Balamandské vyhlásenie

 

Na siedmej plenárnej schôdzi Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, ktorá sa konala na Teologickej fakulte Univerzity v Balamande (Libanon) v dňoch 17. - 24. júna 1993, diskutovalo 24 zástupcov katolíckej cirkvi a deviatich autokefálnych a autonómnych pravoslávnych cirkví o probléme únií a uniatizmu. Výsledkom je záverečné tzv. Balamandské vyhlásenie na tému: “Uniatizmus, metóda zjednotenia v minulosti, a súčasné hľadanie plnej jednoty.” Jeho text preberáme z Eastern Churches Journal, Vol. 1, No. 1, pp. 17-27. Uvádzame jeho plné znenie:

 

Uniatizmus, metóda zjednotenia v minulosti, a súčasné hľadanie plnej jednoty.

 

        Úvod

1. Na žiadosť Pravoslávnych cirkví plánovaný postup teologického dialógu s Katolíckou cirkvou bol odložený, aby mohla byť okamžitá pozornosť sústredená na otázku tzv. uniatizmu.

2. Čo sa týka metódy nazývanej uniatizmus, vo Freisingu (jún 1990) bolo vyhlásené, že “ho odmietame ako metódu hľadania jednoty, pretože je v protirečení so spoločnou tradíciou oboch našich cirkví”.

3. Čo sa týka Východných katolíckych cirkví, je zrejmé, že ako súčasť katolíckeho spoločenstva majú právo existovať a konať zodpovedajúco duchovným potrebám svojich veriacich.

4. Dokument pripravený v Arricii spoločnou koordinačnou komisiou (jún 1991) a dokončený v Balamande (jún 1993) určuje, aká je naša metóda súčasného hľadania plného spoločenstva, a zároveň ukazuje dôvod, prečo uniatizmus ako metóda je vylúčený.

5. Tento dokument pozostáva z dvoch častí:

- Ekleziologické princípy a
- Praktické pravidlá.

 

        Ekleziologické princípy

6. Rozdelenie medzi cirkvami Východu a Západu nikdy nepotlačilo túžbu po jednote, ktorú si želal Kristus. Naopak, táto situácia, ktorá je v rozpore s prirodzenosťou Cirkvi, bola často pre mnohých príležitosťou stať sa hlbšie presvedčenými o potrebe dosiahnuť túto jednotu, aby tak boli verní Pánovmu príkazu.

7. V priebehu storočí boli uskutočnené viaceré pokusy znovu ustanoviť jednotu. Tento cieľ sa pokúšali dosiahnuť rôznymi cestami, občas zmierlivými, primerane politickej, historickej, teologickej a duchovnej situácii svojej doby. Nanešťastie, žiaden z týchto pokusov nebol úspešný v znovunastolení plnej jednoty medzi medzi Cirkvou Západu a Cirkvou Východu, ba občas dokonca protirečenia len viac vyhrotil.

8. V priebehu posledných štyroch storočí v rôznych častiach Východu, vo vnútri istých cirkví a podnecované vonkajšími prvkami, boli podniknuté iniciatívy na obnovu spoločenstva medzi Cirkvou Východu a Cirkvou Západu. Tieto iniciatívy viedli k únii určitých spoločenstiev s Rímskym stolcom a priniesli so sebou zároveň ako následok rozbitie spoločenstva s materskými Cirkvami Východu. Toto sa neuskutočnilo bez vmiešania sa mimocirkevných záujmov. Tak vznikli Východné katolícke cirkvi. Tak bola tiež vytvorená situácia, ktorá sa stala zdrojom konfliktov a utrpenia, predovšetkým pre pravoslávnych, ale aj pre katolíkov.

9. Akýkoľvek by bol úmysel a úprimnosť túžby byť verní Kristovmu príkazu: “nech sú všetci jedno”, vyjadrenej v týchto čiastkových úniách s Rímskym stolcom, musí sa uznať, že znovunastolenie jednoty medzi Cirkvou Východu a Cirkvou Západu nebolo dosiahnuté a rozdelenie pretrváva, strpčené týmito pokusmi.

10. Takto utvorená situácia v skutočnosti vyústila do napätí a nevraživosti. Postupne, v desaťročiach, ktoré nasledovali po týchto úniách, misionárska aktivita mala tendenciu zahrnúť medzi svoje priority úsilie obrátiť iných kresťanov, jednotlivo alebo v skupinách, a “priviesť ich späť” do niečiej vlastnej cirkvi. Aby Katolícka cirkev túto tendenciu, zdroj prozelytizmu, urobila legitímnou, vyvinula teologickú víziu, podľa ktorej predstavovala samú seba ako jedinú, ktorej bola zverená spása. Ako odpoveď na to Pravoslávna cirkev takisto prijala túto víziu, podľa ktorej len v nej môže byť nájdená spása. Na zaistenie spásy “odlúčených bratov” sa dokonca stávalo, že kresťania boli nanovo krstení a zabúdalo sa na isté požiadavky náboženskej slobody osôb a ich úkonu viery. Voči tomuto uhlu pohľadu vtedajšia doba preukazovala malú citlivosť.

11. Na druhej strane, určité občianske autority vykonali pokusy priviesť späť Východných katolíkov do Cirkvi svojich otcov. Na dosiahnutie tohto cieľa neváhali, keď sa naskytla príležitosť, použiť neprijateľné prostriedky.

12. Kvôli spôsobu akým katolíci a pravoslávni opäť navzájom o sebe uvažujú vo vzťahu k tajomstvu Cirkvi a opäť objavujú navzájom jedna druhú ako sesterské cirkvi, táto vyššie popísaná forma “misijného apoštolátu”, nazývaná uniatizmus, nie je už prijateľná ako metóda, ktorej by sme sa mali držať, ani ako model jednoty, ktorú naše cirkvi hľadajú.

13. Skutočne, najmä od všepravoslávnych konferencií a Druhého vatikánskeho koncilu, znovuobjavenie a znovupriznanie hodnoty Cirkvi ako spoločenstva, na strane katolíkov i pravoslávnych, radikálne zmenilo perspektívy a následne i prístupy k veci. Na oboch stranách sa uznáva, že to, čo Kristus zveril svojej Cirkvi – vyznanie apoštolskej viery, účasť na tom istom tajomstve, predovšetkým jediné kňazstvo sláviace jedinú Kristovu obetu, apoštolská postupnosť biskupov – nemôže byť považované za výlučné vlastníctvo len jednej z našich cirkví.

14. Práve v tomto uhle pohľadu Katolícke cirkvi a Pravoslávne cirkvi sa navzájom uznávajú ako sesterské cirkvi, spoločne zodpovedné za spravovanie Božej Cirkvi vo vernosti Božím zámerom, predovšetkým čo sa týka jednoty. Podľa slov pápeža Jána Pavla II., ekumenickým úsilím sesterských Cirkví Východu a Západu, založeným na dialógu a modlitbe, je hľadanie dokonalej a úplnej jednoty, ktorá nie je pohltením ani zmiešaním, ale stretnutím v pravde a láske (Slavorum Apostoli 27).

15. Zatiaľ čo nedotknuteľná sloboda osôb a ich povinnosti nasledovať požiadavky svojho svedomia ostávajú zaistené, v hľadaní znovunastolenia jednoty niet otázky konverzie ľudí z jednej cirkvi do druhej s cieľom zaručenia spásy. Je tu pre obe Cirkvi otázka spoločného dosiahnutia Kristovej vôle o tých, čo mu patria, a Božej podoby pre Cirkev, prostredníctvom spoločného hľadania plného súhlasu o obsahu viery a jej dôsledkov. Toto úsilie sa uskutočňuje v súčasnom teologickom dialógu. Tento dokument je nutným stupňom v tomto dialógu.

16. Východné katolícke cirkvi, ktoré si želali znovunastoliť plnú jednotu s Rímskym stolcom a ostali mu verné, majú práva a povinnosti, ktoré sa viažu na toto communio. Princípy, ktoré určujú ich úsilie voči Pravoslávnym cirkvám sú tie, ktoré boli uvedené do praxe pápežmi. Tí objasnili praktické dôsledky vyplývajúce z týchto princípov v rôznych dokumentoch, ktoré boli odvtedy zverejnené. Tieto cirkvi teda musia byť zapojené, na miestnej aj univerzálnej úrovni, do dialógu lásky, vo vzájomnom rešpekte a znovunájdenej obojstrannej dôvere, a musia vstúpiť do teologického dialógu so všetkými jeho praktickými dôsledkami.

17. V tejto atmosfére, práve predložené úvahy a nasledujúce praktické smernice, nakoľko budú účinne prijaté a verne zachovávané, budú môcť viesť k spravodlivému a definitívnemu riešeniu ťažkostí, ktoré predstavujú tieto Východné katolícke cirkvi pre Pravoslávnu cirkev.

18. S týmto cieľom pápež Pavol VI. potvrdil vo svojom vystúpení na Fanare v júli 1967: “Na hlavách cirkví a ich hierarchie leží povinnosť viesť Cirkev po ceste vedúcej k opätovnému nájdeniu plnej jednoty. Musia tak konať so vzájomným uznaním sa a rešpektom voči sebe ako k pastierom príslušnej časti im zvereného Kristovho stáda, s ohľadom na súdržnosť a rast Božieho ľudu, a musia sa vyhýbať všetkému, čo by ho mohlo rozohnať alebo spôsobiť zmätok v jeho radoch.” (Tomos Agapis, 172) V tomto duchu, pápež Ján Pavol II. a ekumenický patriarcha Dimitrios I. spolu jasne vyhlásili: “Odmietame každú formu prozelytizmu, každý pokus, ktorý by bol nedostatočným rešpektom, alebo by mohol byť za taký považovaný.” (7.12.1987)

 

        Praktické pravidlá

19. Vzájomný rešpekt medzi cirkvami, ktoré sa nachádzajú v zložitých situáciách, oceniteľne vzrastie podľa miery, akou budú zachovávať nasledujúce praktické pravidlá.

20. Tieto pravidlá nevyriešia problémy, ktoré nás trápia, pokiaľ každá zo zainteresovaných strán nebude mať vôľu odpustiť založenú na Evanjeliu {a} v kontexte ustavičného úsilia o obnovu sprevádzanú neprestajnou túžbou hľadať plné spoločenstvo, ktoré existovalo medzi našimi cirkvami viac než tisíc rokov. Práve tu musí byť prítomný dialóg lásky s ustavične obnovovanou intenzitou a vytrvalosťou, ktorá jediná môže prekonať obojstranný nedostatok porozumenia a ktorá je nutnou klímou na prehĺbenie teologického dialógu, ktorý dovolí dospieť k plnému spoločenstvu.

21. Prvým krokom, ktorý treba urobiť, je ukončiť všetko, čo môže podnecovať k rozdeleniu, opovrhovaniu a nenávisti medzi cirkvami. Kvôli tomu autority Katolíckej cirkvi budú pomáhať Východným katolíckym cirkvám a ich spoločenstvám, aby ony samy mohli pripravovať plnú jednotu medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami. Autority Pravoslávnej cirkvi budú podobným spôsobom postupovať voči svojim veriacim. Takto bude možné brať ohľad na extrémne komplexnú situáciu, ktorá bola vytvorená vo východnej Európe, zároveň s láskou i spravodlivosťou, čo sa týka ako katolíkov tak pravoslávnych.

22. Pastoračná aktivita v Katolíckej cirkvi, latinskej i východnej, nemá už za cieľ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej, to znamená, nemá už za cieľ prozelytizmus medzi pravoslávnymi. Sleduje naplnenie duchovných potrieb svojich vlastných veriacich a nemá už túžbu po rozširovaní na úkor Pravoslávnej cirkvi. V rámci týchto perspektív je nutná vzájomná výmena informácií o rôznych pastoračných projektoch, aby už nebolo viac miesta pre nedôveru a podozrievanie, a aby spolupráca medzi biskupmi a všetkými so zodpovednosťou v našich cirkvách sa mohla dať do pohybu a rozvíjať sa.

23. Dejiny vzťahov medzi Pravoslávnou cirkvou a Východnými katolíckymi cirkvami boli poznačené prenasledovaniami a utrpením. Nech boli tieto utrpenia a ich príčiny akékoľvek, neospravedlňujú žiaden triumfalizmus; nik sa v nich nemôže oslavovať alebo nachádzať argumenty pre obviňovanie alebo znevažovanie druhej cirkvi. Boh sám pozná svojich svedkov. Nech bola minulosť akákoľvek, musí byť prenechaná Božiemu milosrdenstvu, a všetky sily cirkví musia byť upriamené k tomu, aby prítomnosť a budúcnosť zodpovedali lepšie Kristovej vôli o tých, čo mu patria.

24. Bude tiež nevyhnutné – a to sa týka obidvoch cirkví – aby biskupi a tí, čo v cirkvách majú pastoračnú zodpovednosť, úzkostlivo { dosl. škrupulózne} rešpektovali náboženskú slobodu veriacich. Títo naopak musia byť schopní slobodne vyjadriť svoj názor, keď sú opýtaní a keď sa organizujú s týmto cieľom. Náboženská sloboda vskutku vyžaduje, aby, zvlášť v konfliktných situáciách, veriaci boli schopní vyjadriť svoj názor a bez vonkajšieho nátlaku sa rozhodnúť, či si želajú byť v spoločenstve s Pravoslávnou cirkvou alebo s Katolíckou cirkvou. Náboženská sloboda by bola narušená, keby pod pláštikom finančnej pomoci veriaci jednej cirkvi boli preťahovaní do druhej, napríklad prísľubmi vzdelania a materiálnych výhod, ktoré chýbajú v ich vlastnej cirkvi. V tomto kontexte bude potrebné, aby sociálna asistencia, rovnako ako každá forma ľudomilnej aktivity, bola organizovaná so spoločným súhlasom, aby sa tak dalo vyhnúť vzniku nových podozrievaní.

25. Navyše, nevyhnutný rešpekt kresťanskej slobody – jeden z najvzácnejších darov prijatých od Krista – sa nesmie stať príležitosťou na konanie pastoračného projektu, ktorý by mohol zahŕňať aj veriacich iných cirkví, bez predošlej konzultácie s pastiermi tých cirkví. Nielenže každá forma nátlaku, akéhokoľvek druhu, musí byť vylúčená, ale rešpekt voči svedomiam motivovaným pravými požiadavkami viery je jedným z vedúcich princípov pastoračného záujmu zodpovedných v oboch cirkvách a musí byť predmetom ich spoločných reflexií (Gal 5, 13).

26. Pre toto je potrebné hľadať otvorený dialóg a angažovať sa v ňom. Na prvom mieste sa musí uskutočňovať medzi tými, ktorí majú zodpovednosť za svoje cirkvi. Tí v rámci príslušných spoločenstiev majú vytvoriť miestne zmiešané komisie alebo zefektívniť už existujúce na nájdenie riešení konkrétnych problémov a overenie, že tieto riešenia sú aplikované v pravde a láske, v spravodlivosti a pokoji. Ak na miestnej úrovni nie je možné dosiahnuť súlad, otázky musia byť predložené zmiešaným komisiám ustanoveným vyššími autoritami.

27. Podozrenie sa skôr stratí, ak by obe strany odsúdili násilie všade, kde spoločenstvá jednej cirkvi ho používajú voči spoločenstvám sesterskej cirkvi. Ako požaduje jeho svätosť pápež Ján Pavol II. vo svojom liste z 31. mája 1991, je nevyhnutné, aby sme sa vyhýbali každému násiliu a každej forme nátlaku, a tak aby bola rešpektovaná sloboda svedomia. Je úlohou zodpovedných v spoločenstvách, aby pomáhali ich veriacim prehlbovať lojalitu voči svojim tradíciám a aby ich učili vyhýbať sa nielen násiliu, fyzickému či slovnému, ale tiež všetkému čo by mohlo viesť k znevažovaniu iných kresťanov a falošnému svedectvu, celkom ignorujúcemu spásne dielo, ktorým je zmierenie v Kristovi.

28. Viera v sakramentálnu realitu vyžaduje rešpekt voči liturgickému sláveniu druhej cirkvi. Použitie násilia na obsadenie bohoslužobného miesta odporuje tomuto presvedčeniu, ba naopak, toto presvedčenie občas žiada, aby sa uľahčilo sláveniu liturgie druhých cirkví tým, že sa im dá k dispozícii, po spoločnom súhlase, vlastný chrám na alternatívne bohoslužby v rôznych časoch v tej istej budove. Ba dokonca, morálka evanjelia si žiada, aby sa vyhýbalo vyhláseniam alebo prejavom {manifestáciam}, ktoré by udržiavali stav konfliktu a brzdili dialóg. Vari nás svätý Pavol neučí prijímať sa navzájom, ako nás prijal Kristus, na slávu Boha? (Rim 15, 7)

29. Biskupi a kňazi majú pred Bohom povinnosť rešpektovať autoritu, ktorú Svätý Duch dal biskupom a kňazom druhej cirkvi. Z toho dôvodu nech sa vyhýbajú zasahovaniu do duchovného života veriacich inej cirkvi. Keď pre dobro duší sa stáva potrebnou spolupráca, potom sa žiada, aby zodpovední vo vzájomnom súhlase určili pre túto vzájomnú pomoc jasné princípy, ktoré budú známe všetkým, a následne aby konali poctivo, otvorene a s rešpektom voči sviatostnej {sakramentálnej} disciplíne druhej cirkvi.

V tomto kontexte, aby sa predišlo každému nedorozumeniu a aby sa vyvinula dôvera medzi oboma cirkvami, je potrebné, aby katolícki a pravoslávni biskupi na tom istom území vzájomne prekonzultovali rozbehnutie katolíckych pastoračných projektov, ktoré by viedli k utvoreniu nových štruktúr v oblastiach, ktoré tradične patria do jurisdikcie Pravoslávnej cirkvi. Takto nech sa predchádza paralelným pastorálnym aktivitám, pri ktorých by hrozila rýchla degenerácia do rivality až konfliktov.

30. Na vydláždenie cesty k budúcim vzťahom medzi oboma cirkvami, zanechajúc prekonanú ekleziológiu návratu do Katolíckej cirkvi spojenú s problémom, ktorý je predmetom nášho dokumentu, zvláštna pozornosť bude venovaná príprave budúcich kňazov a všetkých, ktorí budú akokoľvek zapojení do apoštolskej aktivity tam, kde druhá cirkev má tradične svoje korene. Ich vyučovanie musí byť objektívne pozitívne s ohľadom na druhú cirkev. Predovšetkým každý musí byť informovaný o apoštolskej postupnosti v druhej cirkvi a pravosti jej sakramentálneho života. Je potrebné tiež poskytnúť celkom pravdivé a chápajúce poznatky o dejinách v dejepisoch oboch cirkví, ktoré by boli vo vzájomnom súhlase alebo dokonca spoločné. Takýmto spôsobom sa pomôže rozptýleniu predsudkov a vyhneme sa používaniu histórie polemickým spôsobom. Takéto predstavenie skutočnosti bude viesť k vedomiu, že chyby, ktoré spôsobili rozdelenie, patria obom stranám a na oboch stranách zanechali hlboké rany.

31. Pripomeňme si napomenutie apoštola Pavla Korinťanom (1 Kor 6, 1-7). Odporúča, aby kresťania riešili svoje spory cez bratskú lásku a vyhýbali sa utiekaniu sa k zásahom občianskych autorít pri riešení praktických problémov vznikajúcich medzi kresťanmi a miestnymi komunitami. Toto sa týka zvlášť vlastníctva a návratu cirkevného majetku. Tieto riešenia nemajú byť založené len na minulých situáciách a nemajú spočívať len na všeobecných právnických princípoch, ale musia tiež vziať na vedomie komplexnosť súčasnej reality a miestnych okolností.

32. Práve v tomto duchu bude možné spoločne riešiť požiadavku reevanjelizácie nášho sekularizovaného sveta. Tiež bude vyvinuté úsilie podávať objektívne správy masmédiám, zvlášť náboženskej tlači, aby sa predchádzalo tendenčným a zavádzajúcim informáciám.

33. Je potrebné, aby sa cirkvi zišli a vyjadrili vďačnosť a úctu voči všetkým, známym a neznámym, biskupom, kňazom alebo veriacim, pravoslávnym, katolíkom východným i latinským, ktorí trpeli, vyznali svoju vieru, dosvedčili svoju vernosť Cirkvi, a vo všeobecnosti voči všetkým kresťanom bez rozdielu, ktorí podstúpili prenasledovanie. Ich utrpenie nás vyzýva k jednote a k tomu, aby sme vydali spoločné svedectvo v odpovedi na Kristovu modlitbu: “Nech sú všetci jedno, aby svet uveril” (Jn 17, 21).

34. Medzinárodná zmiešaná komisia pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou na plenárnom stretnutí v Balamande dôrazne odporúčajú, aby tieto praktické pravidlá boli uplatnené v praxi našich cirkví vrátane Východných katolíckych cirkví, ktoré sú volané zúčastniť sa v tomto dialógu. Nech sa vedie v pokojnej atmosfére potrebnej na jeho pokrok smerom k znovunastoleniu úplnej jednoty.

35. Po vylúčení každého prozelytizmu v budúcnosti a každej túžby po expanzii katolíkov na úkor Pravoslávnej cirkvi, komisia dúfa, že prekonala prekážky, ktoré viedli určité autokefálne cirkvi k odrieknutiu účasti v teologickom dialógu, a že Pravoslávna cirkev bude schopná sa opäť zísť na pokračovanie teologickej práce, ktorá sa už úspešne začala.

 

Balamand (Libanon), 23. jún 1993

 

Preklad z angličtiny: Dávid Pancza

 

1. Balamandské vyhlásenie  (RTF)
2. Prehľad reakcií pravoslávnych autorít na Balamandské vyhlásenie  (RTF)
3. Komentár k Balamandskému vyhláseniu  (RTF)


Index > Texty > Teologické texty > Balamandské vyhlásenie

(c) grkat.nfo.sk  15.01.2001 andreios

NAJ.sk