aby tak pomocou presvätej Bororodice všetci sa stali jedno. A nech sa modlia i za to, aby toľkí kresťania každej cirkvi, čo neohrozene vyznávajúc meno Kristovo, trpia a sú v úzkostiach, dostali plnosť posily a potechy Ducha Svätého Utešiteľa.
Všetci sa milujme navzájom bratskou láskou a predbiehajme sa jeden druhému v úctivosti (Rim 12,10)!

Otcovia koncilu odobrili všetko, čo je vyhlásené v tomto dekréte. I My, apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu so ctihodnými Otcami toto potvrdzujeme, nariaďujeme a stanovujeme v Duchu Svätom. A predpisujeme, aby sa toto koncilové uznesenie uverejnilo na slávu Božiu.

V Ríme, pri svätom Petrovi, 21. novembra 1964.

Ja, PAVOL, biskup katolíckej Cirkvi.
(Nasledujú podpisy koncilových Otcov.)


POZNÁMKY

1 Porov. Lev XIII., ap. list Orientalium dignitas, 30. nov. 1894: in Leonis XIII Acta vol. XIV, str. 201-202.

2 Porov. sv. Lev IX., list In terra pax, r. 1053: „Ut enim . Inocent III., IV. Lateránsky koncil, r. 1215, k IV:„ Licet Graecos ; list Inter guatuor, 2. aug. 1206: „Postulasti postmodum . Inocent IV., list Cum de cetero, 27. aug. 1247; list Sub catholicae, 6. marca 1254, úvod; Mikuláš III., inštrukcia Istud est memoriale, 9. okt. 1278. Lev X., ap. list Accepimus nuper, 18. mája 1521. Pavol III., ap. list Dudum, 23. dec. 1534; Pius IV., konšt. Romanus Pontifex, 16. febr. 1564, § 5. Klement VIII., konšt. Magnus Dominus, 23. dec. 1595, § 10. Pavol V., konšt. Solet circumspecta, 10. dec. 1615, § 3. Benedikt XIV., enc. Demandatam, 24. dec. 1743, § 3; enc. Allatae sunt, 26. júna 1755, § 3, 6-19, 32. Pius VI., enc. Catholicae communionis, 24. mája 1787. Pius IX., list In suprema, 6. jan. 1848, § 3; ap. list Ecclesiam Christi, 26. nov. 1853; konšt. Romani Pontificis, 6. jan. 1862. Lev XIII., ap. list Praeclara, 20. júna 1894, č. 7; ap. list Orientalium dignitas, 30. nov. 1894, úvod; atď.

3 Porov. Pius XII., Motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 4.

4 Porov. Pius XII., Motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 8: „sine licentia Sedis Apostolicae , podľa praxe predchádzajúcich storočí; čo sa týka pokrstených nekatolíkov, v kán. 11 sa číta: „ritum quem maluerint, amplecti possunt ; v prítomnom texte sa pozitívne nariaďuje zachovanie obradu u všetkých a všade.

5 Porov. Lev XIII., ap. list Orientalium dignitas, 30. nov. 1894; ap. list Praeclara gratulationis, 20. júna 1894, ako aj dokumenty uvedené v 2. poznámke.

6 Porov. Benedikt XV., motu proprio Orientis catholici, 15. okt. 1917; Pius XI., enc. Rerum orientalium, 8. sept. 1928 atď.

7 Prax katolíckej Cirkvi za pontifikátu Pia XI., Pia XII. a Jána XXIII. očividne dokazuje vývoj v tomto smere.

8 Porov. I. nicejský koncil, kán. 6; I. carihr. koncil, kán 2 a 3; Chalcedonský konc., kán. 28; kán. 9; IV. carihradský koncil kán. 17; kán. 21; IV. lateránsky koncil, kán. 5; kán. 30; Florentský koncil, dekrét o Grékoch; atď.

9 Porov. I. nicejský koncil, kán. 6; I. carihr. koncil, kán. 3; IV. carihr., kán. 17; Pius XII., motu proprio Cleri sanctitati, kán. 216 § 2, 11.

10 Na ekumenických konciloch: I. nicejskom, kán. 6; I. carihr., kán. 3; IV. carihr., kán. 21; IV. later., kán. 5; Florent., dekrét o Grékoch, 6. júla 1439, § 9. Porov. Pius XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 219 atď.

11 Porov. vyššie pozn. 8.

12 Porov. Efezský koncil, kán. 8. Klement VII., Decet Romanum Pontificem, 23. febr. 1596. Pius VII., ap. list In universalis Ecclesiae, 22. febr. 1807; Pius XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 324-339; Kartáginská synoda, r. 419, kán. 17.

13 Porov. Kartáginská synoda, r. 419, kán. 17 a 57; Chalcedonský koncil, r. 451, kán. 12; sv. Inocent I., list Et onus et honor, okolo r. 415: „Nam quid sciscitaris ; sv. Mikuláš I., list Ad consulta vestra, 13. nov. 866: „A quo autem ; Inocent III., list Rex regum, 25. febr. 1204; Lev XII, ap. konšt. Petrus Apostolorum Princeps, 15. aug. 1824; Lev XIII., ap. list Christi Domini, r. 1895; Pius XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 159.

14 Porov. Inocent IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 3, č. 4; II. lyonský koncil, r. 1274 (vyznanie viery Michala Paleológa, ktoré zložil do rúk pápeža Gregora X.); Eugen IV. na Florent. koncile, konšt. Exultate Deo, 22. nov. 1439, § 11; Klement VIII., inštr. Sanctissimus, 31. aug. 1595; Benedikt XIV., konšt. Etsi pastoralis, 26. mája 1742, § II, č. 1, § III, č. 1, atď.; Laodicejská synoda, r. 347-381, kán. 48; Sisen. arménska synoda, r. 1342; Libononská maronitská synoda, r. 1736, časť II, kap. III, č. 2 a iné miestne synody.

15 Porov. Najv. kongr. Sv. ofícia, inštr. (spišskému biskupovi) r. 1783; Posv. kongr. šírenia viery (pre koptov), 15. marca 1790, č. XIII; dekr. 6. okt. 1863, C, a; Posv. kongr. pre Východnú cirkev, 1. mája 1948; Najv. kongr. Sv. ofícia, reskr. 22. apríla 1896 s listom z 19. mája 1896.

16 CIC, kán. 782, § 4; Posv. kongr. pre Východnú cirkev, dekrét „de Sacramento Confirmationis administrando etiam fidelibus orintalibus a presbyteris latini ritus, qui hoc indulto gaudeant pro fidelibus sui ritus , 1. mája 1948.

17 Porov. Laodicejská synoda, r. 347-381, kán. 29; sv. Nikefor CP, kap. 14; Dvin. arménska synoda, r. 719, kán 31; sv. Teodor Studita, kázeň 21; sv. Mikuláš I., list Ad consulta vestra, 13. nov. 866: „In quorum Apostolorum ; „Nosse cupitis ; „Quod interrogatis ; „Praeterea consulitis ; „Si die Dominico ; a partikulárne synody.

18 Nová úprava, aspoň tam, kde jestvuje povinnosť zúčastniť sa na liturgii, ale zodpovedá pojmu liturgického dňa u východných kresťanov.

19 Porov. Pravidlá apoštolov 8 a 9; Antiochijská synoda, r. 341, kán. 2; Timotej Alexandrijský, otázka 3; Inocent III., konšt. Quia divinae, 4. jan. 1215; a mnohé iné novšie miestne synody Východných cirkví.

20 Toto pravidlo rieši pre dobro duší problém plurality jurisdikcie na tom istom území; avšak zostáva nedotknutá teritoriálny charakter jurisdikcie.

21 Porov. I. nicejský koncil, kán. 18; Neocaesar. synoda, r. 314-325, kán. 12; Sard. synoda, r. 343, kán. 8; sv. Lev Veľký, list Omnium quidem, 13. jan. 444; Chalcedonský koncil, kán. 6; IV. carihradský koncil, kán. 23, 26; atď.

22 Subdiakonát sa v mnohých Východných cirkvách pokladá za nižšie svätenie, ale motu proprio Pia XII. Cleri sanctitati mu ukladá povinnosti vyšších svätení. Tento kánon znamená návrat k predošlej oddávna zaužívanej praxi jednotlivých Východných cirkví, čo sa týka povinností subdiakonátu a odvoláva sa ním to, čo stanovuje v tejto veci Cleri sanctitati.

23 Porov. Pius XII., motu proprio Crebrae allatae, 23. febr. 1949, kán. 32, § 2, č. 5 (dovolenie patriarchom dišpenzovať od formy); Pius XII., motu proprio Cleri sanctitati, 2. júna 1957, kán. 267 (dovolenie patriarchom dať do poriadku neplatné manželstvá: „sanatio in radice ); Najv. posv. kongr. Sv. ofícia a Posv. kongr. pre Východnú cirkev r. 1957 dávajú dovolenie dišpenzovať od formy a uskutočňovať sanácie pre nedostatok formy („ad quinquennium ): „extra patriarchatus, Metropolis, ceterisque Ordinariis locorum... qui nullum habent Superiorem infra Sanctam Sedem .

24 Porov. sv. Lev Veľký, list Quod saepissime, 15. apr. 454: „Petitionem autem ; sv. Nikefor CP., kap. 13; Synoda patriarchu Sergeja, 18. sept. 1596, kán. 17; Pius VI., ap. list Assueto paterne, 8. apr. 1775; atď.

25 Porov. II. vat. konc., konšt. De Sacra Liturgia, 4. dec. 1963.

26 Porov. Klement VIII., inštr. Sanctissimus, 31. aug. 1595, § 6: „Si ipsi graeci ; Najv. posv. kongr. Sv. ofícia, 7. júna 1673, k 1 a 3; 13. marca 1727, k 1; Posv. kongr. šírenia viery, dekr. 18. aug. 1913, č. 33; dekr. 14. aug. 1914, č. 27; dekr. 27. marca 1916, č. 14; Posv. kongr. pre Východnú cirkev, dekr. 1. marca 1929, č. 36; dekr., 4. mája 1930, č. 41.

27 Porov. Laodic. synoda 347-381, kán. 18; synoda Mar Izáka Chaldejského, r. 410, kán. 15; sv. Nerses Glaien. Arménsky, r. 1166; Inocent IV., list Sub catholicae, 6. marca 1254, § 8; Benedikt XIV., konšt. Etsi pastoralis, 26. mája 1742, § 7, č. 5; inštr. Eo quamvis tempore, 4. mája 1745, §§ 42 a nasl.; a novšie partikulárne synody: arménska (1911), koptická (1898), maronitská (1736), rumunská (1872), ruská (1891), sýrska (1888).

28 Podľa východnej tradície.

29 Podľa búl zjednotenia jednotlivých katolíckych Východných cirkví.

30 Záväzok koncilu voči všetkým východným oddeleným bratom a týkajúci sa všetkých svätení každého stupňa tak Božieho, ako aj cirkevného ustanovenia.

31 Toto učenie platí aj v oddelených cirkvách.

32 Sv. Bazil Veľký, Epistula canonica ad Amphilochium, PG, 32, 669 B.

33 Táto miernejšia prax sa zakladá na 1) platnosti sviatostí; 2) úprimnosti úmyslu (bona fides) a náležitej pripravenosti (bona dispositio); 3) potrebe spasenia; 4) neprítomnosti vlastného duchovného; 5) vylúčení nebezpečenstiev, ktorých sa treba vystríhať, a zjavného súhlasu s bludom.

34 Ide o takzvanú „communicatio in sacris extrasacramentalis; koncil dovoľuje túto miernejšiu prax, avšak pritom treba dodržať to, čo sa má dodržiavať.

 

Preklad: Stanislav Polčin, SJ (1968), SSV 1993
© KBS

 

Text dekrétu v RTF (word) na stiahnutie.

 

Zdroj textu v elektronickej podobe -  spoločenstvo KVAS,
ktoré text prevzalo z oficiálnej stránky Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

 


Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Index > Texty > Teologické texty > Orientalium ecclesiarum

(c) grkat.nfo.sk   23.04.2001  andreios

NAJ.sk