Şureanu a Lotru

(Rumunsko)

2004

 

< < < predchádzajúce < < <

 

8.8. V sedle za Negovanu nachádzame výdatný prameň a uvažujeme, ktorý z hrebeňov je ten náš. Mätie nás skutočnosť, že Coastă Mioarelor (Ovčí útes) je na mape takmer dokonale utajený, pričom v skutočnosti je to výrazný „picior“. Nakoniec sme si tipli správne a po nádhernej lúke ako stvorenej na táborenie prichádzame na posledný vrchol centrálnej časti Lotru, Clăbucet (Klobúčik), 2054 m.

Klesáme z neho najprv po niekoľkých skalnatých terasách a potom cez kosodrevinu s rozprávkovými muchotrávkami. Jeme čučoriedky a zároveň objavujeme ďalšie plody, ktoré vyzerajú celkom ako čučoriedky, ale nie sú to čučoriedky, vo vnútri sú biele a majú zvláštnu, priam žiadnu chuť.

V sedle Buceci pri Stâna Buceciul de Jos (=Salaš Dolný Bukovec, stâna je zo slovanského stana = obydlie) obedujeme v prítomnosti bačov, oviec a psov a dážď nám visí nad hlavami. Za pomoci turistických značiek (zriedkavé a často zavádzajúce) nachádzame lesnú cestu, ktorou pokračujeme – čím ideme ďalej, tým viac pochybujeme, či ideme správne. Nikomu sa však nechce vrátiť, smer v zásade nie je zlý... až konečne nachádzame hrdzavú šípku, ktorá nás upokojí, a to až natoľko, že vidiac v lese na strome značku, vyrážame rozhodným krokom po celkom nesprávnej ceste. Cestička to bola ozaj čarovná, pod klenbou stromov, vystlatá mäkkými machmi.

Keď však začala prudko klesať dolu, Andrej zapochyboval a Dávidovi došlo, že by mohol aj vytiahnuť kompas ...a išlo sa naspäť. Značka, ktorá nás zviedla, nebola na vine – po chvíli hľadania sme našli ďalší chodník, ktorý už bol „ten náš“, o čom nás ubezpečovali ďalšie sporadické výskyty značiek ako aj občasné skládky českých konzerv uprostred cesty. V jemnom daždi, ktorý nestál za vyťahovanie „ťavy“, stúpame na vŕšok Voineşiţă (= snúbenička?? alebo skomolené Voieşniţă = Mentha Silvestris?), 1848 m, a stále ťažšie odolávame veľkým sladkým čučoriedkam.

Nakoniec v sedle za vrcholom celkom podliehame ich vábeniu, zhadzujeme batohy a pasieme sa bez zábran. Katka má dokonale fialové pery, kam sa hrabú značkové rúže...
Stúpame ďalej ovčím chodníkom cez les s neuveriteľným výberom rôznych druhov a inštalácií machov. Pri prameni stretáme českú rodinku, od ktorej si požičiavame pohár na naberanie do fliaš. Medzi inými zvláštnosťami nás upútali tým, že takto podvečer uvažovali okrem iného aj o možnosti, žeby prešli „ešte dnes“ všetko to, čo sme my spravili za celý deň. Nakoniec však múdrosť zvíťazila, nebudú sa predsa naháňať. 
My sme vystúpili nad les do sedla pred vrcholom Voineagul (= snúbenec??). Rovná plocha, krásny výhľad, drevo nablízku... rozkladáme stan a po chvíli aj oheň. Počas varenia nám slnko s mrakmi pripravili neopísateľné svetelné predstavenie, aké nevídať každý deň.

Sušíme topánky, Katke sa čosi najprv roztopilo a potom sa aj odlepil spodok podrážky. Dávidovi podrážky prešli tiež do takmer tekutého stavu, ale keďže prezieravo do topánok nedrgal, zachovali si nakoniec pôvodný tvar. Lúka sa pokrýva chladivou rosou, balzam to na otlačené nohy, a z čistej oblohy začínajú žiariť hviezdy.


 > > > pokračovanie > > >

 

 


Gréckokatolíci na Slovensku - Byzantine Catholics in Slovakia

Gréckokatolíci na Slovensku

   
   

Turistika (úvodná stránka)

Posledná úprava:  andreios  18.10.2004

Počítadlo pre tento cestopis: