Bystrá 2001 (logo)

JÓB

(katechéza)

 

 

“Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma!” Lk 9,23

1. Úvod

Téma dnešného dňa je tak trochu akoby nepríjemná. Utrpenie! Čo už môže byť dobré a užitočné na utrpení?! Načo vôbec o ňom rozmýšľať?! Radšej sa ho zbaviť, zďaleka sa mu vyhnúť!

Keď som sa raz rozprával s istým pánom, ktorý nepraktizuje svoju vieru, spýtal som sa ho na pohnútky, ktoré ho priviedli k takémuto stavu. Odpovedal mi: “Viete, byť kresťanom znamená veľa trpieť.”

Klamali by sme sami seba, keby sme povedali, že tomu tak nie je. Byť kresťanom – to bolí.

Vybrať si utrpenie – v tom je niečo zlé. Vybrať si však Božiu vôľu, hoci je sprevádzaná utrpením – to je už úplne niečo iné. Žiaden svätý si nezvolil utrpenie, rozhodol sa iba plniť vôľu nebeského Otca ako to urobil Ježiš Kristus i keď s tým bolo spojené utrpenie.

Pán, ktorého som spomínal, opustil vieru, lebo sa bál utrpenia, ktoré je s ňou spojené. Hovorím “opustil vieru“ – akú však vieru? Ak centrom viery je Kristus – potom ide o vieru radostnú, plnú nádeje. Centrom “viery“ tohto pána nebol Kristus – azda len niektoré evanjeliové zásady vložené do mnohých náboženských zvykoch. Preto sa stalo, že do popredia veľmi silno vystúpilo utrpenie ako negatívny a nič nehovoriaci prvok života. So smútkom musíme konštatovať, že prípad postoj tohto pána nie je ojedinelý.

Človek, pre ktorého centrom života je Kristus, nevníma utrpenie ako niečo nezmyselné. Vidí vyššie. Vníma novú perspektívu, ktorú prináša evanjelium a putuje k nej. Utrpenie, ktoré ho sprevádza na tejto ceste vníma tak, ako vníma športovec námahu a odriekanie pri tréningoch. Uvedomuje si nepríjemnosť až bolestivosť tréningu, ale vie, prečo to robí – zrak ma uprený na budúce preteky.

Kresťanstvo skutočne nie je pohodlnou cestou. Ale niet inej cesty. Preto sa často povzbudzujme slovami sv. Petra: “Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva.“(1 Pt 4, 13)

 

2. Jób

Aby sme aspoň trocha pochopili zmysel utrpenia najprv si povedzme trochu o Jóbovi, symbole utrpenia.

Jedna z kníh SZ je práve o tomto Jóbovi. Táto kniha sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a p. Táto téma je rozobratá vo forme dialógu Jóba s troma priateľmi (Elífaz, Bildad, Sófar). Títo traja predstavitelia sú zástancami starých semitských (židovských) názorov, a preto podľa nich Jób trpí, lebo je hriešnik, jeho utrpenie je trestom za hriechy a mal by konať pokánie. Jób sa tomu vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny. Vo svojej obrane sa postaví dokonca aj voči Bohu. Do tejto diskusie potom vstupuje ďalšia postava Elíhu, ktorý pripomína, že utrpenie má za úlohu aj očistiť človeka, vyskúšať jeho čnosť a zdokonaliť ho. Upozorňuje Jóba na jeho prílišnú sebadôveru a zdôrazňuje dôležitosť bázne Božej, ako aj to, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre, aj keď Božie plány sú nevyspytateľné.

Spor ukončuje sám Boh, ktorý poukazuje na divy, ktoré koná a pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch. Aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. Posledné riadky tejto pomerne rozsiahlej knihy hovoria o tom, ako Boh Jóbovi všetko, čo stratil vracia dvojnásobne a jeho priatelia ho musia odprosiť a priniesť za seba obetu.

 

3. Tragédie

Dennodenne sa stretávame s rôznymi tragédiami a vtedy máme chuť sa pýtať: “Prečo, Bože?! Kde si bol, keď sa to stalo?! Prečo si nezasiahol?!“ Ba dokonca mnohí pri takomto uvažovaní prídu k záveru, že Boh nezasiahol preto, lebo jednoducho Boha niet, neexistuje.

Takéto otázky: “prečo Boh to dopustil.“, a p. dostávam ja a určite všetci kňazi. Už vopred musím povedať, my, kňazi, nie sme Boží spovedníci, my Boha nespovedáme. On nám nezveruje svoje najtajnejšie plány. A vôbec, bolo by to odo mňa veľmi hlúpe, keby som chcel pochopiť Boha, lebo to bol veľmi slabý a malý boh, ktorého by človek dokázal pochopiť. Veď on sám hovorí: “Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani moje cesty nie sú vašimi cestami. (Iz 55, 8).“ Veľmi často používam jedno prirovnanie, totiž, že tak, ako sa nedá do litrovej fľaše naliať päť litrov vody, tak ani náš rozum nie je schopný pochopiť Boha, a to nie preto, že by to Boh nechcel, ale preto, že kapacita nášho rozumu na to jednoducho nestačí. No zároveň Boh poodhalil svoje tajomstvá, ktoré však pochopíme úplne až pri stretnutí s ním.

Treba si uvedomiť, že otázky typu. “Prečo to Boh dopustil?!“, sú nesprávne položené. Lebo to vyzerá tak, ako keby my sme boli sudcovia a Boh obžalovaný. Lenže takého Boha, ktorý by sa mal zodpovedať nám, niet!

 

4. Jóbov problém

Jób sa dostal do takého bodu v živote, kedy už toho nemohol viac zniesť. Vyjadril sa o sebe ako o človeku bez nádeje. V siedmej kapitole sa sťažuje, že život je “vojnou“ ... že jeho oko “blaho neuzrie“ ... a že môže iba “ponariekať si v duše trpkosti“.[1]

Jóbov problém spočíval v tom, že sa neobrátil k Bohu. Ostával v sťažovaní sa a vyzývaní Boha, namiesto toho, aby Boha počúval. Tento jeho problém bol vyriešený o tridsaťsedem kapitol ďalej, keď sa vyznal Pánovi:

“Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver´ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.“[2]

Všetci sme obete utrpenia a porážky. A kým podobne ako Jób nezmeníme zmýšľanie života a nespoznáme Božie úmysly, budeme klásť rovnakú otázku: “Či nie je vojnou život človeka na zemi?“[3] Záleží skutočne na nás, či máme ochotu uznať, že nádherné a tajomné Božie cesty sú za našou schopnosťou chápania a či sme nasmerovaní na nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.

Jób sa naučil veriť v Boží prísľub. Pochopil, že v jeho utrpení je zmysel. Pochopil, že čokoľvek sa prihodí v jeho živote, nie je zbytočné a bez významu. Začal nový život. Nie že by pochopil Božie zámery, ale pretože ich akceptoval vo viere.

Ježiš nás volá, aby sme konali podobne: Nasleduj ma! Pozri sa hlboko do seba, objav lúč lásky, ktorý môj Otec vložil do tvojej duše a čaká na príležitosť, aby sa mohol rozrásť do sily a krásy skutočnej lásky prekonávajúcej všetko ľudské chápanie.

Nasledujme Ježiša, ktorého Otec posiela, aby sa stal vzorom pre náš život. Nasledujme Ježiša a učme sa v čase skúšky hovoriť s Jóbom: “Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver´ som nemohol. Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.“[4]

 

5. Posadnutí

Evanjelista Marek rozpráva, ako Ježiš navštívil dom bratov Šimona a Ondreja. Povedali mu, že Šimonova svokra leží v horúčke a on ju uzdravil. “Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.“[5] Potom odišiel na opustené miesto a modlil sa. Keď k nemu prišli učeníci, povedal im: “Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.[6]

Niektorí exegéti predpokladajú, že azda niektorí “posadnutí zlými duchmi“, boli ľudia sužovaní tým diabolským syndrómom: “Ja už to nemôžem ďalej znášať!“ Ľudia, ktorí dosiahli okraj; ľudia, ktorí nemohli prekonať svoju životnú situáciu; ľudia, ktorí boli mnohonásobne ponížení; ľudia, s ktorými sa môžeme stotožniť, pretože aj v našom živote objavujeme mnohé tieto znaky.

 

6. Deborah

Deborah, nádherná 38-ročná bývalá modelka a matka dvoch chlapcov zomierala na rakovinu...

Bola už operovaná, ale niekde chirurgov skalpel minul kúsok chorobných buniek alebo vyrástli nanovo v mieste, kde sa stretá hruď, krk a ramená. Pretože bola v extrémne slabom stave, chirurg pozval na konzultáciu internistu aby mu pomohol určiť, či je alebo nie je Deborah schopná podstúpiť ďalšiu operáciu. Po vyšetrení odborník povedal, že všetko hovorí proti operácií. Deborah sa spýtala: “Myslíte si, že nie som dosť silná, aby som to prežila?“ Lekár odpovedal: “Podľa mojej profesionálnej mienky, berúc do úvahy váš stav a riskantnosti operácie... a možné následky...“ Nedokončil svoju odpoveď. Bol neschopný povedať žene, že pre ňu nevidí žiadnu šancu.

Ale Deborah mala iné predstavy. “Chcem, aby ste zmenili svoje rozhodnutie,“ povedala. Potom ukázala na strieborný pohár, ktorý stál na nočnom stolíku. “Môj otec mi daroval tento pohár keď som bola malé dievčatko,“ vysvetľovala. “Prečítajte, čo je na ňom napísané.“ Lekár prečítal nahlas – bol to verš z 23. Žalmu: “Kalich mi napĺňaš až po okraj.“[7] Potom Deborah povedala: “Môj otec mi povedal, že pohár života nikdy nie je poloprázdny alebo poloplný; je vždy naplnený tak, ako je to len možné. Povedal, že to nevadí, čo zlého sa prihodí. Ak mám presvedčenie, ak verím v seba, môj pohár nikdy nevyschne, môj pohár bude vždy prameňom života, inšpirácie, sily, lásky a všetkého čo by som azda potrebovala.“

Deborah bola potom operovaná a operáciu prežila a žila dlho a videla, ako sa z jej chlapcov stávajú muži. “Bolo jej prežitie štatistickou výchylkou alebo spontánnym uzdravením alebo záležitosťou zručnosti chirurga?“ pýtal sa lekár sám seba. “Azda z každého trochu,“ odpovedá. “Videl som dosť pacientov, ktorí mali svoj pohár života vždy plný a vodilo sa im skutočne lepšie než tým, ktorí ho nechali vyschnúť.“[8]

 

7. Boh k nám prichádza

Boh k nám prichádza v čase nášho utrpenia, v čase našej bolesti, v čase núdze, v čase beznádeje a bezmocnosti. Sú ľudia, ktorí sú zranení v niektorých momentoch: tragická smrť v rodine, prepadnutie vážnou chorobou, alebo rozbité vzťahy devastujúce manželstvo. A je pre nás životne dôležité pochopiť, že v týchto chvíľach utrpenia a pocitu bezmocnosti sa Boh s nami stotožňuje. A ak sa budeme k nemu obracať, nájdeme cesty, ako tieto stavy prekonať.

Môžeme sa dnes cítiť skutočne zle, ale Boh môže všetko toto zmeniť. Potrebujeme iba povedať: “Áno Pane, ja urobím krok k svetlu a uzdraveniu. Závisím na tebe a viem, že ty mi ukážeš cestu.“

Povedzme toto a zmýšľajme takto. Povedzme to bezpodmienečne a Božia sila a milosť a sprevádzanie určite príde. Vo svojej stratenosti zažijeme lásku Božiu vyliatu na nás. Boh nás nikdy nemiluje viac, ako vo chvíli, keď sa cítime nemilovaní

 

Citáty:

Jób 7, 1.7.11; Jób 42, 2-4; Jób 7, 1; Jób 42, 2-4; Mk 1, 32-34; Mk 1, 38-39; 1 Pt 4, 13; Lk 9,23; Iz 55, 8; Rim 8,18; 2Kor 1,5-6; Kol 1,24

 
Poznámky:

[1] Jób 7, 1.7.11
[2]
Jób 42, 2-4
[3] Jób 7, 1
[4] Jób 42, 2-4
[5] Mk 1, 32-34
[6] Mk 1, 38-39
[7] Ž 23, 5
[8] Fox, A.M.D. "Making Miracles"

 

Katechézu si môžete aj stiahnuť vo formáte RTF (word).

 

 

Úvodná stránka > Bystrá 2001 > 3. turnus Bystrej 2001 > Katechéza Jób

andreios  27. septembra 2001