Prehľad reakcií pravoslávnych autorít na Balamandské vyhlásenie

 

35 bodov, na ktorých sa v Balamande zhodli katolícka a pravoslávna strana, boli neskôr pravoslávnym svetom prijaté rôzne, od oficiálnej akceptácie miestnou synodou (napr. Rumunská cirkev), cez prijatie bez synodálnej ratifikácie (napr. Moskovský patriarchát) až po jasné odmietnutie (teológovia Gréckej cirkvi). V nasledujúcej časti uvádzame niekoľko významnejších odoziev na Balamandské vyhlásenie, uverejnených v oficiálnych pravoslávnych časopisoch alebo cirkevných dokumentoch.

1. Reakcia profesora Ioanna S. Romanidesa (Grécka pravoslávna cirkev)
2. Dokumnet vypracovaný teológmi gréckej pravoslávnej arcidiecézy v USA
3. Auxentios, biskup z Fotiki
4. Ruská pravoslávna cirkev - vyjadrenie Synodálnej teologickej komisie
5. List athoského spoločenstva konštantinopolskému patriarchovi
6. Encyklika vladyku Efraima, bostonského gréckopravoslávneho biskupa

 

1. Ioann S. Romanides, Súhlasné vyjadrenie Pravoslávia a Vatikánu, in THEOLOGIA (periodikum Gréckej cirkvi), roč. VI., 1993, č. 4, strany 570-580. Uvádzame zhrnutie hlavných myšlienok článku.

Profesor Romanides vo svojom článku zaujíma k Balamandskému vyhláseniu jednoznačne odmietavé stanovisko. Považuje konferenciu a jej výsledok za pokračovanie vyše tisícročného politického úsilia západného franského sveta o podmanenie si kresťanského východu. Svoje stanovisko podporuje podrobným historickým prehľadom. Hoci Rímska cirkev sa za posledných niekoľko rokov značne zmenila, aspoň podľa jej oficiálnych dokumentov a mnohých gest voči iným cirkvám, mnohé fakty nasvedčujú, že ide len o zmenu taktiky, pričom hlavný cieľ ostáva nezmenený. Okrem toho pretrváva naďalej neprekonateľný rozdiel v spôsobe chápania spásy, medzi východným theosis a západným platónsko-augustínskym blaženým nazeraním.

Profesor Romanides ďalej polemizuje s výkladom Pánovej modlitby v 17. kapitole Jánovho evanjelia za jednotu, na ktorom je Balamandský dokument postavený. Podľa patristického výkladu je tu reč o mystickom zjednotení kresťanov s Bohom v Kristovi. Jedine na základe toho možno hovoriť aj o jednote medzi kresťanmi, prípadne aj medzi cirkvami. Pokiaľ však katolícka cirkev nemá základné poňatie o theosis, nie je možné hovoriť o jej jednote s cirkvou pravoslávnou. Tým pádom je veľmi otázny aj výrok dokumentu o sesterských cirkvách.

Otáznou je tiež platnosť sviatostí (tajín). Hoci z pravoslávnej strany nemožno označiť katolícke sviatosti za neplatné, ich platnosť ešte nezaručuje efektívnu účasť na nich. Pre človeka, ktorý nie je na ceste očisťovania a theosis (zbožštenia), môžu byť neúčinné alebo dokonca môžu byť ohňom súdu. Obojstranné vyhlásenie o platnosti sviatostí tých druhých, pri súčasnom zotrvávaní v nepraktizovaní interkomúnie, môže pôsobiť dojmom, akoby jednotlivé strany zotrvávali v schizme len z dôvodov svojej bigotnosti. Vytvára sa tým mylný dojem, akoby nebolo iných vážnych problémov, ktoré obe cirkvi rozďeľujú.

Skúškou úprimnosti katolíckej strany by podľa profesora Romanida bolo, keby v niektorých prípadoch miesto ustanovenia nového uniatského biskupa zveril dotyčné spoločenstvo veriacich do opatery miestneho pravoslávneho biskupa. Na druhej strane, pravoslávny biskup nemôže len tak prijať spoločenstvo veriacich inej cirkvi bez vyrovnania sa s rozdeľujúcimi otázkami.

Vyhlásenie o tom, že nie sú dôvody na pokračovanie v politike únií, má svoj problematický rozmer v tom, že ak niet dôvodu na úniu, potom nemôže byť ani dôvod na samotnú schizmu medzi Východom a Západom. Potom nejde o to, či je platných sedem alebo dvadsaťdva ekumenických koncilov, príčinou nejednoty je vraj len nedostatok lásky, ktorý sa podľa programovo vytváraného dojmu prisudzuje pravoslávnej strane. Pre pravoslávne chápanie je neprijateľné takéto relativizovanie dogiem viery, ktoré majú kľúčovú úlohu v ochrane správneho smerovania duchovného života človeka. Podcenenie dogiem plynie z ich chápania ako teologickej špekulácie, s ktorou je dobré súhlasiť, ale nemá vplyv na konkrétny život kresťana.

 

 

2. Cirkvi pravoslávna a rímskokatolícka – Podniknutie krokov k prekonaniu rozdelení: obrana Balamandského vyhlásenia, vypracovaná pravoslávnymi členmi oficiálnej severoamerickej pravoslávno-rímskokatolíckej konzultačnej skupiny. Uverejnené na oficiálnej web-stránke (www.goarch.org) Gréckej pravoslávnej arcidiecézy v USA v r. 1996. Uvádzame krátke zhrnutie hlavných myšlienok (vynechávame obsiahle doslovné citáty Balamandského vyhlásenia).

Úvod:

Balamandský dokument vyvolal nemalý ohlas a bol prijatý kontroverzne. Niektorí, ako pravoslávni tak katolíci, ho chápu ako významný krok vpred, iní zasa bijú ma poplach, vidiac v ňom vývoj nebezpečným smerom. Konzultačná skupina v USA sa prikláňa k prvému postoju a v tomto dokumente chce vysvetliť svoje chápanie dokumentu z Balamandu.

Po vysvetlení dôvodov, ktoré viedli k rokovaniu o téme únie, objasňuje sa pojem ekumenického dialógu. Jeho výsledné dokumenty nemajú povahu záväzných dogmatických vyjadrení. Sú zverejnením toho, ako sa vyvíja chápanie preberaných otázok v pohľade členov komisie. Predkladajú sa cirkevným predstaviteľom, teológom a ľudu ako námet na reflexiu. Poctivá reflexia danej témy je nutná na dozretie konečného riešenia, je zaťažkávacou skúškou správnosti pred akýmkoľvek oficiálnym a záväzným rozhodnutím. Takouto reflexiou je aj nasledujúca odpoveď severoamerickej konzultačnej skupiny.

Odpoveď na Balamand:

Tri kľúčové tvrdenia Balamandského dokumentu sú:

1. Uniatizmus ako cesta zjednotenia je nesprávny a musí byť zanechaný.

2. Existujúce východné katolícke cirkvi majú právo na existenciu a pastoračnú činnosť.

3. Rímskokatolícka cirkev a pravoslávna cirkev napriek rozdeleniu ostávajú sesterskými cirkvami, a tak úsilie o jednotu neznamená úsilie o konverziu členov jednej cirkvi do druhej.

Dôležitým dôsledkom dokumentu je vylúčenie “ideových” základov prozelytizmu. Ak toto rímskokatolícka cirkev prijme, zásadne sa zmení postavenie uniatských cirkví voči pravoslávnym, prestanú byť príčinou podozrievania a napätia. Je to krok k obnoveniu vzájomnej dôvery. Najdôležitejším odporúčaním dokumentu je vôľa odpustiť. Musí tiež prestať prax prekrsťovania veriacich pri prestupe z jednej cirkvi do druhej, ktorá odporuje starej tradícii a je výsledkom teologického nedorozumenia a podráždených emócií.

Prozelytizmus, ktorý sa usiluje vzbudiť nespokojnosť človeka so svojou cirkvou a tak ho previesť do druhej cirkvi, je odmietnutý. Tento nový pohľad je na katolíckej strane možný vďaka zásadnej zmene v pohľade na podstatu Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Dôraz sa z právnej stránky presunul na spoločenstvo človeka s Bohom v Kristovi a na vzájomné spoločenstvo kresťanov medzi sebou, čo je návrat k starokresťanskému ponímaniu ekleziológie. Čo sa týka uniatizmu v podobe existencie východných katolíckych cirkví, tie majú právo existovať dovtedy, kým sa neobnoví plná jednota pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi. Majú právo si zachovať svoju identitu, ktorá je formovaná aj špecifickou skúsenosťou s komunistickým prenasledovaním. Avšak uniatizmus ako metóda prozelytizmu je odmietnutý, východné katolícke cirkvi už nebudú zohrávať úlohu klinu voči pravoslávnym.

Nový základ pre vzájomné vzťahy predstavuje výraz sesterské cirkvi. Za týmto pomenovaním sa skrýva vzájomná úcta k pastierskej službe druhej strany, spoločná zodpovednosť za Božiu Cirkev a jej smerovanie. Biskup nezodpovedá len za svoje stádo, ale za budovanie celej Cirkvi a evanjelizáciu celého sveta.

Záver

Balamandské vyhlásenie spôsobilo značne kontroverzné prijatie a ohnivé diskusie. Je to tým, že sa prelamuje do niektorých zažitých stereotypov v chápaní seba a vzťahov k iným cirkvám na strane katolíckej i pravoslávnej. Upriamuje pohľad na spoločnú historickú skúsenosť, na starobylú tradíciu chápania jednoty ako spoločenstva miestnych cirkví vo viere a sviatostiach. Je to výzva pre všetkých na odpustenie a ochotu prekonať nejednotu. Je to krok správnym smerom.

 

 

3. Auxentios, biskup z Fotiki: Najprv zrada, teraz podvod, kritika vyššie uvedeného vyjadrenia severoamerickej pravoslávnej konzultačnej skupiny. Uverejnené v Orthodox Tradition, roč. XIV (1997), č. 2 a 3, str. 39-42.

Biskup Auxentios ostro kritizuje ako Balamandské vyhlásenie, tak spomínaný dokument na jeho obhajobu. Mnohé grécke cirkevné periodiká označili Balamandské vyhlásenie krátko po jeho vydaní za zradu pravoslávia. Konštantinopolský patriarcha Bartolomej a Maximos, biskup Pittsburghu z jurisdikcie Ekumenického patriarchátu, odsúdili túto kritiku ako výroky fanatikov a tvrdohlavých teologických nedoukov.

V súhlase pravoslávnych biskupov s balamandským dokumentom vidí vladyka Auxentios súhlas so všetkými omylmi rímskokatolíckej cirkvi a zároveň popretie oficiálnych pravoslávnych odsúdení heréz Západu a vyjadrenia o neplatnosti jeho kňazstva. Nevidí možnosť zmierenia medzi vernosťou pravoslávnej tradícii a metódami ekumenického hnutia, aké viedli aj profesionálnych ekumenistov, odtrhnutých od ľudu a jeho viery, k vypracovaniu Balamandského vyhlásenia.

 

 

4. Synodálna teologická komisia Ruskej pravoslávnej cirkvi: Vyjadrenia k dialógu medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou, vydala Tlačová kancelária Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu (uvádzame mierne skrátené).

Dňa 18. 4. 1997 Synodálna teologická komisia Ruskej pravoslávnej cirkvi zasadala pod vedením vladyku Filareta, metropolitu Minska a Slutska, aby študovala dokument Balamandského stretnutia, ktorý vyvolal živú diskusiu na Koncile všetkých biskupov Ruskej pravoslávnej cirkvi vo februári 1997. Tá sa skončila rozhodnutím, aby teologická komisia dokument preštudovala a následne aby Posvätná synoda zaujala k nemu oficiálne stanovisko.

K pozadiu Balamandského dokumentu teologická komisia uvádza nasledovné: Začiatok teologického dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi začína v 60-tych rokoch ako reakcia na II. vatikánsky koncil a všepravoslávne konferencie na ostrove Rhodos. Už prvá všepravoslávna konferencia v roku 1961 vybrala za jeden z bodov budúceho všepravoslávneho koncilu tému Vzťahy Pravoslávnej cirkvi s ostatným kresťanským svetom. Podkapitolou C je Pravoslávie a Rímskokatolícka cirkev, s otázkami: a) štúdium kladných a negatívnych momentov vo vzťahoch oboch cirkví, v oblasti viery, vedenia cirkvi, aktivity cirkvi (zvlášť o propagande, prozelytizme, únii), b) Nastolenie vzťahov v duchu kresťanskej lásky, ako to bolo načrtnuté v patriarchálnej encyklike z roku 1920 (in Žurnal Moskovskoj patriarchii, 11/1961).

Druhá Všepravoslávna konferencia v roku 1963 sa jednomyseľne zhodla v tom, že Východná pravoslávna cirkev má navrhnúť dialóg s úctyhodnou Rímskokatolíckou cirkvou v podmienkach rovnocennosti (in ŽMP, 11/1963).

Vlastnému dialógu v rámci zmiešanej komisie predchádzali tri stretnutia Pravoslávnej technickej teologickej komisie. Tretia konferencia v Chambesy (Švajčiarsko) 25. - 27. júna 1978 stanovila prvoradé ciele ekumenickej diskusie. Cieľom je nastolenie plného spoločenstva medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou na základe jednoty vo viere, spoločne zdieľaného života a Tradície ranej cirkvi a prostredníctvom slávenia jednej eucharistie. Metódou dialógu je začínať od vecí, ktoré obe cirkvi spájajú, čo však nesmie znamenať vyhýbanie sa tomu, čo ich rozdeľuje. Ide len o vybudovanie dialógu v pozitívnom duchu, ktorý by mal nakoniec prevážiť aj v interpretácii problémov, ktoré sa za stáročia rozdelenia nahromadili. Je nádej, že postupne sa odbúrajú isté prekážky, ktoré bránia návratu oboch cirkví k spoločne zdieľanému životu.

Súhlas na začatie dialógu sa zrodil pri návšteve pápeža Jána Pavla II. na Fanare v roku 1979 a za ním nasledujúce oznámenie konštantinopolského patriarchu Demetria I. o vytvorení zmiešanej teologickej komisie, s čím súhlasili všetky miestne pravoslávne cirkvi. Pracovný plán počítal s frekvenciou dvoch plenárnych zasadaní ročne, pričom v medzičasoch by mali pracovať subkomisie a spoločný koordinačný výbor.

Prvé zasadanie Komisie sa uskutočnilo na Pathmose a Rhode v roku 1980. Boli ustanovené tri subkomisie a jedna spoločná téma: Tajomstvo Cirkvi a eucharistie vo svetle tajomstva Svätej Trojice. Práca subkomisií bola zhrnutá 25. - 30. mája 1981 v Benátkach a bolo vydané komuniké. Druhé zasadanie v Mníchove 30. 6. - 8. 7. 1982 pokračovalo v danej téme.

Tretie zasadanie na Kréte 30. 5. - 8. 7. 1984 spracovalo tému Viera, sviatosti a jednota Cirkvi. Rok na to jeho výskedky boli zverejnené na zasadaní koordinačného výboru v Opole (Poľsko). Tam sa prediskutovala aj téma Sviatosť kňazskej služby v sviatostnej štruktúre Cirkvi a dôležitosť apoštolskej postupnosti pre posvätenie a jednotu Božieho ľudu.

Štvrté zasadanie sa konalo v Bari 29. 5. - 7. 7. 1986 a pokračovalo v obidvoch predošlých témach. Opolský dokument výrazne prepracovalo. Zasadanie pokračovalo o rok na tom istom mieste. Piate zasadanie, v monastieri Nový Valaam (Fínsko) 19. - 27. 6. 1988, pokračovalo v poslednej téme o kňazstve.

Koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov boli poznamenané zhoršením vzťahov medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Hlavnou príčinou boli neprijateľne násilné metódy, akými gréckokatolícke cirkvi obnovovali svoj legálny farský život po podzemnej existencii. Najbolestnejším pre pravoslávnych bol tento násilný proces na západnej Ukrajine. Napätie bolo také, že viedlo k masovému neporiadku, bitkám a zaberaniu chrámov, k vyháňaniu pravoslávnych z miest ich bohoslužieb. Gréckokatolícke periodiká viedli diskreditačnú kampaň proti pravoslávnym Moskovského patriarchátu. Nebolo možné sa skontaktovať priamo s gréckokatolíkmi, pretože opustili tzv. štvorstrannú komisiu.

Tá vznikla v januári 1990, pozostávala z reprezentantov Moskovského patriarchátu, Rímskokatolíckej cirkvi, Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi a z katolíkov východného obradu zo západnej Ukrajiny. Gréckokatolíci sa z komisie stiahli pod tlakom extrémistických členov ukrajinského politického hnutia RUKH, ktorí sľúbili, že ak sa dostanú k moci, vezmú cirkevné budovy pravoslávnym a odovzdajú ich východným katolíkom. Preto považovali za nepotrebné viesť s pravoslávnymi dialóg. Pokusy skontaktovať sa s autoritami a žiadať ich o dodržiavanie ľudských práv a náboženskej slobody boli bezvýsledné. Právoslávni boli vyháňaní s ešte väčšou zlobou. Verejná mienka nedôverovala protestom Moskovského patriarchátu vo viere, že to, čo sa deje, je odplata za historickú nespravodlivosť.

V tejto situácii bolo dôležité oboznámiť širšiu verejnú mienku vrátane rímskokatolíckej cirkvi s tým, že sú nielen porušované ľudské práva, ale je celkom spochybnený aj pokrok v ekumenickom dialógu. Bolo potrebné ukázať, že uniatizmus je nebezpečná a neprijateľná cesta k dosahovaniu jednoty.

Únia priniesla len nové rozdelenia a stala sa nástrojom prozelytizmu voči pravosláviu. Bolo s ňou spojené utrpenie a dokonca prelievanie krvi. Je však dôležité zároveň zdôrazniť, že kým únia ako metóda je odmietnutá, cirkvi sa nezriekajú ľudí. Gréckokatolícke komunity, ktoré dnes existujú s legálnym právom existencie ako každá iná náboženská organizácia, musia prestať byť zdrojom rozdelenia a konfliktov medzi pravoslávnymi a katolíkmi. Kvôli tomu musia byť vypracované pravidlá koexistencie a vzťahov tam, kde napätia spôsobujú utrpenie Božieho ľudu.

Z tohoto dôvodu, na podnet ruskej pravoslávnej cirkvi a s podporou všetkých lokálnych pravoslávnych cirkví, pravoslávno-rímskokatolícky teologický dialóg bol zastavený, kým sa spoločne nebude študovať a riešiť problematika uniatizmu.

Na základe spoločne vypracovaných dokumentov zmiešaná komisia na svojom šiestom zasadaní vo Freisingu 6. - 16. 6. 1990 vydala vyhlásenie, ktoré okrem iného hovorí: “Únia ako metóda tam, kde bola zavedená, nedokázala zblížiť cirkvi. Naopak, spôsobila ešte ďalšiu nejednotu. Táto situácia ako celok bola príčinou konfrontácií a bolesti, ktoré sa vtlačili do historickej pamäte oboch cirkví. Aj ekleziologické motívy volajú po nájdení iných metód.”

Ďalší pokrok v práci bol dosiahnutý na stretnutí v Arricii 10. - 15. 6. 1991, kde vznikol prvý koncept spoločného vyhlásenia Uniatizmus, metóda zjednotenia minulosti a súčasné hľadanie plnej jednoty. Ten nedvojznačne potvrdzuje: “Kvôli spôsobu, akým opäť posudzujú seba navzájom katolíci a pravoslávni vo vzťahu k tajomstvu Cirkvi ... tento spôsob misijného apoštolátu ... nazývaný uniatizmus, je už neprijateľný ako metóda postupu i ako model.” (bod 12) Dokument navyše pridáva praktické odporúčania na prekonanie napätí medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi, zvlášť na západnej Ukrajine. Zdôrazňuje: “Pastoračná aktivita v katolíckej cirkvi... už nemá za cieľ priviesť veriacich z jednej cirkvi do druhej, čiže nesleduje už prozelytizmus... má za cieľ odpovedať duchovným potrebám vlastných veriacich (t.j. gréckokatolíkov)... aby už nebolo viac miesta pre nedôveru a podozrenie.” (bod 22) Tento text bol základom Balamandského vyhlásenia. Už v úvode zdôrazňuje, že odmieta uniatizmus ako metódu. Medzi ekleziologickými princípmi dokument analyzuje teologické učenie, ktoré zrodilo prozelytizmus a úniu ako metódy návratu odpadnutých členov do cirkvi.

Podľa Balamandského dokumentu dnešný pohľad pravoslávnych a katolíkov na seba je založený na koncepte sesterských cirkví. Tento pojem zaviedol v 60-tych rokoch ekumenický patriarcha Athenagoras, neskôr si našiel svoju cestu aj do dokumentov II. vatikánskeho koncilu (Konštitúcia o ekumenizme Unitatis redintegratio).

15. bod dokumentu vychádza zo spoločného stanoviska pápeža Jána Pavla II. a ekumenického patriarchu Demetria I. dňa 7. 12. 1987, ktoré okrem iného hovorí: “Odmietame každú formu prozelytizmu, každú pozíciu, ktorá by mohla budiť dojem nerešpektovania.”

Pozorné prečítanie si dokumentu úplne jasne ukazuje, že sa nejedná o tajnú úniu, naopak, jeho úmyslom je odľahčenie napätia spôsobovaného aktivitami gréckokatolíkov. Tento text je provizórnym pracovným dokumentom a preto nebol podpísaný predstaviteľmi cirkví.

Reakcia na dokument medzi rímskokatolíkmi bola rozmanitá. Niektoré uniatské cirkvi (napríklad Rumunsko) ho prijali s otvoreným odmietnutím. Apoštolský administrátor rumunských gréckokatolíkov Georgiu Gutu roku 1994 poslal pápežovi Jánovi Pavlovi II. list, v ktorom dôsledne kritizuje časti odmietajúce uniatizmus ako metódu odporujúcu tradícii oboch cirkví a obviňuje Rumunskú pravoslávnu cirkev, že nezabránila začleneniu gréckokatolíkov do seba prostredníctvom násilia a teroru v roku 1948. List končí nielen úplným odmietnutím Balamandského dokumentu, ale aj všetkého ďalšieho ovocia dialógu o únii: “Rumunská cirkev v jednote s Rímom neprijíma žiaden z dokumentov podpísaných na Rhode, vo Freisingu, Arricii a Balamande a vyhlasuje podpisy pod nimi za neplatné.” (Chrétiens en marche, č. 43/1994) To je reakcia rumunských gréckokatolíkov. Kritický komentár, avšak v miernejšom tóne a bez spochybňovania užitočnosti dokumentu, vyslovil tiež kardinál Miroslav Ľubačivsky, hlava ukrajinských gréckokatolíkov. Paradoxne, niektoré ruské pravoslávne periodiká, vyhlasujúce, že slúžia záujmom pravoslávia, sa ocitli na tej istej strane barikád. Nemožno si však nevšimnúť tendenčný tón týchto komentárov a nedôslednú citáciu jeho bodov s množstvom (zdá sa že úmyselných) chýb.

Pojem sesterské cirkvi bol zavedený v ateistickom duchu sovietskej periódy a bez predošlého štúdia. V súvislosti s tým ekleziologický základ Balamandského vyhlásenia si žiada isté upresnenie. II. vatikánsky koncil nazval Pravoslávnu cirkev sesterskou cirkvou, čím uznal jej požehnaný charakter a spasiteľnú prirodzenosť jej sviatostí. Naopak, pravoslávna cirkev zo svojej strany vždy uznávala platnosť sviatostí katolíckej cirkvi. To potvrdzuje fakt, že katolícki kresťania sú prijímaní do pravoslávnej cirkvi tzv. tretím poriadkom – nie krstom ako nekresťania alebo sektári, ani cez myropomazanie ako protestanti, ale cez pokánie ako schizmatici. Rímskokatolícki príslušníci kléru sú prijímaní v ich stupňoch, do ktorých boli ordinovaní rímskokatolíckou cirkvou. Nie je to len zhoda okolností, že staroverci, ktorí sú takisto v schizme voči pravoslávnej cirkvi, sú prijímaní späť rovnakým spôsobom ako rímskokatolíci. Tento fakt ukazuje, že napriek vážnym fundamentálnym rozdielom v množstve doktrinálnych a duchovných otázok medzi oboma cirkvami, rímsky katolicizmus je v pravoslávnej mysli i tradícii považovaný za kresťanskú komunitu v schizme, ktorá si však zachovala apoštolskú postupnosť. Obe cirkvi vstúpili do vzájomného teologického dialógu práve preto, aby si objasnili podstatu doktrinálnych rozdielov a potom ich prekonali.

Balamandský dokument nepridáva nič podstatne nové, ale sleduje tradičný pravoslávny prístup voči katolíkom. Zároveň však Synodálna teologická komisia Ruskej pravoslávnej cirkvi považuje za dôležité vyjasniť viaceré tvrdenia dokumentu, vrátane pojmu sesterské cirkvi, ktorý bol motivovaný skôr citmi než teologickým zvažovaním. Teologická komisia ďalej navrhuje, aby sa otvorila všepravoslávna diskusia o Balamandskom dokumente a až potom nech sa uvažuje o jeho prípadnej ratifikácii cirkvami alebo jeho potvrdením na všepravoslávnej konferencii.

 

 

5. List athoského spoločenstva konštantinopolskému patriarchovi, o Balamandskom dokumente, podpísaní predstavení dvadsiatich athoských monastierov 8. 12. 1993, kópia listu poslaná tiež všetkým zúčastneným cirkvám. Uverejnené v Orthodox Life, roč. 44, č. 4, júl - august 1994, str. 26-39. Stručný obsah:

V liste je vyjadrená túžba po jednote kresťanov, avšak musí sa tak stať v súlade s pravoslávnou tradíciou. Je neprípustné zjednotenie na úkor pravdy, ovocím by bola nakoniec horšia nejednota než tá súčasná. Taktiež autori vyjadrujú znepokojenie nad krokmi reprezentantov pravoslávia, ktoré protirečia doterajšej tradícii a nemajú doteraz obdoby.

Uniatské cirkvi prežívajú svoju amnestiu a sú pozvané k dialógu napriek tomu, že Tretia všepravoslávna konferencia na Rhode žiada kompletné stiahnutie uniatských agentov a propagandistov Vatikánu z pravoslávnych krajín a jasné podriadenie uniatských cirkví pod Rím, pretože únia a dialóg sú nezlučiteľné.

Najvážnejším škandálom sú však ekleziologické vyhlásenia dokumentu. Bod 10 je pre pravoslávnych neprijateľný. Viera v to, že jedine v Pravoslávnej cirkvi je možná spása, nie je reakciou na úniu, ale pochádza už z čias schizmy so Západom. Už Marek Efezský hovorí o tom, že Západ je nielen schizmatický, ale aj heretický, cirkev však o tom radšej veľa nehovorila v nádeji na ich návrat. Až zoči-voči agresívnej únii sa táto pravda musela vyhlásiť nahlas, na ochranu zvereného stáda. Sv. Gregor Palamas považuje Barlaama za nepravoslávneho, lebo nebol prekrstený. Problematickým je tiež bod o násilnom prekrsťovaní. Pravoslávni sa nepamätajú, že by sa dopustili niečoho takého voči rímskokatolíkom či uniatom.

13. bod hovorí o objavení rozmeru spoločenstva Cirkvi. Je to rozhodne významný objav pre tých, čo boli doteraz uväznení v totalitárnej rímskokatolíckej ekleziológii. Hrozí však uviaznutie v druhom extréme kolegiality, opäť založenej len na človeku. Pravoslávne vedomie vníma cirkev ako theanthropické (božskoľudské) spoločenstvo, čo je však neznáme rímskokatolíckej teológii trvajúcej na stvorenej milosti.

Je zarážajúce, že sa v dokumente hovorí o jednote bez vyriešenia zásadných doktrinálnych otázok. Je nemožné rozlišovať Krista pravdy od Krista sviatostí, kde nie je plnosť pravdy, nemôže byť ani plnosť milosti. Je nemožné nazývať sesterskou tú cirkev, ktorá sa vzdialila od spoločnej tradície. Tak sa v histórii nazývali cirkvi, ktoré zdieľali spoločnú vieru.

Mnoho ľudí aj dnes medzi rímskokatolíkmi túži po pravosláví a jeho duchovnosti. Nie je možné im odmietnuť krst s odôvodnením, že u seba majú tú istú milosť. Treba rešpektovať ich slobodu svedomia.

Dokument z Balamandu prijíma pohľad, že obe cirkvi spolu tvoria jednu Kristovu cirkev a sú jej dvoma legitímnymi vyjadreniami. Prvýkrát pravoslávni prijímajú tzv. teóriu vetiev, ktorá je v ostrom rozpore s pravoslávnou tradíciou. So všepravoslávnou autoritou svedčia vyjadrenia koncilov o tom, že jedine naša cirkev tvorí jednu svätú cirkev: koncily v Konštantinopole roku 1722, 1727, 1838, 1895, Encyklika štyroch patriarchov Východu a ich synoda z roku 1848. To isté zaznieva z pravoslávnej strany na ekumenickej konferencii v Lund roku 1952, v Evanstone roku 1954, v Novom Dillí roku 1961.

Ďalej list cituje rumunského teológa Dumitru Stăniloae o otázke jednoty: Nie je možné hovoriť o Cirkvi tam, kde nie je jednota v eucharistii, ekonómia pri prijímaní do pravoslávnej cirkvi neznamená uznanie platnosti krstu mimo cirkvi, ale pridelenie účinnosti so spätnou platnosťou tomu, čo bolo neúčinné. Kde nie je plnosť pravdy, nie je možnosť ani plnosti spoločenstva. Je nemožné pre katolíkov dosiahnuť jednotu, pokiaľ jednotu odvodzujú viac z pápeža než z eucharistie. Je nemožné, aby existovali dve úplné telá Krista.

Rím neprestáva zdôrazňovať primát pápeža. II. vatikánsky koncil neopravil toto učenie. Pápežova encyklika z 28. mája 1992 Biskupom katolíckej cirkvi to potvrdzuje. Podľa neho ak sa pravoslávne cirkvi odmietajú podriadiť pápežovi, nemajú celkom charakter cirkvi, sú len čiastočné cirkvi. Podobný tón zaznieva z Ekumenického direktória (1993).

Uznanie katolíckych sviatostí, ako zaznieva z dokumentu v Balamande, sa môže zdať ako ústretový krok voči katolíkom, je však na ich škodu, znemožňuje im poznať pravdu a kajať sa z ich pomýlenej ekleziológie. Preto nie je možné uznať rímsku cirkev za sesterskú ani pápeža za kanonického biskupa Ríma, ani apoštolskú postupnosť rímskej cirkvi a ich sviatosti, kým Rím neodvolá filioque, primát pápeža a jeho neomylnosť, stvorenú milosť a ostatné omyly. List sa obracia na patriarchu s prosbou neprijať Balamandské vyhlásenie a zastaviť jeho neblahé následky, ak by ho niektoré cirkvi prijali.

 

 

6. Efraim, grécko-pravoslávny biskup bostonský: Encyklika o Balamandskom vyhlásení, 28. 8. 1994.

V encyklike biskup Efraim vyjadruje bolesť z “posledného kroku preč od ortodoxie”. Menuje mnohé reakcie odsudzujúce Balamandský dokument. Okrem iného uvádza, že vyššie uvedený list athosských mníchov rozhneval ekumenického patriarchu, ktorý ich požiadal, aby sa kajali zo svojho činu. Po ostrej výmene názorov mnísi kapitulovali. Čo je pozoruhodné, medzi množstvom protestov prevažne od teológov niet jediného hlasu od biskupov. Až v marci 1994 v časopise Illuminator biskup Maximos Pittsburghský zaujíma stanovisko, avšak kladné. Spomedzi všetkých protestov encyklika zmieňuje podrobnejšie len jeden - odsúdenie dokumentu, ktoré napísal protopresbyter Theodor Zeses (v oficiálnom periodiku gréckej novokalendárnej cirkvi Ekklesiastiké alétheia, 16. 3. 1994).

Od počiatku rozhovorov pravoslávna strana žiadala od katolíkov, aby sa vzdali uniatov a odsúdili ich. Hoci boli v tomto smere urobené pokroky, Balamandský dokument plne úniu akceptuje a legitimizuje, ba dokonca prijíma uniatskú hierarchiu za účastníkov dialógu.

Vážnym kompromisom v doktríne je vzájomné uznanie platnosti sviatostí. Je to popretie učenia otcov o tom, že latiníci sú heretici. Ak sú pravoslávna a katolícka cirkev sesterské cirkvi, čo sú potom miestne pravoslávne cirkvi jednej viery a jednej eucharistie voči sebe? Otázny je tiež pojem plnej jednoty – v jednote neexistujú stupne, buď človek prijíma z jedného kalicha alebo nie. Pojem plného spoločenstva pochádza z rímskej teológie a vzťahuje sa na kresťanov, ktorí sú síce blízki katolíkom, ale neuznávajú primát pápeža. Plná jednota znamená podriadenie sa pápežovi.

Balamandský dokument je zrada pravoslávia a mlčanie prípadne súhlas biskupov je zrada ich stáda. Treba apelovať aspoň na svedomie veriacich. Niet spoločenstva s týmito ľuďmi.

 

* * * * * * * * * * *

Uvedený výber šiestich reakcií na Balamandské vyhlásenie, hoci zďaleka nie je kompletný, zhruba reprezentuje spektrum názorov pravoslávneho sveta. Možno si všimnúť, že významnými subjektami s vysokou autoritou, ako sú konštantinopolský a moskovský patriarchát, bol dokument až na drobné výhrady prijatý v podstate kladne a je komentovaný vecne a triezvo. Naopak, negatívne odozvy na dokument, hoci prinášajú postrehy, ktoré treba brať vážne, žiaľ prezrádzajú aj povrchné či nedostatočné pochopenie dokumentu. Skĺzavajú často do vášnivej argumentácie proti niečomu, čo povedané nebolo. Zároveň však svedčia o tom, že teologický základ Balamandského vyhlásenia nie je bezvýhradne zdieľaný všetkými pravoslávnymi kresťanmi. Ukazujú aj na hlboký emocionálny rozmer medzi príčinami schizmy, ktorý nemožno podceňovať.

Z druhej strany, reakcia katolíckej strany, až na niekoľko sporadických vyjadrení, sa dá nazvať ignoráciou. Drvivá väčšina katolíkov (vrátane gréckokatolíkov), ako laikov tak kňazov, ani netuší, že nejaké Balamandské vyhlásenie existuje.

 

Preložil a spracoval: Dávid Pancza

 

1. Balamandské vyhlásenie  (RTF)
2. Prehľad reakcií pravoslávnych autorít na Balamandské vyhlásenie  (RTF)
3. Komentár k Balamandskému vyhláseniu  (RTF)


Index > Texty > Teologické texty > Prehľad reakcií pravoslávnych autorít na Balamandské vyhlásenie

(c) grkat.nfo.sk  15.01.2001 andreios

NAJ.sk