Sv. Bazil Veľký:

Hexaémeron čiže Homílie o diele šiestich dní

 

Homília III.   O oblohe

Čaro Písem (1). Ako hovorí Boh (2). Nebo a obloha podľa filozofov a podľa exegétov (3). Substancia oblohy (4). Boh Slovo (4). Priepasť vôd, ich množstvo a potreba ohňa (5). Rieky (6). Miznutie vody, ekpyrósis; polemika s peripatetikmi (7). Pomenovanie nebo (8). Polemika so stoikmi (8). Kritika alegorického výkladu (9). Krása (10).

 

1          Počuli ste o dielach prvého dňa, lepšie povedané, dňa jeden. Neukracujme tento deň o dôstojnosť, ktorú má vo svojej prirodzenosti, o dôstojnosť, ktorú mu udelil Tvorca ako takému, keď ho nezarátal do poradia k ostatným dňom. To, čo vzniklo v spomenutý deň, zhrnula naša včerajšia rozprava, pričom rozdelila výklad pre poslucháčov tak, že ten raňajší poskytol dušiam potravu, večerný potešenie. Teraz prechádzame k zázrakom druhého dňa.

Používam tento výraz nie vo vzťahu k sile výrečnosti toho, ktorý vás vedie, ale so zreteľom na pôvab Písem; tie prirodzene majú svoje čaro pri každom vnímaní, na každé srdce pôsobia kladne a milo, pokiaľ človek dáva prednosť pravde pred pravdepodobnosťou. Aj žalmista sa vyjadruje nanajvýš vzletne o tom, ako lahodne pôsobí pravda: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med.“ (Ž 118,103)

Včera som teda - pokiaľ to bolo možné - potešil vaše duše rozpravou o Božích výrokoch a dnes, na druhý deň, sme sa znova stretli, aby sme pozorovali zázračné diela druhého dňa. Badám však, že okolo mňa sa postavili viacerí remeselníci, ktorí pracujú manuálne a len tak-tak si vedia zabezpečiť obživu každodennou prácou. Oni nástoja, aby sme skrátili rozprávanie, inak by boli pridlho odtrhnutí od svojich pracovných povinností. Čo im mám na to povedať? Poviem, že čas poskytnutý Bohu nevychádza navnivoč, ale že sa vracia bohato zúročený. Lebo všetky okolnosti, ktoré by mohli navodzovať pocit nedostatku času, Pán odstráni: on dáva telu vytrvalosť, duši nadšenie, i transakciám poskytuje hladký priebeh, ba celoživotný úspech darúva tým, ktorí duchovným veciam prisudzujú vyššiu hodnotu. A hoci by aj v prítomnosti výsledky našich úsilí celkom nezodpovedali nádejam, v každom prípade aspoň pre nasledujúcu večnosť je škola Ducha skvelým pokladom. Vyžeň teda zo srdca všetky starosti o pozemský život a celý sa sústreď týmto smerom. Nebolo by ti predsa vonkoncom na úžitok, keby si bol prítomný telesne, ale tvoje srdce by stravovala námaha zameraná na pozemský poklad.

2          A Boh povedal: Buď obloha uprostred vody a staň sa delidlom medzi vodami a vodami. (Gn 1,6) Už včera sme počuli Božie slová: „Buď svetlo!“ Dnes počujeme slová: „Buď obloha!“ Zdá sa však, že uvedené slová obsahujú čosi viacej, pretože reč neostala pri čírom príkaze, ale navyše vymedzila zdôvodnenie, prečo vôbec bola obloha stvorená. „Aby oddeľovala,“ vraví, „uprostred vody od vôd.“

Najprv sa vráťme trocha späť a spytujme sa, ako sa vlastne Boh vyjadruje. Vari naším spôsobom? To by znamenalo, že najprv vzniká v myslení odtlačok vecí, potom sa v predstave utvára obraz a Boh z tých obrazov, čo sú k dispozícii, vyberá náležité a súrodé znaky pre každý predmet a tým dáva výraz, aby napokon odovzdal tento myslený pojem službe hlasových orgánov a tam nárazom vzduchu podľa artikulovaného pohybu hlasu stane sa jasnou dovtedy skrytá myšlienka.[1]

Nezaváňa však toto rozprávanie bájkou? Veď podľa neho by Boh potreboval prekonať takýto okruh len na to, aby prejavil, čo skrýva v mysli! Nie je vari zbožnejšie hovoriť, že božská vôľa, čiže prvý podnet myšlienkového pohybu, je vlastne to isté, čo Božie Slovo? Písmo ho veľmi dôkladne vykresľuje, aby ukázalo, že Boh chcel nielen uskutočniť stvorenie, ale chcel, aby stvorenie vzniklo skrze niekoho, kto by bol jeho spolupracovníkom. Tak ako Písmo povedalo na začiatku, mohlo predsa o všetkých zopakovať: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“, potom: „Stvoril svetlo“, potom: „Stvoril oblohu“ atď. Pravda, ak uvádza Boha práve vo chvíli prikazovania a rozhovoru, mlčky poodhaľuje toho, komu sa prikazuje a s kým sa vedie rozhovor. Ono nás neukracuje o poznávanie, naopak, rozpaľuje v nás túžbu po ňom tým, že pred nás predhadzuje čosi ako stopy a indície nevysloviteľnej skutočnosti. Lebo to, čo človek získa za cenu námahy, prijíma s veľkou radosťou a starostlivo uchováva, kým na získanie toho, čo si možno ľahučko zadovážiť, hľadieva sa s pohŕdaním. Preto nás Písmo usmerňuje, aby nás po určitej ceste poriadku privádzalo k rozmýšľaniu o Jednorodenom.

Akiste však ani vtedy netelesná prirodzenosť vôbec nepotrebovala zvukové slovo, lebo myšlienky tu majú samy osebe moc, aby sa sprostredkovali (duchovnému) spolupracovníkovi. Takže na čo by potrebovali hlas tí, ktorí sú schopní navzájom komunikovať svoje zámery priamo zo svojej úvahy? Hlas totiž preniká cez sluch a sluch je tu kvôli hlasu. Kde však nie je hlas, kde nie je jazyk ani ucho, čiže ten krivolaký priechod, ktorý prenáša zvuky, aby sa dali vnímať v hlave,[2] tam nie sú potrebné vyrieknuté slová, ale tam sa vôľa komunikuje - mohli by sme povedať - priamo z úvah srdca.

Ako som už teda povedal, Mojžiš múdro a šikovne použil túto figúru reči, aby vyburcoval náš rozum do hľadania osoby, ku ktorej smerujú tie slová.

3          Ako druhý bod nás čaká preskúmanie, či je niečo iné to nebo stvorené na začiatku a niečo iné táto obloha, ktorá takisto nosí názov „nebo“, či teda, skrátka, jestvuje dvoje nebies. Čo sa týka tejto druhej mienky, filozofi, ktorí sa zaoberajú nebom, radšej by si odhrýzli jazyk, než by s ňou súhlasili ako s pravdivou. Oni totiž stavajú na zásade, že je jediné nebo a že nemá v sebe takú prirodzenú vlastnosť, aby si pritvorilo druhé nebo, tretie a neviem koľkáte, keďže celá esencia nebeského tela sa vymíňala na zostavenie toho jedného neba.[3] Taký je ich názor. Tvrdia totiž, že je to jedno v kruhu sa pohybujúce telo a že je to telo ohraničené. Ak sa toto plne prekrýva s prvým nebom, potom na vznik druhého či tretieho neostáva vôbec nič.

Pravdaže, tieto argumenty si vymýšľajú tí, ktorí dávajú Tvorcovi do ruky nestvorenú hmotu. To ich unáša od prvej rozprávky do klamstva, ktoré je toho nutným dôsledkom. Pokiaľ ide o nás, žiadame mudrcov Grécka, nech sa nám prestanú vyškierať a najprv nech si urovnajú vlastné spory. Veď sú medzi nimi takí, čo tvrdia, že nebies i svetov je neobmedzený počet.[4] Tí z nich, čo sa oháňajú prefíkanejšími argumentmi, hneď však vyvrátia ich mienku ako nepravdepodobnú a sami sa budú systematicky opierať o nevyhnutné závery geometrie, že podľa prirodzeného poriadku nie je možné, aby vzniklo iné nebo popri tomto jednom. Vtedy sa my budeme tým viac smiať nad ich táraním o čiarach a konštrukciách, keď síce vidia jednu i viaceré bubliny ako výsledok rovnakej príčiny, no potom v súvislosti s väčším počtom nebies si bezradne lámu hlavu nad tým, či moc Tvorcu stačí na to, aby ich priviedla k bytiu. Sila a veľkosť sa však v tomto prípade, podľa našej mienky, v ničom nelíši od tej vzduchovej bubliny, ktorá sa vzdúva v perlivej tekutine v prameňoch, len čo sa zahľadíme na nesmiernu moc Boha. A tak ich výraz nemožné je na smiech.

Pokiaľ ide o nás, máme tak ďaleko k tomu, aby sme spochybňovali existenciu druhého neba, že hľadáme ešte aj tretie; blažený apoštol Pavol bol uznaný za hodného pozorovať dokonca toto tretie nebo. (2 Kor 12,2) Okrem toho aj žalm, menujúc nebesá nebies (Ž 148,4), nám vnukol predstavu viacerých nebies. Akiste to nie je nič zarážajúcejšie ako existencia siedmich okruhov, po ktorých sa, podľa jednomyseľného presvedčenia bezmála všetkých na svete, pohybuje sedmoro planét; údajne sa tieto okruhy prelínajú jeden s druhým, ako sa to dá zobraziť nádobami zapadajúcimi do seba. Ony sa však pohybujú opačným smerom ako vesmír, a keďže pritom pretínajú éter, vydávajú akýsi lahodný harmonický zvuk, ktorý prevyšuje každý pôžitok, čo poskytujú naše nápevy. Keď potom niekto požaduje od tých, ktorí toto tvrdia, spoľahlivé svedectvo o spomenutom vneme, čo hovoria? Vraj pôvodný návyk na tento zvuk od prvej chvíle narodenia zapríčinil, že sme si naň natoľko zvykli, že sme stratili vnímavosť v dôsledku mnohého sústredeného počúvania; vraj je to tak ako s kováčmi, ktorým do uší udiera v dielni ustavičný hrmot.

Vyvracať ich sofistické a vratké výmysly, ktoré sa ako výmysly ukážu celkom jasne každému hneď pri prvom počutí, nie je úlohou muža, ktorý si uvedomuje, že treba hospodáriť s časom, a ktorý sa spolieha na chápavosť poslucháčov. My však prenecháme tieto profánne špekulácie ľuďom z profánneho prostredia a vrátime sa k cirkevnej náuke.

Nuž niektorí z našich predchodcov povedali, že tu nejde o vznik druhého neba, ale o dodatočné vysvetlenie prvého. Písmo tam vraj v skratke predstavilo stvorenie neba a zeme, tu nám však podrobnejšie ukazuje, akým spôsobom sa stalo to či ono. My zasa vravíme toto: Druhé nebo bolo predstavené ako dielo, ktoré má aj iné meno aj vlastný účel, je teda iné ako to, ktoré bolo stvorené na začiatku, líšiac sa od neho aj väčšou pevnosťou svojej substancie, aj špecifickým účelom, ktorý má vo vesmíre.

4          A Boh povedal: Buď obloha uprostred vody a staň sa delidlom medzi vodami a vodami. I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. (Gn 1, 6-7) Prv ako by sme sa venovali myšlienke Písem, pokúsme sa rozptýliť námietku, ktorú proti nám uvádzajú iní. Pýtajú sa nás totiž, či je obloha guľovité teleso, čiže také, ako sa javí nášmu zraku, a či ide o tú vodu, ktorá je v tekutom stave a vyhýba sa vyvýšeninám, a ak áno, ako je teda možné, že sa drží nad oblúkovitou klenbou oblohy.

Čo máme na to povedať? Po prvé a predovšetkým toto: Ak sa nášmu pohľadu voľačo javí ako okrúhle, pretože tak vyzerá vnútorná dutina, nemusí to ešte nutne znamenať, že i povrch tej veci je navonok zaguľatený, ani že musí mať líniu dokonalej kružnice a takisto celý obvod že je úplne hladký. Akiste predsa vídame v budovách kúpeľov kamenné klenby a stavebné prvky tunelových tvarov, takže vnútri kúpeľov na pohľad dominujú polkruhové línie oblúkov, zato vo vrchných častiach strechy často prevláda rovný povrch. Kvôli tomu nech si preto ani oni nerobia ťažkú hlavu, ani nás nech neznepokojujú, ako keby naša hypotéza neumožňovala vode udržať sa tam hore.

Hneď nato treba asi povedať, aká je prirodzená podstata oblohy a z akého dôvodu dostala príkaz predeľovať vodu uprostred. Slovo stereóma, čiže opora,[5] používa Písmo zvyčajne pri bytostiach vynikajúcich mimoriadnou odolnosťou. Takto vraví: „Pán je moja opora a moje útočisko“ (Ž 17,3), alebo „Ja som pevne oprel stĺpy zeme“ (Ž 74,4), alebo „Chváľte ho v opore jeho moci.“ (Ž 150,1)[6]

Profánni autori totiž hovoria pevné teleso takému, ktoré je takpovediac tuhé a plné; to sa vymedzuje v protiklade k telesu matematickému. Matematické teleso má svoje bytie jedine v troch rozmeroch, čím myslím šírku, hĺbku a výšku, avšak pevné teleso má okrem týchto troch rozmerov ešte aj rezistenciu. Písmo má obyčaj nazývať slovom stereóma, čiže opora, niečo mocné a nepoddajné, a tak často používa tento výraz v súvislosti so zhusteným vzduchom, napríklad: „Ten, ktorý upevňuje hrom“ (Am 4,13 - LXX). Lebo hutnosť a rezistenciu vanúceho vzduchu, ktorý sa zachycuje v dutinách mrakov a v dôsledku toho, že násilne vyráža von, vytvára hlučný hrmot, označuje Písmo ako „upevňovanie hromu“. Tuná bol použitý tento výraz, podľa našej mienky, na označenie nejakej hutnej substancie, ktorá je schopná nepriedušne uzavrieť hladkú a nesúdržnú vodu.

Samozrejme, keďže sa podľa spoločného alternovania s vodou zdá, že obloha vďačí za svoj vznik práve vode, netreba usudzovať, že je čímsi podobným stuhnutej vode,[7] ani akejsi takej látke, ktorá má svoj počiatok v preciedzaní vlhkého živlu - takou je napríklad hmota kamenného krištáľa, ktorá sa údajne vytvára nadmerným tuhnutím vody, alebo substancia sľudy,[8] ktorá sa tvorí v mineráloch. Je to priezračný kameň, ktorý nadobudol jedinečnú, úplne číru priehľadnosť, takže ak ho niekto nájde celkom čistý z hľadiska prirodzených vlastností, pokiaľ nie je postihnutý ani dajakou plesňou, ani nie je do hĺbky rozbrázdený puklinami, svojou priezračnosťou sa bezmála vyrovná vzduchu.

Pravda, my nepripodobňujeme oblohu k nijakej z uvedených vecí. Bolo by predsa detinské a svedčilo by o zjednodušenom myslení, keby sme mali takéto chápanie problémov neba. Ani keby platilo, že všetko je vo všetkom - oheň v zemi, vzduch vo vode a takýmto spôsobom každý živel v tom druhom - a že nijaký z tých živlov, ktoré sú dostupné zmyslom, nejestvuje v rýdzom stave a nezmiešaný,[9] či už by bol spojený so stredným živlom alebo s protikladným, aj tak niet dôvodu prijať tvrdenie, že obloha je z jedného jednoduchého živlu alebo z ich zmesi, lebo sme sa nechali poučiť Písmom, že vonkoncom netreba dovoľovať svojmu rozumu, aby vo svojej predstavivosti prekračoval prípustné hranice.

Nesmie nám však uniknúť istá skutočnosť, preto ju zdôrazníme: Potom čo Boh nariadil Buď obloha!, svätopisec nepovedal jednoducho A vznikla obloha, ale povedal: A Boh urobil oblohu, a k tomu potom pridal: Boh oddelil ... . Hluchí, počúvajte! Slepí, viďte! No kto je vlastne hluchý? Nie je to vari ten, kto nepočuje Ducha, hoci volá takým mocným hlasom? A kto je slepý? Vari nie ten, kto nevidí, že takto sa nám takými jasnými argumentmi ukazuje na Jednorodeného? Buď obloha! To je hlas východiskovej príčiny. Boh urobil oblohu. Toto je svedectvo o činnej stvoriteľskej sile.[10]

5          Vráťme sa však k postupu nášho výkladu. Staň sa delidlom, vraví, medzi vodami a vodami. Ako sa zdá, vody sa rozlievali do bezhraničných šírok, zo všetkých strán sa vlny prelievali po zemi a celkom ju zaplavovali, takže sa zdalo, že v porovnaní s ostatnými živlami prekračujú náležitú mieru. Preto sa totiž vyššie[11] hovorilo, že priepasť zahaľovala zem zo všetkých strán.

Čo sa týka príčiny tejto záľahy, vzápätí pristúpime k jej výkladu. No iste vonkoncom nik z vás - ani tí, ktorí majú vynikajúco vycvičený um a vedia jasnozrivo upierať pohľady na túto ubúdajúcu a tekutú substanciu - nebude spochybňovať našu mienku, ako keby sme stavali hypotézu, ktorá predpokladá čosi, čo je podľa rozumu nemožné alebo fiktívne, ani sa nebude nikto dožadovať, aby nás verejnosť volala na zodpovednosť pre odpoveď na otázku, na čom vlastne spočinula substancia vôd. Lebo dôvod, prečo zem odvádzajú z koncov sveta a kladú ju do jeho stredu, prečo ju dvíhajú nad vodu, hoci je ťažšia ako voda, je - pravdaže - celkom ten istý ako dôvod, ktorý núti onú hŕbu vody, čo leží okolo zeme, aby ostala nehybná, hoci podľa svojej prirodzenosti má tendenciu klesať nadol a všade udržiavať vyrovnanú hladinu. V tom s nami budú súhlasiť aj oni. Nepochybne teda substancia vody zalievala zem navôkol svojou nesmiernou masou a svojím objemom vôbec nebola voči nej v nejakej úmere, ale prevyšovala ju mnohonásobne. Takto veľký Umelec od počiatku predvídal budúcnosť a hneď v prvých rozhodnutiach zohľadňoval potrebu, ktorá bude vzápätí nasledovať.

Dobre, ale aká potreba sa zohľadňovala v tom, že vody bol taký nevýslovný nadbytok? Existencia ohňa. Oheň je pre vesmír nevyhnutný, a to nielen pre životné podmienky pozemšťanov, ale vôbec pre úplné zavŕšenie celého sveta. Vesmír by bol totiž znetvorený, keby v ňom chýbal tento jeden živel, živel zo všetkých najväčší a najprospešnejší. Tieto živly sú totiž vo vzájomnom protiklade, jeden môže zničiť druhý - oheň ničí vodu, keď ju premôže svojou silou, voda zasa oheň, keď nad ním získava prevahu svojím množstvom. Bolo však potrebné, aby na jednej strane medzi nimi nepanoval rozbroj a na druhej strane, aby sa úplná absencia jedného z nich nestala podnetom na zánik sveta. Preto keď Stvoriteľ vkladal zákony do vesmíru, hneď na začiatku pridelil vlhkej substancii takú veľkú hojnosť, že voda, hoci ju pomaličky stravuje sila ohňa, bude môcť vydržať až do stanoveného konca existencie sveta. Ten, ktorý zorganizoval celý vesmír pomocou poriadku a miery - podľa Jóba totiž „je schopný zrátať aj dažďové kvapky“ (Jób 36,27) - vedel, aký čas vymedzil svetu, aby pretrval, a aké veľké množstvo potravy mu určil. Taký je teda dôvod, prečo vody bolo vo chvíli stvorenia neúrekom.

Sotva však existuje človek natoľko odtrhnutý od života, že by bol odkázaný na výslovné poučovanie, prečo je oheň pre svet naozaj celkom nevyhnutný. Stačí si všímať umenia pre nás životne dôležité, ako všetky rad-radom vyžadujú narábanie s ohňom - myslím na tkáčstvo, remenárstvo, stavebníctvo, poľnohospodárstvo. No nielen ony! Ani samo pučanie stromov, ani dozrievanie plodov, ani plodenie pozemských či vodných živočíchov, ani ich výživa, to všetko by nemohlo na začiatku vzniknúť, ani by nepretrvalo v priebehu času, nebyť tepla. Bolo teda nevyhnutné stvoriť teplo na sformovanie a zachovanie bytostí, no nevyhnutná bola aj hojnosť vody, pretože vyžarovanie ohňa prebieha neprestajne a neľútostne.

6          Poobzeraj sa po celom stvorenom svete a všimni si silu tepla: panuje pri zrode i zániku všetkého. To je dôvod, prečo nad zemou leží rozliatej tak veľa vody a prečo sa dostala až ďaleko za nám známe končiny, ba spočíva takpovediac zasiata v hlbokých útrobách zeme. Spod nej udržiava výdatné pramene a spodné zdroje studní, prúdy riek, bystrín i stále plynúcich veľtokov, aby sa zachovala vlaha v mnohých a rozmanitých zásobárňach.

Z východu, z pásma zimného slnovratu, tečie Indus, najmohutnejší tok spomedzi všetkých riečnych vôd, aspoň podľa bádateľov, ktorí opísali svoje cesty okolo sveta. Z oblastí stredného východu tečie Baktros, Choaspés a Araxés, od ktorého sa odštepuje aj Tanais a vlieva sa do Maiótskej lagúny. Okrem týchto riek je tu Fasis, ktorý steká z horstva Kaukazu, i nespočetné množstvo ďalších, ktoré sa poberajú zo severných oblastí do Pohostinného mora.

Zo severozápadu, spod úpätia Pyrenejí, tečú Tartésos a Istros; prvý z nich ústi do mora za Stĺpmi, kým Istros preteká cez Európu a odovzdáva svoje vody Pontu.

Načo ešte vyratúvať ďalšie rieky, ktoré sa rodia z Ripají, čiže z hôr, ktoré sa ťahajú až kdesi ďaleko za najodľahlejšími územiami Skýtska? Medzi ne patrí Rhodanos i nespočetné ďalšie rieky, ktoré sú takisto splavné. Tieto rieky, ktoré obmývajú kraje západných Galatov a Keltov a priľahlé územia barbarov, všetky sa vlievajú do západného mora.

Iné rieky tečú od juhu z hlbín vnútrozemia cez Etiópiu; časť z nich smeruje do Nášho mora, druhá vyprázdňuje svoje vody do mora, ktoré leží mimo plavebných dráh - sú to rieky Aigón, Nysés i takzvaný Chremetés a okrem nich ešte aj Níl, ktorý sa svojou povahou ani nepodobá na rieky, keď zalieva Egypt, pričom sa priam vyrovná moru.[12]

Nami osídlená oblasť zeme takto leží v objatí vody, poprepájaná obrovskými moriami, zvlažovaná tisíckami riek, čo nevysýchajú, vďaka nevýslovnej múdrosti toho, ktorý to zariadil tak, aby jestvovala takmer nevyčerpateľná substancia, ktorá by vyvažovala priebojnosť ohňa. Jednako raz príde čas, keď všetko zhorí v ohni, ako sa vyjadruje Izaiáš v slovách, ktorými sa obracia na Boha všehomíra: „Ty, ktorý vravíš priepasti: Spustneš a ja vysuším všetky tvoje rieky.“ (Iz 44,27) A tak odhoď pochabú múdrosť a prijmi s nami náuku pravdy; hovorí síce všedným jazykom, no z hľadiska poznania je neomylná.

7          Buď obloha uprostred vody a staň sa delidlom medzi vodami a vodami. Už bolo povedané, aký význam dáva Písmo názvu stereóma, obloha: že to nie je odolná a pevná substancia, ktorá má určitú ťarchu a rezistentnosť. Nie, toto neoznačuje slovo stereóma, čiže opora. Keby to tak bolo, vari by si zaslúžne neosobovala takýto názov hlavne a predovšetkým zem? Ale pretože substancia nadzemských telies je ľahká, riedka, nezachytiteľná nijakým zmyslom ľudského vnímania, Písmo použilo meno stereóma v porovnaní s najľahšími a zmyslovo nevnímateľnými substanciami.

Predstav si, prosím, nejaké miesto schopné odlučovať vlhkosť. To, čo je v nej jemné a prefiltrované, prepúšťa nahor, kým to, čo je veľmi zhustené a zemité, spúšťa nadol, aby sa zachovala od začiatku až do konca tá istá vyvážená zmes, hoci postupne predsa len dochádza k úbytku vlhkých častíc.[13]

Pravda, ty neveríš, že vody bol pôvodne taký veľký objem, ani nezohľadňuješ veľký objem tepla, v ktorého silách je stroviť veľa vlhkosti, aj keď ho je z hľadiska intenzity málo. Ono totiž priťahuje v susedstve ležiacu vlhkosť, ako to objasňuje príklad tekvice, ktorá vie spotrebovať vlahu, ktorú k sebe pritiahne celkom podobne, ako to robí plameň lampáša, ktorý k sebe cez knôt prisáva neďaleko ležiacu živnú hmotu, aby ju vzápätí strovil a zmenil na dym. Kto však pochybuje o tom, že éter má povahu rozpáleného ohňa? Keby ho neudržiaval v nutných medziach jeho Tvorca, čo by bránilo ohňu, aby všetko vo svojom dotyku zmenil na plameň a dočista spálil? Vari by tak zároveň celkom nestrovil všetku vlahu v jestvujúcich bytostiach?

Z toho dôvodu sa nachádza voda v ovzduší, keď sa priestor nad našimi hlavami halí mrakmi, čo vznikajú zo stúpajúcich výparov, ktoré zo seba vydávajú rieky, pramene, lagúny, močiare i všetky moria, takže blčiaci éter nemôže zachytiť všetko. Veruže vídame, ako počas leta slnko neraz v kratučkej chvíli robí z krajiny močaristej a nasiaknutej vlahou celkom vyschnutý, vyprahnutý kút. Nuž kam sa podela tá voda? Nech nám to ukážu hentí suverénni majstri vo všetkom! Nie je vari jasné každému, že ju odkrojila a pohltila páľava slnka? A napriek tomu oni hovoria, že slnko dokonca nie je ani teplé.[14] Zrejme majú času navyše, keď ho márnia pri takých rečiach.

Pozrite však, o aký argument sa opierajú, keď sa vzpierajú prijať to, čo je očividné. Keďže je slnko bielej farby, hovoria, nie červenkasté ani žlté, nemôže mať ohnivú substanciu, ale jeho teplota je výsledkom jeho rýchlej rotácie. Čo si sľubujú z takého postupu pre seba? To, že sa bude zdať, že slnko nespotrebúva vonkoncom nijakú vlhkosť. Hoci ich rozprávanie nezodpovedá pravde, ja ho neodmietam, keďže poskytuje oporu môjmu výkladu. Hovorili sme už o tom, že veľké množstvo vody je tu nevyhnutne potrebné, pretože ju spotrebúva teplo. Vôbec nezáleží na tom, či ide o teplo prírodné, alebo či má svoju ohnivosť z toho, že znáša nejaký vonkajší vplyv, aby vytvorilo rovnaké symptómy na tých istých látkach. Či sa totiž trú o seba kúsky dreva a z nich vzbĺkne ohnivý plameň, alebo či toto drevo zhorí v plameni, ktorý sa zažal niečím iným, výsledok je napokon v oboch prípadoch zhruba ten istý. Tak či onak, vidíme veľkú múdrosť toho, ktorý riadi vesmír, keď dáva slnku presúvať sa z miesta na miesto, len aby pri stálom pobyte na tom istom mieste nerozvrátilo nadbytkom horúčosti krásny poriadok sveta. Preto ho Boh raz, počas zimného slnovratu, odvádza k južnému pásmu, inokedy ho presúva k rovnodennostným súhvezdiam a odtiaľ ho vedie ďalej na sever v čase letného slnovratu, takže týmto pozvoľným prechodom slnka sa darí zachovávať teplotnú rovnováhu v oblasti okolo zeme.

Nech len dobre otvoria oči tí filozofi, či neupadajú do protirečenia sami so sebou. Veď oni tvrdia, že rieky nespôsobujú zvýšenie hladiny mora preto, lebo ich vodu spotrebúva slnko, a navyše, more ostáva slané a trpké, pretože horúčava pohlcuje ľahkú a pitnú časť vody. Deje sa to hlavne vďaka rozlišovacej schopnosti slnka, ktoré odsáva ľahkú zložku, kým tú hustú a zemitú, povedzme nejaké bahno alebo kal, necháva bokom. Z toho pochádza v morskej vode horkosť, slanosť a sušiaci účinok. Pravda, keď uvedení filozofi rozprávajú o mori tieto veci, hneď potom obracajú svoje vyjadrenia naruby a vravia, že účinkom slnka nedochádza k nijakému úbytku vlhkosti.[15]

8          A Boh nazval oblohu nebom (Gn 1,8), čiže pomenovaním, ktoré sa vlastne hodilo hlavne na inú skutočnosť, ale obloha ho prevzala na základe podobnosti. Utkvelo nám v pamäti, že Písmo veľa ráz hovorí o nebi ako o viditeľnom mieste, keďže pre hustotu a súdržnosť vzduchu sa jasne črtá pred našimi zrakmi a za túto viditeľnosť si zasluhuje pomenovanie nebo.[16] Písmo hovorí: „Nebeské vtáctvo“ (Ž 8,9), alebo „Okrídlené tvory, čo lietajú na nebeskej oblohe“ (Gn 1,20). Takú istú platnosť má vo výroku „priam k nebu stúpajú“[17] (Ž 106,26). A keď Mojžiš požehnáva Jozefov kmeň, zahrňuje do svojho žehnania dary „od ročných období i rosy, od slnka v slnovrate i spojení mesiaca, od končiarov hôr i odvekých vŕškov“ (Dt 33,13-15), keďže priestor okolo zeme sa riadi pevným poriadkom v týchto javoch. Na druhej strane, hovorí aj v preklínaniach voči Izraelu: „Nebo, čo je nad tvojou hlavou, bude medené.“ (Dt 28,23) Čo tým chce povedať? Nič iné ako úplné sucho a to, že vo vzduchu budú chýbať vody, vďaka ktorým sa dostáva zemi úrodnosti.

Keď teda svätopisec hovorí, že z neba sa znáša rosa alebo dážď, máme na mysli vody, ktoré dostali rozkaz zaujať oblasť hore nad zemou. Keď sa totiž vo výšinách zoskupujú výpary a vzduch hustne pod tlakom vetrov, vtedy sa zásoby vlhkosti, dosiaľ sa ponášajúcej na paru a ľahko rozptýlenej, v mraku vzájomne spoja, vznikajú kvapky a tie sa váhou zlúčenej hmoty rútia nadol. Takýto je pôvod dažďa.[18] Keď sa však vlhkosť zmení na penu a odlúčia ju prudké nápory vetra a keď potom dosiahne krajný stupeň schladenia, takže dočista zmrzne, z rozpadávajúceho sa oblaku sa znáša sneh.[19] Slovom, podľa tohto spôsobu uvažovania máš právo hľadieť na celú substanciu vlhkosti, ktorá sa udržiava vo vzduchu nad našimi hlavami.

Nech nikto nekladie náramnú skúmavosť filozofov zaoberajúcich sa nebom na roveň prostému a nestrojenému výrazu duchovných výkladov. Lebo ako veľmi hodno uprednostniť pred príťažlivosťou hetér krásu, ktorou sa vyznačujú poctivé ženy, tak veľmi sa líšia naše výklady od profánnych. Profánni autori totiž zavádzajú do svojich výkladov násilne upravenú pravdepodobnosť, kým tuná leží pred nami holá pravda bez prefíkaných trikov.

A prečo vôbec treba, aby sme si dávali námahu s vyvracaním ich klamstva, keď nám stačí položiť vedľa seba ich vlastné knihy a v úplnom pokoji ako diváci sledovať, akú vojnu medzi sebou zvádzajú? Ani počtom predsa nezaostávajú, ani autoritou nestoja nižšie, ba pestrosťou výrazu priam excelujú tí, ktorí polemicky vystupujú proti opačnej náuke; hovoria, že vesmír zaniká v požiari, no opäť ožíva zo semenných myšlienok, ktoré pretrvávajú v popole, a odtiaľ vnášajú do kozmu nekonečný rad zánikov a znovuzrodení.[20] No títo ľudia - jedni i druhí - utekajú preč od pravdy, lebo na tej i na onej strane sa stávajú vynálezcami cestičiek, ktoré ich vedú do bludu.

9          Nám však ostáva vysloviť ešte pár výhrad voči autorom z cirkevných radov[21] ohľadne vylučovania vôd, a to voči autorom, ktorí sa pod kepienkom anagogického[22] prístupu a vyšších myšlienok utiekli k alegóriám. Hovoria, že vody tu v obraznom jazyku znamenajú duchovné a netelesné mocnosti. Tam hore na oblohou sa vraj usídlili tie lepšie, dole na miestach v dotyku so zemou a s hmotou zasa bývajú tie zlé. Akiste z toho dôvodu, vravia, vody nad nebesami chvália Boha (Ž 148,4) - to znamená, chvália ho dobré mocnosti, ktoré si pre čistotu svojej vodcovskej schopnosti zasluhujú, aby vzdávali Stvoriteľovi náležitú chválu. Naproti tomu vody pod nebesami sú duchmi zloby, ktorí z výšky im prirodzenej padli do hlbín zla. Títo sú strašne búrliví, odbojní, prekypujú poryvmi vášní, a tak sa im pre ich premenlivosť a svojvoľné nevypočítateľné pohyby dostalo mena „more“.

Reči tohto druhu nie sú veru nič iné než kombinácia snov a babských rozprávok Preto ich odmietnime a pod pojmom „voda“ chápme prosto vodu. Zdôvodnenie rozdelenia vôd, pri ktorom zohrala úlohu obloha, prijmime potom tak, ako to bolo dané.

Dokonca ak aj vody nad nebesami boli akosi pribraté do oslavovania spoločného Vládcu všehomíra, nepridávajme im zato aj duchovnú prirodzenosť. Ani nebesia predsa nemajú dušu, hoci „rozprávajú o sláve Boha“, ani obloha nie je živou bytosťou schopnou vnímať, hoci „hlása dielo jeho rúk“ (Ž 18,2). Ak niekto hovorí, že nebesia sú bytosti schopné kontemplácie a obloha zasa bytosti činné a vykonávajúce svoje povinnosti, prijímame túto reč ako elegantné rozprávanie, ale nesúhlasíme s tým, že je totožné s pravdou. Veď pri ich prístupe sa stane, že aj rosa, aj srieň, aj chlad, aj úpek, pretože im u Daniela (Dan 3,64 nn.) bolo nariadené ospevovať Tvorcu celého sveta, budú akousi mysliacou a neviditeľnou bytosťou.

Avšak jazyk týchto textov, ktorý vnímajú meditatívnym spôsobom ľudia obozretní, je jazykom úplne zameraným na oslavovanie Stvoriteľa. Lebo nielen voda nad nebesami - ako voda privilegovaná naplno - chváli Boha prejavmi úcty za výsadu, ktorej sa jej dostalo za cnosť, ale žalmista hovorí aj toto: „Chváľte ho pozemské tvory, obludy aj všetky priepasti“ (Ž 148,7). Takže ani tá priepasť, ktorú alegorici vrhli do horšieho osudu, nebola u žalmistu odsúdená na zavrhnutie, pretože bola prijatá do spoločnej zostavy zboru stvorení, teda aj ona - podľa slov zároveň existujúcich v jazyku alegórie - harmonicky dopĺňa spev hymnu na Tvorcu.

10        A Boh videl, že to je krásne. (Gn 1,8) Nie zato, že by očiam Boha poskytovali potešenie jeho vlastné diela, ani nie zato, že by u Boha bolo prijímanie krás také, aké je u nás.

Krásne je však to, čo je dokonale zhotovené podľa pravidiel umenia a čo prispieva k využiteľnosti vlastného účelu. Ten, ktorý naprojektoval jasný cieľ vznikajúcim bytostiam, keď sa postupne utvárali ako časti, ktoré sa majú skompletovať podľa svojho účelu, pristupoval k nim podľa vlastných umeleckých zákonitostí a odobroval ich. Pretože aj ruka, vzatá sama osebe, aj oko, pohodené kdesi osve, aj končatiny, keby ležali oddelene od trupu sochy, nepripadali by krásne tomu, kto by sa ne náhodou pozrel, ale keď sa vrátia do náležitého poriadku, vtedy sa zviditeľní krása vychádzajúca z ich včlenenia do celku, a hoci predtým bola sotva postrehnuteľná, teraz si ju uvedomí aj neznalec.

Umelec, pravdaže, pozná krásu každej časti už pred ich zložením a rad-radom ich chváli, pretože svoju myseľ pozdvihuje k ich účelu. Boh sa tu teraz vykresľuje ako taký zručný umelec, ktorý zahŕňa chválou jednotlivé časti diel, no hodlá naplniť náležitou chválou potom aj celé dielo kozmu, len čo ho zavŕši.

V tejto chvíli musíme dať bodku za rozpravou o druhom dni. Takto poskytneme usilovným poslucháčom primeraný čas na to, aby porozmýšľali nad tým, čo počuli. Ak v našich výkladoch nájdu voľačo osožné, zachovajú si to v pamäti a vo svojej usilovnej starostlivosti; podobne ako keby išlo o zažívanie, budú čakať na výsledok trávenia užitočných poznatkov. Pokiaľ ide o tých, ktorí potrebujú čas na zabezpečenie živobytia, uvoľníme ich, nech si medzitým vybavia svoje záležitosti, aby sa s dušou čistou od starostí dostavili na večerné duchovné pohostenie.

Boh, ktorý stvoril tie veľké diela a ktorý zariadil, aby tu mohli odznieť moje drobné výklady, kiež vám dá chápavosť voči každej pravde pochádzajúcej od neho, aby ste na základe videných vecí hĺbali o tom, čo je neviditeľné, a aby ste z veľkosti a nádhery tvorstva získali pochop o tom, akú mienku máme mať o tom, ktorý nás stvoril. „Lebo jeho neviditeľná skutočnosť, jeho večná moc a božskosť sa dá od stvorenia sveta uvažovaním poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20), takže aj na zemi, aj vo vzduchu, aj na nebi, aj vo vode, aj v noci, aj vo dne, vo všetkom viditeľnom môžeme jasne zachycovať pripomienky nášho dobrodinca. Nedáme predsa nijakú príležitosť hriechu, ani neprepustíme vo svojich srdciach nijaký priestor nepriateľovi, keď ustavičným spomínaním zachováme v sebe prítomnosť Boha. Jemu patrí všetka sláva a poklona, teraz i vždy i na veky vekov. Amen.

 


[1] Zdá sa, že Bazilova štvorfázová teória poznávania je najmä kombináciou aristotelizmu a stoicizmu.

[2] Na rozdiel od Platóna, Timaios 47 B, podľa ktorého sa sluch začína v hlave a končí v oblasti pečene.

[3] Porov. Platón, Timaios 31 A - 33 B; Aristoteles, O nebi I, 8-9 (276 a 18 - 277 b 27).

[4] Takejto mienky boli atomisti Démokritos (pozri Diogenes Laertios, IX, 7, 44), Epikuros (tamže X,45) a Lucretius (II,1052-1066).

[5] Takto alebo slovami „vystuženie, spevnenie“ možno inak preložiť grécke označenie; latinčina používa ekvivalent firmamentum.  

[6] Bazilova argumentácia vychádza zo Septuaginty a ignoruje odlišnosť hebrejskej pôvodiny. Slovenský katolícky preklad z r. 1995 používa na príslušných miestach výrazy opora (Ž 17,3), pevne držím (Ž 74,4), vznešená obloha (Ž 150,1), preklad  ekumenický z r. 1995 skala, upevnil som, resp. obloha moci.

[7] Tento názor sa pripisuje filozofovi Empedoklovi.

[8] Gr. to speklon označuje aj mastenec či steatit. V staroveku sa krištáľ pokladal za produkt vody stuhnutej nebeským ohňom alebo veľkým chladom. O kondenzácii vody na kameň hovorí aj Platón, Timaios 49 B-C.

[9] Por. Homília I,7.

[10] Bazil teda v diele stvorenia rozoznáva trojakú príčinu (aitia): východiskovú či prvotnú (prokatartiké), ktorou je Otec, výkonnú stvoriteľskú (démiurgiké či poiétiké), ktorou je Syn, a zdokonaľujúcu (teleiótiké), ktorou je Svätý Duch (porov. O Svätom Duchu XVI, 38).

[11] Hex. II, 5.

[12] V tomto vodopise sa Bazil pridŕžal nie novších, lepšie informovaných autorov (Strabón, Klaudios Ptolemaios), ale uspokojil sa s Aristotelom (Meteorologika I, 13: 350 a 23 - 351 a 16). Tomu zodpovedá napr. prekrývanie Pyrenejí s Alpami. Rieka Baktros je dnešný Balch, prítok Amu-darje; Choaspés je dnešná Kerkha, prítok Kofenu na hraniciach Susiany a Baktrijska (pokiaľ nejde o prítok Tigridu); Araxés, iným menom Jaxartes, je Syr-darja, pričom však Tanais čiže Don, vtekajúci do Azovského mora (Maiótskeho močiara), samozrejme nie je jej „odštiepencom“. Fasis, dnes Rioni v Gruzínsku, tiekla cez Kolchidu známu z mýtov o zlatom rúne. Tartésos je Guadalquivir, lat. Baetis v Andalúzii, Stĺpy Héraklove Stĺpy, čiže Gibraltar. Názov Istros pre Dunaj pozná už Hérodotos (IV,48-51). Pohostinné more či Euxeinos Pontos alebo skrátene lat. Pontus je Čierne more. Celkom pomýlené je určenie prameňov Rhodanu, t.j. Rhône do Ripajských hôr, čiže azda do Karpát; neinak by to bolo, keby sme podľa iných rukopisov prijali ako názov rieky Éridanos čiže dnešný Pád. Rieky Aigón a Nysés sú neidentifikovateľné, Chremetés je rieka Sakhiet el Hamra. Naše more je Stredozemné more (lat. Mare nostrum).

[13] Bazil sa tu pokúša zmieriť predstavu stoikov o ekpyróze, v ktorej zhorí celý svet, s Aristotelovou  náukou (Meteorologika I,9 - 364 b) o vyparovaní vody, ktorá sa potom v podobe dažďa vracia na zem. Podľa Aristotela všetka bezo zvyšku (tamže II,2: 554 b 34), podľa Bazila však dochádza k istej strate.

[14] Bazil sa na tomto mieste stavia na stranu stoikov (Diogenes Laertios VII, 1, 144), polemicky proti Aristotelovi (Meteorologika I,3: 341 a 16).

[15] Podľa Bazila dochádza k oddeleniu vôd v dvoch etapách: prvou je vyparovanie z povrchu mora, druhou pohyb vo vysokých miestach atmosféry, kde ľahšia časť výparov smeruje ešte vyššie, ťažšia klesá k zemi. Peripatetici by podľa tejto Bazilovej polemiky proti nim uznávali iba prvé a popierali druhé oddeľovanie.

[16] Etymológiu uranos - nebo od (h)orasthai zaznamenávame i u Platóna (Kratylos 396 C; Štát VI 509 D).

[17] Výrok žalmu sa vzťahuje na námorníkov zmietaných búrkou, ktorá ich pohadzuje na vlnách.

[18] Takéto vysvetlenie uvádza Aristoteles, Meteorologika I, 9 - 346 b 30; I,11 - 347 b 18. Podobne v náznaku Platón, Timaios 49 C.

[19] Výklad sa pridŕža Aristotela, O plodení živočíchov II,2 - 735 b 10; Meteorologika I,11 - 347 b 23.

[20] Tu sa obracia ostrie Bazilovej kritiky proti stoikom a ich učeniu o ekpyrósis čiže úplnom zhorení sveta a o palingenesis čiže o jeho znovuzrodení. Semenné myšlienky, gr. spermatikoi logoi, sú tvorivé zárodky všetkých vecí, ktoré obsahuje božský (ale hmotný!) všesvetový Logos - Rozum.

[21] Bazilova kritika tu smeruje hlavne proti Origenovi.

[22] Ide o výklad duchovného zmyslu textu Písma.

 

 

Prevzaté z: Sv. Bazil Veľký: Listy II (r. 375-378), Hexaémeron, Náboženské vydavateľstvo Petra, Prešov 2002. Vyšlo v edícii Bibliotheca antiqua christiana - Kresťanská antická bibliotéka.

Z gréckeho originálu preložil a poznámkami doplnil: Daniel Škoviera.


Index > Texty > Teologické texty > Sv. Bazil Veľký: Hexaémeron > Homília III.

(c) grkat.nfo.sk   01.01.2004 andreios

NAJ.sk