Sv. Bazil Veľký:

Hexaémeron čiže Homílie o diele šiestich dní

 

Homília II.     Zem bola neviditeľná a neupravená[1] (Gn 1,2)

Hĺbka tajomstva. Neviditeľnosť a neupravenosť (1). Hmota nie je večná; Boh stvoril všetko (2-3). Voda a neviditeľnosť zeme (3). Tma a zlo - zlo nepochádza od Boha (4), ale je absenciou dobra (5). Boží Duch nad vodami (6). Stvorenie svetla, jeho krása (7). Deň a noc; deň a večnosť (8).

 

1          V tých pár slovách, do ktorých zmyslu sme sa zahĺbili dnes ráno, sme našli skrytú takú obrovskú hĺbku, že človek by úplne stratil odvahu pokračovať. Veď ak nádvorie vo vstupe k Svätému je také úžasné, ak stĺpové priečelie chrámu je také velebné, mohutné a ohromuje oči našej mysle závratnou krásou, aká potom bude Svätyňa svätých? A ktorý človek by mohol mať odvahu vstúpiť do svätostánku? Kto upriami zrak na utajené mystériá? Veď už sám pohľad na ne je nedostupný a to, čo z nich rozum pochopil, je naskrze nepretlmočiteľné.[2]

Napriek tomu sa nezdráhajme pokračovať v našom skúmaní, veď spravodlivý Sudca za jediný krok smerom k uprednostneniu povinností vymeriava nezanedbateľné odmeny. Pripusťme síce, že ostaneme ďaleko od toho, čo si zasluhuje táto téma, ale ak sa s pomocou Ducha neodcudzíme úmyslu Písma, nedostane sa nám úplného odsúdenia ako ľuďom hodným zavrhnutia, ba za spoluúčinkovania milosti pomôžeme pri budovaní Božej cirkvi.

Zem však bola - hovorí Písmo - neviditeľná a neupravená. Ako je možné, že oboje čiže nebo i zem boli utvorené na rovnakom hodnotovom stupni, a pritom nebo malo zavŕšenú podobu, kým zem bola ešte nedokončená a nedopracovaná? Alebo krátko povedané: čo znamená oná neupravenosť zeme? A čo je príčinou toho, že bola neviditeľná? Isteže, pokiaľ ide o zem, stavom jej dokonalosti je úrodnosť:  tú predstavujú výhonky rozmanitých zelín, rast vysokých stromov tak ovocných, ako aj neovocných, nádherné farby a vône kvetov, všetky tie rastliny, čo trocha neskôr vypučia na Boží príkaz a ozdobia zem, ktorá im dala zrodiť sa. Keďže nič z toho ešte nejestvovalo, Písmo pomenovalo zem celkom vhodne neupravenou.

Pravda, to isté by sme mohli povedať o nebi. Ani ono predsa nebolo ešte dopracované, ani ono nedostalo svoju vlastnú ozdobu, pretože ho ešte neosvetľoval ani mesiac, ani slnko, neovenčovali ho zbory hviezd. Nič z toho ešte neexistovalo, takže človek sa nespreneverí pravde, ak povie, že aj nebo bolo nedotvorené.

Z dvoch dôvodov však Písmo dodalo o zemi, že bola neviditeľná: jednak že ešte nejestvoval pozerajúci tvor, čiže človek, jednak že nebolo ani možné zem zazrieť, pretože bola celá skrytá pod vlhkým živlom a jej povrch tvorila vodná hladina. Ani vody totiž ešte neboli sústredené do svojich vlastných sústav, ktoré neskôr Boh zhromaždil a nazval moriami. Neviditeľný. Naozaj, čo to je? Po prvé, je to niečo, čo nemá takú prirodzenosť, aby to videli oči tela - taký je napríklad náš rozum. Po druhé, je to niečo, čo by bolo prirodzene viditeľné, no skrýva sa za zástenou telesa ležiaceho medzi tým - také je napríklad železo v hlbinách zeme. Nazdávame sa, že zem sa tu označuje ako neviditeľná v tomto druhom zmysle, pretože bola skrytá pod vodou. Okrem toho treba, samozrejme, brať do úvahy, že svetlo ešte nebolo stvorené, a tak nie je nič čudné na tom, že zem ležala v tme, pretože vzduch nad ňou bol bez svetla. Práve preto teda Písmo nazvalo zem neviditeľnou.

2          Ale prekrúcači pravdy, čiže tí, ktorí neučia svoj rozum, aby sa držal Písma, no prevracajú myšlienku Písem podľa vlastnej chuti, hovoria, že týmito slovami sa zrejme naznačuje hmota. Hmota vraj je prirodzene neviditeľná a neupravená, je bez vlastností, hovorí jej definícia, hmota je oddelená od každého výzoru a vonkajšej úpravy, iba čo ju Umelec vzal, vo svojej múdrosti jej daroval formu, uviedol ju do poriadku a takto cez ňu dal bytie viditeľným veciam.

Pravda, ak je hmota nestvorená, potom platí predovšetkým to, že má rovnakú dôstojnosť ako Boh a je teda hodná rovnakého uctievania. Čo však by mohlo byť bezbožnejšie než toto tvrdenie? Ona, ktorá je bez vlastností, bezvýrazná, naskrze beztvará, ba neforemná špatnosť - používam tu ich vlastné výrazy - mala by mať to isté výsadné postavenie ako múdry, mocný, prekrásny Tvorca a Zakladateľ sveta? Okrem toho, ak je hmota taká, že je schopná vstrebať do seba celé poznanie Boha, potom je to - v istom zmysle - tak, že oni podstatu hmoty nevhodne ťahajú v rovnobežnej línii s nevyspytateľnou mocou Boha, ak totiž naozaj hmota sama stačí merať celú Božiu inteligenciu. Ak je však hmota, naopak, prislabá a nereaguje na Božiu činorodosť, uvedeným tvrdením sa upadne do ešte nevkusnejšieho rúhania, pretože nedostatočnosť hmoty by spôsobovala, že Boha by jeho vlastné diela obmedzovali, robili by jeho bezradným a jeho činnosť bezvýslednou.

Oklamala ich úbohosť ľudskej prirodzenosti. V našom chápaní každé umenie sa zaoberá výlučne jednou látkou - povedzme kováčstvo železom, tesárstvo drevom. V umeniach však niečo iné je spracovávaná hmota, niečo iné je námet a zasa niečo iné je to, čo sa z námetu skutočne vyrobí. Treba rozlišovať hmotu prijatú zvonka, námet, ktorý si umenie uspôsobuje, a konečný výrobok, v ktorom sa spájajú obidve - zámer i hmota. Podľa nich to bolo takto aj pri Božom tvorení: vonkajšia podoba sveta pochádza z návodu múdreho Tvorcu všehomíra, pred jeho Zakladateľom však ležala zvonku predložená hmota, takže svet vznikol ako zloženina, ktorá mala svoju matériu i svoje bytie odinakiaľ, ale od Boha nadobudla vonkajšiu podobu a tvar. Z toho vidno, že dotyční vlastne dochádzajú až k popieraniu toho, že by zvrchovaný Boh mal suverénne postavenie pri tvorení sústavy bytostí, ale že Boh prihodil svoju trošku ku vzniku súcen ako ktosi, kto prináša - trebárs na piknik - svoj príspevok.

Tieto prízemné úvahy ich však oberajú o schopnosť dvihnúť zrak k výšinám pravdy; v takomto myslení sú totiž umenia neskoršie ako nimi používaný materiál a až núdza si vynútila jeho zužitkovanie v praktickom živote. Čiže: Najprv existovala vlna a iba dodatočne vzniklo tkáčstvo, ktoré vypĺňa nedostatok prírody. To isté bolo s drevom. Chopilo sa ho tesárstvo a stvárňuje tento materiál zakaždým podľa požiadaviek potreby; ono nám ukázalo skvelú využiteľnosť dreva, z ktorého vie ponúknuť raz moreplavcom veslo, inokedy roľníkom vidly či vojakom oštep.

Avšak Boh, prv ako by vzniklo niečo z toho, čo dnes vidíme, premyslel si a rozhodol priviesť k zrodu to, čo ešte nejestvovalo, pričom zároveň vymyslel, aký by mal svet byť, a dal vzniknúť hmote, ktorá by bola v súlade s jeho výzorom. Nebu vymedzil prirodzenosť, ktorá prislúcha nebu, ustrojeniu zeme zasa vložil do základu svojské a jej potrebné bytie. Oheň, vodu a vzduch usporiadal tak, ako sám chcel, a priviedol k ich jestvovaniu tak, ako si to žiadala vlastná zákonitosť vznikajúcich bytí. Celý vesmír zložený z nerovnakých častí zviazal do jedného spoločenstva a súladu takpovediac nezlomným putom priateľstva, takže aj bytosti svojou vzájomnou polohou krajne vzdialené vyzerajú zjednotené sympatiou.[3]

Nech teda prestanú so svojimi bájkami a výmyslami tí, ktorí si pri slabosti vlastného uvažovania trúfajú merať moc, akú naše myšlienky nevládzu zachytiť a ľudský hlas vôbec nie je schopný vystihnúť.

3          Boh stvoril nebo a zem. Nie jedno i druhé napoly, ale celé nebo a celú zem, ich substanciu spätú s formou. On totiž nie je vynálezcom iba schém, on sám je Tvorcom vlastnej prirodzenosti súcen. Lebo v opačnom prípade nech nám odpovedia, ako sa vzájomne stretli činná Božia sila a pasívna prirodzenosť látky a ako pri tomto stretnutí látka poskytla podklad bez tvaru a zasa sila mala vedomosť o schémach bez látky, aby to, čo chýbalo jednej stránke, mohla si privlastniť tá druhá - v našom prípade Tvorca mal možnosť predviesť na niečom svoje umenie a zasa látka odložiť beztvarosť a absenciu výzoru.

Ale už dosť na túto tému. Vráťme sa k tomu, čím sme začínali. Zem však bola neviditeľná a neupravená. Keď Mojžiš povedal: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, mnoho vecí obišiel mlčaním - vodu, vzduch, oheň a všetky z nich odvodené vlastnosti. Toto všetko, samozrejme, vzniklo zároveň so svetom ako jeho sprievodné javy, ale historický výklad to nechal bokom, aby cvičil náš rozum k usilovnosti tým, že mu poskytne iba zopár bodov ako východiská na domyslenie zvyšku.

Keďže teda o vode nebolo povedané, že ju stvoril Boh, no bolo povedané o zemi, že bola neviditeľná, uvažuj a hĺbaj nad tým, akým závojom bola zem zahalená, že ju nebolo vidno. Určite tým závojom nemohol byť oheň, pretože oheň ani tak veľmi nezatieňuje, ale má skôr svetelnú povahu, čím robí zjavnými tie veci, ktorým je blízko. Ani vzduch vtedy ešte netvoril príkrov zeme. Vzduch od prirodzenosti zahŕňa ľahkosť a priezračnosť, vzduch je schopný prijímať všetky podoby viditeľných vecí a odovzdávať ich zraku tých, ktorí majú schopnosť vidieť. Ostáva nám teda voda a úvaha, že práve ona sa prelievala ponad povrch zeme, pretože vlhká substancia sa ešte neodlúčila do svojej vlastnej oblasti. Preto zem bola nielen neviditeľná, ale aj neupravená. Veď nadbytok vlhkosti ešte aj teraz prekáža, aby zem rodila plody. Voda vtedy zapríčinila, že zem nebolo vidno a že bola neupravená - ak pod upravenosťou rozumieme svojskú, prirodzenú krásu zeme čiže obilné lány vlniace sa v nížinách, lúky oplývajúce zeleňou a hýriace pestrými kvetmi, doliny s bujnými lesmi a temená hôr s tienistými stromami. Z toho všetkého vtedy zem ešte nemala nič. Vďaka sile, ktorú do nej Tvorca vložil, ako ťarchavá nosila už v sebe schopnosť všetko rodiť, čakala však na náležitý čas, keď na Boží príkaz vydá príslušné produkty zo seba na svetlo.

4          Ale ako ďalej hovorí pisateľ, tma bola nad priepasťou. A tu sú opäť iné podnety pre mýty, východiskové body bezbožných výmyslov a tými prekrúcajú Božie výroky v prospech vlastných domnienok. Tma totiž - vysvetľujú - nevznikla tak, ako je prirodzené, čiže akousi neosvetlenosťou vzduchu, ani nebola miestom, na ktoré vrhlo tieň nejaké brániace teleso, ani nebola miestom, ktoré obrala o svetlo hocaká iná príčina. Tá tma bola zlou silou, lepšie povedané, bolo to zlo samo, ktoré má v nej svoj počiatok, bola to tma protiviaca sa a odporujúca Božej dobrote. Taký je ich výklad.

Ak totiž Boh je svetlo (1 Jn 1,5), potom tou silou, ktorá proti nemu bojuje, musí byť, samozrejme, svetlo - tak to, hovoria, vyplýva z dôsledného uvažovania. Tma je čímsi, čo nemá svoje bytie od iného, ale je to zlo zrodené samo zo seba. Tma ako nepriateľka duší, tvorkyňa smrti, odporkyňa cnosti, tma, ktorá vznikla sama a jestvuje nie od Boha - takto si oni klamne vykladajú slová proroka. A vychádzajúc z tohto bodu, aké ďalšie rúhavé a bezbožné poučky si nepozliepali? Ktorý zo zákerných vlkov, trhajúcich Božie stádo, nechopil sa tohto malého slovka a povýšenecky neubližoval dušiam? Vari nie odtiaľ vychádzajú Markiónovia, Valentínovia i hnusná heréza manichejcov?[4] Tú môže hocikto smelo nazvať hnisom cirkví a pritom sa neprehreší proti dobrým mravom.

Prečo utekáš, človeče, tak ďaleko od pravdy? Prečo si vymýšľaš niečo, čo ťa vlečie do záhuby? Jednoduché je to slovo, všetkým pochopiteľné. Hovorí: Zem bola neviditeľná.

- Z akého dôvodu? Pretože ju pokrývala priepasť.

- Priepasť? Čo znamená ten pojem? Záľahu vody, ktorej hranicu smerom nadol je veľmi ťažké zistiť.

- Ale veď vieme, že často možno vidieť mnohé telesá aj cez tenšiu vrstvu čírej vody. Ako teda, že sa cez tieto vody neukazoval ani kúštik zeme? Pretože vzduch nad zemou bol ešte bez svetla, zatemnený. Neraz predsa stačí jediný lúč slnka, ktorý prechádza cez vody, a ukáže kamienky, čo ležia v hĺbke, no za hlbokej noci nikto nijakým činom nie je schopný uvidieť, čo sa nachádza po vodnou hladinou. A tak skutočnosť, že zem bola neviditeľná, celkom ústrojne vyplýva z toho, čo sa v Písme uvádza, že zem mala na sebe priepasť a tá priepasť bola temná.

Teda: Ani priepasť nebola akousi množinou odporných síl, ako si podaktorí vyfantazírovali, ani tma nebola akousi zvrchovanou zlou mocnosťou, bojujúcou proti dobru. Veď dve sily, ktoré sú navzájom vyrovnané a stoja proti sebe, budú iste smerovať k bezpodmienečnému vzájomnému zničeniu, lebo budú ustavične mať aj spôsobovať si ťažkosti, keďže budú bez prestávky viesť medzi sebou vojnu. A ak jedna z nepriateľských mocností zvíťazí nad druhou, bezo zvyšku stroví zdolanú protivníčku. Preto ak hovoria, že je rovnováha v antagonizme zla a dobra, uvádzajú do sveta jav neprestajnej vojny a sústavného nivočenia tých, čo čiastočne víťazia a čo podliehajú. Ak však svojou silou prevláda dobro, v čom tkvie príčina toho, že sa úplne neodstráni podstata zla? Ak naopak ... ale také dačo ani neslobodno vysloviť. Preto sa čudujem, ako môžu títo ľudia neutekať sami pred sebou, keď ich to vedie k takým neprípustným rúhaniam.

Je naskrze bezbožné vravieť, že zlo má svoj pôvod v Bohu, pretože nič opačné nevzniká zo svojho opaku. Ani život predsa nemôže splodiť smrť, ani tma nie je zdrojom svetla, ani choroba nevytvára zdravie, ale v premenách stavov vznikajú posuny od jedného protikladu k druhému, pričom však v slede generácií každá bytosť vychádza nie zo svojho protikladu, ale z bytia rovnorodého.

Ak teda - namietne voľakto - zlo nie je ani nesplodené, ani nepochádza od Boha, odkiaľ má svoju prirodzenosť? Lebo kto má životné skúsenosti nepoprie to, že jestvuje zlo vo viacerých podobách. Čo na to odpovedať? To, že zlo nie je živé a dušou obdarené bytie, ale je to vlastne rozpoloženie duše v odmietavom vzťahu voči cnosti, pretože odvrátením zraku od dobra upadla duša do ľahostajnosti.

5          Nehľadaj teda zlo kdesi mimo, ani si nepredstavuj nejakú prvobytnú podstatu zloby, ale každý nech si uvedomuje, že on sám je pôvodcom zla v sebe. Z tých vecí, ktoré sa nám stávajú denne, jedna časť má pôvod prirodzený - napríklad starnutie, ochorenia - druhá časť pochádza zo zhody okolností - napríklad mimoriadne udalosti, ktoré sa nám prihodia z príčin ležiacich mimo nás, pričom to môžu byť príhody neraz mrzuté, ale aj potešiteľné - povedzme, poteší, keď voľakto kope studňu a pritom nájde poklad, naopak mrzutosti spôsobí, keď voľakto vyrazí na trh, no tam naďabí na besného psa. Časť z nich leží v našom dosahu, napríklad ovládanie vášní alebo nekrotenie túžby po rozkošiach, zadržanie výbuchu hnevu alebo udretie toho, kto nás rozčúlil, pravdovravnosť alebo klamstvo, slušné a skromné správanie alebo pyšné a naduté chvastanie.

Veď čoho pánom si ty sám, toho počiatky nehľadaj mimo seba, ale uznaj, že zlo ako také našlo svoj počiatok v odpadnutiach od dobra voľbou vôle. Veď keby zlo bolo ozaj nedobrovoľné a nezáviselo od nás, veruže by nepadal na previnilcov taký veľký strach zo zákonov, ani by neboli neodvratné tresty, ktoré vynášajú súdy, keď ich vymeriavajú zločincom tak, ako si to zasluhujú.

Toľko nech stačí k otázke zla ako takého. Lebo chorobu, chudobu, zneuznanie, ba ani smrť a všetko to, čo spôsobuje ľuďom zármutok, nepatrí sa ani trocha zaraďovať do zoznamu zlých vecí, pretože ani ich náprotivky nerátame medzi vrcholné dobrá. Niektoré z nich majú svoj zdroj v prirodzenej podstate človeka, iné sa javia ako užitočné mnohým, ktorých stretnú. V tejto chvíli teda prejdime mlčaním akýkoľvek alegorický alebo obrazný výklad a pridŕžajúc sa úmyslu Písma prijmime pojem tmy jednoducho a bez akéhokoľvek komplikovania.

Rozum sa však pýta: Sformovala sa tma zároveň so svetom, či bola staršia ako svetlo a ak, prečo tma, čiže to horšie má primát? Odpovieme, že ani táto tma nemala, čo sa týka bytia, substanciu, ale je sprievodným stavom vzduchu v dôsledku absencie svetla. Dobre. Ale pokiaľ ide o stav kozmického priestoru, aké svetlo mu bolo znenazdania odňaté, takže tma ležala nad vodami? Naša úvaha vedie k takémuto súdu: Keby jestvovalo voľačo pred zostavením tohto vnímateľného a zničiteľného sveta, bolo by to, samozrejme, vo svetle. Veď ani hodnostné stupne anjelov, ani všetky nebeské vojská, ani vôbec akékoľvek bytosti - či už pomenované, či bezmenné - medzi bytosťami rozumovej prirodzenosti a medzi služobnými duchmi (por. Ž 103,4; Hebr 1,7) nebývali v tme, ale vo svetle a v úplnej duchovnej radosti mali svoje náležité položenie.

To nebude vyvracať nikto a celkom určite ani ten, kto čaká, že medzi prisľúbenými dobrami bude aj to nebeské svetlo, o ktorom Šalamún vraví: „Svetlo (planie) spravodlivým jednostaj“ (Prís 13,9), a Apoštol: „Vzdávajúc vďaky Otcovi, ktorý nás urobil súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle“ (Kol 1,12). Ak sa totiž odsúdení posielajú do vonkajšej tmy, potom - samozrejme - tí, ktorí konali tak, že si zasluhujú odmenu, majú miesto odpočinku v nadvesmírnom svetle.

Keď teda nebo vzniklo na Boží príkaz a odrazu obklopilo bytosti, ktoré zachytilo vnútri vlastného obvodu, pretože bolo jednoliatym telesom, a tak schopným oddeľovať vonkajšie od vnútorného, nevyhnutne práve ono zatemnilo ten priestor, ktorý ním bol odizolovaný, keď odrazilo zvonku prichádzajúci svit. Lebo na tom, aby bol tieň, musia sa podieľať zároveň tri faktory: svetlo, teleso pod ním a napokon neožiarený priestor. Vesmírna tma teda vznikla popri tieni od nebeského telesa.

Uvažuj spolu so mnou o tom, čo hovorím, a sleduj tento názorný príklad. Na pravé poludnie ktosi postaví nad sebou stan z hrubej a nepriedušnej látky a uzavrie sa do umelo pripravenej tmy. Môžeš predpokladať, že taká bola tamtá tma, teda nevznikla ako substancia predtým, ale iba sprevádzala jestvovanie iných bytostí. Pravda - ako dodáva Písmo - oná tma dosadala na priepasť, pretože najnižšie vrstvy vzduchu sa prirodzene dotýkajú povrchu telies. Vtedy však zaplavovala všetko. Preto Písmo nutne dodalo, že tma bola nad priepasťou.

6          A Boží duch, hovorí,sa vznášal ponad vodu. Azda toto slovo „duch“ označuje vanutie vzduchu; pochop, že svätopisec ti vyratúva časti kozmu, pričom uvádza, že Boh stvoril nebo, zem, vodu i vzduch a že tento vzduch sa šíril a plynul. Azda - čo je však pravdepodobnejšie a prikláňali sa k tomu naši predchodcovia - tento Boží duch je Duch Svätý, pretože hodno mať na pamäti, že Písmo špecificky a prednostne vyhradzuje toto slovo práve preň a že Boží duch nie je nič iné ako ten Svätý Duch, ktorý napĺňa božskú a blaženú Trojicu. Ak si osvojíš túto mienku, zistíš, že si tým získal obzvlášť veľa.

 Ako sa teda tento Duch vznášal ponad vodu? Poviem ti teraz nie svoj vlastný výklad, ale výklad istého Sýrčana, muža, ktorému bola múdrosť tohto sveta o to vzdialenejšia, o čo bližšie mal k poznaniu pravých hodnôt.[5] On hovoril, že v sýrčine je tento výraz výstižnejší a vďaka príbuznosti s hebrejčinou sa naozaj oveľa viac približuje k myšlienke Písem. Význam tohto výroku je potom takýto: Slovom „vznášal“ podľa neho vykladá sa spojenie „zohrieval a oživoval“ prirodzenú substanciu vôd, pričom sa vychádza z obrazu sediacej kvočky, ktorá pod seba uložila vajíčka a zohrieva ich, ako keby do nich vpúšťala nejakú oživujúcu silu. Asi taký zmysel, vravia, sa jasne črtá za týmto výrazom. Duch sa vznášal, čiže pripravoval substanciu vody na rodenie živých bytostí. A tak stačí vychádzať z tohto miesta, aby sa preukázalo to, čo niektorí pokladajú za otázne, že totiž Duch Svätý sa zúčastňuje na stvoriteľskej činorodosti.

7          A povedal Boh: Buď svetlo. (Gn 1,3) Prvé slovo Boha stvorilo substanciu svetla: vďaka nemu zmizla tma, ono rozptýlilo chmúry, rozjasnilo svet, odrazu všetkému darovalo pôvabný a príjemný vzhľad. Nebo, až dovtedy zahalené tmou, sa totiž ukázalo vo svojom jase a jeho krása bola taká úžasná ako tá, ktorej svedkami sú ešte aj dnes naše oči. Okolitý vzduch žiaril či - ešte skôr - obsahoval v sebe primiešané svetlo, ba dokonale sa s ním prelínal, vysielajúc a rozdávajúc prenikavé prúdy jasu všetkými smermi až po svoje hranice.

Hore siahal presvetlený vzduch až k éteru a samému nebu, do šírky potom osvetľoval - aspoň na chvíľku - všetky časti sveta, sever i juh, východ i západ. Taká je totiž jeho prirodzenosť, jemná a priezračná, preto svetlo nepotrebuje nijaký časový interval na to, aby prechádzalo vzduchom. Ako bezprostredne sprevádza svetlo náš pohľad k pozorovaným predmetom, rovnako aj svetelné lúče prijímajú všetky predmety v okruhu ich dosahu okamžite, v zlomku času, ktorý je kratší, než si človek vie predstaviť. Po vzniku svetla aj éter sa stal príjemnejším, aj vody jasnejšími, a to nielen že prijímajú jas, ale i preto, že samy vracajú svetlo v určitom odraze, takže jeho trblietanie priam vyskakuje všetkými smermi od vodnej hladiny. Veru, Božie slovo pretváralo všetko tak, aby vzniklo to najrozkošnejšie, to najhodnotnejšie.

Ako potápači v hĺbke vypúšťajú z úst olej, aby na to miesto preniklo viac jasu, tak Tvorca vesmíru odrazu jediným slovíčkom vložil do sveta milý pôvab svetla. Buď svetlo! Tento rozkaz sa stal skutkom. Vznikla substancia, ktorá poskytuje taký príjemný pôžitok, že ľudské uvažovanie ani nie je schopné vymyslieť čosi také.

Zakaždým ako v súvislosti s Bohom hovoríme o hlase, slove či rozkaze, nemyslíme, že Božie slovo je zvuk vydávaný hlasovým ústrojenstvom, ani že ide o rozochvenie vzduchu pomocou jazyka,[6] ale nazdávame sa, že je to podnet vôle, ktorý, vďaka tomu, že sa predstavuje v podobe príkazu, sú schopné ľahko vnímať učiace sa bytosti.

A Boh videl, že svetlo je krásne.[7] (Gn 1,4)    Akú chválu by sme mohli vyriecť, chválu hodnú svetla, ktoré hneď dostalo od svojho Stvoriteľa svedectvo, že je krásne? Čo sa nás ľudí týka, rozum prenecháva očiam právo na úsudok, lebo rozumová schopnosť nie je vstave nič povedať, pokiaľ sa tej veci neujme vnímanie ako prvý svedok. Ak však telesná krása vďačí za svoju existenciu vzájomnej súmernosti jednotlivých častí a dobrému sfarbeniu zovňajšku, ako si môže zachovať svoju platnosť slovo „krásne“ v prípade svetla? Veď svetlo má jednoduchú  substanciu, ktorú tvoria rovnaké častice. Je to vari v tom, že podľa uvedeného svedectva nejde u svetla o súmernosť v jednotlivých častiach, ale o to, že je to čosi utešené pre zrak, čosi lahodné? Veď takto je krásne zlato - nie na základe symetrie častí, ale výlučne pre svoju peknú farbu, ktorá na prvý pohľad vábi a očarúva. Aj večernica je najkrajšia medzi hviezdami nie preto, že časti, z ktorých sa skladá, sú obdobné, ale pretože jej jas, ktorý preniká k našim očiam, je čímsi utešeným a príjemným.

Okrem toho: Toto Božie posúdenie svetla z hľadiska krásy vonkoncom nemalo na zreteli iba krásu, ktorá prináša potešenie zraku, ale predvídalo aj jeho neskoršiu užitočnosť. Veď v tej chvíli ešte nebolo očí, ktoré by mohli posúdiť krásu obsiahnutú vo svetle.

A Boh oddelil osobitne svetlo a osobitne tmu. To znamená, Boh ustrojil ich substanciu tak, že sa nemohla vzájomne miešať, ale položil ich proti sebe ako protiklady. Rozdelil ich totiž a od seba odčlenil obrovským rozdielom.

8          A Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. (Gn 1,5) Teraz, po vzniku slnka, dňom sa rozumie, pravdaže, vzduch presvietený slnkom, ktoré žiari na nebeskej klenbe, a nocou tôňa, ktorá vzniká na zemi, keď sa slnko skryje. No vtedy sa to, že bol deň a že po ňom prichádzala noc, neriadilo podľa pohybu slnka, ale podľa miery Bohom vymedzenej, ako sa šírilo ono prvotné svetlo a potom znova ustupovalo.

A nastal večer a nastalo ráno, deň jeden. Večer je teda spoločná hranica dňa a noci. Rovnako sa ránom nazýva susedstvo noci a dňa. Akiste, aby Písmo dalo prioritu zrodu dňu, spomenulo najprv krajnú hranicu dňa a iba potom hranicu noci: Noc teda nasleduje až po dni. Lebo ten stav, ktorý vládol vo svete pred zrodom svetla, to nebola noc, ale tma; nocou bolo nazvané iba to, čo ťahá proti dňu. Noc teda získala svoje označenie až po dni, ako mladšia.

Nastal teda večer a nastalo ráno. Písmo tým myslí celý okruh dňa i noci. V ďalšom texte už nepoužíva označenie „deň a noc“, ale celok označuje užším výrazom pre jeho dominantnú časť. Takúto obyčaj môže človek nájsť v celom Písme: pri meraní času sa rátajú dni, nie aj noci okrem dní. „Dni mojich rokov“, vraví žalmista (Ž 89,10); Jakub sa vyjadruje: „Dni  môjho života boli krátke a zlé“ (Gn 47,9) a zasa inde žalmista: „Po všetky dni môjho života“ (Ž 22,6). A tak tie výrazy, ktoré nám boli teraz sprostredkované v historickom pohľade, platia ako norma pre opis časovej postupnosti.            

            A nastal večer a nastalo ráno, deň jeden. Prečo Písmo nepovedalo „deň prvý“, ale „deň jeden“? Ak sa ďalší deň uvádza ako „druhý“, po ňom „tretí“ a „štvrtý“, iste by bolo skôr primerané ten deň, ktorý stojí na čele tohto poradia, označiť ako prvý. Ale Mojžiš povedal „deň jeden“! Azda tým chcel vymedziť mieru dňa a noci, spájajúc deň plus noc ako čas, ktorého rozpätie vypĺňa dvadsaťštyri hodín, čím sa samozrejme rozumel súčet dňa i noci; aj keď teda prípadne pri slnovrate jedno prevládne nad druhým, táto časová jednotka pokrýva celkové rozpätie obidvoch. Je to tak, ako keby povedal: Miera dvadsiatich štyroch hodín je rozpätie jedného dňa. Alebo je to skôr tak, že úplný návrat neba od určitého znamenia zverokruhu k tomu istému znameniu prebieha v trvaní jedného dňa tak, že ani nezáleží na tom, kedy v súlade s obehom slnka obsadí svet súmrak alebo brieždenie, ale na dokončenie obehu nie je potrebný čas dlhší ako jeden jediný deň. Alebo treba dať prednosť výkladu tradovanému cez mystériá? Podľa neho, keď Boh zaviedol prirodzenosť času, položil doň ako miery a znaky rozpätia dni, a keď potom na základe nich čas vymeral týždňom, prikazuje týždňu, aby sa stále krútil vo vlastnom kruhu a takto odratúval pohyb času, kým jednotka dňa mala vypĺňať týždeň tak, že sa deň bude sedem ráz vracať sám do seba. Toto je teda cyklická forma: začína sa v sebe a končí sa v sebe. Vracať sa zakaždým do seba a nikdy nepoznať krajný bod je napokon charakteristická vlastnosť večného veku. Z toho dôvodu začiatok času nazval nie prvým dňom, ale dňom jeden, aby z tohto označenia mohla vyplývať príbuznosť časovosti vo vzťahu k večnosti. Bolo totiž namieste a prirodzené, ak to, čo ukazuje povahu jednoliatosti a nespojiteľnosti vo vzťahu k druhému, bolo označené ako „jeden“.

Hoci nám Písmo predstavuje mnohé veky, pričom na viacerých miestach používa spojenie „vek veku“ alebo „veky vekov“, ani tam sa nám napriek tomu neodratúva vek prvý, druhý ani tretí. Pomocou tohto výrazu sa nám poukazuje skôr na rozdiely medzi rozmanitými stavmi či úkonmi, nie na obrysy, nie na hranice, nie na nadväznosť vekov. „Veľký je Pánov deň a žiarivý“, hovorí Písmo. (Joel 2,11). A inde zasa: „Načože je vám hľadať Pánov deň? On je tma, nie svetlo!“ (Am 5,18) Tmou, samozrejme, pre tých, ktorí si tmu zasluhujú. Slovo Písma pozná aj onen deň bez večera, bez zajtrajška a bez konca; žalmista ho nazýva ôsmym,[8] pretože sa nachádza mimo času meraného na týždne.

A tak, či povieš deň alebo vek, vyriekneš tú istú myšlienku. Ak by sa teda onen stav označil slovom deň, je jeden, a nie mnohé; ak by sa označil názvom vek, bol by jednoliaty, a nie mnohonásobný. Aby Písmo priviedlo naše myslenie k budúcemu životu, nazvalo dňom jeden ten deň, ktorý je obrazom večnosti, prvotinou dní, rovesníkom svetla, svätým Pánovým dňom, ktorý Pán poctil svojím vzkriesením. Preto vraví: Nastal večer a nastalo ráno, deň jeden.

Pravda, aj naše rozprávanie o onom prvom večere, pretože ho zasiahol večer dnešného dňa, dospieva teraz už do svojho konečného bodu. Kiež Otec pravého svetla, ktorý vyzdobil deň nebeským svetlom a noci dodal milý jas zásvitmi ohňa, ktorý nám v duchovnom a neprestávajúcom svetle pripravil miesto na oddych v budúcom veku, kiež on vám osvieti srdcia poznaním pravdy, kiež zachová váš život bez úrazov, dožičiac vám kráčať počestne počas dňa, aby ste zažiarili ako slnko v žiari svätých a ja aby som sa mohol vami hrdiť v deň Kristov. Jemu patrí sláva i moc na veky vekov. Amen.

 


[1] Vychádzame v súlade s Bazilom z textu Septuaginty, ktorý v Genesis 1,2 označuje stav zeme pojmami aoratos čiže neviditeľný, zrakom nezachytiteľný, a akataskeuastos, čiže nezariadený, nedotvorený, v stave neopracovanej suroviny, nevzhľadný, neupravený. Vulgáta používa veľmi blízke pojmy inanis, čiže bezobsažný, prázdny, jalový, a vacuus, čiže prázdny, voľný, neobsadený. 

[2] Bazil naznačuje povahu témy použitím terminológie mystických náboženstiev: adyton = neprístupné, epopsetai = bude hľadieť čiže dosiahne tretí a najvyšší stupeň zasvätenia, aporrhéta = neoznámiteľné, nevýslovné, tajné slová resp. skutočnosti.  

[3] Porov. Platón, Timaios 32 B-C.

[4] Gnostik Markión zo Sinopy (okolo r. 150) odlišoval Boha Starej zmluvy, ktorý vie iba trestať, a „neznámeho Boha“ Novej zmluvy, ktorý pozná iba spásonosnú milosť. Markiónovci odmietali tento svet ako dielo Boha Starej zmluvy. Egypťan Valentinos (v Ríme pôsobil asi od r. 136) podal teologicko-filozofickú konštrukciu kozmu; jej základom bol systém nadprirodzených síl aiónov, ktoré vyžaruje najvyšší princíp Sigé, čiže Mlčanie. Peržan Mání (3. st.) zložil svoje učenie z prvkov zoroastrizmu, kresťanstva a gnózy; základnou tézou bol dualizmus svetla a tmy, čiže dobra a zla. V západnej časti Rímskej ríše vystupoval proti manicheizmu obzvlášť dôrazne sv. Augustín. 

[5] Podľa mienky niektorých by mohlo ísť o sv. Efréma Sýrskeho (306-373), iní sa prikláňajú skôr k Eusebiovi zo Samosaty alebo k sv. Teofilovi z Antiochie.

[6] Prvá definícia pochádza od Epikura (pozri Diogenes Laertios X,52 n. - porov. Lucretius, IV,vv. 522-560), druhá od prírodného filozofa Archelaa (Diogenes Laertios, II, 17), no osvojili si ju aj stoici (tamže VII,55; Seneca, Quaestiones naturales II, 6,3).

[7] V gr. texte (LXX) je slovo kalon, ktoré znamená zároveň krásne i dobré.

[8] V tituloch žalmov 6 a 11 je v Septuaginte zvrat hyper tés ogdoés, čo Bazil interpretuje ako spev na oktávu; podľa iného výkladu by malo ísť o určenie pre osemstrunový hudobný nástroj.

 

 

Prevzaté z: Sv. Bazil Veľký: Listy II (r. 375-378), Hexaémeron, Náboženské vydavateľstvo Petra, Prešov 2002. Vyšlo v edícii Bibliotheca antiqua christiana - Kresťanská antická bibliotéka.

Z gréckeho originálu preložil a poznámkami doplnil: Daniel Škoviera.


Index > Texty > Teologické texty > Sv. Bazil Veľký: Hexaémeron > Homília II.

(c) grkat.nfo.sk   01.01.2004 andreios

NAJ.sk