Sv. Bazil Veľký:

Hexaémeron čiže Homílie o diele šiestich dní

 

Homília IX.   O suchozemských živočíchoch

Kritika alegorickej exegézy. Biblia nie je traktát o kozme (1). Účinnosť stvoriteľského slova. Duša človeka (2) a zvierat, ich vlastnosti - pud sebazáchovy, predvídavosť ovce a mravca, cit pre povinnosť (3-4). „Ľudské“ schopnosti zvierat - lev, jahňa, pes (4). Plodnosť, účelnosť telesnej stavby - šelmy, prežúvavce, ťava, slon, jedovaté a divé živočíchy (5). Vznik človeka. Boží Syn - polemika so židmi a s anomoistami (6).

 

1          Aký dojem na vás urobili raňajšie hody slova? Lebo ja som si aj so všetkou svojou prajnosťou pripadal celkom ako nejaký chudobný domáci pán, ktorý síce má ctižiadosť byť štedrým hostiteľom[1], ale svojich stolovníkov vlastne obmedzuje, lebo mu chýba zásoba vyberanejších pochúťok, a tak na stôl márnotratne prináša iba nezáživné chody; v konečnom dôsledku ho ctižiadostivé podujatie obžalúva z primitívnej hlúposti. Taký by bol veru aj náš prípad, ak sa vy nevyjadríte opačne. No nech je to tak či onak, neohŕňajte nos. Ani Elizea predsa vtedajší ľudia neobviňovali ako nanič hostiteľa, hoci svojich priateľov častoval divými zelinami (4 Kr 4,38-41).

Poznám zákony alegórie. Ja som ich, pravdaže, nevynašiel, ale stretol som sa s nimi v prácach iných. Tí, ktorí neprijímajú všeobecný význam toho, čo bolo napísané, hovoria, že voda vôbec nie je voda, ale nejaká iná substancia, slová rastlina, ryba interpretujú podľa vlastného zdania. Aj vznik plazov a divých zvierat vysvetľujú prekrútene podľa svojských predstáv, ako to robievajú vykladači snov, ktorí dávajú javom a preludom videným v spánku vysvetlenie podľa vlastnej fantázie. Čo sa mňa týka, keď počujem slovo tráva, mám na mysli trávu a to isté platí pre rastlinu, rybu, šelmu, domáce zviera. Všetky veci beriem tak, ako boli povedané. Ja sa totiž za evanjelium nehanbím (Rim 1,16).

Autori kozmologických prác toho veľa popísali o tvare zeme; podľa jedných vyzerá ako guľa, podľa iných ako valec, podľa ďalších sa zem podobá na dosku, ktorá má obrysy dokonale pravidelného kruhu, alebo má vzhľad kolísky s priehlbňou v strede.[2] Kozmológovia sú ochotní uchýliť sa k najrozličnejším hypotézam, pričom každý búra systém toho druhého. To všetko ma však nepohne k výroku, že náš výklad o stvorení sveta je menejcenný, a to len preto, že sa Boží služobník Mojžiš vôbec nevyjadruje o tvaroch zeme, alebo že nepovedal, že obvod zeme má 180.000 stadií,[3] že nepremeral, na akú vzdialenosť vo vzduchu zachádza tieň, ktorý vrhá zem, keď ponad ňu prechádza slnko, ani nevysvetlil, ako tento tieň pri svojom pohybe k mesiacu spôsobuje jeho zatmenia. Ak Mojžiš mlčí o týchto otázkach, ktoré sa nás vlastne netýkajú, lebo nám neprinášajú nijaký úžitok, mám vari ja práve z toho dôvodu pokladať náuky Svätého Ducha za menejcenné oproti hentej spochabenej múdrosti sveta? Či nebudem radšej oslavovať Toho, ktorý nezamestnal našu myseľ jalovými problémami, ale zariadil, aby všetko bolo napísané na stavbu a povznesenie našich duší. Toto - ako sa mi zdá - podaktorí nepochopili a zo svojho vlastného uvažovania sa pokúsili pomocou všelijakých dedukcií a obrazných výkladov pririecť Písmam akúsi hlbšiu vznešenosť. Ale to je príznačné pre toho, kto robí seba samého múdrejším než výroky Ducha a pod kepienkom exegézy vnáša do nich svoje subjektívne pohľady. Uvažujme teda o týchto výrokoch tak, ako sú napísané.

2          Zem, vydaj živé bytosti dobytka, divých zvierat a plazov (por. Gn 1,24). Porozmýšľaj nad Božím slovom, ako sa vinie cez dielo stvorenia: vtedy ho začalo, doteraz si uchováva účinnosť a bude účinkovať až do konca, kým sa neuzavrie existencia sveta. Ak do gule niekto sotí a ona sa dostane na naklonenú plochu, potom sa už pohybuje nadol vlastnou štruktúrou i vlastnosťami plochy a nezastaví sa, kým ju nezastaví nejaká rovina. Práve tak je to i s prirodzenosťou bytí: len čo ju uvedie do pohybu jediný príkaz, rovnomerne sa pohybuje cez stvorenie od vzniku k zániku a zachováva nadväznosť druhov v podobnosti jedincov, dokiaľ nenadíde ich koniec. Lebo ona robí to, že v poradí svojich pokolení nasleduje po koni kôň, po levovi lev, po orlovi orol. Každého živočícha zachováva v neprerušenej reťazi generácií a sprevádza ho až do zavŕšenia vesmíru. Nijaká dĺžka času nemá za následok úplný zánik alebo ochabovanie svojských daností živočíchov. Príroda, ako keby práve vznikala, ostávajúc stále mladá, cvála súbežne s behom času.

Zem, vydaj živú bytosť! Tento príkaz ostal pevne spojený so zemou a neprestáva osvedčovať svoju službu Stvoriteľovi. Pretože sú bytosti, ktoré odvodzujú svoju existenciu z nadväznosti na svojich predkov, sú však aj také, ktoré ešte aj teraz viditeľne odvodzujú svoj princíp života bezprostredne zo zeme. Nejde iba o cikády, ktoré sa z nej liahnu v obdobiach dažďov, ani o tisíce iných druhov medzi okrídlencami, čo brázdia vzduch, z ktorých väčšina ostáva bezmenná, také sú drobučké, ale ide o myši a žaby, ktoré zem vydáva zo svojho lona. V okolí egyptských Téb po výdatných dažďoch a pri horúčavách sa celý kraj zaraz hmýri poľnými myšami. A čo sa týka úhorov, tie ani nevidíme rodiť sa inak ako z bahna. Ony nemajú vajíčko, ani nijaký iný spôsob udržiavania potomstva, ale za svoj zrod vďačia zemi.[4]

Zem, vydaj živú bytosť! Hoviadka prislúchajú k zemi, aj preto sú k zemi sklonené. Ale človek, táto nebeská priesada, má nad nimi prevahu nielen výzorom ústrojenstva svojho tela, ale ešte väčšmi dôstojnosťou duše. Akýže je výzor štvornožcov? Ich hlava sa nachyľuje k zemi, hľadí na brucho a zo všetkých síl sa zháňa za jeho rozkošou. Tvoja hlava je však napriamená k nebu, tvoje oči hľadia nahor. Ak ty vášňami svojho tela niekedy zneuctíš sám seba, otročiac bruchu a nerestiam, čo sídlia pod ním, pripojil si sa k hoviadkam, čo nemajú rozum, a stotožnil si sa s nimi (por. Ž 48,13 LXX). Tebe však pristane iná starosť: hľadať to, čo je hore, kde je Kristus (Kol 3,1), dvíhať sa svojou mysľou nad pozemské danosti. Aký telesný výzor si dostal, taký spôsob života si zvoľ![5] Svoju vlasť maj v nebi! (Flp 3,20) Tvojou ozajstnou vlasťou je nebeský Jeruzalem, tvojimi spoluobčanmi a súkmeňovcami sú prvorodení, zapísaní v nebesiach. (Hebr 12, 22-23)

3          Zem, vydaj živú bytosť! Duša nerozumných zvierat sa veru iba nevynorila, ako keby bola dovtedy skrytá v zemi, ale vznikla presne vo chvíli tohto rozkazu. Lebo jedinečná je duša nerozumných zvierat a jestvuje jeden pre ňu charakteristický znak: nerozumnosť. Každé zviera sa pritom navzájom líši svojskými vlastnosťami - vôl je pokojný, osol šuchtavý, žrebec výbušný v dychtení po kobyle, vlk je neskrotne divý, líška zasa prefíkaná, jeleň je bojazlivý, mravec pracovitý, pes vďačný a spoľahlivý v priateľstve.

Každý z nich hneď od chvíle svojho stvorenia začal v sebe nosiť typické vlastnosti svojej povahy. Zároveň s levom sa zrodila aj jeho srdnatosť, jeho samotársky spôsob života, jeho úplná nespoločenskosť vo vzťahu príslušníkom toho istého rodu. Lev je vlastne taký samovládca, tyran medzi nemou tvárou, má vo svojej náture také povýšenectvo, že nestrpí, aby sa viacerým dostávalo rovnakých pôct. Ešte aj potravu z predchádzajúceho dňa odmieta a nikdy by sa nevrátil ku zvyškom vlastnej koristi. Príroda ho obdarovala takým mocným hlasovým orgánom, že mnohé zvieratá sa popri ňom radšej len tak mihnú, ba neraz jeho jediné stačí zrúknutie na to, aby sa ich zmocnil. Leopard je zasa bleskovo prudký a pohotový v reakciách na podnety; telesná stavba sa uňho náležito snúbi s prchkosťou a samoľúbosťou, tak presne sekunduje hnutiam jeho duše. Naproti tomu prirodzenosť medveďa je ťarbavá, a aj jeho povaha je čosi celkom osobité. Je zákerná, schopná hlbokej pretvárky. Rovnaké je aj telo, ktoré ju halí: ťažké, zavalité, nečlenené, pristane tvorovi, ktorý býva v mrazivom brlohu.

Ak v úvahách prejdeme k otázke, aká starostlivosť - nenacvičená, prirodzená! - je vložená do spomenutých tvorov, keď si bránia život, potom alebo sa ich príkladom dáme pohnúť, aby sme aj my chránili sami seba a predvídavo sa starali o spásu svojej duše, alebo o to viac si zaslúžime odsúdenie, keď sa zistí, že ešte aj k napodobňovaniu nerozumných zvierat máme ďaleko. Medvedica, hoci dokaličená hlbokými ranami, vie neraz liečiť sama seba, keď dômyselne zapcháva všetkými možnými spôsobmi poranenia pomocou divozelu, čiže zeliny, ktorej prirodzenou vlastnosťou je suchosť. Človek môže vidieť aj líšku, ako sa lieči živicou vyronenou z pínie. Keď sa korytnačka dosýta nahltá mäsa vreteníc, vyháňa škodlivú silu jedovatého plaza antipatiou majoránu. Had zasa vie vyliečiť poškodenie svojich očí tým, že sa napasie fenikla.

Čo sa týka prognóz poveternostných zmien, neukazujú vari priam rozumovú inteligenciu? Ovca sa pred príchodom zimy lačne vrhá na poživeň, akoby sa predzásobila na budúcu tieseň. Kravy bývajú dlho zavreté počas zimného obdobia, no keď sa začne prebúdzať jar, vnímavosťou svojho tela sú schopné rozpoznať túto zmenu; jednostaj hľadia zo svojich maštaľných stojísk k východovým dverám a menia svoje postavenie všetky sťa na jediný signál. Okrem toho niektorí snaživci pozorovali suchozemského ježa, ako si vyrába dva otvory, do ktorých sa vnára. Keď sa chystá duť severák, zatarasuje severný otvor, no len čo sa vietor obráti a začne fúkať od juhu, jež sa znova premiestni k severnému otvoru.

Čo sa cez tieto javy ukazuje nám ľuďom? Nielen to, že náš Stvoriteľ zahŕňa do svojej starostlivosti všetko, ale že aj u nerozumných tvorov jestvuje isté vnímanie budúcnosti, a tak by sme pre prítomnú chvíľu nemali lipnúť na živote, ale celú horlivosť sústrediť na život budúceho veku. Milý priateľ, nebudeš sa namáhať, aby si prospel sám sebe? Neprihliadneš na príklad mravca (Prís 6,6) a nebudeš si počas terajšieho veku postupne ukladať úspory na odpočinok budúceho veku?

Mravec si v lete šporí potravu na zimu. Hoci sa ešte vôbec nehlásia mrzutosti zimy, on nelení a nemrhá čas, ale v naozaj neúnavnej horlivosti sa celkom oddáva tejto činnosti, kým si v svojich skladištiach nenahonobí nadostač potravy. Pravda, ani so zásobami nenarába ľahkomyseľne, ale v akejsi múdrej rozvážnosti si vymýšľa spôsoby, aby s touto potravou vystačil čo najdlhšie. Svojimi hryzadlami delí zrnká presne stredom vo dvoje, aby nezačali klíčiť a nestali sa preň, z hľadiska potravy, neužitočnými. Potom ich suší, len čo si všimne, že vlhnú; nevystavuje ich však za každých okolností, iba keď vopred cíti, že sa udrží bezoblačné počasie. Nerob si teda starosti! Neuvidíš z oblakov padať dážď dotiaľ, kým mravce vykladajú von svoje obilie.

Aká reč bude schopná vystihnúť, čie ucho zachytiť, koľko času bude stačiť, aby sa vyrozprávali a opísali všetky zázraky Stvoriteľa? Aj my opakujme s prorokom: „Aké obrovské sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil.“ (Ž 103, 24) Nám veruže nebude stačiť na obhajobu tvrdenie, že sme sa osožné pravidlá nenaučili z knižiek. Veď sme prijali schopnosť zvoliť si to, čo nám prospieva, z nenacvičovaného zákona prírody. Vieš, čo je tým dobrom, ktoré budeš robiť blížnemu? To, čo by si si želal, aby druhý robil tebe. A zasa vieš, čo je zlo? To, čo by si ani ty nechcel trpieť od druhého. Nijaké umenie korenárok, nijaké bylinkárstvo neposkytlo nerozumným živočíchom poučenie o tom, čo je im na úžitok, ale od prírody je to tak, že každé z týchto zvierat si vie zabezpečiť svoje vlastné blaho, lebo získalo priam tajomnú príchylnosť k tomu, čo zodpovedá jeho prirodzenosti.

4          Čo sa nás týka, jestvujú prirodzené cnosti, ku ktorým cíti naša duša príchylnosť, ktorá nepochádza od ľudí, z ich vyučovania, ale z prírody samej. Nás predsa neučila ničia reč, že máme nenávidieť chorobu, ale samo sebou máme v sebe odpor voči trápeniam. Takisto duša má v sebe nenaštudované odmietanie zla. Zlo je vždy neduhom duše, kým cnosť súvisí s pojmom zdravia. Správne veru niektorí definovali zdravie ako rovnováhu síl, ktoré máme podľa prírody. Neprehreší sa proti pravde ani ten, kto vztiahne toto vymedzenie aj na dobrý stav duše. Z toho vychádza skutočnosť, že duša bez osobitného poučovania smeruje k tomu, čo je jej vlastné a zodpovedá prirodzenosti. Preto všetci pokladajú zdržanlivosť za chvályhodnú, schvaľujú spravodlivosť, obdivujú udatnosť a nadovšetko túžia po rozumnosti. Ide o cnosti, ktoré sú príznačné pre dušu ešte viac než zdravie pre telo.

Deti, milujte svojich rodičov! Rodičia, nedráždite svoje deti k hnevu! (Ef 6,4) Vari to nehovorí sama príroda? Pavol neradí nič nové, iba spevňuje putá prírody. Levica ľúbi svoje mláďatá, vlk sa ruve pri obrane svojich šteniec. Čo povie človek, ktorý je jednak hluchý voči prikázaniam, jednak znetvoruje v sebe prírodu, keď alebo dieťa znevažuje starobu svojho otca alebo otec pre svoje druhé manželstvo odsúva do zabudnutia deti z prvého? Vzájomná láska medzi rodičmi a deťmi je pre nerozumných tvorov za hranicami ich chápavosti, preto Boh, ktorý ich stvoril, vyrovnal u nich nedostatok rozumu výdatnou dávkou vnemov. Vďaka čomu jahniatko, ktoré vyskočí z košiara, pozná, hoci spomedzi tisícky oviec, ešte aj farbu a hlas svojej matky? Ako to, že trieli práve k nej a hľadá, čo slúži jemu ako vyhradený prameň mlieka? A nech sú materine struky akokoľvek chudorľavé, uspokojí sa s nimi, hoci medzitým prebehlo popri mnohých mliekom naliatych vemenách. A matka? Akože spoznáva medzi stovkami jahniat svoje vlastné? Veď majú jednaký hlas, tú istú farbu, všetky majú rovnaký pach - aspoň pokiaľ sme schopní súdiť podľa našich čuchových daností. Pravda, ony majú akúsi výraznejšiu vnímavosť, než my vieme postrehnúť, a v nej sa skrýva ich schopnosť rozpoznať, čo ktorej patrí. Psíča ešte nemá zuby, no aj tak svojou papuľkou zaháňa to, čo ho otravuje. Ani teľa ešte nemá rohy, ale vie, kde mu vyrastú jeho zbrane.

Tieto fakty ukazujú, že prirodzené danosti všetkých bytostí sú nenaučené. Uvedené bytosti nemajú v sebe nič, čo by bolo nenaordinované a nedeterminované, ale všetky nesú stopy múdrosti toho, ktorý ich stvoril, a ukazujú na sebe, že boli utvorené tak, aby si vedeli zabezpečiť vlastnú ochranu. Taký pes nemá s rozumom nič spoločné, jednako má zmysel, ktorý rozum vyvažuje. Veď to, čo múdri tohto sveta horko-ťažko objavili za cenu dlhodobého bádania a celoživotného štúdia - mám na mysli všelijaké tie komplikované sylogizmy - pes ukazuje, že toto má naučené od prírody. Keď snorí po stope divého zvieraťa, len čo zistí, že sa štiepi na viacero strán, pobieha po odbočkách, ktoré vedú všetkými smermi, dobreže zo seba nevydá formulu sylogizmu o tom, čo koná: Zviera - vraví - sa zvrtlo týmto alebo hentým alebo tamtým smerom; samozrejme, tadiaľ nešlo, ani tou cestou, takže ostáva, že vyrazilo tamtým smerom. Nuž takto, vylučujúc omyly, nachádza pravdu. Čo viac robia tí, ktorí s plnou vážnosťou hĺbajú nad geometrickými obrazcami, keď rysujú v prachu a z troch výrokov vylučujú dva, aby v tom zvyšnom našli pravdu?

Čo sa týka vďačnej pamäti tohto zvieraťa, ktorého z nevďačníkov voči dobrodincom nezahanbí? Spomína sa na veľa psov, že si zvolili smrť po boku svojich pánov, ktorí ostali zavraždení v pustatine. Ba čo viac, niektorí psi ešte začerstva poslúžili ako vodcovia tým, ktorí pátrali po vrahoch, a prispeli k spravodlivému potrestaniu zločincov. Čo povedia ľudia, ktorí Pána, svojho stvoriteľa a živiteľa, nielenže nemilujú, ale nadväzujú priateľstvá s tými, ktorí hovoria skrivodlivo proti Bohu? (Por. Ž 74,6) Keď sa s nimi delia o ten istý stôl a o tú istú poživeň, tolerujú rúhanie proti Pánovi, svojmu živiteľovi.

5          Vráťme sa však ku skúmaniu stvorenia. Najľahšie uloviteľné zvieratá mávajú viacej mláďat. Preto majú viacej vrhov zajace a divé kozy, preto divé ovce rodia po dve jahňatá, aby ich druh nevykynožila dravá zver, a tak nevymizol. Naopak zvieratá, ktoré prinášajú iným skazu, majú málo mláďat; preto sa taká levica stáva matkou horko-ťažko jediného levíčaťa. Hovorí sa, že vychádza na svetlo tak, že jej rozdriape maternicu ostrím svojich pazúrov. Aj vreteníčatá vychádzajú von tak, že najprv prehryzú matkino brucho a odplatia sa „náležitou“ odmenou tej, ktorá ich priviedla na svet.[6]

Slovom, v ríši bytostí sa nenájde nič vopred nepremyslené, nič, čo by nemalo účasť na starostlivosti, ktorá týmto bytostiam náleží. Len si preštuduj časti tela zvierat a zistíš, že ich Tvorca im ani nepridal nič zbytočné, ani im neuprel nič nevyhnutne potrebné.

Mäsožravé živočíchy zabezpečil ostrými zubami, lebo také zuby potrebujú vzhľadom na svoju korisť. Tým, ktoré vyzbrojil iba polovičným súborom zubov, pripravil viaceré a rozmanité úložné priestory na prijatú potravu. Pretože v prvom úložisku nie je ešte potrava dostatočne nadrobno rozkúskovaná, dal im možnosť jej opätovného spracovania, takže po prežúvaní, pri ktorom ju úplne rozdrvia, môžu do seba vstrebávať živiny. Bachor, kniha, čepiec, slez[7] nie sú nefunkčné u zvierat, ktoré ich majú, ale každý oddiel plní nevyhnutnú potrebu.

Krk ťavy je dlhý, aby vyvážil dĺžku nôh a dočiahol na trávu, ktorou sa ťava živí. Krátky a celkom vnorený medzi plecia je krk medveďa, ale aj leva, tigra a ostatných zvierat toho istého druhu, pretože ich obživou nie sú traviny, a tak sa nemusia skláňať k zemi, no keďže sú mäsožravce, stačí im lov zvierat.

Prečo má slon chobot? Pretože je to veľké zviera, najväčšie medzi suchozemskými, a pretože má naháňať hrôzu tým, ktorí ho stretnú, muselo dostať zavalité, súdržné telo. Keby toto zviera dostalo velikánsky krk, úmerný k nohám, bolo by nanajvýš nemotorné; obrovská váha by ho totiž jednostaj nakláňala k zemi. Našťastie, sloniu hlavu spája s chrbticou iba zopár krčných stavcov, zato má chobot, ktorý plní funkcie krku; pomocou neho si približuje potravu a nasáva nápoj. Okrem toho nohy má nečlánkované, doslova monolitné ako stĺpy, vďaka čomu sú vstave pevne držať jeho váhu. Keby slon spočíval na krehkých a dengľavých končatinách, podchvíľou by sa mu na nich vykĺbil nejaký článok; či by sa chcel pričupiť, alebo vztýčiť, nohy by nestačili nadvihnúť jeho ťarchu. Našťastie slonia laba má na spodku krátky členok a je zostavená tak, že sa zaobíde bez kĺbu aj bez kolena. Veruže by jednotlivé články so svojou hybkosťou nevládali uniesť tú ozrutnú telesnú masu, ktorá sa po ňom prelieva a chveje. Z toho vyplýva potreba onoho nosiska, ktorý siaha až pod nohy.

Nevidíš slony vo vojnách, ako napredujú na čele šíku ako nejaké živé pevnosti? Alebo že sú ako nejaké kopce z mäsa, ktorých pohybu sa nedá vzdorovať, a tak prelamujú i najzovretejšie línie nepriateľov? Keby slony nemali úmerné spodné časti tela, to zviera by ani chvíľku nevedelo prežiť. V skutočnosti však - ako udávajú niektorí vedci - slon žije tristo rokov, ba i viac. Aj preto musí mať hutné a nečlánkované údy. Čo sa týka potravy, ako sme povedali, zo zeme mu ju do výšky prenáša chobot, ktorý svojím vzhľadom pripomína hada a jeho prirodzenou vlastnosťou je pružnosť. Takto sa potvrdzuje pravdivosť toho výroku, že v ríši stvorení nemožno nájsť nič zbytočné, nič nedostatočné.

Napriek tomu, že je tento tvor taký ozrutný, Boh ho podriadil nám, a tak je schopný chápať to, čomu ho ľudia učia, a prijímať ich údery. Stvoriteľ nás teda jasne poučuje, že nám podriadil všetko, pretože sme boli učinení na jeho obraz. A túto nepreniknuteľnú múdrosť môžeme zbadať nielen na velikánoch medzi zvieratami, ale aj tie najmenšie nám ponúkajú nemenší zázrak. Ja na vysokánske horské štíty, ktoré sa týčia na dosah mrakov a vďaka ustavičnému vetru si uchovávajú zimnú klímu, nehľadievam s väčším obdivom, než s akým hľadím na dno úžľabín, ktoré nielenže unikajú nečasu bežnému pre končiare, ale udržiavajú si vždy teplé ovzdušie. Podobne, čo sa týka organizmu zvierat, neudivuje ma slon so svojou veľkosťou viac než taká myš, že naháňa slonovi hrôzu; alebo tenučké žihadlo škorpióna, že ho jeho božský umelec vysústružil ako nejakú píšťalu, takže cez vnútornú dutinu môže vypúšťať jed do tých, ktorých poraní.

Nech však za to nikto nerepce proti Stvoriteľovi, že dal vzniknúť jedovatým zvieratám, ktoré môžu zahubiť náš život a sú nám nepriateľské. Takisto by bolo predsa treba protestovať proti vychovávateľovi, ktorý vedie k poriadku nezodpovednú mládež a bitku, ba i korbáč použije na nápravu nevychovaných chovancov.

6          Divé zvieratá sú ukážkou viery. Uveril si Pánovi? „Budeš si kráčať po vretenici a po baziliskovi, leva i draka rozšliapeš.“ (Ž 90,13) Skrze vieru máš schopnosť šliapať po hadoch a škorpiónoch. Nevidíš, že vretenica sa Pavlovi pri zbieraní raždia omotala okolo ruky a uštipla ho, no nijako mu neublížila, pretože zistila, že svätec je plný viery? (Sk 28, 3-5) Ak si však neverný, boj sa viacej svojej neviery než jedovatého plaza, lebo cez nevieru robíš zo seba ľahkú korisť skaze každého druhu.

Ale o tom stačí, lebo mi schádza na um, že pred časom sa niektorí u mňa dožadovali výkladu o zrode človeka. Bezmála mám dojem, akoby som počul poslucháčov v hĺbke srdca hundrať: „Poučili sme sa, ako je to s tvormi, ktoré nám patria, ale o sebe samých nevieme nič.“ Nedá sa teda nič robiť, pohovorím o tom, až strasiem ostych, ktorý ma zdržiava.

Skutočne sa zdá, že zo všetkého najťažšie je poznať sám seba.[8] Veď nielenže oko, ktoré vidí vonkajšok, nedisponuje schopnosťou vidieť dovnútra seba, ale aj sám náš rozum vyniká ostrosťou pri vnímaní hriechu toho druhého, no býva ťarbavý pri poznávaní vlastných slabín (por. Mt 7,3). Preto aj teraz naša reč, keď tak rezko prebehla po ostatných tvoroch, je lenivá a plná váhania, keď má začať skúmať to, čo sa nás bezprostredne dotýka. A pritom nie je možné väčšmi poznať Boha na základe neba a zeme než na základe nášho vlastného ustrojenia - platí to aspoň pre toho, kto skúma sám seba triezvym rozumom. Tak to hovorí aj prorok: „Úžasom ma naplnilo poznanie teba cez seba“ (Ž 138,6 LXX), to znamená: Tým, že som poznal seba, poučil som sa o nesmiernej múdrosti, ktorá je v tebe.

A Boh povedal: Urobme človeka. (Gn 1,26) Kde je ten Žid, ktorý prednedávnom tak tuho bojoval proti pravde? Hoci svetlo náuky bohoslovia[9] tu prebleskuje ako cez nejaké dvierka (por. Sir 14,23), hoci druhá osoba sa iba tajomne naznačuje a zatiaľ ešte celkom jasne nezažiarila, kde je on so svojím tvrdením, že Boh sa zhováral sám so sebou? Píše totiž: „To on povedal a on učinil: Buď svetlo - a vzniklo svetlo.

Samozrejme, už vtedy bola v ich slovách rukolapná absurdita. Veď ktorý kováč, ktorý tesár, ktorý obuvník, sediac celkom sám pri svojom náradí a nemajúc po boku nijakého tovariša, povie sám sebe: „Urobme nôž, zhotovme pluh, vyrobme topánky!“ Či nespraví svoju robotu mlčky? Naozaj príšerná je táravosť, keď sa ktosi správa sám voči sebe ako nejaký šéf či nadriadený a tuho súri sám seba takým spôsobom, ako to robieva majiteľ. No keďže oni sa napriek tomu nezháčili pred očerňovaním Pána, čo budú schopní povedať teraz svojím jazykom vycvičeným v klamstve? Pravda, toto slovo im načisto zapchá ústa: A Boh povedal: „Urobme človeka!“

Povedz mi, či ešte aj teraz je to izolovaná osoba? Nebolo predsa napísané Buď človek, ale Urobme človeka. Dokiaľ sa ešte nevyskytovala nijaká bytosť, ktorá by bola objektom poučovania, posolstvo bohoslovia[10] ostávalo hlboko utajené. Keď sa potom dá očakávať vznik človeka, odhaľuje sa obsah viery a zreteľnejšie sa objasňuje dogma pravdy. Urobme človeka. Počuješ, ty bojovník proti Kristovi? On nadväzuje rozhovor so svojím spoločníkom v diele stvorenia. S tým, skrze ktorého stvoril veky a ktorý udržuje všetko svojím mocným slovom. (Hebr 1, 2-3)

Ale henten neprijíma pokojne slovo zbožnej náuky. Ako šelmy, ktoré nezmieriteľne nenávidia ľudí, ktoré od chvíle svojho zajatia vyrevujú navôkol uzamknuté vo svojich klietkach a pritom aspoň dávajú najavo svoju surovú a neskrotnú povahu, keď už nemajú možnosť ukojiť svoju zúrivosť, podobne aj Židia, toto pokolenie nepriateľské voči pravde,[11] hoci sú v úzkych, tvrdia, že osôb, na ktoré sa obrátil Boh s týmto slovom, bolo mnoho. Vraj toto Urobme človeka hovorí Boh anjelom, ktorí stáli pri ňom.

Židovský výtvor! Bájka hodná ich dôvtipnosti! Aby nemuseli prijať jednu osobu, zavedú ich nesčíselne veľa. Syna vyčiarknu, zato radcovskú autoritu pripíšu sluhom a robia našich spoluotrokov[12] pánmi nad dielom nášho stvorenia. Áno, zdokonaľovaný človek dospieva až k dôstojnosti anjelov,[13] ale ktorý tvor môže byť rovný Stvoriteľovi?

Pozorne sa zastav aj pri pokračovaní: Na náš obraz. Čo povieš na toto? Či nie je iba jeden obraz Boha a anjelov? Veď Syn aj Otec celkom nevyhnutne majú tú istú formu, pričom je jasné, že sa myslí na formu tak, ako to prislúcha Bohu, teda nie vo výzore telesnom, ale v tom, čo je svojské pre božstvo.

Počúvaj i ty, novookyptenec,[14] vyslanec židovstva pod rúškom kresťana! Komu to Boh hovorí: Na náš obraz? Komu inému než tomu, ktorý je odbleskom jeho slávy a odtlačkom jeho hypostázy, ktorý je obrazom neviditeľného Boha? (Hebr 1,3; Kol 1,15) Áno, svojmu vlastnému živému obrazu, tomu, ktorý povedal: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30) a „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14,9) Jemu povedal Urobme človeka na náš obraz. Keď je obraz jeden, kde je nepodobnosť?

A stvoril Boh človeka. Nie „stvorili“. Svätopisec sa na tomto mieste vyhol mnohosti osôb. Tamtými slovami priúča Žida, týmito zatvára cestu helenizmu.[15] Neochvejne sa utiekol k monáde, aby si vnímal Syna spolu s Otcom a vyhol si sa nebezpečenstvu mnohobožstva.

Na Boží obraz ho stvoril. Znova predstavil osobu spolupracovníka. Nepovedal totiž „Na svoj obraz“, ale na Boží obraz.

V čom teda človek má to, čo je podľa obrazu Boha? Ako dostáva účasť na tom, čo zodpovedá podobnosti? O tom sa bude hovoriť, ak Boh dá, v pokračovaní.[16] V tejto chvíli nech je povedané aspoň toľko: Ak je obraz jediný, odkiaľ ti zišla na um tá neznesiteľná bezbožnosť, že si dovoľuješ hovoriť o Synovi ako o nepodobnom Otcovi? Ó aká nevďačnosť! Tú podobnosť, na ktorej si ty dostal účasť, nevzťahuješ na svojho Dobrodinca? Nazdávaš sa, že tebe ako vlastníctvo majú ostať výsady, ktoré ti boli poskytnuté z milosti, ale nepriznávaš Synovi, že mu na základe prirodzenosti patri podobnosť voči tomu, ktorý ho splodil?

Žiaľ, večer, ktorý už dávno poslal slnko ďaleko na západ, nariaďuje mi odteraz mlčať. Na tomto mieste teda aj my uložme na spánok túto reč a uspokojme sa s tým, čo bolo povedané. Nateraz sme sa stihli iba dotknúť tejto témy natoľko, aby sme vo vás prebudili horlivosť. Dokonalejšie skúmanie predložených otázok urobíme - s pomocou Svätého Ducha - v pokračovaní. Odíďte teda plní radosti, zhromaždenie milujúce Krista! Namiesto všetkých nádherne upravených jedál a všakovakých korenistých príloh skrášlite svoje počestné stoly spomínaním na to, čo som tu povedal. Nech sa hlboko hanbí anomoista, nech si vstúpi do svojho vnútra Žid, nech sa hrdí dogmami pravdy zbožný kresťan, nech je oslavovaný Pán! Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.

 


[1] Prirovnanie rozpravy k hostine pripomína Platóna, Timaios 17 A alebo 27 B, podobne Štát 354 B.

[2] Zem má tvar gule podľa Platóna (Timaios 33 B), Aristotela (O nebi II 14 - 297 a 8) a stoikov (Diogenes Laërtios VII, 1, 144); tvar valca či stĺpa podľa Anaximandra (tamže II, l, l), tvar bubna podľa Leukippa (tamže IX, 6, 30), podľa Démokrita panvy (Plutarchos, Náhľady filozofov III,10).

[3] Ak rátame attické stadion (177,6 m), vychádza dĺžka obvodu Zeme cca na 32.000 km; pri tzv. olympijskom stadiu (192,3 m) je to asi 34.600 km.

[4] Predstava o spontánnom zrode všetkých bytostí priamo zo zeme bola v antike rozšírená nielen v mytológii, ale i vo vede, ako vidno napr. z Lucretiovho filozofického eposu De rerum natura II,869 n. Jednako Aristoteles (Historia animalium VI, 16 - 570 a 3) hľadá v týchto prípadoch istý medzičlánok v zemských červoch.

[5] Podobné argumenty nájdeme aj u iných antických autorov. Historik Sallustius (Catilina 1) píše: „Všetci ľudia ... musia vynaložiť čo najviac síl, aby neprešli životom mlčky ako stáda, ktoré príroda stvorila so sklonenými hlavami a na službu bruchám. Veď celá naša podstata spočíva v duchu a v tele.“ [Prel. V. Bunčáková, 1987] Ovidius (Metamorphoseon I 84 nn.) hovorí: „Pokým ostatné tvorstvo rad-radom pozerá k zemi,| človeku vztýčil obličaj nahor a prikázal hľadieť | do výšav neba a vzpriamenú hlavu ku hviezdam dvíhať.“ [Prel. I. Šafár, 1979]

[6] Prameňom týchto historiek bol azda Herodotos (III, 108-109); podľa neho postihuje vreteničiu matku spravodlivý trest za to, že počas párenia samica usmrcuje samca. Aristoteles celkom odmieta toto rozprávanie o levici i vretenici (Historia animalium VII, 31 - 572 b 2 resp. V, 34 - 558 a 25).

[7] Bazil zamieňa poradie; správne je po bachore čepiec, až potom kniha (tu sa označuje slovom echinos - jež).

[8] Sentencia gnóthi seauton sa pripisuje mudrcovi Cheilónovi. Bola napísaná na Apolónovom chráme v Delfách.

[9] Gr. theologia prekladáme ako bohoslovie so zreteľom na zástoj pojmu Logos pri označení Boha Slova. Židom, ktorý odmietal vykladať plurál urobme v duchu trinitárnej interpretácie, je nepochybne vzdelaný Alexandrijčan Filón (asi 20 pred Kr. - 50 po Kr.) so svojím exegetickým spisom O stvorení sveta podľa Mojžiša.

[10] V pôvodine to kérygma tés theologias.

[11] Správa sv. Gregora z Nazianzu o tom, že Bazilovu smrť oplakávali rovnako kresťania i Židia (Reč 43,80), ukazuje skôr na korektné vzťahy v praxi; tvrdé slová tejto pasáže vyplývajú z polemického kontextu homílie.

[12] Výrazom homodulos Bazil zdôraznil podriadenosť voči Pánovi, ktorá sa vzťahuje na všetky stvorenia.

[13] Por. Ž 8,6: Urobil si ho len o málo menším od anjelov.

[14] Ostrie polemiky sa obracia proti anomoistom. Gr. homousios = rovnakej podstaty, homoiousios = podobnej podstaty, anomoiousios = nepodobnej podstaty. Anomoisti popierali esenciálnu rovnakosť či podobnosť Syna a Otca, ktorá je jadrom kresťanského trinitarizmu, čím stáli na pozícii židovstva. Preto je tu narážka na Pavlov výrok - por. Flp 3,2 - keď varuje pred príklonom k formám židovstva.

[15] Tento pojem v tom období označuje pohanské náboženstvá antiky v protiklade ku kresťanstvu.

[16] Zmienka o pokračovaní nemusí nutne znamenať, že pokračovaním bude hneď nasledujúca kázeň; nevylučuje ani súbor neskorších rozpráv na danú tému.

 

 

Prevzaté z: Sv. Bazil Veľký: Listy II (r. 375-378), Hexaémeron, Náboženské vydavateľstvo Petra, Prešov 2002. Vyšlo v edícii Bibliotheca antiqua christiana - Kresťanská antická bibliotéka.

Z gréckeho originálu preložil a poznámkami doplnil: Daniel Škoviera.


Index > Texty > Teologické texty > Sv. Bazil Veľký: Hexaémeron > Homília IX.

(c) grkat.nfo.sk   01.01.2004 andreios

NAJ.sk